Úvodník

 

 

Pred dvoma týždňami: „Mohol by si napísať úvodník do nového Ostia?“– „Veľmi rád.“

 

Predvčerom: „Kedy je deadline na odovzdanie toho úvodníku?“– „Zajtra.“ – „Aha.“

 

Zasa niečo „nestíham“. Pustil som sa teda do čítaniapríspevkov nového Ostia, ktorého úvodníkste si práve otvorili. Našťastie sa v ňom píše aj o Maimonidovi,židovskom filozofovi, ktorý okrem svojich rabínskych povinností dochádzal každýdeň do novej káhirskej nemocnice, založenej sultánom Saladínom, vykonávať svojelekárske poslanie, spravoval veľkú a prosperujúcu egyptskú židovskú obec,napísal množstvo kníh vrátane 14-zväzkového nábožensko-právneho kódexu MišneTóra, učil mladých medikov a vychovával vlastného syna. Skrátka,„stíhal“. Exempla trahunt, musímsa postarať, aby som stihol. Aspoň ten úvodník.

 

Dita Rukriglová nám Maimonida predstavuje cez jeho tri„tváre“: ako rabína, filozofa a lekára. Tvár je zvláštnym fenoménom.Doslova. Tvár nás ukazuje. Nielen druhým,ale aj sebe samým. Podobne ako u neskorého Wittgensteina (v štúdii MárieSačkovej) význam slova neurčuje jeho definícia, ale spôsob použitia, ani„význam“ tváre neurčuje jej zaradenie, ale spôsob, akým ju používame. Pokúsimsa to priblížiť. Väčšina z redakčného kolektívu Ostia sú vysokoškolskí pedagógovia. Prisvojej práci zväčša používame tri tváre – pedagogickú (vedenie a výchovaštudentov), vedeckú (vlastné vedecké bádanie a publikovanie)a byrokratickú (podiel na chode a správe inštitúcie zvanejuniverzita). Učiteľa, výskumníka a správcu z nás nerobí „funkčné miesto“,či pozícia na ktorej sme, ale spôsob, akým sa správame. Naše tváre sa ukazujúpoužívaním a vďaka používaniu sa ďalej utvárajú.Ak sa zlepšujeme, nadobúdajú čoraz zreteľnejšie a elegantnejšie kontúry,ak sa zhoršujeme, začínajú sa strácať – deformujú sa, miešajú a rozplývajúsa. Ako ľudia sa pohybujeme v rôznych spoločenstvách a rôznychvzťahoch. Preto je dobré, že máme mnoho tvárí. Ich používaním sa učímerozlišovať a ich vyjasňovaním sa učíme poznávať samých seba. Čo je vlastne totomagické „seba“? Ak zostaneme pri symbole tváre, možno je to tá tvár, ktorá sanám ukáže v tých najintímnejších chvíľach. Chvíľach kedy sme zasiahnutí.Chvíľach lásky, údivu či desu. Zasiahnutí takým spôsobom, že žiadnaz našich známych tvárí nedokáže fungovať. Naše „seba“ sa tak paradoxneukáže ako nová tvár, s ktorou sa musíme zoznámiť a naučiť sa jupoužívať. Možno za našimi tvárami nie je žiadne „ja“. Možno sme skôr akousitkaninou – holografickou tvárou utváranou jednotlivými tvárami, ktoré sanavzájom zrkadlia. A možno poznať sám seba znamená starostlivo používaťsvoje tváre.

 

Prajem Vám radosťz odhaľovania tváre ďalšieho čísla Ostia.

Matúš Porubjak