Úvodník

Minulý rok v septembri vyšla na Deutsche Grammophone po 544 rokoch skutočne dlho očakávaná nahrávka zboru Sixtínskej kaplnky s názvom Cantate Domino, obsahujúca Allegriho vychýrené „Miserere“ a skladby Giovanniho Palestrinu, Orlanda di Lassa, Tomasa Luisa Victoriu a iných. Pri tej príležitosti som zhodnotil, že by bolo na mieste spraviť niečo s mojimi chabými znalosťami katolíckej liturgickej hudby. Keďže písaná tradícia tejto hudby pokrýva skoro 900 rokov, je to dlhodobejšia výzva. Zároveň je však práve táto dlhodobá tradícia – prakticky jediná svojho druhu v západnej hudbe – nesmierne fascinujúca.

Očakával som, že táto hudba bude obsahovať stopy ducha dôb dávno minulých, že stáročia variácií na Nicejské credo – ako centrálne ukotvenie vzťahu človeka k svetu, prírode, spoločnosti a Bohu – umožnia intímne, takpovediac „telesne“ pochopiť dávne spoločenstvá a zmeny, ktorými spoločnosť prechádzala. No umenie – teda aspoň to dobré umenie – vás vždy sklame. Proti takémuto chápaniu liturgickej hudby sa totiž stavajú v prvom rade samotní skladatelia, ktorí nechcú z hudby spraviť výraz či komentár k danej dejinnej dobe. Ich snahy sú univerzálne a nadčasové – jednak, samozrejme, je tu nadčasovosť zjavenej pravdy v katolíckej liturgii, no zároveň je tu druhá forma univerzálnosti, ktorá spočíva v hľadaní nadčasovosti umeleckého diela a ktorá prekonáva číru služobnosť, aj ak by malo ísť o službu Bohu.

To neznamená, že táto hudba sa nevyvíja, naopak. Dejiny katolíckej liturgickej hudby sa zdajú byť dlhodobým hľadaním odpovedí na nikdy presne nesformulovanú otázku. Jednotlivé riešenia sa opakujú a vracajú, v pozmenenej a posunutej podobe, vo variáciách: komplexnosť Machauta či Bacha sa strieda s jednoduchosťou Dufaya či Josquina Desprez, expresívnosť Ockeghema, Gabrieliho sa strieda s umiernenosťou Palestrinu, Haydna či Stravinského. No toto všetko sú premeny, ktoré sú inherentné hudbe samej a ktorých vzťah k jednotlivým etapám dejín je vždy problematický a anekdotický. Nepredstavujú minulé doby a spoločenstva a nevyjadrujú credo v jeho konkrétnych, žitých dejinných premenách, ale zachytávajú jednu jeho takpovediac formálnu stránku: credo ako k večnosti ašpirujúce, no neustále sa premieňajúce; credo ako dejinné, a teda zachytávajúce zjavenú pravdu podstatne ako dynamickú, neustále sa v priebehu dejín zjavujúcu.

Situácia sa mení, keď sa dostávame do súčasnosti a ako príklad za všetky možno uviesť Berliner Messe z roku 1990 od Arva Pärta. Ide o minimalistickú, introvertnú, priam solipsistickú skladbu, ktorá akoby nemala ambíciu napájať sa na širokú celo-spoločenskú realitu napríklad prostredníctvom matematickým experimentov (Obrecht) či extrovertných gest (Beethoven). Radostné Pärtove credo má oslovovať každého poslucháča osobne a čisto subjektívne; vo svojej jednoduchosti má navodzovať radosť z odovzdania sa viere. Vieme pochopiť, ako takýto skladateľský prístup vyjadruje súčasnú dobu, v ktorej sa náboženská viera stáva čoraz viac osobnou záležitosťou každého jednotlivca, a naopak je čoraz menej významnou spoločenskou či politickou silou. Iba táto, t. j. súčasná liturgická hudba nám umožňuje intímne, „telesne“ pochopiť ducha doby, a to iba súčasnej doby; a to preto, že sami sme jej súčasníkmi a prepojenie hudby s jej dobou je teda nami priamo žité, nielen sprostredkované a anekdotické. Solipsizmus Pärtovej omše je tak výstižným vyjadrením izolovanosti súčasného západného človeka.

Zároveň však mám pocit, že každé jedno konkrétne hudobné credo akýmsi negatívnym spôsobom zahŕňa ostatné možné creda; že sú v ňom akýmsi spôsobom „zavinuté“. Keď Pärt v 70. rokoch opustil avantgardu, ktorá sa cielene vymedzuje voči konceptu tradície, tak – logicky – hľadal práve kreatívne a relevantné spôsoby, ako sa začleniť do stáročí minulej hudobnej tradície. Jeho liturgické skladby nám ponúkajú pozíciu, z ktorej sa môžeme pozerať späť a vnímať jednotlivé hudobné riešenia ako variácie na tému a zároveň projektovať, takpovediac v ideálnom zmysle, minulé doby, ktoré by takým hudbám mohli zodpovedať; projektovať ich v zásade ako možnosti súčasnej doby. Núti nás napokon uvažovať nie nad tým, aké boli minulé spoločnosti, ale nad tým, čo by sme boli za spoločnosť, ak by našu liturgickú hudbu namiesto Pärta skladal Machaut, alebo Palestrina, alebo Bach atď.

Žiadna liturgická hudba sa nevyhýba základnému univerzálnemu nároku, aby bola esteticky hodnotná a efektívna, avšak vzhľadom na jej dlhú tradíciu je v povahe liturgickej hudby, že v tejto univerzálnej požiadavke zároveň napokon dáva pocítiť dejinnosť: nie však v tom zmysle, že jej estetická hodnotnosť by bola dočasná a dejinne premenlivá, ani v tom – ako som pôvodne dúfal –, že nám zjavuje doby minulé; ale v tom, že nás principiálne upozorňuje na dejinnú povahu súčasnosti, na jej vytvorenosť, na to, že nie je nevyhnutná a že môže byť aj úplne iná. Rigidnosť creda sa tak ukazuje, paradoxne, ako intenzívne stimulujúca imagináciu. A z tohto dôvodu sa zároveň ťažko zbaviť pocitu, že normatívny, estetický súd o danej liturgickej skladbe má aj akýsi etický náboj.

Stará katolícka liturgická hudba mi tak neposkytla vhľad do dôb minulých, ale – ako každá hudba – len do súčasnosti, ktorú istým spôsobom opäť viac sproblematizovala a rozkmitala. Kľúčovými tu je maximálne univerzálna, teologická ašpirácia kombinovaná s maximálnou dlhodobosťou úlohy a zaväzujúcou, zaťažujúcou tradíciou.

Napadlo ma, že v tomto smere sa táto hudba podobá tej súčasnej filozofii, ktorá ešte nezavrhla svojich velikánov z minulosti a svoje mýtické postavy. Tak ako náboženská viera, aj štúdium klasických filozofických textov – beznádejne neaktuálnych, ako niektorí vravia – sa dnes zdá byť súkromnou záležitosťou jednotlivcov bez širších spoločenských implikácií. Avšak netreba pristúpiť na tento druh diskurzu: nejde o to dokazovať, že napríklad Augustín je stále aktuálny – rovnako ako nepotrebujeme dokazovať neustálu modernosť napríklad Byrdových omší – a nemusíme dokazovať, že Aristoteles mal a stále má v niečom pravdu – rovnako ako nepotrebujeme tvrdiť, že Händelova hudba už dosiahla vrcholnú estetickú hodnotu. Konfrontácia s klasickými filozofickými textami skôr len usmerňuje našu imagináciu a kreativitu v myslení tak, aby bola čo najproduktívnejšia; pochopenie minulých vhľadov a zistení nám pomôže v tom, aby sme sa vyvarovali v objavovaní už objaveného a v oslavovaní plytkých ideí len preto, že sú naším osobným výtvorom. Rovnako nám pomôže chápať súčasnú dobu ako dejinne vzniknutú, a teda iba ako možnú, tvarovateľnú a meniteľnú. Tak ako v prípade liturgickej hudby, aj vo filozofii nie je ani tak potrebné sa brániť – je potrebné len študovať a tvoriť; a namiesto preberania pravidiel diskurzu je potrebné pravidlá diskurzu touto tvorbou prestavovať a utvárať tak, aby v nej mohla tradícia žiť, a to ako organická a dynamická; teda nie ako strnulý totem, ale ako zdroj nových ideí a možností.


3 comments

  1. Eva says:

    Zvláštna myšlienka…
    Umenie – aspoň to dobré umenie – nás vždy sklame…
    Možno je to stále iba tými očakávaniami, ktoré vždy vzďaľujú od skutočnosti…
    Ale áno, veľhlas je iné ako hlas.
    Krásny úvodník.

  2. dd says:

    Dovolim si kratke zamyslenie … Preco sa casto upozornuje na to, ako by to s filozofiou malo byt, ako ju chapat, aky mat k nej postoj, aky ma mat ona vztah k nam, t.j. akym sposobom nas ma oslovovat a pod.? Ved ak je vo filozofii nieco zive, tak nepotrebujeme o tom tolko hovorit, ale spokojne si v nej nazivame. Zda sa, ze filozofia sa stala alebo sa stava v nejakom zmysle mrtvou, zakorenenou a nehybnou, vyhasnutou. To, co raz vyhaslo, povieme si, nemozno zapalit. No sucasny filozof sa snazi a snazi, aj uzrie plamienok, no nikdy nie cely ohen. Vzdy tomu nieco chyba, vzdy ho to navrati k prirodzenosti filozofie, k jej mrtvosti, co sa prejavuje schopnostou oddelit sa od filozofovania, zit kazdodenny zvyk, nech uz ho chapeme akokolvek. Preto Filozofiu nachadzame skor tam, kde nie je potreba o nej hovorit, ale kde sa ukazuje cez skutky, cez celeho cloveka. Mozno by o tom vedeli hovorit skor ti, o ktorych ani nevieme nez ti o ktorych vieme ako o filozofoch. Ak zostava sice kriticka, no teoreticka, clovek v nej zostava stale este dietatom. Ak si ale ono detske overi v praxi, vtedy uz mozeme hovorit o Filozofii – uzrieme dokonca jej trpkost, ktora byva v teorii casto nedocenena, neprezradena (mozno pre jej zdanlivu nedolezitost, ci nepritomnost?) pocitime ju ako fyzicku bolest, ako denno denny boj volby, ako aplikovanie tejto volby, ako neustale vykonavanie cinov a neutichajuce rozmyslanie nad nimi, ich prehodnocovanie, ako snahu o myslenie na pravdepodobnost a co je najkrajsie – nemusime na jej zivost upozornovat ale konecne ju zit. Uz ju nemusime studovat, ale ju zit. Uz ju nemusime k nicomu prirovnavat, ale ju zit. Zda sa, ze od filozofie prinasajucej akesi oslobodenie, sa v konecnom dosledku musime oslobodit. Kto su potom ti, ktori v nej narok oslobodenia necitia?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>