Učiť sa vidieť

Maliarka Juliana Mrvová študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde v roku 2008 dokončila aj doktorandské štúdium v ateliéri prof. Ivana Csudaia. Venuje sa prevažne veľkoformátovej maľbe a kresbe. V posledných rokoch absolvovala viaceré rezidenčné tvorivé pobyty alebo kratšie cestovateľské výpravy – napríklad v Mexiku, USA, Indii, Litve, Taliansku, Španielsku, v delte Dunaja, na Balkáne či v Laose a Vietname. Miesta, do ktorých zavíta, následne podrobne skúma a zaznamenáva na kresbách, maľbách a fotografiách, ako aj v podobe zápiskov do svojich cestovných denníkov, krátky výber z ktorých tu uverejňujeme. Prinesený materiál neskôr v ateliéri prenáša na veľkoformátové obrazy. Sama o nich hovorí ako o „mentálnych mapách“ zaznamenávajúcich vzťah k danému miestu a času. Jej posledná samostatná výstava s názvom Travelóg, ktorá ponúkla retrospektívu prác z posledných piatich rokov, sa uskutočnila  12. 5. – 2. 7. 2017 v Kopplovej vile Galérie Jána Koniarka v Trnave.

Juliana je maliarka-dobrodruh. [1] Spomínam si, ako sme spolu podnikli peší zimný prechod Priečneho sedla. Príjemný a ničím nerušený pocit z túry, zvýraznený krásnym slnečným dňom, sa náhle vytratil v okamihu, keď sme z Malej studenej doliny vystúpali do sedla a zbadali, že sa na nás ženie snehová búrka. Približovala sa rýchlo, pretekajúc v temnom mračne cez Slavkovský štít a celý nadväzujúci hrebeň, až po Bradavicu a Východnú vysokú. Prognóza: výrazne nás to spomalí, možno nocujeme na Zbojničke. Nie je čo váhať: ideme do toho. Len čo sme zišli zo sedla do Veľkej studenej, dovtedy videné sme mohli pocítiť na vlastnej koži. Chlad a rýchlosť vetra nás zaskočili. Skutočná snehová víchrica, ktorá podlo využívala našu nestabilitu v hlbokom snehu a v niektorých okamihoch nami doslova šmarila o zem. Spomalila nás oveľa viac, než sme čakali. Odfúkla nám totiž spod nôh pred tým aspoň tušený chodník. Nútila nás blúdiť. Ohlušovala nás a nútila kričať. Oslepovala nás snehovými krištáľmi, ktoré nám neprestajne šľahala do očí. „Ideme do toho“ nabralo celkom konkrétny význam – teraz sme naozaj boli v tom. Nuž a kým ja som mlčky zápasil s pochybnosťami, či to bol dobrý nápad, Juliana hľadala maliarsky motív. Na výsledok sa dívam, keď píšem tieto riadky a uvažujem o jej tvorbe.

Juliana je maliarka-cestovateľ. Jej cestovateľské výpravy majú výskumný charakter. Na spôsob dávnych cestovateľov vyráža na cesty s nádejou, že objaví čosi nové, že uvidí doposiaľ nevidené. Cestovanie je pre ňu ako maliarku prostriedkom, pomocou ktorého sa učí vidieť. Pretože maliar sa neustále musí učiť vidieť. Aby videl, musí sa neprestajne stávať iným a ocitať sa zoči-voči inému. Vidieť je totiž možné len po prvýkrát. Videné vtedy vystupuje vo svojej nepredvídateľnosti, vo svojej jedinečnej prítomnosti. Maliar sa musí zas a znova učiť vidieť, pretože vidieť znamená zas a znova stáť pred neopakovateľným, ktoré sa už-už vytráca vo svojom prichádzaní.

Cestovanie je školou videnia, pretože počas neho sa nám všetko dáva ako niečo nové. Vyplýva to zo zmeny hľadiska. Kým však dôjde k jeho zmene, dovtedy sa nachádzame v dôverne známom „tu“ nášho domova, odkiaľ sa nám svet ukazuje zvyčajným spôsobom. Presnejšie povedané, svet sa nám ako dôverne známy vlastne neukazuje, skôr sa ponára do šede zvyku, ktorá ho zneviditeľňuje. Vidieť nie je možné, kým toto hľadisko neopustíme. A práve túžba vidieť vedie Julianu k tomu, aby sa vydala na cestu. Rovnako ako pred dávnymi cestovateľmi, často botanikmi a zoológmi, tak aj pred ňou sa na ceste odrazu vynára a dáva sa jej objaviť celkom nový svet. V ňom všetko upútava jej pohľad. Všetky tie nové druhy ovocia, rastlín a živočíchov, nová krajina, nová každodennosť miestnych ľudí na ňu pôsobia hutnosťou svojej novosti, ktorá sa spolu s farbami stáva látkou jej obrazov.

Hovorí sa, že žijeme v dobe plazivého zovšednievania všetkého, ktoré vraj dokáže prehlušiť iba šok. Juliana nám na svojich obrazoch ukazuje, že nijaký šok netreba. Stačí nájsť odvahu prekročiť hranicu dôverne známeho, vydať sa na cestu a už sa iba otvoriť fascinácii z dívania a radosti z podivovania sa tomu všetkému. Odrazu sa naozaj pozerať, naozaj uvidieť, nechať sa očariť výjavom, v ktorom prichádza neznáme a dáva sa objaviť. Cestovanie učí Julianu o videní a jeho význame v maliarstve, ktoré sa jedinečným spôsobom vyrovnáva s faktom, že vidieť znamená uvidieť, ako sa pred nami v každom okamihu vynára neopakovateľné – svet v jeho vlastnom bytí.

Cestovateľka, botanik, zoológ – okrem nich sa Juliana na svojich cestách stáva aj lévi-straussovským antropológom a etnológom objavujúcim novú kultúru. Ako čitateľka Smutných trópov si osvojuje optiku charakteristickú nezaujatosťou, odložením predsudkov a nutkaní niečo si myslieť, pretože myslenie je vždy už určitým, napríklad kultúrne podmieneným uchopovaním, a tak aj zmocňovaním sa, násilným kolonizovaním. Juliana sa iného nezmocňuje, ona sa iba díva. A maľovanie je pre ňu následne možnosťou, ako videné ponechať videným, teda ním samým – a práve takto ho dáva uvidieť aj nám.

P o z n á m k y
[1] Tento text bol pôvodne publikovaný v katalógu-skladačke k samostatnej výstave Juliany Mrvovej, ktorá sa pod názvom Travelóg uskutočnila 12. 5. – 2. 7. 2017 v Kopplovej vile Galérie Jána Koniarka v Trnave. Pre Ostium bol doplnený a upravený.

Mgr. Peter Mačaj
Inštitút filozofie FF PU
17. novembra 1
080 01 Prešov
petermacaj@gmail.com


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>