Tváre a masky Izraela (cestopisná úvaha)


Poniekoľkomesačnom študijnom maratóne som si konečne s výdychomi radosťou našla trochu prázdninového času na to, aby som sav spomienkach vrátila do celkom inej reality a priblížila niektorézážitky z môjho deväťtýždňového pobytu v Izraeli – zo zeme plnejsýtych farieb a kontrastov, z nepokojného „mesta pokoja“ – zJeruzalema.

Nasledujúce riadky si nerobia nárok na nestrannú objektívnosť (ak je vôbecmožná). Skladajúc mozaiku mnohých i protichodných dojmov z „ospevovaneji preklínanej“ krajiny viem, že sú odrazom mojich osobných zážitkova pocitov. O niektoré z nich by som sa chcela podeliťa spomenúť niekoľko príkladov z osobného stretnutia s praktickouizraelskou realitou. Verím, že môžu byť malým „vyrušením“ z našejslovenskej každodennosti a motívom nielen pre filozofické zamyslenie.

 

Život Izraelamá mnoho tvárí. Na malom území sa koncentruje neuveriteľná mnohosť – tá sa týkatak rôznosti klimatických podmienok a podoby krajiny, ako i mnohostiľudských typov a vnímania sveta. Tri veľké svetové monoteistickénáboženstvá tu zápasia o svoje miesto – so všetkými svojimi denomináciami,komunitami, sektami a odnožami. Beduíni s čriedami tiav a oviec sa snažiazachovať si pri moderných výdobytkoch, stále pribúdajúcich cestnýchkomunikáciách i deliacich betónových múroch, svoju pôvodnú jednoduchosťživota a vlastný slobodný priestor. V uliciach starého Jeruzalema saprelína spleť najrôznejších charakterov žijúcich vo svojom vlastnom svete, sosvojou vlastnou rolou v ňom. Je to neuveriteľná paleta farieb, ktoré sa nedajúzmiešať, ktoré nikdy nevytvoria jednoliatu farbu – práve v tom spočíva jejkrása. Táto koncentrovaná mnohosť spôsobov ľudskej existencie na jednom malompriestore vytára prenikavú, vábivú atmosféru. Zároveň sa tu vedľa seba nachádzapúšť ľudskej biedy i vzácne pramene kultúr a duchovného bohatstva. Pre mnohýchje biblická krajina magicky príťažlivá a ťažko sa opúšťa. Patrím medzi nich.

 

Vo výraznýchodtieňoch sa tu tiež ukazujú dôsledky uzavretosti a strachu, motívydávnych ľudských sporov v boji o vlastnú identitu, domova uplatňovanie moci. Tváre i masky, viery i ideológie sa stretajúv každodenných reálnych životných skúsenostiach. Ťažko ich občas od sebarozlíšiť. Možno reálne cítiť silu nehmotných ideí – konštruktívnui deštruktívnu. Žiaľ, tá druhá je vždy akosi viditeľnejšiai hlučnejšia. Malé známe ľudské nárazy svetov nadobúdajú väčšiespoločensko-politické rozmery. Reálny rozpor navzájom si cudzích ažprotichodných spôsobov vnímania skutočnosti sa zdá byť neprekonateľný. Aká jemiera akceptácie rozličných prejavov inakosti a kto ju môže určiť? Ako možnoobjektívne posúdiť často protichodné nároky, ich dôležitosť či uprednostneniepri strete vzájomne odlišných svetov? Aké sú to masky, v ktorých sa ľudiaocitajú? Aké role nás vedome či nevedome núti hrať naša kultúra, spoločnosť,tradícia a politická moc? Nakoľko vytvárajú vlastnú identitu človekaa nakoľko je možné sa nad ne povzniesť? Nad každodenným životom visia ideya ideológie. A možno, že to len „naša úzkosť nasadzuje ľuďoma veciam desivé masky.“ [1]

 

Často sa hovorío náboženskom fanatizme v súvislosti s moslimským náboženskýmextrémizmom. Samozrejme, nie bezdôvodne. Skutočne možno nájsť podporunenávisti „nepriateľov pravého náboženstva“ zvestovaného Mohamedovi privýkladoch textov Koránu, [2] i keďideologický fanatizmus môže byť fenoménom každého náboženstva, v rôznychmierach a spôsoboch. Môže sa objaviť takisto v prejavoch osobnej religiozityako aj vo väčších náboženských skupinách. Stretáme sa s ním v malomv každodennom živote i vo veľkom pri písaní svetových dejín. Jehozhubnosť narastá do intenzity a rozmerov v spojení so spoločenskoua politickou mocou. Násilná expanzia zabsolutizovanej idey vedie k známymdôsledkom: „V mene Božom“. Podobné úvahy sú vo filozofických kruhoch dobreznáme. Už mnoho autorov upozorňovalo i upozorňuje na nebezpečenstvo spupnéhoradikalizmu a uzavretosti.


Keďže som žila v arabskej časti mesta, sama som sa presvedčila, že arabskámentalita, je od židovského i kresťanského myslenia výrazne odlišná, vočinemu až ne-priateľská, ne-prijateľná. Osobne by som si sama určite nesadla doarabského taxíka, ani by som unáhlene nedôverovala „výhodným“ ponukám arabskýchobchodníkov – a to odhliadajúc od akéhokoľvek západného moralistickéhopodtónu. Je nevyhnutné pristúpiť na pravidlá hry cudzieho sveta. Na vlastnejkoži som sa presvedčila, že je lepšie chcieť porozumieť mu, než sisťažovať odvolávajúc sa pritom na pravidlá vlastné môjmu svetu – hoci som saani tomu nevyhla. Inakosť moslimského sveta je všeobecne známa a výrazná.Zjednodušene, charakterizuje ju veľká uzavretosť a oddaná individuálnapodriadenosť svojej vlastnej role, v zvláštnom spojení s horkokrvnýmarabským temperamentom. Typicky orientálnu – pre turistov tak atraktívnuatmosféru – vytvárajú muezzíni, ktorí z minaretov denne vyvolávajú slovámodlitby „Alláh akbar“ a pripomínajú tak svojim veriacim ich poslaniea Mohammedov odkaz ľudstvu. Z tých istých minaretov zaznievajú v obdobiachkrízy i nenávistné heslá a výzvy k „svätej vojne“. Moslimské učebnicehistórie majú iné fakty. Deti sa odmala učia „pravejnábožnosti“, podľa ktorej sa Židia i kresťania spreneverili svojmupôvodnému božiemu poslaniu. Sú vyvoleným národom s dôležitou úlohou vočiľudstvu, považujúc Adama za „prvého Moslima“. V školách je podávaný celkom iný obraz sveta. Je to svet, ktorý prenich započal otec Abrahám, príklad slepej poslušnosti Allahovi – veď bolochotný obetovať svojho syna Izmaela [3] (otcaArabov) na hore Moria (Chrámová hora), na území dnešného sporného Skalného dómua mešity Al Aksa – symbolického miesta stretu náboženskej i kultúrnejinakosti, jeruzalemský kameň úrazu.

 

Navštívila somvyučovanie na Schmitd’s Collage – „prestížnej“ jeruzalemskej škole prepalestínske dievčatá, ktorú vedie jedna nemecká organizácia a už dlhé rokyje garantom dobrého európskeho vzdelania v tejto oblasti. Školu navštevujúprevažne deti z lepšie situovaných palestínskych rodín. Sú to deti akovšade inde na svete – čisté, hravé, veselé a naviac – arabsky hlučnéa nadmieru dynamické. Je možné ešte obdivovať ich krásne čierne husté vlasy,ktoré sa čoskoro ukryjú pod zdobené, starostlivo pozapínané šatky. Počula sommnohé skutočné príbehy, o ktorých rozprávali miestne, prevažne nemeckéučiteľky. Jedným z nich je aj rozprávanie o tom, ako v jedno ráno povydarenom samovražednom výbuchu v blízkosti školy, vstúpila učiteľka doeuforickej atmosféry v triede, kde boli oslavy na počesť mučeníka užv plnom prúde. Jediný neúspech znamenal – „iba osem“. Malé milé dievčatkosa prihovára nemeckej učiteľke slovami: „Vás mám rada, ale nenávidím Nemcov.“

O to viac ma prekvapilo, keď som sa od istej rehoľnej sestry, ktorá tiežvyučuje na spomínanej škole dopočula, že existuje projekt, ktorý sa samozrejmenestretá s veľkou podporou, no i napriek tomu vďaka niekoľkýmodvážnym arabským i židovským učiteľom uzrel svetlo sveta. Na stránkachtej istej školskej učebnice sa stretávajú a porovnávajú obe interpretáciebiblických i historických udalostí – židovská (a kresťanská) spolus moslimskou. Deťom sa tak snažia podávať informácie so zdravým odstupomod vlastných východísk a viesť ich tak k samostatnému kritickémumysleniu, ktoré je systematicky potlačované a to nielen na straneMoslimov, ale i ortodoxných Židov. Žiaľ, takýchto praktických pokusovo rozvoj a perspektívu vzájomného dialógu je primálo.

Často som stretávala mladého Araba, ktorý mal zjavné ťažkosti vyrovnať sas vlastným pôvodom. Pracoval na recepcii v nemeckej ubytovni prepútnikov, kde som bývala. Všimla som si, že si popri práci čítaval veľkú hrubúknihu – v tých obdivuhodne rovnako vyzerajúcich arabských znakoch. Keď somsa ho raz spýtala, čo to číta, so zvláštnym záujmom zdvihol hlavua povedal, že knihu Sirachovcovu. O svojom národe sa vyjadrovals trpkosťou a iróniou. Sám mal pochopiteľne problém zaradiť sa v tejtospoločnosti a nepodľahnúť jej tlakom. Najväčším handicapom bol preň, podľajeho vlastných slov, cestovný pas s „nedôveryhodným“ palestínskym občianstvom.

 

„Zľahčovanienásilia začína jeho ospravedlňovaním.“ [4]

 

Medzi zážitky,ktoré vo mne určite zanechali silný dojem, patrí aj návšteva Hebronu –posvätného miesta Židov, Arabov i kresťanov, ktorí tu zvykli tradičneprichádzať k hrobkám patriarchov Abraháma, Izáka a Jakuba.

Nebolo tu žiadnych iných pútnikov – cudzincov, okrem mňa a mojich dvochnemeckých priateľov. Vstup sem sa už dlhšiu dobu neodporúča.

Otvorila sa pred nami celkom iná realita, o ktorej očarení iste netušínávštevník prechádzajúci sa po modernom Tel Avive, po jeho plážacha promenádach. Turistické autobusy, ktoré sa do tohto, donedávna skôrarabského než židovského mesta zatúlajú, neraz dostanú okrem ochrannej eskortyaj spŕšku kamenia zo zbožných rúk tunajších židovských obyvateľov.Z tradičného pútnického miesta sa postupne stalo mesto tieňov,neprirodzeného ticha, deliacich múrov a ostnatých drôtov. Radikálnysionizmus ortodoxných prisťahovalcov tu zanecháva svoje stopy. Pôvodne rušnýarabský trh sa premenil na pusté miesto s pozatváranými obchodmi,rozbitými oknami i stenami. Zatvorené plechové dvere arabských stánkovzdobia hebrejské sprejové hanlivé i výhražné nápisy ako „smrť Arabom“ apodobné. Hviezdy so šiestimi cípmi na arabských príbytkoch slúžia ako manifestačnésymboly izraelskej prevahy. Nepripomína to niečo z nedávnej históriežidovského národa? Iba role sa trochu zmenili.

O kúsok ďalej od arabského rumoviska sa týčia novovybudované židovské školya úrady – sterilné budovy z bledých kameňov. Každých päťdesiat metrovje strážna vojenská veža, ktorá zabezpečuje „pokoj“ pre obyvateľov mestai neodmysliteľný ťaživý pocit, že „veľký brat sa pozerá“. Navštevovanýmmiestom je tu tiež udržiavaný hrob židovského fanatika, ktorý na posvätnej pôdeodpočinku patriarchov v mene „svätej služby“ zavraždil tridsaťpäťPalestíncov. Je u ortodoxných Židov vo veľkej úcte – uctievaný ako akýsižidovský svätec a jeho hrob sa stal takmer „pútnickým miestom“.

Cesta vedúca k hrobke patriarchov je aj symbolickým vyjadrením vzájomnéhopostavenia obyvateľov mesta. Viac než tri štvrtiny jej šírky sú určené prežidovských veriacich a zvyšná časť – úzky chodník za deliacimi betónovýmiprepážkami – je vyhradená pre Palestíncov. Vmestia sa naň asi tak dve blízkoseba idúce osoby. Na tomto úzkom chodníku nás prekvapivo pristavili dvecudzinky, ktorých naša prítomnosť zjavne potešila i povzbudila. Zistili sme, žepôsobia v istej kresťanskej organizácii a pomáhajú arabskému obyvateľstvuv každodennom živote. Po krátkom rozhovore s nimi sme už len samiv trojici potichu kráčali po pustých hebronských uliciach, každý sosvojimi vlastnými sivými myšlienkami. Znepokojovala nás nielen otázka, ako môžutíto ľudia v takejto atmosfére napätia, obmedzovania, ponižovaniaa ustavičnej vojenskej kontroly a vzájomného opovrhovania, vôbec žiť.Nad mestom visel tupý ne-zmysel a bezmocnosť.

Ostnatý drôt a betónové múry neraz vytvárajú akési oddelené arabské getá,ktoré neustále pribúdajú na mnohých sporných častiach Izraela. Prirodzený odpora nenávisť u civilného jednoduchého obyvateľstva narastá, tvrdosť atlak sa zväčšuje. Počula som mnoho smutných historiek – reálnychsvedectiev – o nočných prepadoch, zatýkaniach i protizákonnomzaobchádzaní s podozrivou, trpenou časťou obyvateľstva. Existuje dokoncaorganizácia vyslúžilých židovských vojakov, „Breaking the Silence“, [5]ktorí rozprávajúotvorene o týchto známo-neznámych skutočnostiach.

„Násilie sa ospravedlňuje tam, kde sa tak činí, ako protinásilie. Avšak čorobiť, ak stojí protinásilie proti protinásiliu, ako to poznámez ideologicky nabitých sporov nášho storočia dosť a dosť?“ [6]

Pamätník holokaustu v Jeruzalemskom novom meste – Yad Vashem – je skutočneveľmi pôsobivý komplex venovaný tejto nedávnej temnej minulosti židovskéhonároda. Upozorňuje nielen na ťažký údel vyvoleného ľudu, ale tiež na dôležitosťtolerancie a rešpektovania ľudskej dôstojnosti. Je neustále plný exkurziížidovských skupín, ktorí si túto udalosť takto približujú i pripomínajú(„Shema Israel…“)

Klasický obraz židovstva možno uzrieť pri slávnom Múre nárekov, ktorý jeotvorený dňom i nocou. Veľmi rada som práve tu trávila voľný čas, najmäcez šabat, pozorujúc i obdivujúc úprimnú židovskúzbožnosť, prihovárajúc sa tomu istému Bohu. Ak som mala šťastie, natrafilasom na radostnú a chytľavú atmosféru svadby alebo bar micvy, [7] sprevádzanútypickým spevom a tancom. Tento sa väčšmi približoval obrazu všeobecnýchkníh o judaizme a Izraeli, s ktorými som sa zoznámila ešte doma.

Počas deviatich dní slávenia sviatku Chanuka [8] sakaždý večer celá židovská časť Jeruzalema rozžiarila. Za oknami alebov presklenných skrinkách pri dverách si ticho a pokojne svietilideväťramenné chanukové svietniky a vytvárali tak nežnú posvätnú atmosféru.Na jednej z prednášok som spoznala reformovaného rabína z Tel Avivu, ktorýprijal pozvanie nemeckých študentov teológie a rozprával o slávenítohto sviatku. Na všeobecné prekvapenie, rabín – na prvý pohľad silná osobnosťa zároveň otvorená a láskavá osoba – začal stretnutie spoločnou modlitbou. V tej chvíli nebolidôležité identifikačné masky či funkcie. Sedeli sme v jednom kruhu a hľadeli sme si v dojatí priamoz tvárí do tvárí. Známy nápev žalmu „Laudateomnes gentes“ zaznelnajprv v hebrejčine, potom v latinčine a nakoniec – bez slov. Keď doznel, pochvíľke silného rozochveného ticha otvoril rabín oči a dodal : „Všetci dýchamerovnako, jedným dychom.“

 

A aká jevytvorená rola pre stále ubúdajúcu trojpercentnú kresťanskú menšinuvo Svätej zemi? Jej postavenie sa tu nachádza niekde „medzi“. Kresťanstvoje neraz jediným nehlučným prostredníkom zmierovania – hľadania pokojamedzi dvoma znepriatelenými stranami. Viditeľným príkladom toho boli napríkladudalosti v Betleheme niekoľko rokov dozadu, keď v Bazilike narodeniahľadala azyl skupina ozbrojených Palestíncov prenasledovaná izraelskou armádou.Zatarasili sa vo vnútri baziliky spolu s františkánmi, ktorých využívali akorukojemníkov i prostredníkov vyjednávania. Za úspech sa považuje – „iba“jeden mŕtvy.

Situácia kresťanskej menšiny, najmä na územiach pod palestínskou správou, saneustále zhoršuje. To platí najmä pre arabských kresťanov, ktorí sú tuvystavovaní mnohým tlakom. Títo nezriedka radšej svoje domovy opúšťajú. Vsamotnom Betleheme sa za posledné obdobie pôvodne početná kresťanská komunitauž takmer celkom vytratila. Sama som tu azda prvýkrát v živote zakúsila„reálne reálny“ strach.

Navyše, i vo vnútri tých, ktorí by mali byť nástrojmi pokojaa jednoty, vládne nepokoj a rozdelenie. Obrazom toho je BazilikaBožieho hrobu, najsvätejšie miesto kresťanov, kde podľa tradície bolukrižovaný, pochovaný a vzkriesený Kristus. Sväté miesto, ktoré pre tých,ktorí sú nespokojní s dennou, väčšinou hlučnejšou a preľudnenounávštevou, ponúka možnosť tichého a osamoteného bdenia priamo v Božomhrobe – možnosť nechať sa tu zamknúť na noc. V zimných mesiacoch je tourčite studená, ale o to „silnejšia“ skúsenosť. O baziliku sa už postáročia s ťažkosťami delí šesť katolíckych cirkví: rímske, gréckaortodoxná, arménska, sýrska, etiópska a koptská. Je skutočne zaujímavésledovať, ako asi od druhej v noci začínajú postupne „vyliezať“z rôznych kútov tejto obrovskej kamennej stavby mnísi a ako každýsvojím vlastným spôsobom slávi ranné bohoslužby.

Je každodennou výčitkou nejednoty, že kľúče od baziliky má v rukách moslimskárodina. Každý deň prichádza nimi poverený človek a prebieha rituálneotváranie i zamykanie vstupných dverí za prítomnosti izraelskej polície.Sultán Saladin poveril v 12. storočí túto váženú moslimskú rodinu vlastnenímkľúčov, [9]keďže sa obávalväčšieho konfliktu medzi mníchmi rôznych kresťanských vyznaní.

O to intenzívnejšia bola preto skúsenosť z týždňa modlitieb za jednotukresťanov, ktorý v Jeruzaleme nadobúda ešte výraznejší zmysel. Každý deňsa kresťania rôznych vyznaní stretávajú v iných kostoloch zastupujúcichjednotlivé kresťanské cirkvi. Jeden večer všetkých preniká prítmie mystickej atmosféryolejových lámp a arménskych duchovných nápevov a na ďalší duniacebubny, spevy a tance etiópskych veriacich. Krásu rôznosti tu i symbolickyvyjadrujú mnohé habity mníchov a mníšok rôznych rádov zo všetkých kútovsveta, ktoré už svojím zjavom dávajú zakúsiť niečo zo špecifickej duchovnosti.Nachádzajúc sa v tejto zvláštnej spleti štýlov, ciest a spôsobovkaždý cítil zvláštnu radosť jednoty v mnohosti. Aj keď len na týždeň.

 

Filozofia násoslovuje i nadchýna rozumnými slovami o tolerancii, dialógu, o humanizmea dôstojnosti človeka, o personálnych vzťahoch. I tam v Izraeli– a práve tam – ma však opäť raz prenikol pocit, že jej slabý hlashovoriaci o pokoji a akceptácii rôznosti možných foriem ľudského žitiaa vnímania, je v praxi takmer nebadateľný. Inokedy je nanajvýšpremenený na klišé alebo šikovný politický ťah. Zostáva len smutný pocit zbezmocnosti zmysluplných teórií v životnej praxi plnej viditeľnejnezmyselnosti.

Martin Buber veril, že mierové spolužitie Židov a Palestíncov na územízasnúbenej krajiny je možné. Zdôrazňoval vzájomnú spoluprácu, toleranciu a tiežduchovný i praktický aspekt vzájomného približovania sa židovstva a jehoposolstva ostatnému svetu. Túžil po židovskom štáte „bez kanónov, zástava medailí.“ [10] Jeho odkaz bol, bohužiaľ,nepochopený, neprijatý až neprijateľný.

Asi hodinu cestyautom od Jeruzalema sa v krásnom prírodnom prostredí miernych pahorkovnachádza na návrší postavená osada Neve Shalom, arabsky Wahat al-Salam. [11] Bola založenáv sedemdesiatych rokoch i napriek neprajným politickým a spoločenskýmpostojom. 

Hlavnou myšlienkou je tu pokojné spolunažívanie Arabov a Židov. Ideo jediný takýto projekt, jedinečný pokus na celom území Izraela.V súčasnosti je to komunita asi sto štyridsiatich domácností, ktoré sarozhodli nepodieľať sa na nezmyselnosti ideologických a politických sporov„okolitého sveta“ a dosvedčiť, že spolužitie v pokoji je možné, ak jevôľa, ktorá vyplýva z hlbokého uvedomenia si dôležitosti tejto snahy.

Arabská kresťanka, ktorá nás uvítala ako podporu i ako pocestných, násusadila, priniesla vodu a začala rozprávať o živote v tejtozvláštnej, trochu utopistickej komunite. Sťahujú sa sem väčšinouintelektuálnejšie páry hľadajúce pokoj pre seba a svoje deti. Pravidlá sútu celkom opačné od „pravidiel vonkajšieho sveta“. Dôraz sa kladie na to, čospája – spoločná ľudskosť a božský zákon lásky – samotná podstatanáboženstiev. Pre deti je zriadený špeciálny vzdelávací program. V škole, kdesa deti učia v oboch jazykoch – v hebrejčine i arabčine –,dostávajú aj poznatky o dvoch ďalších ne-vlastných náboženstvách a súvedené k rešpektu a tolerancii k inakosti bez toho, aby boli nútenézapierať vlastné východiská.

Možno sú tieto pokusy len krásnou utópiou. Tá však na počudovanie už desiatkyrokov funguje ako malá oáza pokoja. Samozrejme, nie bez problémov. Podporu jejvyjadrili už mnohí svetoví politici i umelci.

Osada nemá kostol, mešitu ani synagógu, tie si môže každý v blízkom okolívybrať sám. Je možné hľadať vnútorný pokoj v Sieni ticha, v priestore bez slov, vyhradeného len pre ticho, ktoré je spoločnéa rovnako spája v prežívaní tichej Prítomnosti. Veď tento pokoj je jedinou možnosťou želanéhovzájomného pokoja.

Nárazy svetov. Jevôbec možný dialóg rôznych tvárí? Kto „objektívne“ posúdi a rozsúdi podobnéspory? Každý má svoju pravdu, svoju kultúru, svoju masku, rolu a modlu. Nakoľkosme nútení sa s touto rolou identifikovať? S tými maskami, ktoré námkladie na tvár kultúra, náboženstvo, politika i naše vlastné ciele? Nie súobčas len hrami, za ktoré sa skrývame, keď hľadáme stále unikajúcu istotuvlastnej identity? Bez možnosti konkrétnej odpovede možno cítiť dotyk hlbšiehotajomstva, ktoré má do činenia s odvekými ľudskými túžbami po stabilite,pokoji a spravodlivosti. A ešte, nakoľko je človek schopný uvidieť zamaskou tvár, skutočné Ty, ako k tomu vyzývali Lévinas či Buber? Tvár,ktorá rovnako dúfa, rovnako trpí, rovnako túži: nahá tvár človeka s jehostrachmi, slabosťami i radosťami – spoločná v ľudskosti, jedinečnáv konkrétnosti – tvár človeka.

 

L i t e ra t ú r a

FRANEK, J.: Judaizmus. Bratislava:Archa, 1991.
HECK, G.: Izrael.Praha: nakladatelstvo Vasut, 2002. 
REBIAI, M.: Islam,Israel and the Church. Sovereign World, UK.
TILLICH, P.: Odvahabýt. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 2004.

WALDENFELS,B.: Znepokojivázkušenost cizího. Praha: OIKOYMENH, 1998.

P o z ná m k y

[1] TILLICH,P.: Odvaha být.Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 2004, s. 13.

[2] Napríkladpodriadenosť voči Islamu či výzvy na boj a prekliatia neveriacich (Sura9:29-30). In: REBIAI, M.: Islam,Israel and the Church. Sovereign World, UK, s.23.

[3] V moslimskýchškolách interpretujú abrahámovský príbeh odlišne než Židia a kresťania, uktorých Abrahám obetuje svojho syna Izáka, nie Izmaela.

[4] WALDENFELS,B.: Znepokojivázkušenost cizího. Praha: OIKOYMENH, 1998, s. 129.

[5] Informáciedostupné na internetovej stránke www.shovrimshtika.org

[6] WALDENFELS,B.: Znepokojivázkušenost cizího. Praha: Oikoymenh, 1998, s. 123.

[7] „Synzákona“ – sviatok vstupu do dospelosti. Keď má chlapec 13 rokov, je prvý krátslávnostne predvolaný k Tóre ako dospelý. Porov. FRANEK, J.: Judaizmus.Bratislava:Archa, 1991, s. 18.

[8] Sviatoksvetiel alebo opätovného zasvätenia jeruzalemského chrámu z obdobiaMakabejcov. Porov. FRANEK, J.: Judaizmus.Bratislava: Archa, 1991, s. 70.

[9] HECK,G.: Izrael.Praha: Vasut, 2002, s.47

[10] FRANEK, J.:Judaizmus.Bratislava: Archa, 1991, s.140

[11] Informácie dostupné nainternetovej stránke http://nswas.org

 

Mgr. Jana Trajtelová
Katedra
 filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava