Theognis – neznámy známy

Theognis – Unfamiliar Familiar

This paper tries to propagate ethical views of archaic lyricist – Theognis of Megara. His views are yet to become essential for Greek philosophy, particularly in its later moral and political period. In first chapter is discussed some topics of Theognis life and work. Second chapter shows gnomic and pedagogical aspects of Theognis poems in its historical period context. Third chapter debates problem of virtue (arete): whether it depends on learning and habits, or it is necessary to have some natural abilities for it. (The study will continue in the next issue of Ostium.)

Ak by sa zostavil hypotetický rebríček všeobecného povedomia o prvých písomných dielach antickej kultúry, víťazný veniec by si určite odniesol Homér. Za ním by sa, aspoň myslím, umiestnili antickí dramatici spolu s Platónom a Aristotelom. Avšak medzi týmito dvoma obdobiami nie je žiadny „stratigrafický hiát“. Práve tu nájdeme veľmi zaujímavé texty autorov najstaršej gréckej lyriky, ktorí sú, snáď s výnimkou Sapfó, pre dnešného človeka takmer úplne neznámi. A pritom etika, ktorá sa časom stane hlavnou témou gréckej filozofie, je vo veľkej miere filozofickým uchopením a prepracovaním toho éthos, ktorý opisujú najstarší lyrici. Na prvom mieste medzi nimi stojí Theognis z Megary. Vďaka svojim náučným básňam sa stal pre celý starovek morálnou autoritou par excellence (citujú ho o. i. Platón, Xenofón, Aristotelés, Isokratés a mnohí helenistickí moralisti). Xenofón o ňom napísal: „Tento básnik nehovorí o ničom inom než o cnosti a o ľudskej hanebnosti; jeho spis sa môže skôr nazývať ‚Rozprava o ľuďoch‘, podobne ako keby odborník, ktorý sa vyzná v koňoch napísal rozpravu ‚O jazdeckom umení‘.“ [1]Theognisova tvorba však siahala aj mimo antiku. Jeho vplyv možno nájsť v starozákonnej knihe Kazateľ,[2] či u cirkevných otcov a Ch. Darwin cituje jeho báseň vo svojej knihe O pôvode človeka. [3] Dnes Theognis zostáva vzdelanej verejnosti „dobre utajený“. A pritom ešte nedávno, v časoch klasických gymnázií, by jeho meno poznal aj repetent. Rád by som vo svojom príspevku tento stav aspoň trocha napravil. Preto sa pokúsim, hoc len zbežne, predstaviť niektoré filozoficko–etické motívy, ktoré sa nám v Theognisových básňach zachovali.

Ja zakúsil som sťa Odysseus
O Theognisovom živote máme len skromné správy. Pochádzal z mesta Megara a pôsobil okolo roku 500 pred Kr. Bol prísnym, ale kritickým dórskym aristokratom a „vášnivým odporcom tyranie i demokracie“.[4] Jeho básne sú cenným svedectvom politických pomerov v Megare, ktorá bola na sklonku archaickej doby otriasaná politickými a sociálnymi konfliktami súvisiacimi s pádom Theagenovej tyranie. Zmeny v obci sa priamo dotkli aj jeho života. Sám o sebe píše, že toho „zakúsil sťa Odysseus“ (v.1123). [5] Po politickom zápase v obci, z ktorej ako víťaz vyšiel ľud, bol Theognis s najväčšou pravdepodobnosťou zbavený majetku a donútený utiecť do vyhnanstva (Théby, možno aj Megara na Sicílii), odkiaľ sa vrátil až po uzavretí mieru medzi súperiacimi stranami. [6]

Po Homérovi a Hésiodovi je Theognis prvým autorom, „ktorý si vytvoril nezávislú tradíciu“. [7] Pod jeho menom sa nám, vďaka gréckym lyrikom konca byzantského obdobia, dodnes zachovala zbierka kratších elégií (okolo 1400 veršov písaných v elegickom distichu, t.j. dvojverší, v ktorom sa strieda hexameter s pentametrom, zväčša s vážnou, či výchovnou tematikou). Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia sa istý čas viedol spor o autorstvo jemu pripísaných elégií, keďže v zbierke možno rozpoznať aj niekoľko básní iných autorov (Solóna, Tyrtaea, Mimnerma a iných). [8] Theognisovo autorstvo však nakoniec bolo takmer jednoznačne uznané. Zbierka pôsobí dojmom celku a vyznačuje sa „vysokým stupňom jednoty jazyka, myslenia a štýlu“. [9] Historicky prvá zbierka Theognisových básní vznikla s najväčšou pravdepodobnosťou už čoskoro po jeho smrti. Zakrátko sa stala „školskou knihou“ [10] a neoddeliteľnou súčasťou antických reálií. Jeho dvojveršia boli prednášané tak pri politických rečiach, ako aj pri zábavách a symposiách.

S tebou ja priateľsky zmýšľam, môj Kyrnos
Theognisova lyrika obsahuje výrazný gnómický (múdrostný) element. [11] Mnohé z jeho básní sú „výchovné“ a majú charakter morálnych naučení adresovaných básnikovmu milému priateľovi – mladíkovi Kyrnovi. Aké hodnoty vštepuje tomuto mladému mužovi, sa teraz pokúsime bližšie ukázať. Theognisovo morálne myslenie sa zakladá na dobovej novinke: vyzdvihovaní umiernenosti – rozvahy (sófrosyné, fronésis). [12] Mladému Kyrnovi sa básnik snaží odovzdať to, čo sa sám v mladosti naučil od dobrých – poriadnych (agathoi) ľudí (v.28). [13] Napomína ho, aby nezískaval pocty a zisk zlým konaním, či bezprávnym činom, ale vyhľadával spoločenstvo dobrých: „…ani sa nestýkaj so zlými mužmi, ale sa vždy len šľachetných (agathón) drž! Vedľa nich pi a vedľa nich jedz, pospolu s nimi seď a vyhovuj tým, čo majú preveľký vplyv. Veď od dobrých ľudí budeš sa dobrému učiť, no ak sa so zlými združíš, stratíš i rozum, čo teraz máš.“ (v. 31–36) Vyzýva nebodaj Theognis Kyrna k tomu, aby sa opíjal a obžieral v mocenských kuloároch? Určite nie. Treba si uvedomiť, že v Theognisových časoch neexistovali školy v našom chápaní. Výchova detí prebiehala v rodinách a výchova mladých mužov počas telesnej prípravy na boj v palaistrách a gymnasiách. Grécke scholé znamená prestávku medzi telesnými cvičeniami. Počas nej chlapci počúvali literárne výklady učiteľa, čítali, recitovali a učili sa zákony. Neoddeliteľnou súčasťou výchovy mladého muža boli aj symposiá, ktoré si zachovávali obradný charakter, a ktoré „kultivovali solidaritu a sociabilitu“ v spoločenstve mužov. [14] Symposiá boli aj častým námetom básní (vzniká tzv. sympotická lyrika) a naopak, recitácia básní bola štandardnou súčasťou symposií. Práve v spoločenstve zdatných mužov si môže Kyrnos nájsť vzory, ktoré sú hodné nasledovania. Theognis sa do istej miery drží archaického chápania etiky, v ktorom vhodné správanie nie je výsledkom „výučby“ v našom slova zmysle, ale schopnosťou začleniť sa do spoločenstva prijatím vzorového správania a jeho správnym vykonávaním. Ozveny týchto starších vrstiev z gréckej etiky nikdy nevymiznú. V istom zmysle ostanú dodnes ústredným problémom samotnej výchovy, v ktorej sa mravnosť zakladá predovšetkým na ľudských vzoroch a ich nasledovaní, a až potom na učení. [15]

Theognis radí Kyrnovi, aby vyhľadával spoločenstvo dobrých mužov. Styk s dobrými nás učí dobrému. Styk so zlými človeka zbavuje súdnosti a nakoniec ho vedie do nešťastia. Zlí nemajú súdnosť, nepoznajú mieru, ktorá je základom pre právo (diké) a zákonný poriadok (nomos) (v.54). A jedine právo a zákonný poriadok sú schopné udržať spoločenstvo obce pospolu. Pre neznalosť miery zlí nie sú schopní rozoznať dobro od zla – nemajú cit ani pre dobro, ani pre zlo. [16] V dôsledku tejto necitlivosti nedokážu vnímať dobrý čin a prejaviť zaň vďačnosť. Dobrí vnímajú dobré skutky, sú schopní vďaky, neopustia svojho druha a dokážu sa spolupodieľať „na veciach dobrých i zlých“ (v.82). [17] Necitlivosť sa zároveň prejavuje ako spupnosť, pýcha (hybris). Podstatou pýchy je práve necitlivosť, ako voči ľudskému, tak i božskému poriadku. Pýcha, ktorá tento poriadok popiera je v konečnom dôsledku bezbožnosťou. Podľahnúť vlastnej pýche znamená prvý krok do záhuby (tak to opíše aj antická dráma); pýcha človeka oberá o rozum, [18]vydeľuje z celku, robí ho bezcenným: „Pýchu, Kyrnos, boh najprv nadelí človeku zlému, ktorého bezcenným tvorom na svete učiniť chce.“ (v.151–52)

S pýchou, ako faktickým popretím celku, súvisí aj nadmerné bohatstvo. Kritika bohatstva je častou témou v archaickej lyrike a súvisí s rozsiahlymi spoločenskými a hospodárskymi zmenami, ktoré sa odohrali v VII. a VI. storočí po celej Helade. Theognis na túto kritiku v mnohých veršoch nadväzuje. Pokračovať v nej budú Xenofanés a Hérakleitos (pre nich bude bohatstvo často synonymom zmäkčilosti) a po nich mnohí ďalší grécki filozofi a moralisti. Theognis, so svojim „výrazným aristokratizmom a so zaujatosťou pre dórsky ideál dôležitosti rodiny“, [19] si ťažká na to, že „bohatstvo (plútos) zmiešalo rod“, že synovia z dobrých (teda aristokratických) rodín si berú za ženy dcéry boháčov (a naopak) len kvôli majetku. [20]Hlavný problém bohatstva tkvie v nenásytnosti, ktorá môže človeka pripraviť o súdnosť: „majetok pre ľudí značí – pominúť sa na rozume svojom“ (v.230). Nadbytok ľahko vyvoláva túžbu po ešte väčšom nadbytku, ktorý nakoniec možno dosiahnuť len prostredníctvom nezákonných činov. „Prílišný nadbytok (koros) zlo je, zlo pre ľudí zo všetkých najhoršie; ľudské zlo celé, Kyrnos, nadbytku zhubný je plod.“ (v.1175–76) Nadbytok a bohatstvo svojou mnohosťou a leskom človeka okúzľujú a klamú. [21] Ak zbohatne zlý, jeho povaha sa naplno prejaví: „keď zlému mužovi osud dá v bohatstve žiť, stráca on súdnosť a ďalej už nezvládne povahu zlú“ (v.321–22). Nadbytok je extrémom, preto ho človek musí dokázať zvládnuť rovnako ako nedostatok, inak zvládnu oni jeho. Väčšina je náchylná konať neprávosti tak v prípade nedostatku, ako aj nadbytku (v.397). Podobný motív neskôr nájdeme aj v Platónovej Ústave (422e), kde sú chudoba a bohatstvo označené za dvoch „veľkých nepriateľov obce“, lebo bohatstvo je príčinou „rozmarnosti, záhaľky a túžby po novotách“ a chudoba príčinou „ničomnosti a nízkeho pracovného výkonu“. Ďalším znakom bohatstva je jeho pominuteľnosť a náhodnosť – grécky boh bohatstva Plútos sídli v Háde a je slepý. „Bohatne premnoho zlých a dobrí zas naopak chudobnejú; s nimi však vymeniť si bohatstvo (plútos) za svoju zdatnosť (areté) nechceme za žiadnu cenu, bo zdatnosť je trvalým majetkom, naopak peniaze vo svete vždy iný má.“ (v.315–18) Na rozdiel od zdatnosti je bohatstvo bez zákona a poriadku, preto nemôže byť trvalým, a preto zdatnosť vyniká nad bohatstvo. Jedine právom (bez prečinu na druhých – na celku) získaný majetok môže mať určité trvanie (v.197–98). Takýto majetok neprekračuje mieru, je dostatkom toho, čo potrebujeme: „Práve tak bohatý je ten, kto množstvo má zlata a striebra, úrodné pšeničné lány, kone aj muly má k nim, ako je ten, kto vlastní len to, čo je nutné, čo ale zároveň poteší žalúdok, nohy i pohlavie… Veď do Hádu nevstúpi nik, kto by ten majetok celý, nadmerný so sebou si vzal. Aj keby výkupné dal, tým neujde smrti, ni ťažkým chorobám, ni starobe plnej trudu a bied.“ (v. 719–28) Ako vidíme, Theognis nie je nijakým „asketikom“. Keď kritizuje bohatstvo, snaží sa poukázať na strednú cestu, ktorá vedie medzi nadmerným majetkom a biedou, pred ktorými – ako pred extrémami – varuje.

Zdatných by uviezla jediná loď

Poznali sme, že areté nespočíva ani v bohatstve, ani v rode (u Homéra to boli práve rod, bohatstvo a fyzická sila, ktoré charakterizovali zdatného bojovníka). V čom teda spočíva zdatnosť, ktorú nám predstavuje Theognis? Ako opisuje zdatného človeka? K zdatnosti patrí rozvaha, opatrnosť, múdrosť, rozumná myseľ, zmysel pre mieru a spravodlivosť, pravda a právo, česť, poctivosť, zbožnosť a ostych. [22]Naplniť všetky požiadavky, ktoré si nárokuje zdatný život nie je jednoduché. Pripomeňme výrok Biasa, jedného z tzv. siedmich mudrcov, ktorý hovorí: „väčšina je zlá“. [23] Aj podľa Theognisa je len pre málo ľudí „sprievodcom zdatnosť a krása“ (v.933); ich počet by stačila uviezť „jediná loď“ (v.84). Zdatnosť vyžaduje námahu a úsilie, bez ktorých človeku „nikdy nič bohovia nedajú“, úspech vždy spočíva „v neľahkom (chalepós)“ (v.463–64). Nielenže cesta k zdatnosti je neľahká, ale zdatnosť musí byť aj preverená a potvrdená mnohými skúškami: „Zdať sa (doxa) je pre ľudí preveľkým zlom, vec najlepšia – skúška (peira): mnohí, čo neprešli skúškou, zdajú sa dobrými stále.“ (v.571–72) „Ak budeš kremeňom skúšaný a zároveň olovom brúsený, krásnym sťa rýdze zlato, budeš sa javiť všetkým nám.“ (v.1105–06). Zhodnú intenciu nájdeme aj v Platónovej Ústave: „Musíme ich preskúšať…, musíme mladých mužov vystavovať nejakým hrôzam a potom ich zasa vrhať do rozkoší, skúšajúc ich oveľa prísnejšie ako zlato v ohni, či sa ukážu ťažko prístupnými mámeniu a zachovajú si vo všetkom vznešený postoj, či sú dobrými strážcami svojej osoby i nadobudnutého múzického vzdelania a či vo všetkých týchto skúškach osvedčia svoj dobrý rytmus a harmóniu: taký muž by bol iste najprospešnejší tak sebe, ako aj obci.“ [24] Človek sa v bežnej situácii môže javiť zdatným, ak sa však dostane do neľahkej a neobvyklej situácie môže rýchlo zlyhať. Často nám až hraničná situácia strhne masku a ukáže našu pravú tvár. Núdza a nedostatok preverujú charakter človeka. Iba vskutku dobrý, ktorý má vo svojom vnútri trvalo vštiepenú „úprimnú, poctivú myseľ (dikaia fronei noos)“, dokáže zvládnuť nedostatok bez toho, aby sa uchýlil k neprávosti (v.396). Byť zdatný, znamená osvedčiť sa v neľahkých skúškach, pred ktoré nás život postaví. Bez nich môže byť naša zdatnosť len zdaním (doxa), ktoré v nás vyvoláva pýchu, a ktoré otupuje našu pozornosť voči vlastnému zlému správaniu.

Predložme Theognisovi jeden z problémov, ktoré naplno otvoria vo svojich úvahách sofisti, Platón a Aristotelés – známu „sókratovskú“ otázku, či možno zdatnosť učiť. Hypotetická odpoveď obsiahnutá v Theognisových elégiách sa podobá ambivalentnej Platónovej odpovedi z dialógu Menón, v ktorom sú Theognisove verše hojne citované. [25] Na jednej strane Theognis zdôrazňuje potrebu výchovy a dôležitosť styku s dobrými, od ktorých sa môžeme dobro učiť (v.35–36). Nie všetci zlí sa narodili ako zlí, k zlu ich doviedlo priateľstvo so zlými, ktorým nezvratne dôverujú a od ktorých pochytili „zlé skutky i hanebné slová a spurnosť (hybris)“ (v.305–08). To by naznačovalo kladnú odpoveď na nami položenú otázku. Na druhej strane však Theognis používa ten istý „argument“, aký použije aj Sókratés v spomenutom dialóguMenón, že ak by bolo možné sa naučiť zdatnosti, nikdy by sa neobjavil zlý syn dobrého otca. [26] „Ľahšie je človeka splodiť a vyživiť, ako mu vštiepiť šľachetnú myseľ (frenas esthlas); nikto z nás doposiaľ neprišiel na to, ako učiniť hlupáka múdrym a šľachetným zlého. Ak by boh umožnil potomkom Asklépia ľudské zlo liečiť a klamlivú myseľ, zisk by to veľký im prinieslo, ako aj bohatú mzdu. Keby sa vytvoriť dal a vložiť v človeka rozum, nikdy by z dobrého otca nevzišiel nehodný syn, lebo slov múdrych by dbal. Však učením nestvoríš nikdy zo zlého muža takého, čo zdatný je.“ (v.429–38) [27] Na jednej strane Theognis zdôrazňuje nezastupiteľnú rolu učenia a výchovy pri dosahovaní zdatnosti. Je však aj aristokratom, ktorý tvrdí, že k zdatnosti sú potrebné isté vrodené predpoklady. To však nemusí súvisieť len s jeho aristokratickým zameraním. Hovorili sme, že cesta k zdatnosti vyžaduje neustále úsilie a námahu; je natoľko náročná, že dostatočné predpoklady pre ňu by Theognis, ani pri najväčšej vôli, nemohol priznať všetkým. [28] Keď o tejto otázke uvažuje Aristotelés vo svojej Etike Nikomachovej (II,1; 1103a–b) hovorí, že zdatnosti nám nie sú dané ani „od prirodzenosti“, ani „proti prirodzenosti“ (t.j. zdatnosť ani nie je vrodená, a zároveň ani výchova k zdatnosti neruší ľudskú prirodzenosť), ale že máme prirodzenú schopnosť zdatnosti nadobudnúť a prostredníctvom zvyku (éthos) ich zdokonaliť. Aristotelés ďalej hovorí, že so zdatnosťami je to ako s hrou na kytharos, pre ktorú máme vrodené predpoklady, ale ktorú musíme rozvinúť učením sa a cvikom. Theognis by s Aristotelom s najväčšou pravdepodobnosťou súhlasil. Aristotelov príklad je dobre zvolený. Len málo ľudí dosiahne v hre na hudobný nástroji skutočnú virtuozitu. Rovnako je to aj so zdatnosťou, len málo ľudí sa rodí s „absolútnym mravným sluchom“ a s túžbou ho rozvinúť. Väčšina dosiahne len priemernú úroveň vychovania – priemernú úroveň zdatnosti, a tú by Theognis nemohol nazvať zdatnosťou.

(Druhá časť príspevku vyjde v nasledujúcom Ostiu. Za jazykovú spoluprácu ďakujem Sofii Farárovej.)

L i t e r a t ú r a
Abel, H. D.: Genealogies of Ethical Concepts from Hesiod to Bacchylides. Transactions and Proceedings of the American Philological Association > Vol. 74 (1943); pp. 92–101.
Allen, T. W.: Theognis. The Classical Review > Vol. 19, No. 8 (Nov., 1905); pp. 386–395.
Anthologia lyrica graeca. Fasc. 2 : Theognis, Ps.–pythagoras, Ps.–phocylides, Chares, Anonymi aulodia. Ed. E. Diehl. Lipsiae : Teubneri, 1950.
Antológia z diel filozofov. Zv. I (Predsokratovci a Platón). Ed. J. Martinka, preklad J. Špaňár, M. Okál. Bratislava : Iris, 1998.
Aristoteles: Ethica Nicomachea. Lipsiae : Teubneri, 1912.
Aristoteles: Etika Nikomachova. Preklad J. Špaňár. Bratislava : Pravda, 1979.
Ashley, M. F.: Theognis, Darwin, and Social Selection. Isis > Vol. 37, No. 1/2 (May, 1947); pp. 24–26.
Canfora, L.: Dějiny řecké literatury. Praha : KLP, 2001.
Cornford, F. M.: Principium sapientiae (The Origins of Greek Philosophical Thought). New York: Harper & Row, 1965.
Dodds, E. R.: Řekové a iracionálno. Praha : Oikúmené, 2000.
Ebert, T.: Vědění vědění a předběžné pojmové vymezení vědění v dialogu Charmidés. In: Dialog, vědění, orientace. PomFil,3; ed. P. Rezek. Praha : Oikúmené, 1992.
Gadamer, H. G.: Idea Dobra mezi Platónem a Aristotelem. Praha : Oikúmené, 1994.
Hésiodos: Železný věk. Preklad J. Nováková, Praha : Odeon, 1976.
Highbarger, E. L.: A New Approach to the Theognis Question. Transactions and Proceedings of the American Philological Association > Vol. 58 (1927), pp. 170–198.
Highbarger, E. L.: Literary Imitation in the Theognidea. The American Journal of Philology > Vol. 50, No. 4 (1929); pp. 341–359.
Holub, J., Kopečný, F.: Etymologický slovník jazyka českého. 3. vydání. Praha : Státní nakladatelství učebnic, 1952.
Homéros: Ílias. Preklad M. Okál. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1962.
Homéros: Odysseia. Preklad M. Okál. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1966.
Klíma, L.: Filosofické listy. Praha : Herrmann, 1993.
Kratochvíl, Z.: Výchova, zřejmost, vědomí. Praha : Herrmann, 1995.
Mitscherling, J.: Xenophon and Plato. The Classical Quarterly > New Series, Vol. 32, No. 2 (1982), pp. 468–469.
Nejstarší řecká lyrika. Preklad F. Stiebitz, F. Novotný, P. Oliva, R. Hošek, R. Mertlík; ed. R. Hošek. Praha : Svoboda, 1981.
Novotný, F.: O Platonovi III. Praha : Laichter, 1949.
Patočka, J.: Platón a Evropa. In: Péče o duši II (Sebrané spisy Jana Patočky). Svazek 2. Praha : Oikúmené, 1999.
Peck, M. S.: People of the lie. New York: A Touchstone Book, 1983.
Platón: Dialógy. Zv. I, II, III. Preklad J. Špaňár. Bratislava : Tatran, 1990.
Pražák, J. M., Novotný, F., Sedláček, J.: Latinsko–český slovník. Praha : Česká grafická unie, 1926.
Ranston, H.: Ecclesiastes and Theognis. The American Journal of Semitic Languages and Literatures > Vol. 34, No. 2 (Jan., 1918); pp. 99–122.
Řecká lyrika. Preklad F. Stiebnitz. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění,1945.
Schelling, F. W. J.: Filosofická zkoumání bytnosti lidské svobody a s tím souvisejících předmětů. Praha : FÚ ČSAV, 1992.
Snell, B.: The Discovery of the Mind (The Greek Origins of European Thought). New York: Harper Torchbooks, 1960.
Tavel, P.: Psychologické pohľady na svedomie. In: Paidagogos. [online] 2004, IV., 17. [akt. 2004–12–20]. ISSN 1213–3809 Dostupné na internete: <http://www.paidagogos.net>.
Vernant, J.–P.: Vesmír, bohové, lidé (Nejstarší řecké mýty). Praha; Litomyšl : Paseka, 2001.
Xenofón: Spomienky na Sokrata. Preklad E. Šimovičová. Bratislava : Tatran, 1970.
Zamarovský, V.: Grécky zázrak. (2. vyd.) Bratislava : Perfekt, 2002.

P o z n á m k y
[1] Stobaeus Anthologus, Joannes IV,29c,53,2–6; cit. podľa Canfora, L.: Dějiny řecké literatury. Praha : KLP, 2001; s. 91.
[2] Ranston, H.: Ecclesiastes and Theognis. The American Journal of Semitic Languages and Literatures > Vol. 34, No. 2 (Jan., 1918), pp. 99–122.
[3] Ide o verše 183–192, v ktorých si Theognis ťažká na skutočnosť, že pri domácich zvieratách sa staráme o kvalitu plemien, avšak ľudia si neváhajú zobrať horšieho partnera len preto, že je bohatý. K analýze Theognisovej básne u Darwina pozri: Ashley, M. F.: Theognis, Darwin, and Social Selection. Isis > Vol. 37, No. 1/2 (May, 1947), pp. 24–26.
[4] Zamarovský, V.: Grécky zázrak. (2. vyd.) Bratislava : Perfekt, 2002; s. 147.
[5] Theognisa citujem podľa: Nejstarší řecká lyrika. Preklad F. Stiebitz, F. Novotný, P. Oliva, R. Hošek, R. Mertlík; ed. R. Hošek. Praha : Svoboda, 1981; s.139 –206. Pre potreby článku preklad miestami upravujem a dopĺňam podľa: Anthologia lyrica graeca. Fasc. 2 : Theognis, Ps.–pythagoras, Ps.–phocylides, Chares, Anonymi aulodia. Ed. E. Diehl. Lipsiae : Teubneri, 1950; pp. 3 – 81.
[6] Řecká lyrika. Preklad F. Stiebnitz. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1945; s. 18. Uveďme niektoré časti básní, v ktorých Theognis opisuje svoju situáciu: „Já, jenž mám vznešený původ, teď v Thébách pobývám, v městě / chráněném pevnými zdmi, vyhnanec z otčiny své.“ (v.1209–10); „…mých kvetoucích polí jiný teď pánem se stal.“ (v.1200); „Vyhnanec přítele nemá a nemá ni věrného druha: / víc než vyhnanství samo působí bolest ta věc.“ (v.209–10)
[7] Allen, T. W.: Theognis. The Classical Review > Vol. 19, No. 8 (Nov., 1905), p. 386.
[8] Ich prehľad a hodnotenie podáva: Highbarger, E. L. Literary Imitation in the Theognidea. The American Journal of Philology > Vol. 50, No. 4 (1929), pp. 341–359.
[9] Highbarger, E. L.: A New Approach to the Theognis Question. Transactions and Proceedings of the American Philological Association > Vol. 58 (1927), p. 198.
[10] Řecká lyrika. Preklad F. Stiebnitz. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1945; s. 18.
[11] Cornford, F. M.: Principium sapientiae (The Origins of Greek Philosophical Thought). New York: Harper & Row, 1965; p. 105 – 106.
[12] „Zdá sa, že slovko ‚sófronein‘ sa prvý krát objavuje v novo nájdenej básni od Alkaia, 24B12:sa]ofronén: cf. Diehl, RhM 92.13.“ Snell, B.: The Discovery of the Mind (The Greek Origins of European Thought). New York: Harper Torchbooks, 1960; p. 317, note 4.
[13] „S tebou já přátelsky smýšlím, i vložím sem všechno, můj Kyrne, / čemu jsem od řádných lidí (apo tón agathón) v mládí se naučil sám. / Rozvahu (pepnyso) chovej a jednáním mrzkým či bezprávným činem / nehledej pro sebe pocty (timas), hodnosti (aretas) anebo zisk (afenos)!“ (v.27–30)
[14] Tamtiež, s. 68. Samotné symposion (doslova „spolupitie“) je v Theognisovej dobe relatívne novou „inštitúciou“. Spolu s ním sa objavujú slová ako sympaschein (spolutrpenie, spoluprežívanie, sympatizovanie), synaschalan (spolupohoršenie) a syneidenai (spoluvedenie), ktoré prvý krát nájdeme práve u archaických lyrikov. Tamtiež, s. 314, pozn. 22. Krásnym opisom symposia je Xenofanov zlomok B1.
[15] Xenofón hovorí o Sókratovi, že nikdy nesľuboval, že bude učiteľom areté, ale že vyzýval k nasledovaniu predovšetkým svojim príkladom, „dokazujúc svoje učenie skutkom“ a utvrdzujúc ho „mocou svojich slov“ (na podporu tejto myšlienky Xenofón vzápätí cituje Theognisove verše 35–36). Xenofón, Spomienky na Sókrata, I,2 (porovnaj Obrana Sókrata, 26). Problém nájde svoje vyjadrenie v sókratovsko–platónskej otázke, či možno areté učiť tým istým spôsobom, ako ostatné „zručnosti“ (technai).
[16] Platón bude v 7. liste hovoriť o nutnosti poznávať zároveň dobro a zlo, pravdu a nepravdu, pričom ľudia „zle založení“, tí ktorí majú zlú chápavosť a povahu, toho nie sú schopní (Platón, Listy, 344a,b).
[17] „Špatným kdo dobře činí, ten nadarmo čekal by vděčnost, / stejně jako by zrní zaséval do mořských pěn. Nesklidí úrodu hojnou, kdo obilí do moře seje, / nezíská prospěch ni vděk, dobro kdo prokáže zlým. Bídáky nasytit nelze; když pochybíš v jediné věci, / napřed už ve všem všudy přátelství bude totam. / Řádní však přiznají rádi, když někdo jim prokáže dobro, / podrží v mysli čin dobrý a s ním i budoucí vděk.“ (v.105–12; podobne verše 854, 1038)
[18] „Pýcha vidí vždy falošne.“ Klíma, L.: Filosofické listy. Praha : Herrmann, 1993.
[19] Abel, Herbert D.: Genealogies of Ethical Concepts from Hesiod to Bacchylides. Transactions and Proceedings of the American Philological Association > Vol. 74 (1943), p. 95.
[20] „Berany, osly a koně si hledáme z výtečných plemen (eugenas), / Kyrne, vždyť každý chce mít z dobrého plemene chov; / šlechtic však špatnou dceru si neváhá z rodiny špatné / za ženu zvolit, jen když majetek velký mu dá. / Stejně se nezdráhá žena být manželkou špatného muže / boháče – majetný pro ni více než šlechetný je. / Peníze jenom jsou v úctě: tak dobrý se ožení s špatnou, / špatný si vezme zas vzácnou – bohatství smísilo rod (plútos emeixe genos). Proto se nediv, Kyrne, že občanské rody se kazí, / neboť co šlechetné je, se špatným slučuje se.“ (v.185–92)
[21] Grécke „thelgó“ – čarujem, kúzlim, vábim, v zlom lákam (napr. o hlase Sirén – Od. XII,40), pútam, mätiem, klamem – má svoj koreň v indoeurópskom základe *ghuel– (odchylný, krivý), z ktorého pochádza aj slovenské a české slovo „zlý“. Holub, J., Kopečný, F.: Etymologický slovník jazyka českého. 3. vydání. Praha : Státní nakladatelství učebnic, 1952; heslo „zlý“.
[22] „…rozvaha s opatrností víc je než veliká ctnost.“ (v.1074); „O zdatnost a poctivost snaž se, měj v oblibě pravdu a právo.“ (v.465); „Nějakou jinou starost ať dále už nepoznám kromě / starosti o zdatnost a moudrost (aretés, sofiés); ty jen ať trvale mám.“ (v.789–90); „Veškerá občanská zdatnost se skrývá v spravedlnosti (dikaiosyné).“ (v.147); „K moudrým mužům (tois’ agathois’) se druží i rozumná mysl a ostych (gnómé, aidós)“ (v.635)
[23] Stobaios, III,1,172,76. Toto konštatovanie nájdeme dva krát u Hérakleita (B 104, B 39) a výrok obdobného znenia zaraďuje Iamblichos (Vita pyth. 85) medzi pythagorovské akúsmata: „čo sa hovorí najpravdivejšie? Že ľudia sú zlí.“ (DK 58 C 4) Analogickú skúsenosť zrejme odhaľuje i básnik Sémónidés (pol. VII. st.) keď hovorí: „Být mrtvi; na to máme času přemnoho, / však žijem úhrnem jen málo let – a zle.“ (zl.3, v.1–2) Vďaka naším ľudským nedostatkom: „Být zcela bez hany či škody nelze nám.“ (zl.4).
[24] Platón, Ústava, 413d–e. Dodajme ešte, že Theognisove „zdať sa“ – doxa nájdeme u Platóna v hlavnom význame „mienka“. A platónska doxa tiež musí prejsť skúškou – skúmaním. Po tejto skúške môže byť „zviazaná rozumovým výkladom príčiny“, aby sa z nej stalo vedenie (epistémé) (Platón, Menón, 98a).
[25] Platón, Menón, 95d–96a (Platón tu uvádza Theognisove verše 33–36, 434–438). Verše 35–36 s obľubou cituje aj Xenofón (Spomienky, I,2,20; Symposion, 2,4). K interpretácii odchýlok v citovaní Theognisa u Platóna a Xenofóna pozri: Mitscherling, J.: Xenophon and Plato. The Classical Quarterly > New Series, Vol. 32, No. 2 (1982), pp. 468–469. Ďalšiemu dosť obsiahlemu rozboru Theognisovej básne sa Platónov Sókratés venuje v dialógu Prótagoras (339a–347a).
[26] Theognis, v.436; Platón, Menón, 93c–94e.
[27] Podobne verše: „Nevzejdou z cibulí mořských ni hyacinty, ni růže, / nikdy se z otrokyně nezrodí svobodný syn.“ (v.537–38)
[28] V tejto súvislosti sa ukazuje zaujímavým problém, ktorý sa tiahne dejinami, či sa môže narodiť človek, ktorý má vrodenú orientáciu na zlo. Jedno zo zaujímavých filozoficko–teologických riešení predkladá F. W. J. Schelling. Podľa neho každá ľudská duša, keďže je podobná Bohu a večná, bola stvorená hneď na počiatku (vo večnosti) a bola stvorená ako slobodná. Preto každý človek hneď na počiatku uchopil samého seba v istej podobe a slobodne sa rozhodol buď pre dobro, alebo zlo. Toto pôvodné seba–uchopenie potom človek rozvíja a napĺňa vo svojom pozemskom živote. (Schelling, F. W. J.: Filosofická zkoumání bytnosti lidské svobody a s tím souvisejících předmětů. Praha : FÚ ČSAV, 1992; s. 54–59) Na inú stránku problému poukazuje návrh súčasného psychológa M. Scotta Pecka, aby bolo ľudské zlo chápané ako diagnóza a liečené ako psychická porucha. (Peck, M. S.: People of the lie. New York : A Touchstone Book, 1983.) K tejto otázke sa v psychiatrii a psychológii viažu tiež problémy s psychopatiou (antisociálna porucha osobnosti), jej príčinami, testovaním (známy Hareho test PCL–R) a možným účinným liečením.

Mgr. Matúš Porubjak, PhD.
Katedra filozofie FF UCM v Trnave