Štyri plus jedno prvenstvo klasického filológa


Juríková, E.: Štyri plus jedno prvenstvo klasického filológa. In: Ostium, roč. 11, 2015, č. 1.


miloslav_okalDaniel Škoviera: Miloslav Okál. Prvý slovenský profesor klasickej filológie. Bratislava / Trnava: Katedra klasickej a semitskej filológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského / Katedra klasických jazykov Trnavskej univerzity 2013, 278 s.

V decembri 2013 sme si pripomenuli sto rokov od narodenia klasického filológa a univerzitného profesora Miloslava Okála. Okrem odhalenia pamätnej tabule v  rodných Slovanoch a zorganizovania vedeckej konferencie na pôde Univerzity Komenského na jar roku 2014 nepochybne prispela k propagácii výročia u odbornej i laickej verejnosti monografia Daniela Škovieru, ktorú svojmu učiteľovi a kolegovi venoval. Jej význam je o to väčší, že Okálov život a jeho pôsobenie, spojené s takmer šesťdesiatimi rokmi slovenskej klasickej filológie, vnímame ako podstatnú súčasť dejín tohto vedného odboru.

Životné i pracovné osudy Miloslava Okála boli poznačené dobou, v ktorej žil a pracoval, azda viac ako v prípade kohokoľvek iného. Monografia, ktorá vznikla na základe heuristického výskumu predovšetkým v Archíve literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine, kde je Okálova pozostalosť uložená, prináša známe i menej známe fakty z profesorovho života, úryvky z korešpondencie s českými, slovenskými i zahraničnými kolegami a v neposlednom rade aj ukážky z Okálových prác. Všetko spolu tvorí kompaktný celok, ktorý jubilanta neglorifikuje, ale vytvára reálny obraz človeka, ktorý po nedobrovoľnom odlúčení od rodiny venoval svoj život predovšetkým klasickej filológii a vo chvíľach oddychu – azda trochu netradične – ružiam, ktoré pri svojom bratislavskom dome pestoval.

V predhovore autor publikácie akcentuje štyri Okálove prvenstvá, ktoré sa ako niť vinú celou knihou. Prvým je získanie profesúry v klasických jazykoch, ktorou sa slovenská klasická filológia etablovala ako právoplatný univerzitný odbor s vlastným, slovenským profesorom. Druhým prvenstvom je prvý slovenský preklad prvého diela, ktorého vznik na našom území vieme dokázať – išlo o filozofickú rozpravu cisára Marca Aurelia. Nemenej podstatným sa javí dosiaľ neprekonaný slovenský preklad Homérových eposov Iliady a Odysey. A čoraz viac sa zvyšuje význam Okálovej snahy o akceptovanie novolatinskej literatúry slovenskej proveniencie ako právoplatnej súčasti našej národnej literatúry. Okál sa tak stal nestorom slovenskej neolatinistiky a na jeho práce o slovenských humanistoch nadväzuje už tretia generácia klasických filológov.

Škoviera postupne prevádza čitateľa po životných cestách Miloslava Okála (s. 13 – 61). Od neľahkého detstva polosiroty, ktorej otec zahynul v bojoch 1. svetovej vojny, cez štúdiá na martinskom gymnáziu vedenom Františkom Heřmanským a Univerzite Komenského, kde sa stretol s českými profesormi – pre metriku zanieteným Antonínom Kolářom a „šarmantným epikurovcom“ Jaroslavom Ludvíkovským. Krátko sa zastavuje pri vyučovaní na gymnáziách, podrobnejšie sa venuje začiatkom Okálovej univerzitnej kariéry, pôsobeniu vo funkcii vedúceho katedry i predčasnému, tak trochu vzpurnému odchodu do dôchodku. Neobchádza ani citlivú časť Okálovho súkromného života – drastickým politickým zásahom rozbitú rodinu, keď manželka Lucette, pôvodom Francúzka, musela spolu s osem-mesačným synom Émilom Andrém odísť v roku 1951 z vtedajšej Československej republiky. Rodina sa opätovne stretla až o 13 rokov neskôr a v podstate už nikdy spolu nežila!

V samostatnej kapitole hodnotí Škoviera Okálovu pedagogickú činnosť aj na základe vlastných skúseností slovami, ktoré je pre ilustráciu vhodné odcitovať: „Nemal vo zvyku poslucháčov rozptyľovať duchaplnými či humornými poznámkami. Prednosťou jeho výkladu bolo pokojné voľné tempo, prirodzená dikcia, zvučná a jasná artikulácia všetkých hlások, spisovná slovenčina bez akýchkoľvek rušivých stôp krajového akcentu.“ (s. 68)

Obsah ostatných kapitol je určený profesorovým vedeckým pôsobením. V poradí tretia sa venuje Okálovmu záujmu o antickú filozofiu, ktorého korene siahajú až do gymnaziálnych čias. Výskumu a prekladu antických filozofických diel profesor zasvätil s menšími prestávkami prakticky celý život. Dokumentuje to veľké množstvo publikovaných vedeckých prác i prekladov, ako napr. Grécki atomisti a Epikuros (1950), Demokritos a iní grécki atomisti (1952), Životopisy slávnych filozofov (1954), preklad Diogena Laërtia (1954), Zlomky starých stoikov (1984) etc. Súčasní bádatelia ho považujú za zakladateľa v dejinách skúmania helenistickej filozofie na Slovensku. Signifikantným pre povahové črty tohto klasického filológa sa zdá byť aj fakt, že napriek prvotnému neúspechu pri habilitovaní sa na práci Filozof Seneca a Pavol apoštol (1943) nerezignoval ani na antickú filozofiu, ani na získavanie akademických stupňov a po výskumnom pobyte v Paríži pripravil ďalšie štúdie, ktoré habilitačná komisia požadovala.

Druhý záujmový okruh z oblasti antických štúdií predstavuje grécky autor komédií Aristofanes. Okálov záujem o neho začal prekladom filozoficky ladených Oblakov (1947), aby o viac ako dvadsať rokov zhrnul výsledky svojho bádania v monografii Problémy aténskej demokracie a Aristofanes (1969). Medzitým sa mu podarilo preložiť a publikovať komédie Osy (1956), Mier (1957), Ženy na sviatok Thesmoforií (1958) aj knihu prekladov obsahujúcu päť komédií, ktorá vyšla v roku 1966. Komédiu Žaby publikoval v slovenskom preklade až v roku 1982 a päť komédií sprístupnil vlastným nákladom v roku 1992.

Čo sa týka novolatinských štúdií, do zorného poľa Miloslava Okála sa dostali až v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, a to ako výsledok impulzu Jána Mišianika. Prvou tohto druhu bola dvojzväzková monografia o Martinovi Rakovskom (1979, 1983), po ktorej nasledovali štúdie o Hieronymovi Balbovi, Žigmundovi Geloovi Tordovi, Jurajovi Purkircherovi, Jurajovi Koppayovi a iných novolatinských autoroch. Napriek pomerne neskorému nástupu Okál vďaka podrobnej analýze diel a dôkladnej heuristike čoskoro prekonal dovtedajšie práce z tejto oblasti. Svedčí o tom nielen vysoký počet poznámok, ktorými svoje práce opatril, ale aj ocenenia uznávaných neolatinistov, napr. českého odborníka Jana Martínka.

Okálovo prekladateľské umenie, pri ktorom uprednostňoval viac filologický ako básnický prístup a okrem výnimočnej spolupráce s básnikom Andrejom Žarnovom sa podieľal na príprave prekladov sám, sa postupne vykryštalizovalo a stal sa z neho nielen uznávaný prekladateľ, ale aj nekompromisný, občas až príliš osobne zaangažovaný kritik slovenských prekladov antických diel. Svoje vedomosti a skúsenosti z prekladateľskej práce zúročil pri napísaní monografie Antická metrika a prekladanie gréckej a latinskej poézie do slovenčiny (1990), ktorá je dosiaľ jedinou a stále používanou na Slovensku. Napriek tomu, že preklady tvoria asi pätinu z bibliografických položiek Miloslava Okála, primát medzi nimi nepochybne drží prvý kompletný slovenský preklad Homérových eposov Iliady (1962) a Odysey (1966), s určitosťou najzaslúženejší Okálov prínos do slovenskej prekladovej literatúry.

Ako už bolo avizované v nadpise, Miloslav Okál je držiteľom aj piateho prvenstva. Je ním monografické spracovanie jeho života a vedeckej práce, ktoré je prvým v rámci profesorov pôsobiacich na Univerzite Komenského v Bratislave. Okno na Okálovej pracovni, ktoré sa príhodne stalo vďaka kreativite Ladislava Tkáčika ústredným motívom na obálke Škovierovej monografie, tak symbolicky pozerá na klasickú filológiu, dnes prežívajúcu kritické roky svojej existencie. O to viac treba neustále zdôrazňovať význam štúdia latinčiny a gréčtiny, a najlepšie slovami prvého slovenského profesora klasických jazykov: „Ak sa často útočí proti vyučovaniu klasických jazykov tým, že ich gramatiky sú ťažké, že zaťažujú žiakov, zabúda sa pritom na ich logický význam. Treba si však uvedomiť, že gramatická analýza nie je sama osebe cieľom, ale prostriedkom na porozumenie textu. Konečne, neslobodno zabúdať, že latinčina a gréčtina boli školou zdokonalenia slohu moderných jazykov, pretože moderné národy si vycibrili svoje jazyky práve dôkladným štúdiom a napodobňovaním latinčiny, respektíve latinských autorov“ (s. 207).


doc. Erika Juríková, PhD.
Katedra klasických jazykov
Filozofická fakulta
Trnavská univerzita
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
erika.jurikova@truni.sk