Fenomén ženského písania už nemožno považovať ani v slovenskej literatúre za subkultúru. Ženy konkurujú mužským autorom nielen v autorskej produkcii, ale aj kvalitou tvorby. Dokazuje to napríklad ich účasť na významných literárnych podujatiach – minuloročnú prestížnu prozaickú súťaž Anasoft litera 2011 vyhrala s románom Piata loď Monika Kompaníková, v tohtoročnej medzi desiatku finalistov vybrala porota päťženských autoriek. Rovnako v súťažiach, ktoré sa venujú objavovani u mladých talentov v próze – Poviedka 2011 a v poézii – Básne 2011 získali v oboch hlavnú cenu ženské autorky – Soňa Uríková (poviedka) a Lýdia Džundová (poézia).
Výraz ženské písanie však môže asociovať u čitateľov rôzne aspekty, ktoré si hodnotovo konkurujú, alebo sa vylučujú. Ženy sa veľmi úspešne etablovali v komerčnej produkcii (tzv. červená knižnica), ktorá sa dobre predáva, ale hodnotovo je prázdna, recykluje osvedčené naračné schémy, nadbiehajúce vkusu čitateliek. S vyššími umeleckými aj myšlienkovými ambíciami sa prezentuje od roku 1996 feministické vydavateľstvo ASPEKT, ktoré publikuje aj pôvodnú (predovšetkým prozaickú) tvorbu slovenských autoriek. Poetika väčšiny z nich však rovnako vykazuje isté neprehliadnuteľné stereotypy – protest, obhajoba práva hodnôt menšín (žien), vrátane požiadaviek autonómie (E. Showalter). Jeden diktát moci (mužskej) sa snažia nahradiť iným (ženským).
Mladý literárny vedec Derek Rebro (1979) v knihe Ženy píšu Poéziu, muži tiež vymaňuje čitateľa z názorového klišé o sentimentálnosti či bojovnosti ženského písania, založeného na prvoplánových, ľahko odhaliteľných stratégiách tvorby. Poetky, ktoré v knihe sústredene analyzuje (Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Taťjana Lehenová, Stanislava Chrobáková-Repar, Nóra Ružičková, Katarína Kucbelová, Mária Ferenčuhová), sa masovo nepredávajú, no práve vďaka talentu a náročnej stratifikácii ponúkaju čitateľom silný zážitok poézie, ktorej inakosť neuráža ani mužských príjemcov, naopak, môže byť aj pre nich výrazným intelektuálnym a emocionálnym impulzom. Rebro odkrýva inovatívne postupy ženskej poézie, ktorá sa snaží vymaniť zo schém logocentického písania, hľadajúc vlastné seba vyjadrenie. Podnetom pre jeho analýzy, z ktorých niektoré vyšli vopred časopisecky, boli viaceré lapsusy umelcov a literárnych vedcov, ktorých nepoučenosť charakterizovala výnimočné ženské opusy na jednej strane ako „dobrú mužskú prácu“, „chlapsky intelektuálnu“ poéziu, „neženskú nesentimentálnosť“; alebo naopak, ich vlastnú cestu hľadania (napr. prerývaný, zadŕhajúci sa, fragmentarizovaný zápis) ako slabosť (J. Mihalkovič na adresu Gavorníkovej debutu). Autorovým zámerom je na jednej strane vytvárať citlivejšiu kritickú obec pre rodovo priliehavejšie uchopovanie poézie, ale aj povzbudiť iné ženské autorky k tvorbe nezaťaženej stereotypmi. Myšlienkovo sa opiera najmä o francúzsky kontext– derridovský postštrukturalizmus, barthesovskú semiológiu, predstaviteľky écriture féminine (J. Kristeva, H. Cixous, L. Irigaray); ale aj názory J. Butler, heideggerovsko-nietzscheovskú koncepciu subjektu.
Dôležitým východiskom autorovho vnímania je postoj o nestotožňovaní „ženského“písania s rodom či pohlavím. „Ženské“ a „mužské“ sú skôr štruktúry myslenia a pozície v jazyku, ktoré nás zasahujú naprieč pohlaviami a formujú náš svet vnímania a prežívania. „Mužské“ (latentná norma) inklinuje k logocentrizmu, subjekt-objektovému odstupu, inštrumentárnemu chápaniu jazyka, metafyzike prítomnosti, hierarchickým dichotómiám; „ženské“ charakterizuje pluralita hodnôt a pozícií, namiesto dualít nekonečné pole diferencií, multiplicitná identita. V hľadaní adekvátneho výrazu pre túto inakosť zastáva Rebro názor J. Kristevy, že „ženské“ sa nevyjadruje iným ako logocentickým (symbolickým) jazykom, ale zároveň ho narúša zvnútra – vpádom semiotického do symbolického (cez trhliny v homogénnom povrchu falogocentrického diskurzu, s. 24): „Trhlinav trhline / to by mohla byť príležitosť / povedať viac, zamlčať / všetko“ (S. Repar: Nahá v tŕní, s. 54). Rebro v interpretačných analýzach odhaľuje a pomenúva rôznorodé textové stratégie tohto rozrušovania, ktoré podmieľajú pevnú štruktúrovanosť symbolického jazyka, sú snahou autoriek vyšmyknúť sa z konvenčnej jazykovej praxe (napr. pretržitá výpoveď, výrazová neučesanosť, hravá repetícia, parodická mimetickosť, syntaktické deformácie, verzologické a typografické schválnosti /absencia alebo nadužívanie interpunkcie, funkčné využívanie rôznych typov písma/, hra s rytmom, používanie novotvarov, zahaľovanie priehľadnej metaforickosti, intertextové a intratextové odkazy, aktivovanie mlčania, vizualizácia textu,…): „Namiesto písania svetlom ním všetko lámem: /zdvojené črty a rezy priestorom. kolmé línie, / mikádo pred rozpadom. Ako sa zachvieva / múr na seizmicky neistom území“ (M. Ferenčuhová: Skrytétitulky, s. 26). Vyslobodzovať sa z domén už tradičného – logocentrického jazyka a umelecky evokovať viachlasnosť je schopnosťou nielen žien, ale aj mužov, ktorým menej hrozí podľahnutie pretlaku emocionality (hystérie). Dôkazom toho sú napr. diela viacerých avantgardných autorov. V slovenskom kontexte odkazuje Rebro napr. na tvorbu Jána Ondruša (rozdvojený subjekt) či osamelých bežcov (procesuálna poézia, otvorená báseň).
Napriek samostatnosti jednotlivých analýz (okrem debutu v prípade L. Vadkerti-Gavorníkovej u ostatných autoriek Rebro interpretuje všetky zbierky, ktoré poetkám vyšli do roku vydania monografie) možno vyselektovať ohniská autorského záujmu a charakterizovať metódu Rebrovho čítania. Autorky sú radené chronologicky (rozhoduje rok ich debutu), kritériom výberu je symbióza citu, citlivosti (poetky nerezignujú na žitú realitu ako napr. tvorcovia sterilnej poézie P. Macsovszky či P. Šulej) so schopnosťou odstupu, racionalizácie zápisu, sebairónie(pravdepodobne preto napriek uznaniu nezaraďuje do svojho výberu „mäkší“ rukopis M. Haľamovej či M. Haugovej), prepájanie estetického a anestetického (napr. cez epizáciu, vedeckú terminológiu, laboratórne postupy, protokolárne zápisy, interdisciplinaritu). Jeho chirurgické sústredenie sa na text (v štúdiách takmer absentujú exkurzy k biografii či širšiemu kultúrnemu kontextu, ktoré ovplyvňovalo vznik diel) smeruje k vyhmatávaniu inovatívnych podnetov v rovine témy, výrazu i grafického zápisu. Rebro zároveň sleduje vývin poetiky autoriek od zbierky k zbierke. Napriek typologickým odlišnostiam (napr. intuitívna „ženskosť“ L. Vadkerti-Gavorníkovej – rodovo poučené mladšie autorky; dramatický a živelný naturel T. Lehenovej – anesteticky znecitlivelé zápisy /koncepty, preparáty/ N. Ružičkovej, K. Kucbelovej; akustickosť T. Lehenovej – vizuálnosť N. Ružičkovej, M. Ferenčuhovej) všetky autorky demonštrujú intelektuálnu nadvládu nad textom (konceptuálnosť, precízna práca s jazykovým materiálom), ako aj náročné hľadanie vlastnej identity,ktorá im zároveň uniká (Gavorníková cez vzburu dcéry voči matke, ale zároveň aj príklonom k nej; Lehenová ironickým seba oslobodzovaním sa od muža, ale aj priznaním si závislosti na ňom, splývaním s blízkymi bytosťamii celým univerzom; Chrobáková-Repar neustálou osciláciou medzi dvoma polaritami výpovede, jemným zdvojovaním významu; Ružičková sebainscenovaním tela, ktoré simultánne sleduje v pozícii subjektu i objektu,paralelne ho prežíva i zaznamenáva; K. Kucbelová nesubstanciálnou procesuálnosťou – cez motív vzájomne priepustných hladín, pretekania, proces dýchania vlastný všetkým živým tvorom, princíp duality, ktorý sa vzápätí ruší; M. Ferenčuhová dvojjazyčnými zápismi, skúsenosťou materstva /abjektu/ ako dvojjedinosti radosti a strachu, bolesti a slasti, lásky k sebe a druhému).
Rebro je vo svojej monografii zvlášť pozorný voči fenoménu „écriture du corps“ –vpisovania sa ženským telom do textu. Je to postup, ktorý ruší opozície povrch –vnútrajšok, matéria – duch, telo – myseľ. Na tento jav upozorňujú obe mottá v úvode knihy (R. Barthes, J. Kristeva), ako aj množstvo básnických ukážok, ktoré autor pre čitateľa nasvecuje, napr.: „tikot krvi – moje najvlastnejšie / nárečie“ (T, Lehenová, s. 56); „Ten pocit v oleji / kde nepohnešviečkom // kde sa jazyk lepí / na podnebie myšlienky / usedavo mlčí“ (S. Chrobáková, s. 80); „Kedykoľvek som sa ťa dotkla / ruky splynuli s myšlienkami“, „keď mi siaha na básne // odlúpne chrastu / a tým ju vráti krvi (N. Ružičková, s. 95, 98); „kde niet hlások zväzovaných dychom, / stále pochybuješ o možnostiach reči“ (M. Ferenčuhová, s. 162).
Rebrov výber autoriek a čítanie ich textov tak trochu pripomína francúzske stolovanie. Starostlivo vyberá najlepšie kúsky, neanalyzuje ucelené básne, ale vychutnáva si lahôdky, ktoré ho fascinujú, spôsobujú mu čitateľský pôžitok. Jeho analytickú metódu možno prirovnať tiež ku koncepcii fraktálov. Kľúčové aspekty, teórie,tvrdenia a odkazy sa v knihe návratne trúsia, nasvecujú, synonymicky variujú, čím sa zároveň umocňujú, ale aj ukladajú do nových súvislostí (ofraktálovosti hovorí aj autor v súvislosti s treťou Kucbelovej zbierkou Malé veľké mesto, s. 152 – 154). Nevýhodou tohto spôsobu lektúry je to, že čitateľovi autor nesprostredkúva ucelenejšie texty, a teda ani ich dôležitú grafickú vizualizáciu. Sme nútení autorovi uveriť, alebo siahnuť po textoch, na ktoré sa odkazuje, sami. Dereka Rebra môžeme v dobrom upodozrievať, že túto stratégiu-pascu na čitateľa zvolil zámerne.
Ak kniha poukazuje na poetky, ktoré predstavujú oporné body chýbajúcej ženske jgenealógie na Slovensku (s. 17), treba dodať, že načrtnutá línia Anestetickej Genderácie nie je jediná. Kvalitatívne pozitívne možno vnímať aj líniu autoriek, ktoré sa napájajú viac na lacanovskú koncepciu, využívajúc podnety mytológie, sna, kultúrnych archetypov či psychoanalýzy (Anna Ondrejková, MilaHaugová, Dana Podracká, Eva Luka). Rovnako podnetné by bolo preskúmať poéziu mužských autorov, ktorí vydali svoje zbierky pod gynonymami (napr. Petra Malúchová /P. Macsovszky/: Súmrak cudnosti; Anna Snegina /M. Habaj/: Pas dedeux, Básne z pozostalosti). Pod maskou jemnej irónie sa aj u nich ukrýva vážna výpoveď, snaha dať prehovoriť „ženskému“ hlasu z predoidipovskej skúsenosti (spojenia plodu s matkou, pre-symbolickej jednoty Ja a iného, s. 8), ktorý v sebe cítia. Sám autor monografie Derek Rebro vydalv roku 2010 básnickú zbierku Okamih pre dopadom, v ktorej literárnakritika odhalila viaceré znaky „ženského“ písania (kombinácia vizuálnosti, fragmentarizácia obrazov prostredníctvom návratných motívov zrkadliacich saplôch, motívy písania telom, zraňovania subjektu, tematizácia mlčania, nedourčenosť identity /RAK 2011/4/, podobné tendencie sa nachádzajú aj v tretej zbierke Rada Tomáša Statusové hlásenia (antológia súčasnej európskej poézie) (2011).
Rebrovo volanie po scitlivňovaní kritickej obce na rodové znaky literatúry nie je zbytočné. Hoci jeho monografia je na slovenskom knižnom trhu necelý rok, reflexia rodových znakov (naprieč pohlaviami) sa už uplatnila napr. aj v každoročnom exkluzívnom hodnotení básnickej produkcie za rok 2011 v Knižnej revue (2012/ 14-15), ktorého autorkou je Ivana Hostová.
Mgr. Jana Juhásová, PhD.
Katedra slovenského jazyka a literatúry
Filozofická fakulta
Katolícka univerzita v Ružomberku
Hrabovská cesta 1
03401 Ružomberok
juhasova@gmail.com