Prolegomena ku Kantovi


Zborník štúdií s názvom Prolegomenaku Kantovi je smelým počinomKatedry filozofie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, vspolupráci so Slovenským filozofickým združením. Smelým preto, lebo má zahájiťcelý rad ďalších tematických zborníkov v novej edičnej rade s názvom ScholaPhilosophica Tyrnaviensia, ktorá sa časom môže stať dôstojnou adobroprajnou konkurenciou už zavedenej úspešnej rady zborníkov Acta philosophica Tyrnaviensia (dosiaľ vyšlo 10 zborníkov). Príspevkyzborníka sú výstupom z prednáškového cyklu konaného pri príležitosti 200.výročia úmrtia Immanuela Kanta. Ďalšie okolnosti vzniku, dôvody a ciele Prolegomen ku Kantovi podáva v predslove zostavovateľzborníka A. Démuth. 


V úvode zborníka sa nachádza stručný, ale výstižný životopis I. Kanta spolu sprehľadom jeho diel z pera Renáty Kišoňovej a MartinaVydru. Za ním nasleduje štúdia AntonaVydru s názvom Osvietenstvo ako cesta k dospelosti,v ktorej autor objasňuje niektoré filozoficko-historické motívy Kantovejodpovede na otázku „Was ist Aufklärung?“ a jej spojitosť s vydaním Voltairovejknihy Storočie Ľudovíta XIV.Pre skúmanie týchto súvislostí sú cenné Vydrove úvahy o latinskom „sapere“ akoakomsi moste medzi kantovským čistým rozumom a súdnosťou, ako aj záverečnéskúmanie problému súkromného a verejného používania rozumu. 

Andrej Démuth si za predmetanalýzy svojho príspevku Kanta sny duchovidca zvolilKantov menej známy spis Träumeeines Geistersehers, erläutert durch Träume der Metaphysik, v ktorom siKant kriticko-satiricky berie na „paškál“ spis dobového autora Swedenborga a napozadí kritiky jeho knihy si kladie zásadnú filozofickú otázku „Čo je toduch?“. Na tomto „predkritickom“ Kantovom spise Démuth jasne ukazujekonzistentnosť Kantovho myslenia s jeho neskorším „kritickým“ obdobím. Zároveňautor ukazuje niektoré Kantove predstavy týkajúce sa povahy vzťahu ducha a tela,ktoré môžu byť dodnes inšpiratívne pre filozofiu mysle.

Miroslav Marcelli v príspevku Medzi históriou atranscendentalizmom, prirodzenosťou a kritikou s bravúrnym, sebe vlastným štýlompredstavuje niektoré nové pohľady na Kanta, ktoré priniesla recepcia jeho dielafrancúzskymi autormi (predovšetkým Foucault, ale aj Lyotard, Renaut, Raulet aďalší). Marcelli si kladie zásadnú otázku: ako spojiť dva Kantove explikačnéregistre – apriorizmus foriem na jednej strane a odhaľovanie určeníhistorického vývinu na strane druhej. Načrtnutý problém autor uchopuje cezanalýzu Kantovho princípu protirečenia ako negatívneho kritéria, ktorý námhovorí, čo by sme nemali robiť, ale ktorý samotný je nepoužiteľný v prípadepozitívneho určenia filozoficky relevantných právd. Svojím chápanímprotirečenia sa Kant oslobodzuje od tútorstva racionalizmu a zodpovednosťou zapoznanie v plnej miere poveruje subjekt. Tak Kant otvára možnosť voľby, ktoráje historicky podmienená, no napriek tomu nie je vo svojej konkrétnej podobedeterminovaná. Subjekt sa potom u neho stáva tým, ktorý určuje hranice rozumu vmomente, kedy rozum naráža na antinómie. Práve Kantov prístup k protirečeniampodľa Marcelliho ukazuje tie stránky, kde nám Kant nastoľuje otázku, ktorá jeešte stále našou, a zároveň tie odpovede, ktoré nás vedú k potrebe definovaťosobitosti nášho historického postavenia a naše odlišnosti od Kantovhoriešenia. 

Slavomír Gálik stavia svojpríspevok K problému času u I.Kanta na pozadí kritiky H. Bergsona na,ako samotný názov výstižne demonštruje, Bergsonovej kritike Kantovhoporozumenia času a priestoru ako apriórnych foriem nazerania. Pokiaľ u Kanta ječas chápaný priestorovo, homogénne a kontinuálne, Bergson chápe čas akozážitkový, intuitívny, heterogénny a diskontinuitný. Tento rozdiel v chápaníčasu je základom Bergsonovej kritiky nedostatočnosti Kantovho chápania slobodya vzťahu človeka k svojmu ja. Gálik sa v závere svojej práce snaží pokračovať vBergsonovom prekračovaní Kanta (smerom k bezprostrednosti a intuícii) prekročenímsamotného Bergsona smerom k mystike a jej uchopeniu cez pojem rozširujúceho savedomia. 

Helena Hrehová začína svojpríspevok s názvom Základymetafyziky mravov a konklúzie o Kantovej Metafyzike mravov kritikou Kantovej etiky z pozíciemodernej kresťanskej etiky. Za touto kritikou však nasleduje didakticky hutnýprierez Kantovým dielom Základymetafyziky mravov anačrtnutie tézMetafyziky mravov. Po tomto rozbore sa autorka nebojípoukázať na skutočnosť, že z kresťanského pohľadu Kantov imperatív, ktorý nieje opretý o Boha, „visí akoby vo vzduchu, nemá pevný bod, kmáše sa vo vetre,ale nevie prečo“.

Martin Muránsky vo svojej štúdii Spravodlivosť a otázka šťastia vKantovej morálnej filozofii kladie– spolu so (sociálnymi) filozofmi ako sú E. Tugenhdhat, Z. Bauman, či J. Rawls– Kantovej etike otázky súčasného sveta. Autor v úvode vyzdvihuje prínosKantovho kopernikovského obratu pre tvorbu všeobecne záväznej morálnej teórie,z pozície morálnej praxe neukončeného, nedokonalého – konečného rozumu človeka,ako subjektu morálneho konania. Základom autorovej analýzy je Kantomreflektovaný neúspech racionálneho zdôvodnenia všeobecnej záväznosti noriemrozumu pre každého jednotlivca a premena tejto otázky na otázku položenú vprvej osobe jednotného čísla – na otázku samotného aktéra. Analýzou Kantovejdiferencie medzi hypotetickým a kategorickým imperatívom následne autor poukážena možnosti riešenia niektorých otázok všeobecných ľudských práv a problémov,ktoré vnikajú v spore moderného egalitarizmu a antiegalitarizmu.

Medzi známych slovenských znalcov Kanta patrí OliverBakoš, ktorý do zborníka prispel štúdiou Kproblému intersubjektivity v Kantovej estetike. Autor veľmi jasným akoherentným spôsobom načrtáva Kantove úsilie v Kritike súdnosti, aby subjektbol pochopený predovšetkým ako cítiaci a individuálny subjekt. Kantova estetikasa tak stáva (prostredníctvom autonomizácie estetického vzťahu) preklenujúcimpriestorom medzi praktickým a poznávacím vzťahom subjektu, teda medzi obomapredchádzajúcimi Kantovými kritikami. Autor zároveň predstavuje dobové pozadiepokusov o uchopenie estetickej skúsenosti, z ktorých Kant vyšiel akojednoznačný víťaz. Cenný je záver Bakošovej práce, v ktorom ukazuje, že hocestetický vzťah, ako aj čistý súd vkusu nemôžu byť determinované žiadnymimorálnymi aspektmi, odkrývajú (predovšetkým vďaka nutnosti intersubjektívnehozdieľania krásneho a z nej vyplývajúcej principiálnej rezignácie na vlastníckyvzťah k estetickému objektu) sféru, ktorá svojou štruktúrou napomáha vzniku apresadzovaniu etických vzťahov. Povedané spolu s autorom: „i nepatrná krása…napomáha pretkávať nezištnými medziľudskými vzťahmi základy nášho sveta“.

Anna Ondrejková v štúdii Kant a Postmoderna vychádza z dvoch Kantových postulátov:nepoznateľnosti veci o sebe v noetike a neuchopiteľnosti vznešenosti vestetike, ktoré sa stali základnou platformou pre myslenie postmoderny (vautorkinom príspevku reprezentovanej predovšetkým J.-F. Lyotardom a W.Welschom). Ondrejková pracuje s Kantovým pochopením hranice a ukazuje prechodod schopnosti posudzovať krásno k schopnosti posudzovať vznešeno. V záveresvojho príspevku sa zameriava na rozdiel medzi moderným „silným subjektom“ apostmoderným „slabým subjektom“, ktorý má charakter transsubjektivity anedisponovateľnosti sebou samým.

Róbert Maco sa v zborníkupredstavuje jazykovo i odborne vysoko kultivovanou filozoficko-historickouštúdiou s názvom Kant a (jeho)antropológia. Cieľom príspevku je poskytnúť čitateľovi prvé priblíženie k(zanedbávanej) problematike Kantovej antropológie. V tomto duchu si autorkladie otázku „čo je vlastne Kantova antropológia“ a ako sa jej obsah vzťahujena naše súčasné porozumenie antropológie. V odpovedi na túto otázku Maco najprvpredostrie tri súčasné varianty antropológie (fyzicko-evolučná,kultúrno-symbolická a filozofická), potom obráti svoju pozornosť na chápanie(rodiacej sa) antropológie v Kantovej dobe, aby z tejto platformy mohol ukázaťnóvum Kantovho chápania. V závere sa Maco dotkne základnej štruktúry a tézKantovej knihy Antropológia zpragmatického hľadiska, aby sa tak oblúkom vrátil k v úvode nastolenejotázke vzťahu Kantovej antropológie k antropológii súčasnej a ocenil „láskavúne-naivitu“ kantovského prístupu, ktorý chce „v duchu svojej doby podrobovaťbystrému pozorovaniu a kritickej reflexii všetky aspekty ľudského života aodhaľovať predsudky, ilúzie a sebaklamy, do ktorých sa neustále zapletáme“.

Zborník ukončuje esej z pera známeho Slovenského filozofa a prekladateľa Teodora Münza s názvomKantov sen o večnom mieri.Autor pútavým štýlom ukazuje dobové filozofické kontexty Kantovho spisu K večnému mieru, aby sanásledne obrátil k veľmi pozitívnemu, avšak reálnemu zhodnoteniu toho, čo po200 rokoch zostalo z Kantovho názoru na usporiadanie spoločnosti a svetavýsostne aktuálne. V závere Münz nachádza a predstavuje tie Kantovepožiadavky, ktoré boli do dnešných čias už zrealizované vmedzinárodno-politickej praxi. 

Zborník ako celok pôsobí konzistentným dojmom. Jednotlivé príspevky sú nadobrej vedeckej úrovni. Jazyková a štylistická stránka sú taktiež dobré azborník je opatrený stručnými anglickými resumé príspevkov. Ako recenzent musímoceniť dobrú úroveň príspevkov mladých autorov, ktorí môžu prispieť k ďalšiemurozvoju filozofie na Slovensku. 

Na úplný záver si dovolím byť troška neformálny. Myslím si, že ak by si zborníkprečítal sám pán profesor z Kráľovca, pozval by k sebe jeho autorov aspoň najeden obed.

Mgr. Matúš Porubjak, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2
917 01 Trnava
matusporubjak[zavináč]gmail.com