Priateľstvo ako cnosť súkromná i verejná


Grécke slovo filia má veľkú škálu významov a častépoužitie. Slovník Liddel-Scott-Jones (1996, heslo φιλια) uvádza takto hlavnývýznam slova: „oddaná (milujúca) starostlivosť… zvyčajne medzi rovnými“. Užv tejto základnej definícii sa nám ukazujú dva významové okruhy –starostlivosť a rovnosť. V našom príspevku sa pokúsime sledovať dveroviny prejavov uvedených významových okruhov – rovinu súkromnú, odkazujúcuk oikosa rovinu verejnú, odkazujúcu k polis.Výsledkom nášho skúmania by malo byť poodhalenie významu filie pre obe tietoroviny v klasickom období gréckej kultúry.

 

Priateľstvo či láska, ako sa bežne slovo filia prekladá, ječastým námetom gréckej literatúry – od mytológov, básnikov, dramatikov,filozofov až po lekárske a „prírodovedné“ pojednania. Empedoklés, ako je známe,ju dokonca považuje za božský, vo všetkom pôsobiaci princíp: „A toto ustavičnéstriedanie nikdy neprestáva; raz sa všetky veci spájajú Láskou do jedného, razsa zase všetky od seba oddeľujú nenávisťou Sváru…“ (DK 31 B 17). [1] Antickífilozofi často citujú staré grécke príslovie „veci priateľov sú spoločné“ (koina ta filón). [2] Výrazy„spoločné“ a „spoločenstvo“ sú blízke tak v slovenčine, ako ajv klasickej gréčtine (koinon,koinónia).Predpokladom priateľstva je nejaký typ spoločenstva, ako hovorí Platón v Gorgiovi: „tam, kde nieje spoločenstvo (koinónia),tam nie je ani priateľstvo“ (Platón, Gorg.507e). [3] Ajpodľa Aristotela má priateľstvo svoje korene v spoločenstve (en koinónia)(Aristotelés, EN1159b 31 – 32). Toto spoločenstvo môže byť rozlične založené a chápané –od vzťahu ľudí založenom na spoločnom majetku (Xenofón, Cyr. 8,4,36, Mem. 2,6,23), až poodhodlanie zomrieť spolu so svojim priateľom (Euripidés, Orest. 735, 1192). [4] Nevyhnutnýmpredpokladom vzniku priateľstva je teda existencia nejakého spoločenstva. Našouúlohou bude teraz na základe Platónovho dialógu Lysis a Aristotelovej Politiky zistiť, akosamotné priateľstvo prispieva k fungovaniu spoločenstva a prečo, akosa domnieva Aristotelés, je filianajväčším dobrom pre obce (Pol.2,4, 1262b 7 – 8).

 

Aby sme toto Aristotelovo tvrdeniepreskúmali, obráťme sa najprv na jeho učiteľa Platóna, konkrétne na jedenz prvých Platónových dialógov nazvaný Lysis.V ňom je Sókratés pozvaný do nedávno otvorenej palaistry, kde sa práveoslavuje Hermov sviatok a mladí chlapci sa bavia hrou v kockya rečami. Sókratés pozvanie prijme a do palaistry vstúpi až potom, akozistí, že reč sa vedie o láske a priateľstve, lebo – ako sám hovorí –v iných veciach je slabý a neužitočný (faulos kai achréstos), ale jedno mu je danéod boha, že dokáže rýchlo poznať milujúceho a milovaného (gnónai eróta te kai erómenonLys. 204c). [5] Milujúcije v tomto prípade Hippothalés dvoriaci Lysidovi – mladému chlapcovivynikajúcemu svojim vzhľadom, ktorý – ako Sókratés skonštatuje – je hoden toho,„aby sa o ňom hovorilo nielen ako o krásavcovi (kalos), ale aj akoo chlapcovi dokonalo ušľachtilom (kaloste kagathos)“ (Lys.207a). Keď Sókratés zistí, že Hippothalés sa snaží získať Lysida všemožnýmvychvaľovaním predností jeho samotného i rodu, z ktorého pochádza,poučí ho, že ten, kto je „znalý vo veciach lásky, nevychvaľuje milovaného,pokiaľ si ho nezíska“ (Lys.206a). Vychvaľovaním by z neho spravil človeka namysleného a prílišsebavedomého. Tak ako lovec nesmie plašiť lovenú zver, ani milujúci nesmiesvojimi rečami milovaného zdivočovať (exagriainein),ale naopak krotiť (kéleinLys. 206b).Hippothalés argument uzná a požiada Sókrata, aby mu ukázal, „aké reči máčlovek hovoriť alebo čo má robiť, aby sa stal milým (prosfilés) tomu, kohomiluje“ (Lys.206c).

 

Keď sa k debatnému krúžku po chvílipriblíži zvedavý Lysis, ktorý ich už dlhšiu dobu so záujmom z diaľkypozoroval, Sókratés s ním nadviaže reč otázkou: „Pravda, Lysis, tvoj oteca tvoja matka ťa asi majú veľmi radi (sfodrafilei se)?“ (Lys.207d). Lysis prisvedčí a Sókratés pokračuje hovoriac, že keď ho majú radi,určite chcú, aby bol čo najšťastnejší (eudaimonestaton).A keďže šťastný je ten, kto na rozdiel od otroka môže robiť to, po čomtúži, určite ho rodičia nechávajú robiť, čo chce a za nič ho nekárajú.Vnímavý Lysis je naivitou otázky prekvapený a takmer pobúrene odpovedá, žepráve naopak, rodičia mu bránia v mnohých veciach (Lys. 207e). Sókratoviv nasledujúcom rozhovore potvrdí, že mu otec nielenže bráni riadiť voza necháva túto činnosť na námezdného kočiša, ale nedovolí mu dokonca aniriadiť samého seba a túto úlohu zveruje paidagógovi, ktorý u nichslúži ako otrok. Nielen otec, ale ani matka mu nedovolí robiť, čo sa mu zachcea zbila by ho, keby sa hral s jej tkáčskym stavom (Lys. 208a – e). Nakoniecmu Sókratés povie, že sa takto nachádza v postavení ešte horšom než otroka nemá žiaden prospech (chrématón)ani z bohatstva svojej rodiny, ani zo svojho spanilého tela, lebo ničímz toho nevládne a nesmie robiť nič podľa svojho priania (Lys. 208e–209a). Lysismu odpovedá, že to je v úplnom poriadku, pretože ešte nie je dospelý (hélikianLys. 209a). Navyše rodičiaLysidovi nezakazujú všetko. Písať, čítať a hrať na lýre mu dovoľujúa tieto činnosti mu zverujú. Ak sa zdokonalí aj v ostatných veciach,hovorí Sókratés, potom v deň, kedy jeho otec uzná, že sa Lysis stalmúdrejší než on (beltionautú fronein), zverí mu na starosť seba samého aj správu svojhodomu (oikian oikonomein)a nakoniec mu zveria správu svojich vecí aj samotní Aténčania, keď sivšimnú (aisthanóntai),že je náležite rozumný (hikanósfroneisLys.209c – d). [6] NapokonSókratés skonštatuje: „Ak sa teda staneš múdrym (sofos gené), chlapče, všetci budú tvojimipriateľmi (filoi)a všetci budú tvojimi príbuznými (oikeioi)– lebo budeš užitočný a dobrý (chrésimoskai agathos) – ak však nie, nebude tvojim priateľom ani nikto iný,ani otec, ani matka, ani príbuzní.“ (Lys.210d). Na záver Lysis vrelo súhlasí so Sókratom aj v tom, že eštepotrebuje učiteľov, a že nesmie byť domýšľavý na svoju zdanlivú múdrosťv tých veciach, v ktorých múdry nie je (Lys. 210d). [7]

V Sókratovej reči k Lysidovimôžeme nájsť viacero stupňov filie.Prvým stupňom je láska rodičov k dieťaťu. Ako vidno aj z textudialógu, dieťa stojí v antickom chápaní takmer na úrovni otroka preto, žeje nesamostatné a nedokáže vládnuť samo sebe. Aristotelés v Politike píše: „Keďže jedieťa ešte nedospelé [atelés– čo v gréčtine znamená aj „neukončené“, t. j. nie je ukončený jehovývoj – pozn. M. P.],je zrejmé, že nemá svoju cnosť (areté)samo pre seba (pros auton),ale pre svoju dospelosť (prosto telos) a pre toho, kto ho vedie. Podobne má tiež otrokcnosť pre svojho pána (prosdespotén).“ (Pol.1,13, 1260a 31 – 33). [8] Obajapreto potrebujú niekoho, kto spravuje ich veci aj ich samotných. Napriek tomustojí dieťa nad otrokom. Výchova detí je záležitosťou rodiny – oikos. [9] Politike (Pol. 1,12, 1259a 37 –b17) rozlišuje Aristotelés tri zložky umenia viesť domácnosť (oikonomiké): vládu nadotrokmi, otcovstvo a manželstvo. Pán domu má otrokom vládnuť ako pán (despotés), [10] aležene a deťom ako slobodným ľuďom (hóseleutherón). Žene má vládnuť ako politik, pričom, ako píše na inommieste, „vláda politická je vládou nad slobodnými a rovnými (eleutherón kai isón arché)“(Pol. 1,7,1255b 20) [11] a deťomako kráľ (basileus).„Kráľ sa totiž musí odlišovať svojou povahou, musí však byť rovnakého rodu,a to isté platí o staršom mužovi vo vzťahu k mladšiemua o otcovi vo vzťahu k dieťaťu.“ (Pol. 1,12, 1259b 14 – 17). Hoci sa dieťanachádza v postavení slobodného človeka, nie je na rozdiel od manželkyrovné otcovi. V nerovnom postavení je preto, lebo je len potenciálnezdatné – zatiaľ nedokáže vládnuť samo sebe, a ani jeho emocionálne,sociálne a rozumové schopnosti ešte nie sú úplne rozvinuté. To siv dialógu Lysisvšíma aj Sókratés: „Tak napríklad malé deti, sčasti ešte nemilujúce (údepó filúnta), sčastiaj nenávidiace (misúnta),kedykoľvek sú trestané matkou alebo otcom napriek tomu, že nenávidia, predsa súaj v onej dobe rodičom zo všetkého najmilšie (pantón malista… filtata).“ (Lys. 212e – 213a). Prvýmstupňom filieje teda láska rodičovská, „pud“ starostlivosti o dieťa. Ide tuo nevyrovnaný vzťah filiezo strany rodičov, ktorý dieťa zatiaľ nedokáže rovnocenne opätovať.

 

Lysis už prekonal obdobie malého dieťaťaa vstúpil do puberty. Plne si uvedomuje, že ho rodičia milujú a je imza to vďačný, takže je schopný ich filiuopätovať lepšie, než keď bol dieťaťom. Lysis vie, že dospieva a zároveň siuvedomuje, že ešte stále dospelým nie je. Evidentne sa však dospelým stať chce.Napriek svojmu relatívne nízkemu veku je z účastníkov dialógu najviacnáchylný k filozofii a Sókratove „otcovské“ rady nevníma obmedzujúco. [12] Právenaopak, prosí ho, aby svoju reč povedal aj jeho najlepšiemu kamarátovi (hetairos) – rovesníkoviMenexenovi. Sókratés mu odpovie, že teraz mu ju Lysis bude môcť povedať sám,ale ak na niečo zabudne, môže sa ho kedykoľvek opýtať (Lys. 211a – b). Toutodôverou v Lysidove schopnosti Sókratés výrazne posúva Lysidak dospelosti. Jeho cesta bude korunovaná úspechom, až keď sa dokáževyrovnať svojmu otcovi. Ako rovnocenný partner otca bude mať nárok na to, abypo ňom prevzal všetky záležitosti rodu – správu majetku a založenievlastnej rodiny. [13] V tomčase Lysis „vyrovná svoje skóre“. Pôvodne jednostranná filia medzi rodičoma dieťaťom sa zmení na filiuv plnom slova zmysle – obojstrannú a plnohodnotnú, kedy „priateľ jepriateľovi podobný a rovný (isoskai homoios)“ (Aristotelés, Pol.3,16, 1287b 33). Múdrosť a užitočnosť dospelého Lysida nie je obmedzenálen jeho vzťahom s otcom. Lysis sa má v múdrosti a užitočnostinakoniec vyrovnať všetkým ostatným zdatným mužom. Spolu s nimi potom získanárok na správu vecí verejných. Túto rovinu možno sledovať na Sókratovejkritike Hippothala.

 

Dnešnému čitateľovi môže pripadať zvláštne,že Sókratove „otcovské“ rady Lysidovi sú lekciou, ktorú Sókratés uštedrujeHippothalovi v tom, ako sa má zamilovaný správať voči milovanému.Dobovému čitateľovi to zvláštne nepripadalo. Keď si Sókratés na začiatkudialógu všimne, že Hippothalés je do Lysida zamilovaný, povie, že honezaujímajú verše či piesne, ktoré na svojho milovaného zložil, ale že chcepoznať Hippothalovo zmýšľanie (dianoias),aby vedel, akým spôsobom sa k svojej láske správa (Lys. 205b). Hippothaléssa natoľko hanbí, že namiesto neho Sókratovi odpovedajú jeho priatelia.S veľkou chuťou a priamočiarosťou sa vysmievajú Hippothalovmu podliezaniuLysidovi (Lys.205b – d, porov. 204d). Z tónu ich reči je zrejmé, že ani oni neschvaľujújeho správanie. Preto Sókratés zdôrazní, že tomu, koho milujeme, nemámelichotiť, ale naopak, máme ho svojimi rečami krotiť (Lys. 206b). Následnetoto krotenie predvedie. Po skončení rozhovoru s Lysidom sa Sókratéstakmer preriekne a už-už povie: „Takto má, Hippothalés, milujúci hovoriťs tým, koho miluje, znižovať ho a robiť skromným, a nie ako ty,robiť ho pyšným a rozmaznávať“ (Lys.210e). Keď uvidí, že reči, ktoré s Lysidom viedol, evidentne naplniliHippothala úzkosťou a zmätkom (agónióntakai tethorybémenon), nechá si Sókratés túto vetu pre seba. Zahanbenýa zmätený Hippothalés do konca dialógu mlčí, jeho postava sa objaví ažcelkom v závere, keď Platón skonštatuje, že od šťastia hral všetkými farbamipráve v momente, kedy Sókratés povedal, že pravý milovník musí byťnevyhnutne milovaný predmetom svojej lásky (Lysis a Menexenos tototvrdenie prijali len veľmi neochotne – Lys.222b). Sókratés vzápätí uvedené tvrdenie vyvráti. Situácia znovu dosvedčí, žeHippothalés má k pravému milovníkovi (a k filozofii) ešteďaleko, a že jeho správanie je v rozpore s „konsenzuálnym mravnýmduchom doby“. [14]

 

Prečo sa Hippothalés správa nevhodnea ako by si mal vo vzťahu k Lysidovi počínať? V dialóguprezentovaný vzťah Hippotala k Lysidovi patrí k tomu typu vzťahovmedzi mužmi, ktorému sa v klasickom období venovala veľká pozornosť. Dnesby sme mali tendenciu označiť tento vzťah za „homosexuálny“, jeho funkcia všakbola v klasickom období veľmi vzdialená od dnešného chápaniahomosexuality. [15] Palaistra,v ktorej sa dej dialógu odohráva, patrila do verejného prostredia polis. V ňom saslobodní, dospelí a skúsení muži mali stať vzorom pre mladších a menejskúsených. Ich úloha bola o to dôležitejšia, že klasická doba eštenepoznala inštitúciu „štátneho“ školstva. Akonáhle mladík začal opúšťať rodinu(spočiatku výlučne v sprievode na to určeného otroka – paidagóga – akéhosiantického „au pair“), výchovnú rolu otca preberali starší muži. Tak sapostupne ustálila špecifická rola staršieho milovníka (erastés), ktorý učil,vychovával a ochraňoval mladšieho miláčika (erómenos,paidikos) dovtedy, „pokiaľ sa z jeho chránenca nestalplnoprávny občan“ (Wollner, 2006, s. 118). Verejný aspekt tohto vzťahu dobrevystihuje Pausaniova reč v Platónovom Symposiu.Pausanias si uvedomuje, že láska medzi mužmi je vzhľadom na okolité kultúrygréckym špecifikom. Medzi barbarmi je vraj zakázaná spolu s gymnastikou afilozofiou preto, že „ich vládcom sa, myslím, nehodí, aby sa u poddanýchrodili veľké myšlienky (fronématamegala) alebo pevné priateľstvá a spoločenstvá (filias… koinónias), akoaj všetko ostatné, čo práve najviac spôsobuje láska (erós empoiein)“ (Symp. 182c).Spoločenstvo barbarov je podľa Grékov založené na neobmedzenej mocijednotlivca, nepotrebuje zdatných a samostatných občanov, ale lenposlušných vykonávateľov príkazov (porov. Aristotelés, Pol. 1,2, 1252b 5 – 7,3,14, 1285a 20). Pausanias vzápätí dodá, že rovnako nevhodná je láska, ktoránepodlieha žiadnej kontrole, a preto „verejne milovať (fanerós eran) sapovažuje za krajšie, než milovať tajne a milovať práve najlepších mladíkovz najlepších rodín, aj keby boli škaredší ako iní…, ale keby sa niektoodvážil robiť to pre niečo iné [… napríklad, keby chcel od niekoho dostaťpeniaze, úrad alebo mocenské postavenie…], než práve pre priatelenie sa (filopoias)… utrpel bytým najväčšiu hanbu.“ (Symp.182d – 183a). Sókratés v Xenofóntovom Symposiudodáva, že „cnostný milovník nemusí nič skrývať ani pred otcom svojho milého“(Xenofón, Symp.8,11). Hlavným cieľom vzťahu medzi mužmi bola príprava mladíkov na službuverejným záujmom, preto tento vzťah podliehal prísnej verejnej kontrole, ktorástrážila jeho formy a dohliadala na jeho vhodnosť či nevhodnosť (porov.Foucault, 2003, s. 247 – 269).

 

Vzťah medzi milujúcim mužoma milovaným mladíkom je síce vzťahom medzi slobodnými, ale nie medzirovnými mužmi. Ide o asymetrický vzťah, v ktorom je starší muž vždyv nadriadenom a mladší v podriadenom postavení. [16] V rovnocennompostavení voči Lysidovi je v Platónovom dialógu jeho rovesníka najlepší priateľ Menexenos (Platón o nich hovorí ako o hetairoi – kamarátoch,druhoch). Z toho, akým spôsobom sa Hippothalés snaží Lysida získať, akoLysis na jeho dvorenie reaguje a ako ich vzťah Sókratés chápe, je jasné,že Hippothalés je nadriadený a starší, Lysis podriadený a mladší(Platón ich nazýva erastéserómenos).Pripomeňme si už raz citované Aristotelove slová: „Kráľ sa totiž musí odlišovaťsvojou povahou (fysei),musí však byť rovnakého rodu (genei),a to isté platí o staršom mužovi vo vzťahu k mladšiemua o otcovi vo vzťahu k dieťaťu“ (Pol. 1,12, 1259b 14 – 17). Je tedanevyhnutné, aby Hippothalova dospelá povaha bola kráľovská, t. j. ďalekovyzretejšia než ešte nedozretá povaha Lysidova. Postavenie Lysidaa Hippothala je v dialógu pervertované – čo Sókratovi, ktorý sa voveciach lásky dobre vyzná, nemôže uniknúť. Lysis je oveľa zdržanlivejší (sófrón) než Hippothalésa pritom by to malo byť naopak. [17] StaršíHippothalés by mal učiť mladšieho Lysida zdržanlivosti a všetkým ostatnýmcnostiam. Preto Sókratés chce, aby Lysida nerozmaznával, ale naopak „otcovsky“znižoval a robil skromným. [18] Sókratéskončí svoju reč s Lysidom poukazom na skutočnosť, že ešte toho málo viea bude potrebovať učiteľov; a preto sa Hippothalés cíti po Sókratovejreči zmätený. Nielenže Lysida nič neučil, ale mu aj podliezal a svojunáklonnosť k nemu sa snažil pred Sókratom (veľmi neúspešne) skrývať, hocicnostný milovník skrývať nič nemusí. Pritom by práve Hippothalés mal Lysidovipomôcť stať sa cnostným dospelým mužom, ktorý už nebude závisieť na„kráľovstve“ svojho otca, ale dokáže nadviazať priateľské vzťahy s ostatnýmiobčanmi a stane sa užitočným členom spoločenstva obce – mužom schopnýmdobre vládnuť sebe samému, vlastnej domácnosti a v prípade potrebyi celej obci. [19]

 

Rovnako ako vzťah dieťa – rodičia, nie jeani vzťah mládenec –starší muž vyrovnaným vzťahom. Aj tu Lysis bude musieť prejsťvýchovou, aby sa stal prospešným nielen pre svoju rodinu, ale aj pre celokobce, bez ktorej by jednotlivec i rodina len ťažko prežívali. Z tohtodôvodu tak Platón ako aj Aristotelés venujú na mnohých miestach svojich spisovveľkú pozornosť výchove. Podľa Aristotelovej Politiky(Pol. 3,15,1286b, 3,17, 1288a) závisí forma vlády od počtu občanov, ktorí majú dostatočnúodbornú a mravnú kvalifikáciu pre správu obce (zväčšenie počtu politickyzdatných občanov bolo podľa Aristotela jednou z príčin prechodu od starýchkráľovstiev k aristokracii a demokracii). Dobrú správu obce, ktorá jenevyhnutnou podmienkou dobrého života jej členov, nedokážu zabezpečiť len dobrézákony a zvyky. Rovnoprávnosť medzi občanmi, ktorí sa podieľajú na moci,musí byť podporená ich rovnakou „cenou“ – ich areté (zdatnosťou), bez ktorej sa akákoľvekforma vlády zvrhne vo svoj negatívny obraz. [20] Plnohodnotnáfilia nevznikámedzi rovno-právnymi, ale rovno-cennými občanmi. Takáto filia je týmnajsilnejším putom, ktoré udržuje polisv dobrom stave.

 

L i t e r a t ú r a
ARISTOTELÉS: Politika I(řecko-česky). Preložil M. Mráz. Praha: OIKOYMENH 1999.
ARISTOTELES: Politika.Preložil J. Špaňár. Bratislava: Kalligram 2006.
DÉMUTH, A.: Ku Kantovmu svetoobčianskemu princípu. In: ANDREANSKÝ, E. (ed.): Filozofia v kontexteglobalizujúceho sa sveta. Bratislava: Iris 2006, s. 507 – 512.
DÍOGENÉS LAERTIOS: Životy,názory a výroky proslulých filosofů. Preložil A. Kolář. Pelhřimov:Nová tiskárna Pelhřimov 1995.
DODDS, E. R.: Řekové airacionálno. Praha: OIKOYMENH 2000.
DORION, L.-A.: Xenophon’s Socrates. In: AHBEL-RAPPE, S., KAMTEKAR, R. (eds.): A companion to Socrates.Malden, Oxford, Carlton: Blackwell 2006.
FOUCAULT, M.: Užíváníslastí (Dějiny sexuality II). Praha: Herrmann & synové 2003.
HAVLÍČEK, A.: „Věci přáteljsou společné“ (je přátelství milostný vztah?). In: HAVLÍČEK, A.(ed.): Platónův dialogLysis. Praha: OIKOYMENH 2003, s. 47 – 62.
JEMELKA, P.: O přírodě,civilizaci, historii a dalším. Brno: Pedagogická fakulta MU2005.
KALAŠ, A.: Vplyv cynizmu na stoicizmus. In: Filozofia,roč. 57, 2002, č. 6, s. 405 – 430.
LIDDEL, H. G., SCOTT, R., JONES, H. S.: Greek-EnglishLexicon. Oxford: Clarendon Press 1996.
MARTINKA, J. (ed.): Antológiaz diel filozofov. Zv. I (Predsokratovcia Platón).Preložili J. Špaňár, M. Okál. Bratislava: Iris 1998.
MOSSÉ, C.: Člověk a oikonomia. In: VERNANT, J. P. (ed.): Řecký člověk a jeho svět.Praha: Vyšehrad 2005, s. 25 – 46.
MULGAN, R. G.: Aristotelovapolitická teorie. Praha: OIKOYMENH 1998.
PETERMAN, J. E.: Platón.Bratislava: Vydavateľstvo PT 2005.
PLATON: Dialógy.Zv. I-III.Preložil J. Špaňár. Bratislava: Tatran 1990.
PLATÓN: Spisy I-V.Preložil F. Novotný. Praha: OIKOYMENH 2003.
POMEROY, S. B.: Xenophon: Oeconomicus(A Social and Historical Commentary – With a New English Translation by SarahB. Pomeroy). Oxford: Clarendon Press 1994, reprinted 2002.
PORUBJAK, M.: Xenofón a jeho obraz Sokrata. In: XENOFÓN: Hostina, Sokratova obhajoba.Preložil A. Kalaš. Bratislava: Kalligram 2006, s. 11 – 29.
REDFIELD, J.: Homo domesticus. In: VERNANT, J. P. (ed.): Řecký člověk a jeho svět.Praha: Vyšehrad 2005, s. 133 – 159.
SVOBODA, K.: Zlomkypředsokratovských myslitelů. Praha: ČSAV 1962.
SÝKORA, P.: Kto sa bojí homosexuality a biológie. In: OS, roč. 2, 1998, č. 6,s. 75 – 78.
THEIN, K.: Oikeion v dialogu Lysis. In: HAVLÍČEK, A. (ed.): Platónův dialog Lysis.Praha: OIKOYMENH 2003, s. 137 – 146.
VÍTEK, T.: Empedoklés I. /Studie. Praha: Herrmann & synové 2001.
VYDRA, A.: Krása a nesmrteľnosť. O plodení u Platónaa Shakespeara. [Online]. In: Ostium,roč. 3, 2007, č. 1. URL: .
WOLLNER, U.: Dva typy priateľstva v Platónovom dialógu Lysis. In: SUVÁK,V. (ed.): Sokratika I.Prešov: FF PU 2006, s. 109 – 124.

Elektronické zdroje:
CRANE, G. (ed.): ThePerseus Digital Library.
[online].

 

P o z n á m k y

[1] Cit.podľa (Martinka, 1998, s. 133). Zaujímavé pritom je, že výraz filia nájdemeU Empedokla v jedinom zlomku (DK 31 B 18). Oveľa častejšie sa uňhostretneme s archaickejším tvarom filotés(DK 31 B 17, B 18, B 19, B 20, B 21, B 26, B 35). Oba výrazy majú v zásaderovnaký význam. Viac o láske u Empedokla pozri v: (Vítek, 2001, s.142 – 156).

[2] Zavšetkých uveďme: Aristotelés, EE1237b 33, EN1159b 31, 1168b 7, Pol.1263a 30; Platón, Resp.424a 1, 449c 5, Leg.739c 2, Phdr.279c 6; DL 1,4,53,8, 2,8,10,6, 3,10,11,6 (kde autorstvo tohto výroku pripisujePythagorovi, ktorý vraj ako prvý vyslovil zásadu: „veci priateľov sú spoločnéa priateľstvo že je rovnosť“, podobne i Iamblichos, Vit. Pyth. 6,32,1,19,92,21 či Julianus, Phil.4,17).

[3] Platónovedialógy citujem podľa českého prekladu F. Novotného (PLATÓN: Spisy I-V. Praha:OIKOYMENH 2003). Preklad miestami upravujem a dopĺňam po porovnaní soslovenským prekladom J. Špaňára (PLATON: Dialógy.Zv. I-III. Bratislava: Tatran 1990) a s gréckou pôvodinou podľaCRANE, G. (ed.): ThePerseus Digital Library. [online].

[4] Ďalšiepríklady filozofického zužitkovania príslovia „koina ta filón“ pozri v: (Havlíček, 2003,s. 47 – 51).

[5] Porov.Platón, Theag.128b, Symp.177d – e.

[6] Boloby zaujímavé sledovať naprieč dejinami filozofie, ako sa menila myšlienkapodmienenosti dobrého fungovania ľudského spoločenstva rozumnosťou. Analýzuvplyvného Kantovho postoja k tejto otázke prináša napríklad A. Démuth(Démuth, 2006, s. 507 – 512).

[7] Ajtu môžeme vidieť veľký dôraz, ktorý kládli Platón i Aristotelés navýchovu. Sókratés v dialógu Menóntrefne poznamenáva, že ak by niektorí ľudia nepotrebovali výchovu, aleprirodzene sa dobrí už rodili, potom by ich obce hneď od narodenia strážili„dôkladnejšie než zlato, aby ich nik nepokazil, ale aby sa, až dospejú, stávaliobciam užitočnými“ (Meno89b).

[8] AristotelovuPolitikucitujem v preklade M. Mráza (ARISTOTELÉS: Politika I (řecko-česky). Praha: OIKOYMENH1999.).

[9] Gréckeslovo oikosoznačovalo „členov rodiny, otrokov, zvieratá, samotný dom, pozemoka všetko, čo sa v domácnosti vyprodukovalo, skonzumovaloa utratilo“ (Pomeroy, 2002, s. 31). V moderných jazykoch sa totoslovo zachovalo v pojme „ekonómia“. Napriek tomu, že aj klasickí Grécipoznali výraz oikonomia(doslova: domáca pieseň, domáca deľba, domáci zvyk, domáci zákon), jeho význambol odlišný od našej „ekonomiky“: „Oikonomiké,znalosť oikonomia,znamenala predovšetkým umenie dobre spravovať svoje panstvo, oikos, a to, čo mynazývame ekonomikou, t. j. súbor javov týkajúcich sa výroby a výmenymateriálnych statkov, netvoril u Grékov samostatnú oblasť, tak ako jupoznáme v modernej dobe od začiatku osemnásteho storočia“ (Mossé, 2005, s.25).

[10] Napriektomu a napriek Aristotelovým, z dnešného pohľadu „spiatočníckym“názorom na prirodzenosť otroctva, „je pre otroka i pre pána prospešnéurčité vzájomné priateľstvo“ (Pol.1255b 12 – 13).

[11] Veľmizaujímavým by bolo skúmanie vzťahu medzi manželom a manželkou vzhľadom naproblém filie.A to predovšetkým v porovnaní Aristotela s Platónoma Xenofóntom, ktorých konzervatívnejší pohľad (z dnešného pohľaduparadoxne) prisudzuje ženám väčšie schopnosti a kompetencie než pohľadAristotelov. Toto skúmanie kvôli obmedzenému rozsahu príspevku musíme zatiaľponechať bokom.

[12] NáklonnosťLysida k filozofii si všíma aj K. Thein, ktorý upozorňuje na skutočnosť,že napriek aporetickosti dialógu „substantívum lysis svojim významom naznačuje pravý opaka bude Aristotelom použité ako výraz označujúci riešenie apórie“,z čoho vyplýva, že azda práve Sókratov rozhovor s Lysidom –t. j. „predvedenie toho, akými logoisa dá získať náklonnosť milovanej osoby“ – tvorí pozitívne jadro dialógu(Thein, 2003, s. 137).

[13] Môžemenamietnuť, že Lysidov otec neodovzdá v pravom čase Lysidovi záležitostirodu. To už nebude problém rozumnosti Lysida, ale nerozumnosti jeho otca. Lysissi samozrejme otca musí ctiť – rodičia boli v Grécku tradične predmetomúcty hneď po bohoch (Dodds, 2000, s. 62, pozn. 101). Ctiť však neznamenáprebrať od rodičov ich negatíva. Na to už upozorňuje starý výrok pripisovanýThalésovi: „Neber od otca, čo je zlé“ (Stobaeus III,1,172, cit. podľa Svoboda,1962, s. 30). Okrem toho bolo povinnosťou otca postúpiť vo vhodnom čase všetokrodinný majetok i kompetencie synovi. „Gréci na rozdiel od Rimanov nikdyneuznávali patriaspotestas, usporiadanie, pri ktorom boli dospelí synovia podriadeníotcovi až do konca jeho života“ (Redfield, 2005, s. 137).

[14] Totoslovné spojenie sme si vypožičali od P. Jemelku, ktorý ho používa nacharakterizovanie slova étos(Jemelka, 2005, s. 44).

[15] K problémuneadekvátneho chápania takzvanej antickej „homosexuality“, ktorú by sme skôrmohli nazvať „homoerotizmom“, pozri podnetné porovnanie postojov Platónaa Shakespeara u A. Vydru (Vydra, 2007, s. 4 – 5).K niektorým antropologickým a biologickým aspektom „homosexuality“, jejfunkcii v rôznych spoločenstvách a úlohy, ktorú zohráva vo vzťahuk potomstvu, pozri štúdiu P. Sýkoru (Sýkora, 1998).

[16] Porov.(Havlíček, 2003, s. 53), (Porubjak, 2006, s. 23 – 29).

[17] Ako historická osobaje Hippothalés neznámy, jeho meno by sme mohli voľne preložiť ako „bujný kôň“,čo by sa k jeho správaniu celkom hodilo. „Platón sa často hrás menami svojich postáv. (…) Každé dobré vydanie dialógov by malovysvetliť slovenský význam gréckych mien, aby nám tak pripravilo prinajmenšomniekoľko dobrých slovných hračiek, ak nie kompletný obrat v línii deja.“(Peterman, 2005, s. 106).

[18] Pripomeňmesi reč opitého Alkibiada z Platónovho Symposia,ktorému Sókratés uštedril ukážkovú lekciu milovníka, po ktorej sa Alkibiadéscítil ako uštipnutý hadom, lebo, ako sám priznáva: „zvíťazil nad mojou krásou,pohrdol ňou a vysmial sa jej a potupil ju“ (Symp. 219d). Sókratés hotým dostal do zvláštneho stavu, o ktorom Alkibiadés hovorí: „jednak som sadomnieval, že ma urazil, jednak som obdivoval jeho povahu, umiernenosťa statočnosť (fysinte kai sófrosynén kai andreian), nikdy by som si nebol pomyslel, žesa niekedy stretnem s človekom takéhoto rozumu a takejto pevnosti (fronésin kai karterian)“(Symp. 219d).Sókratova pevnosť či vytrvalosť (karteria)sa stane jednou z najdôležitejších „vôľových“ cností kynikova stoikov. Podrobne sa tomu venuje A. Kalaš v príspevku Vplyv cynizmu na stoicizmus(Kalaš, 2002, s. 407).

[19] Anipre Xenofóntovho Sókrata „nejestvuje žiadna diskontinuita medzi ovládanímsamého seba, cnostnými vzťahmi s druhými, výnosným spravovaním vlastnéhohospodárstva a efektívnym vládnutím iným ľuďom“ (Dorion, 2006, s. 102).

[20] „Totostotožnenie zákonného a morálneho je uľahčené gréckym slovom pre ‚zákon‘, nomos, ktoré zahŕňanielen zákony v zmysle nariadení schválených zákonodarným zborom, ale ajakékoľvek zdieľané pravidlo spoločenského správania sa, ako sú nepísané zvykya konvencie“ (Mulgan, 1998, s. 102).


Príspevok vznikol ako súčasť grantového projektu VEGA, č. 1/3603/06.

 

Mgr. Matúš Porubjak, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
matusporubjak[zavináč]gmail.com