Prezentizmus a plynutie času


ODORČÁK, J.: Prezentizmus a plynutie času. In: Ostium, roč. 12, 2016, č. 4.


Presentism and the flow of time

The paper examines the relation between presentism and our experience of the flow of time. Some presentists assume that our experience of the flow of time somehow reflects the presentistic theoretical believes about the nature of time. However, it is being argued that our experience of the flow of time is inconsistent with the presentistic approach to the rate of the flow of time. In presentism the rate of the flow of time seems to be acceptable only as a tautology without any empirical implications. Thus the link between our experience of the flow of time and presentism doesn’t necessary follow.

Keywords: Presentism, Eternalism, Flow of time, Experience

Úvod
Prezentizmus predstavuje jednu z hlavných filozofických koncepcií[1] v rámci takzvaného sporu o čas. Spor o čas spočíva v nezhode o ontologickej povahe jednotlivých momentov času. Prezentizmus predpokladá, že ontologická povaha prítomného momentu je radikálne odlišná od ontologickej povahy iných momentov. Podľa prezentizmu sa prítomný moment od iných momentov odlišuje v tom, že jestvuje jedine prítomný moment. Odlišnosť je vnímaná maximálne. To znamená, že ide o odlišnosť existenčnú, a podľa prezentizmu teda existuje iba prítomnosť.

Konkurenčnú filozofickú koncepciu v rámci sporu o čas predstavuje eternalizmus. Eternalizmus na rozdiel od prezentizmu predpokladá, že ontologická povaha prítomného momentu nie je radikálne odlišná od iných momentov. Odlišnosť je tu vnímaná na základe existencie, a keďže eternalizmus takúto odlišnosť nepredpokladá, tak podľa eternalizmu existuje nielen prítomnosť, ale v rovnakej miere jestvuje aj minulosť a budúcnosť.

V modernej podobe siaha počiatok tohto sporu do päťdesiatich rokov dvadsiateho storočia.[2] Záujem o prezentizmus a eternalizmus zvýšilo najmä filozofické reflektovanie niektorých nových poznatkov fyzikálnych teórií. Text tohto príspevku sa nebude venovať tejto rozsiahlej a známej diskusii o korešpondencii týchto filozofických koncepcií s fyzikálnymi teóriami.

V centre záujmu tohto príspevku je iná korešpondencia, korešpondencia prezentizmu s bežne rozšíreným predpokladom o plynutí času. K posúdeniu tejto korešpondencie príspevok najprv poukazuje na základné vymedzenie sporu medzi prezentizmom a eternalizmom. Následne príspevok poukazuje na niektoré problematické aspekty vymedzenia prezentizmu v súvislosti s prítomnosťou a možnosťou plynutia času.

Spor o čas: Vymedzenie prezentizmu a eternalizmu
Sú rovnako ontologicky reálne všetky momenty času, alebo je ontologicky reálny výlučne vždy len jeden moment času? Pod ontologickou reálnosťou sa v súvislosti s daným sporom myslí to, že objekty vyskytujúce sa v týchto jednotlivých momentoch času skutočne, reálne, teda nielen fiktívne jestvujú.[3] To znamená, že otázka tohto sporu sa pýta predovšetkým na to, ktoré objekty umiestnené v určitých momentoch sú reálne, existujúce. Nezhoda medzi prezentizmom a eternalizmom spočíva v rôznom názore na existenciu obsahov momentov času.[4]

Prezentizmus predpokladá, že ontologicky reálny je len prítomný moment. Na základe daného vymedzenia ontologickej reálnosti to odkazuje k tomu, že prezentizmus predpokladá skutočnú existenciu len tých objektov, ktoré sa nachádzajú v určitom prítomnom momente, respektíve v prítomnom čase.[5] Skutočne a nielen fiktívne jestvujúce sú len tie objekty, ktoré jestvujú v aktuálnom prítomnom momente. Na druhej strane to tiež znamená, že prezentizmus je v súvislosti s časom náhľad, ktorý predpokladá, že objekty nachádzajúce sa v minulých a budúcich časových momentoch z ontologického hľadiska jednoducho nejestvujú.

Podkladovou charakteristikou prezentizmu je tak predpoklad, podľa ktorého nielen zo subjektívneho hľadiska (naše aktuálne vnímanie), ale aj z ontologického hľadiska (teda z hľadiska objektívnej existencie) jestvuje rozdiel na jednej strane medzi prítomnosťou a na druhej strane minulosťou a budúcnosťou. Tento rozdiel spočíva v tom, že zatiaľ čo objekty z prítomnosti existujú, objekty v iných momentoch (minulých a budúcich) nemajú existenciu. Alebo inak povedané: „Prezentisti tvrdia, že jedine prítomné objekty existujú“.[6]

Konkurenčným názorom voči prezentizmu je eternalizmus. Eternalizmus predpokladá, že ontologicky reálny je nielen prítomný, ale aj minulé a budúce momenty. Existujúce objekty sú tie, ktoré sa nachádzajú vo všetkých momentoch.[7] Skutočne, nielen fiktívne jestvujúce sú teda tie objekty, ktoré jestvujú v aktuálnom prítomnom momente, ale taktiež aj v iných minulých a budúcich momentoch.

Podkladovou charakteristikou eternalizmu je predpoklad, podľa ktorého jedine zo subjektívneho hľadiska (naše aktuálne vnímanie, perspektíva) jestvuje rozdiel na jednej strane medzi prítomnosťou, na strane druhej medzi minulosťou a budúcnosťou. Z ontologického hľadiska (objektívna existencia) však podľa eternalizmu rozdiel medzi danými momentmi nie je a všetky momenty a ich obsahy existujú. Inak povedané: „Objekty zo všetkých momentov času existujú“.[8]

Na základe tohto vymedzenia sporu o čas a vymedzenia koncepcií je možné sledovať aj základné podkladové pozadie prezentizmu a eternalizmu. Prezentisti a eternalisti vychádzajú z rôzneho ohodnotenia rozdielnosti medzi prítomnosťou a inými momentmi. S takýmto ohodnotením je potom samozrejme spojené aj rôzne motivačné zákulisie daných koncepcií. Prejdime k vymedzeniu rôznych motivácií, ktoré obvykle zaznievajú v prospech jednej alebo druhej koncepcie.

Prezentizmus a eternalizmus: Motivácie
Rôzne motivačné pozadie pre prijatie eternalizmu a prezentizmu možno najlepšie vykresliť na základe typických názorov jednotlivých predstaviteľov tohto sporu. Z pozícií naklonených prezentizmu zaznievajú vyjadrenia, ktoré najčastejšie poukazujú na prijateľnosť prezentizmu na základe jeho rozšírenosti, obvyklosti a ľahkej prijateľnosti z hľadiska všeobecného ľudského vnímania času. J. Bigelow napríklad tvrdí: „Nepochybujem, že bežný človek je prezentista“.[9] N. Markosin predpokladá: „Prezentizmus je náhľad, ktorý zodpovedá zdravému rozumu a bežnej skúsenosti“.[10] W. L. Craig sa zase snaží nepriamo podporiť prezentizmus tým, že konkurenčný eternalizmus nepovažuje dokonca ani za prijateľný z hľadiska prežívania ľudskosti: „Prijať eternalizmus znamená prestať byť človekom“.[11] Obdobné motivačné vyjadrenia v prospech prezentizmu možno nájsť aj u iných autorov, pričom sú obvykle spojené s poukázaním na prijateľnosť z hľadiska bežnej ľudskej skúsenosti.[12]

Motivačná situácia v eternalistickom tábore je odlišná. Eternalisti sa snažia poukázať najmä na komplementárnosť eternalizmu s objektívnym, fyzikálnym, či neantropocentrickým vnímaním času. Z pozícií, ktoré sú naklonené eternalizmu zaznievajú vyjadrenia, ktoré najčastejšie poukazujú na prijateľnosť eternalizmu z hľadiska moderného vedeckého pohľadu na čas. D. Peterson a M. Silberstein v tomto zmysle napríklad tvrdia: „Jedine eternalizmus je v zhode s modernou fyzikou“.[13] V. Petkov v prospech eternalizmu nepriamo argumentuje tak, že konkurenčnú koncepciu prezentizmu považuje za nekompatibilnú s teóriou relativity: „Každý, kto berie relativitu vážne, nemôže brať vážne prezentizmus“.[14] A. Grünbaum sa zase snaží poukázať na subjektívnosť prezentizmu a objektívnosť eternalizmu slovami: „Prezentizmus možno zodpovedá našej skúsenosti, …to ale času vôbec nevadí“.[15] Najráznejšie vyjadril líniu motivácie v prospech eternalizmu H. Reichenbach: „Na rozdiel od eternalizmu je prezentizmus len vedou neinformovaná ilúzia“.[16]

Ohľadne tohto motivačného pozadia sa s určitou mierou zovšeobecnenia dá povedať, že prezentizmus je preferovateľnou teóriou o čase aj preto, lebo zodpovedá bežnému a rozšírenému náhľadu na čas. Naproti tomu, zástancovia eternalizmu obvykle predpokladajú, že eternalizmus je preferovateľnou teóriou preto, lebo eternalizmus najlepšie zodpovedá fyzikálnemu, vedeckému náhľadu na čas.

Takéto motivačné pozadie obvykle slúži k vytvoreniu dilemy pre obhajcov jednej alebo druhej koncepcie. V súvislosti s prezentizmom sa najčastejšie poukazuje na to, že si predpokladanie platnosti prezentizmu vyžaduje ignorovanie vedeckých poznatkov o čase. V súvislosti s eternalizmom sa poukazuje na to, že si predpokladanie platnosti eternalizmu vyžaduje ignorovanie bežného prežívania času.

Je potrebné dodať, že z hľadiska rozšírenej scientistickej orientácie určitej časti analytickej metafyziky nie je prekvapivé, že sa za existenčnú voľbu pokladá najmä tá dilema, ktorá je mierená voči prezentizmu. Nesúlad eternalizmu s bežným prežívaním času sa tak niekedy považuje síce za nepríjemnú, avšak akceptovateľnú daň. Aj z tohto dôvodu je majoritný diskurz zameraný predovšetkým na posúdenie zhody eternalizmu a prezentizmu s modernými fyzikálnymi teóriami.[17] Prezentisti sa pritom obvykle snažia poukázať na možnosti ako zosúladiť prezentizmus napríklad s teóriou relativity.[18] Eternalisti potom poukazujú na to, ako je zhoda prezentizmu s teóriou relativity dopredu odsúdená na stroskotanie. V tejto línii eternalistického argumentovania sa obvykle upozorňuje na problém prezentistického predpokladania absolútnej prítomnosti a konfliktu tohto predpokladu s dôsledkami teórie relativity.[19]

Špirála týchto a podobných iných argumentov je pomerne rozsiahla. Všeobecne však v daných argumentoch ide o hľadanie a kritizovanie adekvátneho filozofického opisu fyzikálnych teórií. Ako ale bolo naznačené, témou tohto príspevku nie je zameranie sa na problematiku tejto korešpondencie s fyzikálnymi teóriami, a preto prejdime ku korešpondencii druhej.

Citáty prezentistov z úvodu tejto časti napovedajú, že sa za základnú výhodu prezentizmu považuje zhoda tejto koncepcie s bežnou skúsenosťou. V tomto zmysle je však prekvapivé, že sa nielen eternalisti, ale ani samotní prezentisti nevenujú rozsiahlejšej explikácii blízkosti prezentizmu k bežnej skúsenosti. Je zrejmé, že ľudia disponujú určitou typickou bežnou skúsenosťou s časom. Otázne však je, aká konkrétne je táto skúsenosť a tiež to, ako táto skúsenosť podporuje údajný predpoklad korešpondencie medzi prezentizmom a bežnou skúsenosťou.

Aká je teda táto naša bežná skúsenosť, ktorá by mala byť blízka prezentizmu? Čo konkrétne v našej empírii podporuje prezentizmus? Pri širšej analýze je možné nájsť dva základné komponenty predstavy o korešpondencii medzi prezentizmom a bežnou skúsenosťou.[20] Prvý komponent predpokladá, že prezentizmus korešponduje s bežnou skúsenosťou preto, lebo prezentizmus zodpovedá našej bežnej skúsenosti s plynutím času. Druhý komponent predpokladá, že prezentizmus korešponduje s bežnou skúsenosťou preto, lebo prezentizmus zodpovedá bežnej priamej skúsenosti s prítomnosťou.

Tento príspevok sa zameriava na analýzu prvého komponentu, na analýzu korešpondencie medzi prezentizmom a bežnou skúsenosťou s plynutím času.[21] Predtým, ako sa bližšie pozrieme na problém plynutia času, je potrebné v krátkosti poukázať na jednu definičnú skutočnosť, ktorá by mohla korešpondenciu prezentizmu s bežnou skúsenosťou už od začiatku ohroziť.

Prezentizmus a bežná skúsenosť: Námietka triviálnosti a námietka nemožnosti
Problémom rozšírenej predstavy o zmienenej korešpondencii môže byť to, že sa dá pomerne ľahko ukázať, že prezentizmus je s bežnou skúsenosťou zhodný len v nepodstatnom zmysle, alebo že prezentizmus nie je vôbec zhodný so skúsenosťou. Skrátka, jestvujú aj námietky, ktoré motivačný faktor prezentizmu priamočiaro spochybňujú.

Domnievame sa však, že takéto spochybnenie nie je vhodné preto, lebo je možné predstaviť prezentizmus v takej forme, ktorá by takúto kritiku prezentizmu spochybnila. Táto časť poukazuje na dané námietky ako aj na kritiku daných námietok. Dôvod k tomuto kroku nie je samoúčelný. Úspešné vyvrátenie daných námietok umožní predstaviť prezentizmus, pre ktorý je korešpondencia s bežnou skúsenosťou síce opodstatnená, avšak aj práve preto kriticky analyzovateľná.

Spomínané námietky sú dve. Námietka triviálnosti sa snaží poukázať na to, že zhoda prezentizmu s bežnou skúsenosťou je triviálna, a preto si nezaslúži bližšiu ontologickú pozornosť.[22] Námietka nemožnosti sa zase snaží poukázať na to, že prezentizmus už na základe svojej definície nie je zhodný s bežnou skúsenosťou.[23]

Základ daných námietok spočíva v analýze definície prezentizmu. V tábore prezentistov je rozšírenou definíciou prezentizmu už spomínaná veta: „Prezentisti tvrdia, že jedine prítomné objekty existujú“.[24] Definícia sa na prvý pohľad nezdá byť problematická. Podľa námietok sa problematickou stane až vtedy, ak budeme bližšie analyzovať výraz existovať.

Prejdime k námietke triviálnosti. Prezentisti teoreticky predpokladajú výnimočný charakter prítomnosti. Prítomnosť je to, čo takpovediac orientuje existenciu. Z tohto dôvodu by malo byť pre prezentizmus prijateľné daný výraz existovať indexovať na prítomný moment. Ak je tento výraz v zmysle dikcie prezentizmu vnímaný ako časovo prítomne indexovaný,[25] tak to znamená, že prezentista vníma výraz existovať ako existovať teraz, existovať práve teraz.

V rámci teórie prezentizmu môže byť táto indexikácia opodstatnená. Námietka triviálnosti však naznačuje, že ak danú indexikáciu použijeme na samotnú definíciu prezentizmu, tak sa prezentizmus vykreslí ako teória, ktorá z dôvodu tautologickosti zodpovedá bežnej skúsenosti len triviálne. Tautologickosť vedúca k triviálnosti vzniká preto, lebo zmienené definovanie prezentizmu by v prepísanej podobe odkazovalo k tomu, že podľa prezentizmu jediné prítomné objekty „existujú teraz“. Niečo také by samozrejme nikto so zdravým rozumom nepopieral a niečo také zrejme vo svojej bežnej skúsenosti zažíva každý človek. Obvykle sa k tomu dodáva, že takáto triviálna zhoda nemôže byť práve preto ani rozhodujúca z hľadiska ontologického, čím odpadá aj značná časť motivácie pre prijatie prezentizmu.

Druhá námietka, námietka nedostatočnosti, vychádza z podobného princípu, ale z iného vnímania výrazu existovať. Predpokladajme, že by sa prezentista chcel vyhnúť tautologickosti a triviálnosti. Tautologickosť plynula z toho, že sa výraz existovať vnímal časovo prítomne indexovaný. Možno preto by mal prezentista túto časovú indexikáciu existencie na prítomnosť opustiť. Iný spôsob, ako môže prezentista uchopiť tento výraz, spočíva v tom, že bude výraz existovať vnímať nielen na spôsob časového prítomného indexovania, ale aj na spôsob minulého a budúceho časového indexovania. Tým by sa odstránil problém tautologickosti a triviálnosti uchopenia skúsenosti.

Ako vníma prezentista výraz existovať v tomto druhom prípade? Indexovanie na prítomnosť ako aj minulosť a budúcnosť znamená, že prezentista by výraz existovať vnímal nielen ako teraz existuje, ale aj ako existovalobude existovať.[26] Problémom tohto riešenia je, že takto formulovaný prezentizmus je zrejme nezlučiteľný s bežnou skúsenosťou. Prezentizmus by podľa tohto riešenia predpokladal, že jediné prítomné objekty nielen „existujú teraz“, ale aj „existovali“ „budú existovať“. To je však ťažko zlučiteľné napríklad aj s takou skúsenosťou, že presne tento text nejestvoval pred desiatimi rokmi. Táto námietka nemožnosti teda naznačuje, že prezentizmus by bol koncepcia, ktorá by na základe svojej vlastnej definície odporovala bežnej skúsenosti. Dokonca by opodstatnenosť tejto námietky mohla znamenať, že prezentizmus je vlastne koncepcia, ktorá je zrejme nepravdivá (nejestvovanie tohto textu pred desiatimi rokmi).

Tieto námietky ale nemusia byť voči prezentizmu úspešné. Domnievame sa, že prezentizmus nie je v teoretickej podobe ani tautologický, a taktiež nie je ani zrejme nepravdivý. Dané námietky nie sú úspešné preto, lebo zmienené formy indexikácie nie sú jediné. Pomerne jednoduchým riešením je v tomto smere predpokladanie tzv. obsahovej indexikácie.[27] Obsahová indexikácia je indexikáciou, ktorá odmieta viazanie na čas, ale neodmieta viazanie na obsah. Výraz existovať môže prezentista v tomto zmysle uchopiť nečasovo, a teda bez toho, aby bližšie približoval jeho konkrétnu časovú indexikáciu. Výraz existovať v tomto zmysle len jednoducho zastupuje obsah, „…množinu reálnych objektov“,[28] či inak povedané, „…rozsah jestvujúcich objektov“.[29] Pri využití tohto prístupu prezentizmus nakoniec predpokladá, že jedine prítomné objekty patria do množiny reálnych objektov.

Zásadnou výhodou tohto obsahovo indexovaného riešenia je to, že takéto vymedzenie nie je ani triviálne a tiež nie je aspoň potenciálne nepravdivé. Prezentizmus je podľa tohto náhľadu tézou o tom, že sa rozsah reálne existujúcich objektov kryje s tým rozsahom objektov, ktoré uchopujeme v našej skúsenosti v prítomnosti. Pravdivosť takejto prezentistickej predstavy je samozrejme diskutabilná. Dôležité je ale to, že takto vymedzený prezentizmus môže byť korešpondujúci s našou skúsenosťou (proti nemožnosti), ale tiež aj nemusí (proti tautologickosti). Je možné, že skutočne existujúce sú len tie objekty, s ktorými máme skúsenosť práve v prítomnosti. Na druhej strane je možné, že jestvujú aj iné objekty. Prezentizmus môže byť v zhode s bežnou skúsenosťou, no je otázne, či v zhode s touto skúsenosťou aj skutočne je.

Definičné vymedzenie prezentizmu, ktoré by nebolo tautologické alebo kontradiktorické, samozrejme nie je celým príbehom. Rozhodujúce je na celom príbehu to, ako možnú pravdivosť prezentizmu otestovať, prípadne podporiť. Ako už bolo uvedené, podporenie plauzibilnosti prezentizmu má obvykle formu poukázania na jeho zhodnosť s bežnou skúsenosťou. Po vyjasnení definície a možnosti zhody prezentizmu s bežnou skúsenosťou sa preto pozrime na problém plynutia času.

Prezentizmus a plynutie času
Obvykle predpokladáme, že minulosť je nejakým spôsobom vystriedaná prítomnosťou, prítomnosť bude nejakým spôsobom vystriedaná tým, čo bude v budúcnosti. Plynutie času bežne chápeme ako postupné striedanie jednotlivých momentov času. Na to, aby sa mohli jednotlivé momenty striedať, je potrebné, aby sa nejakým spôsobom menila prítomnosť. Prezentizmus predpokladá neustály vznik a zánik, zmenu prítomného momentu, a preto sa zdá, že prezentizmus je v zhode s bežnou skúsenosťou o tom, že čas plynie.[30]

Na prvý pohľad sa takáto úvaha v prospech prezentizmu nejaví nijako kontroverzná. Jedným z možných problematických aspektov tejto úvahy je však to, či skutočne máme skúsenosť s tým, čo od nás prezentizmus v súvislosti s ideou plynutia času požaduje. V našom správaní je obsiahnuté rôzne vnímanie prítomnosti, minulosti a budúcnosti. Je otázne, či máme aj skúsenosť s prezentistickým vykreslením plynutia času ako stroboskopického zrodu a zničenia jednotlivých momentov prítomnosti. Je otázne, či je takýto neustály vznik z ničoho a zánik prítomnosti skutočne zachytávaný našou skúsenosťou. Inak povedané, máme vôbec pozitívnu evidenciu o tom, že čas nielen plynie, ale aj plynie týmto špecifickým prezentistickým spôsobom (neustály vznik a zánik prítomného momentu)?

Skúsme v rámci ústretovosti voči prezentizmu predpokladať, že plynutie času je také, ako ho prezentizmus vykresľuje. Hypoteticky tento prezentistický predpoklad predstavuje opis, ktorý môže byť v zhode s našou skúsenosťou. Ale čo ešte okrem tohto opisu tvrdí prezentizmus o plynutí času? Predovšetkým tvrdí to, že plynutie času nie je len nejakou subjektívnou ilúziou, ale je empirický a objektívny fenomén.[31] Práve preto, že je plynutie času skutočné, máme s ním skúsenosť. Plynutie času je empiricky uchopiteľné, keďže je objektívne.

Aký dôsledok má predpokladanie empirickosti a objektívnosti pre plynutie času? Zrejme ten, že objektívne a empirické by malo byť aj striedanie, teda plynutie jednotlivých prítomných momentov. Ak je toto striedanie objektívne a empirické, tak by malo mať určitú intenzitu, pričom by mala byť táto intenzita tiež obdobne empirická a objektívna. Aká je však miera striedania prítomných momentov? Ak čas naozaj plynie, tak ako rýchlo plynie?[32]

Ako rýchlo plynie čas v prezentizme?[33]
Najrozšírenejšou prezentistickou odpoveďou na túto otázku je, že čas plynie rýchlosťou jednej sekundy za sekundu.[34] Táto odpoveď sa môže na prvý pohľad zdať prekvapivá, no je potrebné uvedomiť si, že podľa prezentizmu vždy reálne jestvuje iba daný prítomný moment a nič iné. Keďže nejestvuje nič iné, tak by mala byť daná miera plynutia iba vyjadrením miery daného prítomného momentu k sebe samému. Ako rýchlo potom plynie čas? Prezentisti informujú, že čas plynie jednotkou.

V rámci teórie prezentizmu je táto odpoveď opodstatnená a problém sa tým považuje za vyriešený. Tu je ale potrebné si pripomenúť, že pre nás je zaujímavé predovšetkým praktické motivačné pozadie prezentizmu. Prezentisti predsa predpokladajú, že plynutie času je empirickou skutočnosťou, a to dokonca takou, ktorá by nás mala motivovať v prospech prijatia prezentizmu. Ak je plynutie času empirickým fenoménom, tak by empirickou skutočnosťou mala byť aj miera plynutia času. Základný problém zmienenej prezentistickej odpovede spočíva v tom, že aj keď je z teoretického hľadiska akceptovateľná (nič okrem prítomnosti nejestvuje), tak nie je akceptovateľná z empirického hľadiska. Z empirického hľadiska by bola akceptovateľná vtedy, ak by mala daná miera empirickú informačnú hodnotu. Empirickú informačnú hodnotu ale daná miera jednej sekundy k jednej sekunde nemá, keďže v nej ide o pomer toho istého k tomu istému. Inak povedané, empirická informačná hodnota tejto odpovede je rovnaká ako empirická informačná hodnota výroku: „…pomer obvodu kruhu k jeho priemeru plynie rýchlosťou π sekúnd za sekundu“.[35]

Pre prezentizmus tkvie problém v tom, že ak z dobrých prezentistických teoretických dôvodov nemá miera plynutia času empirickú hodnotu, je otázne, nakoľko má empirickú hodnotu aj samotné prezentistické plynutie času. Problém teda nie je teoretická spornosť v rámci prezentizmu, ale spornosť z hľadiska zabezpečenia svojho motivačného pozadia. Prezentizmus je na základe svojej teórie, zdá sa, nútený ohroziť svoj motivačný komponent (skúsenosť), keďže musí predpokladať, že miera plynutia času vlastne nemá empirickú hodnotu, keďže je v podstate vyjadriteľná len tautologicky.

Aké ďalšie možnosti má prezentista v súvislosti s napísaným? Problémom je absencia empirickosti, teda tautologickosť intenzity plynutia času. Táto tautologickosť plynie z toho, že daná miera je mierou niečoho k sebe samému. Prezentista by sa mohol vyhnúť tomuto konfliktu možno vtedy, keby tento pomer definoval mierou niečoho k niečomu inému. Keďže ide o čas, tak sa miera plynutia času musí primárne dotýkať iba času ako takého.

Riešenie spočíva v predpoklade, že rýchlosť plynutia času je miera pomerov medzi jedným časom a nejakým iným časom. Na takéto riešenie sa obvykle využíva inkorporácia myšlienky metačasu. To znamená, že by miera plynutia času bola vyjadrená pomerom medzi základným časom a metačasom.[36] Ak pripustíme metačas a jeho možnosť pomeru k základnému času, tak je jasné, že celá predchádzajúca kritika tautologickosti stratí na svojej razancii, keďže by v tomto prípade bola daná miera pomerom rozličných súčastí. Výhodou daného riešenia je aj možnosť ponechania platnosti obvyklej prezentistickej odpovede, a síce, že miera rýchlosti plynutia času je jedna sekunda za sekundu. Čítanie takejto odpovede by na základe tohto riešenia bolo, že rýchlosť plynutia času je pomer sekundy základného času za sekundu metačasu. Čas by už v tomto zmysle nemusel plynúť len tautologickou jednotkou, ale nejakou inou možnou výslednou pomerovou hodnotou, čím by sa zachránila zmysluplnosť miery rýchlosti plynutia času.

Toto druhé riešenie však v sebe nesie určité ťažko akceptovateľné aspekty. Je pravda, že sa dané riešenie zbavuje tautologickosti, avšak robí to tak, že postuluje ontologicky extravagantnú kategóriu metačasu. Je otázne, nakoľko je naša skúsenosť a naše poznanie tejto kategórie metačasu možné. Z toho dôvodu je sporné, nakoľko sa zaradením metačasu dosahuje priblíženie skúmanej miery plynutia času k miere, ktorá je empiricky charakterizovateľná. Pre nás je tento problém vysoko relevantný, keďže je empirickosť v centre nášho záujmu. Nanešťastie toto nie je pre prezentizmus jediný problematický aspekt v súvislosti s touto odpoveďou prostredníctvom metačasu. Ak aj uznáme možnosť, že máme s metačasom určitú skúsenosť, tak je otázne, či máme skúsenosť s metačasom, ktorý plynie, alebo máme skúsenosť s metačasom, ktorý neplynie.

Považujme prvú možnosť za správnu, a predpokladajme, že metačas plynie. Ak metačas plynie, tak by sme sa mohli opýtať rovnakú otázku ako v prípade samotného plynutia času. Ako rýchlo plynie metačas? Problémom je, že v prípade problému metačasu sa nám ponúkajú obdobné odpovede ako v prípade času základného. Tautologická odpoveď znovu nie je relevantná, nakoľko nevyjadruje mieru ako takú. Ak by mieru vyjadrovala, tak by ani nebolo potrebné zavádzať kategóriu metačasu. Odpoveď za pomoci metačasu (respektíve v tomto prípade metametačasu) sa zdá byť z hľadiska zachránenia zmysluplnosti miery (pomerov) vhodnejšia. Ako je však zrejmé, jej pokračovanie nás stavia na začiatok nie príliš lákavého nekonečného regresu, keďže by sa podobný postup mohol zopakovať aj pri metametačase. Dôsledok predpokladania metačasu, ktorý plynie, spočíva v tom, že sa tým prezentizmus vystavuje nakoniec znovu empirickej neinformatívnosti alebo nekonečnému regresu. Táto cesta by pre prezentizmus zrejme nemala byť príliš lákavá. Pozrime sa preto na druhú možnosť.

Podľa druhej možnosti máme skúsenosť s metačasom, ktorý neplynie. Výhodou tohto riešenia je to, že otázka, ktorá nás viedla k možnému regresu, by nebola uskutočniteľná, keďže by metačas jednoducho neplynul. Toto riešenie má však jednu zásadnú chybu. Znamenalo by to totiž to, že prezentizmus na svoju záchranu predpokladá niečo, čo zároveň popiera. Prezentizmus by musel vychádzať z predpokladu, že máme skúsenosť s časom, ktorý plynie, a zároveň máme skúsenosť s časom, ktorý neplynie. Predpokladanie neplynutia času je ale obvykle podľa prezentizmu charakteristické pre eternalizmus. Záchrana empirického obsahu plynutia času by tak nakoniec paradoxne prezentizmus donútila k akceptovaniu toho, čo prezentizmus považuje za nesprávnu teóriu v rámci sporu o čas. Takýto dôsledok by bol z hľadiska prezentizmu neprijateľný. Problémom je aj to, že práve táto odpoveď je poslednou relevantnou odpoveďou v rámci záchrany prezentizmu pred problémom empirického vyjadrenia plynutia času. Pristúpme preto k zhodnoteniu korešpondencie medzi prezentizmom a plynutím času.

Problém vymedzenia miery plynutia času stavia prezentizmus pred základnú dilemu. Buď bude prezentizmus mieru plynutia času charakterizovať ako niečo, čo nemá empirickú informačnú hodnotu, alebo ju bude vykresľovať ako špekulatívnu mieru pomeru medzi časom a metačasom. V prípade, ak bude prezentista mieru plynutia času vnímať bez empirickej informačnej hodnoty, tak je otázne, nakoľko má skúsenostnú hodnotu samotné prezentistické vnímanie plynutia času. V prípade, ak má plynutie času informačnú hodnotu a jeho miera je vyjadrením pomeru medzi časom a metačasom, tak využitie kategórie metačasu prezentizmus vykresľuje ako filozofiu, ktorá sa vzďaľuje bežnej skúsenosti. Ak by sme aj predpokladali, že jestvuje skúsenosť s metačasom, tak je problematické to, že využitie metačasu v sebe nesie pre prezentizmus riziko nástupu do možného nekonečného regresu alebo nástupu do područia eternalizmu. Zdá sa, že ani jedna z týchto možností nie je príliš podporujúca vzhľadom na údajnú korešpondenciu prezentizmu so skúsenosťou s plynutím času.

Záver
Prezentizmus býva vykresľovaný ako filozofia zdravého rozumu, ako filozofia, ktorá je len explikáciou našej bežnej skúsenosti. K bežným skúsenostiam s časom patrí aj skúsenosť s plynutím času. Spochybňovať niečo také nie je príliš vhodné a ani efektívne. Ako sa ale ukázalo, prezentizmus našu obvyklú skúsenosť s plynutím času vníma značne špecificky.

Zdá sa, že plynutie času znamená určité striedanie momentov (a ich obsahov). Treba si však uvedomiť, že prezentizmus od nás v tomto ohľade požaduje niečo viac. Prezentizmus nepožaduje len striedanie momentov, ale požaduje aj to, aby boli tieto momenty vnímané ako také, ktoré sú neustále sukcesívne ničené a kreované. Nájsť oporu v skúsenosti s takýmto špecifickým vnímaním plynutia času je však už ťažšie uskutočniteľné. Mimo toho sa napokon aj z dôvodu špecifického vnímania plynutia času demonštruje, že prezentisti mieru plynutia času vnímajú buď iba ako tautológiu bez empirickej informačnej hodnoty alebo ako niečo, čo je teoreticky pomerne sporné (metačas, regres, priblíženie sa k eternalizmu). To prirodzene neznamená, že prezentizmus je teóriou nesprávnou. Problém pre prezentizmus tkvie v tom, že automatický predpoklad o korešpondencii medzi prezentizmom a bežnou skúsenosťou s plynutím času nie je úplne opodstatnený.

L i t e r a t ú r a
BENOVSKY, J.: Persistence Through Time, and Across Possible Worlds. Frankfurt: Ontos 2006.
BENOVSKY, J.: Relational and Substantival Ontologies, and the Nature and the Role of Primitives in Ontological Theories. In: Erkenntnis, Vol. 73, 2010, No. 1, pp. 101 – 121.
BIGELOW, J.: Presentism and Properties. In: Noûs, Vol. 30, 1996, Supplement: Philosophical Perspectives 10, Metaphysics, pp. 35 – 52.
CRAIG, W. L.: The Tensed Theory of Time: A Critical Examination. Dordrecht: Kluwer Academic Publishers 2000.
CRISP, T. M.: Presentism, eternalism and relativity physics. In: Einstein, relativity and absolute simultaneity, 2007, pp 262 – 278.
FRIEBE, C.: Zeit – Wirklichkeit – Persistenz: Eine präsentistische Deutung der Raumzeit. Paderborn: Mentis 2012.
GRÜNBAUM, A.: Modern Science and Zeno’s Paradoxes. London: Allen & Unwin 1968.
HINCHLIFF, M.: A Defense of Presentism in a Relativistic Setting. In: Philosophy of Science, Vol. 67, 2000, Supplement: Proceedings of the 1998 Biennial Meetings of the Philosophy of Science Association. Part II: Symposia Papers (Sep., 2000), pp. 575 – 586.
MARKOSIAN, N.: How Fast Does Time Pass? In: Philosophy and Phenomenological Research, Vol. 53, 1993, No. 4, pp. 829 – 844.
MARKOSIAN, N.: A Defense of Presentism. In: ZIMMERMAN, D. (ed.): Oxford Studies in Metaphysics. Volume 1. Oxford: Clarendon Press 2004, pp. 47 – 82.
PETERSEN, T.: Warum Präsentisten und Äternalisten miteinander reden sollten: Zur Formulierbarkeit des Präsentismusstreits. In: SCHMECHTING, P. – SCHONRICH, G. (eds.): Persistenz – Indexikalität – Zeiterfahrung. Frankfurt: Ontos 2011, pp. 167 – 202.
PETERSON, D. – SILBERSTEIN, M: Relativity of simultaneity and eternalism: In defense of the block universe. In: PETKOV, V. (ed.): Space, time and spacetime, Heidelberg: Springer, pp. 209 – 237.
PETKOV, V.: Relativity, Dimensionality, and Existence. In: PETKOV, V.(eds.): Relativity and the Dimensionality of the world. New York: Springer 2007, pp. 115-135.
PRICE, H.: Time’s Arrow & Archimedes’ Point: New Directions for the Physics of Time. New York: Oxford University Press 1997.
PRIOR, A. N.: Time after Time. In: Mind, Vol. 67, 1958, Iss. 266, pp. 244 – 246.
REA, C. M.: Four-Dimensionalism. In: LOUX, J. M. – ZIMMERMAN, D. (eds.): The Oxford Handbook for Metaphysics. Oxford: Oxford University Press 2005. pp. 246 – 280.
REICHENBACH, H.: The Rise of Scientific Philosophy. Berkeley: University of California Press 1951.
SAVITT, S. F.. There’s no time like the present (in Minkowski spacetime). In: Philosophy of Science, Vol. 67, 2000, Supplement: Proceedings of the 1998 Biennial Meetings of the Philosophy of Science Association. Part II: Symposia Papers (Sep., 2000), pp. 563 – 574.
SMART, J. J. C.: The River of Time. In: Mind, Vol. 58, 1949, Iss. 232, pp. 483 – 494.
ZIMMERMAN, D.: Temporary Intrinsics and Presentism. In: HASLANGER, S. – KURZ, R. M. (eds.): Persistence: Contemporary readings. Cambridge: MIT Press, 2006, pp. 393 – 424.

P o z n á m k y
[1] V príspevku sú prezentizmus a eternalizmus uvádzané ako filozofické koncepcie. Tieto koncepcie spadajú do oblasti tzv. filozofie času. Pre túto subdisciplínu je niekedy charakteristické prepájanie (prípadne lavírovanie) fyzikálnych, ontologických (metafyzických) a iných prístupov. Obdobne je to aj v prípade eternalizmu a prezentizmu. Eternalisti a prezentisti sa snažia o čo najpresnejšie vymedzenie filozofického opisu času. Interný metateoretický spor týchto koncepcií potom spočíva v nezhode o tom, či je pre zdôvodnenie tohto opisu vhodnejšie využívať redukcionistický predpoklad (zameranie sa na filozofické dôsledky fyzikálnych teórií o čase), antropocentrický predpoklad (zameranie sa na filozofické dôsledky bežnej ľudskej skúsenosti s časom), prípadne určitú kombináciu týchto predpokladov. Eternalisti obvykle preferujú redukcionistický predpoklad, prezentisti zase antropocentrický predpoklad. Tento príspevok sa nezoberá zdôvodnením preferencie jedného z týchto predpokladov pred druhým. Z dôvodu teoretickej neutrality je tu preto táto otázka nezodpovedaná. Príspevok sa zameriava na prezentizmus, preto je pozornosť venovaná otázke: Nakoľko je ľudská skúsenosť v korešpondencii s prezentistickou teóriou bez ohľadu na to, či je tento prezentistický antropocentrický prístup k filozofii času skutočne vhodný.
[2] Pozri napríklad: REICHENBACH, H.: The Rise of Scientific Philosophy. Berkeley: University of California Press 1951.
[3] PETERSEN, T.: Warum Präsentisten und Äternalisten miteinander reden sollten: Zur Formulierbarkeit des Präsentismusstreits. In: SCHMECHTING, P. – SCHONRICH, G. (eds.): Persistenz – Indexikalität – Zeiterfahrung. Frankfurt: Ontos, 2011, s. 167.
[4] Momenty sú v danom spore teda definované prostredníctvom obsahov, objektov. Otázku, či sú možné momenty času bez akéhokoľvek obsahu, ponecháme nezodpovedanú, pretože obvykle sa daný spor formuluje v relacionalistickej (čas ako suma objektov, udalosti) a nie substancionalistickej prespektíve (čas ako samostatná substancia). K danému problému relacionalizmu a substancionalizmu času pozri napríklad: BENOVSKY, J.: Relational and Substantival Ontologies, and the Nature and the Role of Primitives in Ontological Theories. In: Erkenntnis, Vol. 73, 2010, No. 1, pp. 101 – 121.
[5] PETERSEN, T.: Warum Präsentisten und Äternalisten miteinander reden sollten: Zur Formulierbarkeit des Präsentismusstreits, s. 167.
[6] REA, C. M.: Four-Dimensionalism. In: LOUX, J. M. – ZIMMERMAN, D. (eds.): The Oxford Handbook for Metaphysics. Oxford: Oxford University Press 2005, s. 246.: „Presentists say that only present objects exist“.
[7] PETERSEN, T.: Warum Präsentisten und Äternalisten miteinander reden sollten: Zur Formulierbarkeit des Präsentismusstreits, s. 167.
[8] REA, C. M.: Four-Dimensionalism, pp. 246 – 280.)
[9] BIGELOW, J.: Presentism and Properties. In: Noûs, Vol. 30, 1996, Supplement: Philosophical Perspectives 10, Metaphysics, s. 36.
[10] MARKOSIAN, N.: A Defense of Presentism. In: ZIMMERMAN, D. (ed.): Oxford Studies in Metaphysics. Volume 1. Oxford: Clarendon Press 2004, s. 48.
[11] CRAIG, W. L.: The Tensed Theory of Time: A Critical Examination. Dordrecht: Kluwer Academic Publishers 2000, s. 149.
[12] FRIEBE, C.: Zeit – Wirklichkeit – Persistenz: Eine präsentistische Deutung der Raumzeit. Paderborn: Mentis 2012, s. 43.
[13] PETERSON, D. – SILBERSTEIN, M.: Relativity of simultaneity and eternalism: In defense of the block universe. In: PETKOV, V. (ed.): Space, time and spacetime, Heidelberg: Springer, s. 230.
[14] PETKOV, V.: Relativity, Dimensionality, and Existence. In: PETKOV, V. (ed.): Relativity and the Dimensionality of the world. New York: Springer 2007, s. 125.
[15] GRÜNBAUM, A.: Modern Science and Zeno’s Paradoxes. London: Allen & Unwin 1968, s. 8.
[16] REICHENBACH, H.: The Rise of Scientific Philosophy. Berkeley: University of California Press Berkeley 1951, s. 155.
[17] CRISP, T. M.: Presentism, eternalism and relativity physics. In: Einstein, relativity and absolute simultaneity, 2007, pp 262 – 278.
[18] Pozri napríklad: HINCHLIFF, M.: A Defense of Presentism in a Relativistic Setting. In: Philosophy of Science. Vol. 67, 2000, Supplement: Proceedings of the 1998 Biennial Meetings of the Philosophy of Science Association. Part II: Symposia Papers (Sep., 2000), pp. 575 – 586.
[19] Pozri napríklad: SAVITT, S. F.: There’s no time like the present (in Minkowski spacetime). In: Philosophy of Science, Vol. 67, 2000, Supplement: Proceedings of the 1998 Biennial Meetings of the Philosophy of Science Association. Part II: Symposia Papers (Sep., 2000), pp. 563 – 574.
[20] FRIEBE, C.: Zeit – Wirklichkeit – Persistenz: Eine präsentistische Deutung der Raumzeit, s. 43.
[21] Analýze druhého komponentu bude venovaný príspevok Prezentizmus a prítomný moment.
[22] BENOVSKY, J.: Persistence Through Time, and Across Possible Worlds. Frankfurt: Ontos 2006, s. 20.
[23] Tamže
[24] REA, C. M.: Four-Dimensionalism, s. 246.: „Presentists say that only present objects exist.
[25] FRIEBE, C.: Zeit – Wirklichkeit – Persistenz: Eine präsentistische Deutung der Raumzeit, s. 44.
[26] BENOVSKY, J.: Persistence Through Time, and Across Possible Worlds, s. 20.
[27] PETERSEN, T.: Warum Präsentisten und Äternalisten miteinander reden sollten: Zur Formulierbarkeit des Präsentismusstreits, s. 185 – 186.
[28] BENOVSKY, J.: Persistence Through Time, and Across Possible Worlds, s. 20.: „…the class of all real objects“.
[29] ZIMMERMAN, D.: Temporary Intrinsics and Presentism. In: HASLANGER, S. – KURZ, R. M. (eds.): Persistence: Contemporary readings. Cambridge: MIT Press 2006, s. 397.: „…the range of existing objects“.
[30] FRIEBE, C.: Zeit – Wirklichkeit – Persistenz: Eine präsentistische Deutung der Raumzeit, s. 43.
[31] Tamže
[32] Táto otázka sa tradične pripisuje už Johnovi Jamieson Carswell Smartovi. Pozri SMART, J. J. C.: The River of Time. In: Mind, Vol. 58, 1949, Iss. 232, s. 485.
[33] Je potrebné upozorniť, že táto otázka nie je neutrálna, ale priamo namierená voči prezentizmu. Obvykle túto otázku formulujú eternalisti, ktorí predpokladajú, že čas vôbec neplynie. Cieľom tejto otázky je preto donútiť prezentizmus k odhaleniu svojich teoretických predpokladov (predpoklad pozadia plynutia času v prezentizme), ktoré môžu byť sporné z hľadiska prezentistického (na rozdiel od eternalistického) vnímania času. Eternalisti chcú poukázať na to, že ten, kto nepredpokladá žiadne plynutie času (mimo subjektívneho), nemusí predpokladať ani žiadne pozadie plynutia času, teda žiadnu rýchlosť plynutia času.
[34] Z hľadiska rozšírenosti tejto odpovede pozri napríklad: CRAIG, W. L.: The Tensed Theory of Time: A Critical Examination. Dordrecht: Kluwer Academic Publishers 2000, s. 226.; MARKOSIAN, N.: How Fast Does Time Pass? In: Philosophy and Phenomenological Research, Vol. 53, 1993, No. 4, s. 843.; PRIOR, A. N.: Time after Time. In: Mind, Vol. 67, 1958, Iss. 266, s. 244.
[35] H. Price týmto výrokom poukazuje na nezmyselnosť prezentistickej odpovede na danú otázku po plynutí času. PRICE, H.: Time’s Arrow & Archimedes’ Point: New Directions for the Physics of Time. New York: Oxford University Press 1997, s. 13.: „…the ratio of the circumference of a circle to its diameter flows at pi seconds per second!
[36] CRAIG, W. L.: The Tensed Theory of Time: A Critical Examination. Dordrecht: Kluwer Academic Publishers 2000, s. 227.

Mgr. Juraj Odorčák, PhD.
Katedra filozofie a aplikovanej filozofie
Filozofická fakulta
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
juraj.odorcak@ucm.sk


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>