Poznámky k funkciám mýtu v diele Mirceu Eliadeho (Medzi vedou, umením a životom)

Mircea Eliade, vedec, filozof a orientalista, vo svete známy predovšetkým svojou prácou v oblasti dejín náboženstva, sa veľmi často pozastavoval nad„pôvodom“ archaickej spoločnosti, čiže aj nad tým, čo považoval za jej podstatný komponent: mýtus. Svojimi odbornými prácami ako napríklad Mýtus večného návratu (1954), Posvätné a profánne (1957), Mýty, sny a mystériá (1957), Mefisto a Androgyn (1963) či Aspekty mýtu (1963) prenikol do uzavretého sveta mytologického myslenia a právom patrí medzi uznávaných odborníkov na mytológiu. Mýtus bol preňho celoživotnou vášňou a tak, ako sa mu s prísnosťou a vážnosťou venoval ako vedec, rovnako – ba možno ešte väčšmi – sa otvoril jeho vplyvu ako umelec vo svojom beletristickom diele. Pre Eliadeho-filozofa pochopenie štruktúr a funkcií mýtov v tradičných spoločnostiach znamenalo nielen osvetliť celú jednu etapu ľudského myslenia, ale zároveň to malo pomôcť modernému človeku nájsť stratenú sakrálnu dimenziu. Eliadeho totiž mýtus zaujímal najmä potiaľ, pokiaľ je živý – čiže keď neostáva uzavretý do vedeckého opisu, petrifikovaný ako pozostatok starších štádií vedomia, ale keď sa dá jeho pôsobenie identifikovať aj v mentálnych štruktúrach súčasnej spoločnosti, či využiť ako zdroj inšpirácie v umení.

Keď Eliade písal svoj najväčší román Svätojánska noc (1955), ktorý predstavuje akúsi syntézu jeho najdôležitejších literárnych i filozofických tém, do denníka si zaznačil: „Napísať dlhý článok,ktorý by som mohol nazvať O nevyhnutnosti románu-románu, kde by som ukázal autonómny, slávny a nespochybniteľný rozmer rozprávania, formy prispôsobenej modernému vedomiu mýtu, mytológie. Vysvetliť takisto, že moderný človek, nemenej než človek z archaických spoločenstiev, nemôže existovať bez mýtov, bezvzorových ,príbehov‘.“ [1] V tomto duchu Eliade koncipoval aj svoj román, ktorý je podľa významného rumunského kritika Eugena Simiona prvým totálnym románom v rumunskej literatúre.[2]

Eliade videl v mytológii univerzálny kód, všeobecne platný pre ľudskú psyché. Tento názor vychádzal z jeho potreby veriť v koherentnosť univerza, v jeho jednotu, ktorú vo svojom diele až zaujato sledoval. Niektorým odborníkom práve tento aspekt „univerzalizácie“ prekáža [3] a iným je takýto prístup sympatický. [4]

Nenáleží nám posudzovať odbornosť Eliadeho vedeckého diela; uspokojme sa s konštatovaním, že aj keby sa ako bádateľ podriaďoval subjektívnemu názoru, či dokonca vízii, čo môže byť vo vedeckom prostredí predmetom diskusií, podobný postup v umeleckom texte je nielen plne legitímny, ale je priam aj podmienkou toho, aby sme mohli hľadať jeho „posolstvo“.

Samotný Eliade sa pritom nepovažoval za ortodoxného vedca: „Vedec zoberie dokumenty, potom ich začne hodnotiť zo sociologického, psychologického, antropologického hľadiska. To je to, čo ja sám nerobím. Usilujem sa pochopiť, no nie ako orientalista alebo indianista.“ [5] Eliade bol v prvom rade mysliteľ, ktorý hľadal zmysel ľudskej existencie a možnosť jej „spásy“, a k tomu mu mala pomáhať práve religionistika, ktorej predmet si veľmi vážil: „Náboženstvo odráža všetky existenciálne situácie, krízy, nádeje i sklamania ľudstva. V týchto jeho rozličných štádiách a etapách objavujeme a skúmame celého ľudského ducha. Preto sa nazdávam, že dejiny náboženstva sú oveľa významnejšou vednou disciplínou než ostatné historické odbory.“ [6] Eliade takisto konštatuje, že „západný svet momentálne prežíva duchovnú krízu“ a on vidí riešenie práve v návrate „ku koreňom vlastného náboženstva, […] k našim duchovným a náboženským prameňom“.[7]

Eliade ako Rumun, ktorým nikdy neprestal byť ani po desaťročiach pobytu v cudzine, si pod „vlastným náboženstvom“ predstavoval tzv. „kozmické kresťanstvo“, ktoré sa zakladá na tajomnom súzvuku človeka s vesmírom. Jeho stopy nachádza a evokuje v niektorých reliktoch tradičného, „nehistorického“ bytia svojej krajiny: „Génius rumunského národa, terorizovaný historickými udalosťami, sa solidarizoval sa takými živými skutočnosťami, na ktoré história nemohla siahnuť: s Kozmom a kozmickými rytmami.“ [8] V týchto intenciách sa zaoberal aj baladou Mioriţa, najslávnejším výtvorom rumunskej ľudovej slovesnosti, v ktorej vidí archetyp rumunskej duchovnosti. Balada rozpráva príbeh ovečky Mioriţe a pastiera, ktorého chcú úkladne zavraždiť ďalší dvaja pastieri. Ovečka svojho pastiera pred vraždou varuje, avšak on smrť prijíma osudovo, prirovnávajúc ju k svadbe s krásnou nevestou, na ktorej participuje celý Kozmos. Podľa Eliadeho svet v Mioriţi nie je svetom, aký možno vidieť „svetským“ okom v každodennej skúsenosti, dokonca nie je ani svetom tradičných cirkevných mystérií s ich rekvizitami – tie nahradili prírodno-kozmické fenomény (vietor, hviezdy, slnko, mesiac): „V Ovečke Mioriţi je premenený celý svet. […] Svet sa tu javí ako ,posvätný‘.“ [9] Na rozdiel od viacerých rumunských bádateľov, ktorí v „mioritickej svadbe“ videli národný rys vyjadrenia pokornej odovzdanosti smrti, je Eliade presvedčený,že hrdinovi balady sa podarilo nájsť zmysel svojho nešťastia tým, že ho zobral na seba nie ako udalosť ,historickú‘ a osobnú, ale ako posvätné mystérium. Tým, že bájnou svadbou reagoval na nešťastie a smrť, vnútil zmysel samotnej absurdite.“ [10]

Paradoxná jednota života a smrti Eliadeho vždy zaujímala možno aj kvôli tomu, že v prístupe k smrti je najlepšie viditeľný rozdiel medzi tradičnou a modernou spoločnosťou. Zjednodušene: tradičný človek, riadiaci sa mytológiou, prenecháva svojim gestám a skutkom posvätnosť a vážnosť – majú teda zmysel. Profánnosť gest moderného človeka, žijúceho v desakralizovanej spoločnosti, často vedie k absurdite. Cieľ Eliadeho vedeckého úsilia i umeleckých snáh môžeme paradoxne prirovnať k pastierovej odovzdanosti: dať absurdite zmysel. Pri hľadaní tohto zmyslu zostupuje do obdivuhodných hĺbok kultúrnej minulosti ľudstva.

Načrtnime na záver to, akým špecifickým spôsobom sa uňho pretavila ontológia archaických národov do beletristického diela z povojnového obdobia. Svet umeleckej prózy totiž u Eliadeho nadväzoval na jeho vedeckú činnosť a poskytoval mu navyše možnosť slobodne transformovať svoje vedecké poznatky. Tak vzniklo napríklad spomínané výnimočné dielo Svätojánska noc, v ktorom skĺbil archaicko-mytologický model s modernou dobou. Jednoznačnejšiu schému však nachádzame v jeho tzv. „fantastických“ poviedkach, ktoré sa zakladajú na nachádzaní posvätna v našom modernom, profánnom svete. Jeho hrdinovia, ktorí sú schopní toto odhaliť, sú vyvolení jedinci: vstupujú do iniciačného procesu a prechádzajú z fázy amnézie (zabudnutia), v ktorej sa nachádza dnešná spoločnosť, do fázy anamnézy (rozpamätávania), ktorá má byť rozpamätávaním sa na mýtickú dobu. Úlohu akéhosi spojiva tvoria posvätné znamenia, s ktorými sa hrdina dostáva do konfrontácie a ktoré ho posúvajú bližšie do mýtickej doby a k svetu významov. V Eliadeho diele existuje celý systém symbolov (znamení), vychádzajúcich z archetypov mnohých náboženstiev a mytológií, ktoré sa vo viacerých jeho dielach opakujú a vytvárajú tak autonómny svet.

Eliade si naliehavo uvedomoval, že dnešná spoločnosť, zasiahnutá fenoménom „relativizácie Boha“ a úpadkom funkcie náboženstva, trpí celkovou desakralizáciou, stratou zmyslu pre „posvätné“ (transcendentálne) koordinanty ľudského bytia. Vedený svojím neúnavným optimizmom a vierou v možnú „spásu“ ľudstva ponúkol ako riešenie tento návrat k „prameňom“ – k náboženstvu a k mýtom.

L i t e r a t ú r a

ALLIBAND, T.: Skúmanie štruktúry posvätna. In: Kritikaa kontext, roč. 3, 1998, č. 1, s. 46 – 51.
ELIADE, M.: Arta de a muri. Iaşi:Editura Moldova 1993.
ELIADE, M.: Întîlnirea cu sacrul. Cluj:Editura Echinox 2001.
ELIADE, M.: Jurnal I. Bucureşti: Humanitas1993.
ELIADE, M.: Od Zalmoxida k Čingischánovi. Olomouc: Argo 1997.
Na ceste za absolútnom. Rozhovor s Mirceom Eliadem. (Zhovárali sa S. Lannesa J.-L. Ferrier). In: Kritika a kontext, roč. 3, 1998, č. 1, s. 56 – 61.
SIMION,E.: Mircea Eliade, spirit al amplitudinii.Bucureşti: Editura Demiurg [s. a.].
ŽIDEK, P.: Mircea Eliade očami slovenskej teológie. In: Kritika a kontext, roč. 3, 1998, č. 1, s. 30 – 33.

P o z n á m k y


[1] „De scris un lung articol, pe care l-aşputea intitula De la necesité du roman-roman. De arătat dimensiunea autonomă, glorioasă si ireductibilă a naraţiunii, formulă readaptată a conştiinţeimoderne a mitului si mitologiei. De arătat că omul modern, ca şi omulsocietăţilor arhaice, nu poate exista fără mituri, recte fără ’povestiri’ exemplare.“ ELIADE, M.: Jurnal I. Bucureşti: Humanitas 1993, s. 210.
[2] SIMION, E.: Mircea Eliade, spirit al amplitudinii. Bucureşti: Editura Demiurg [s. a.], s. 171.
[3] ALLIBAND, T.: Skúmanie štruktúry posvätna. In: Kritikaa kontext, roč. 3, 1998, č. 1, s. 47.
[4] ŽIDEK, P.: Mircea Eliade očami slovenskej teológie. In: Kritikaa kontext, roč. 3, 1998, č. 1, s. 32.
[5] „Savantul ia documentele, apoi începe să lejudece din punct de vedere sociologic, psihologic, antropolig. Ceea ce eu, unulnu fac. Eu ma străduiesc să înţeleg,dar nu ca un orientalist sau indianist.“ ELIADE, M.: Întîlnirea cu sacrul. Cluj: Editura Echinox 2001, s. 48.
[6] Na ceste za absolútnom. Rozhovor s Mirceom Eliadem. (Zhovárali sa S. Lannes a J.-L. Ferrier). In: Kritika a kontext, roč. 3, 1998, č. 1, s. 61.
[7] Tamže, s. 57.
[8] „Terorizat de evenimentele istorice, geniulneamului românesc s-a solidarizat cu acele realităţii vii pe care istoria nu leputea atinge: Cosmosul şi ritmurile cosmice.“ ELIADE, M.:  Arta de a muri. Iaşi: Editura Moldova 1993, s. 87.
[9] ELIADE, M.: Od Zalmoxida k Čingischánovi. Olomouc: Argo 1997, s. 211.
[10] Tamže, s. 213

Mgr.Tamara Mikulová
Ústav románskych štúdií
Filozofická fakulta
Karlova univerzita v Prahe
tamara.mik@gmail.com