„Podstata“ v Husserlovej filozofii


Podstata či eidos je najzákladnejším pojmom vo filozofiiEdmunda Husserla. Skúmanie podstát má byť predmetom filozofie, ak sa má staťvedou. Porozumenie tomuto pojmu je nevyhnutné a fundamentálne pre porozumenieHusserlovej filozofii. Podstata je však aj problematický pojem, ktorý sa nesiecelou jeho filozofiou a ktorý sa nevyčerpáva nejakou definíciou. Bolo bypreto nesprávne snažiť sa o jeho heslovitú definíciu. Dúfam, že v záveresvojho textu budem o čosi bližšie k nahliadnutiu toho, čo pre Husserlaznamenali podstaty. Najskôr by som chcel čiastočne charakterizovať podstatu apozrieť sa na to, aký mala význam pre Husserla, a potom poukázať nanezrovnalosti, ktoré mi pri čítaní jeho Ideí k čistej fenomenológii afenomenologickej filozofii vyvstali.

 

Dejinnýkontext 
Husserl vstupuje na scénu v čase rozmachu psychológie, z ktorého pramenil tzv.psychologický skepticizmus – snaha o redukciu všetkého poznania na psychickéstavy. „Psychologizmus, proti ktorému Husserl bojuje, stotožňuje subjektpoznania so subjektom psychologickým.“ [1] Praktickykaždý všeobecný súd je tu len produktom našej psychiky, ktorá akosi spontánneskladá skúsenosti dohromady. Takéto súdy, a patria k nim aj logické súdy,nikdy nemôžu mať absolútnu pravdivosť. Dá sa povedať, že majú pravdivosťdovtedy, pokiaľ sa neobjaví iná skúsenosť.

 

Psychologický skepticizmus sa opiera o empirizmus, a ten sapodľa Husserla sám vyvracia. „Priama skúsenosť dáva predsa len singulárnejednotliviny a nie všeobecnosti, takže táto skúsenosť nestačí.“ [2]Tézy empirizmu sa zoskúsenosti nemôžu vysvetliť, pretože vyžadujú všeobecný názor a ten skúsenosťneposkytne. V tomto ide empirizmus ako skepticizmus sám proti sebe.

 

Z psychologizmu obviňuje Husserl aj Kanta. [3] Kantsa zhoduje s psychologizmom v tom, že predmet poznania nie je objektívny alekonštruovaný subjektom. To je krajný subjektivizmus. Inými slovami: nazeranému,vnímanému predmetu sa priznáva imanencia subjektu. Husserl považuje názor,podľa ktorého „medzi transcendenciou a imanenciou nie je podstatný rozdiel“, [4] zaprotizmyselný. Husserlovou snahou je navrátiť predmetom vnemov transcendenciu,ktorá im prináleží, ale ktorá im bola neprávom odobratá a zredukovaná naimanenciu. Vedomie veci je totiž vnímaním tejto konkrétnej veci, a nie lennašej predstavy o nej. Postulovanie „veci osebe“ je redundantným aneodôvodneným, vec sa nám dáva sama o sebe, ako je. Z toho vyplýva, že ajmožnosti akéhokoľvek predikovania o veciach či myslenia vecí vôbec námmusia byť dané už v názore vecí samých. To nám umožňuje nazerania podstát a práve v tom spočíva veľký význampojmu podstaty pre Husserla. Len to umožňuje filozofiu ako vedu.

 

Čo jepodstata? 
Najprv treba urobiť určitú dištinkciu medzi podstatou a faktom. Fakt je to, čo je dané v akomkoľvekindividuálnom názore. Fakt je niečo, čo je tak a tak, ale môže byť aj inak, vzávislosti od každej ďalšej individuálnej skúsenosti. Je jasné, že tento faktmôže byť vždy „inak“ len v určitých hraniciach. Existuje nevyhnutnosť, ktorúfakt nemôže prekročiť. Napríklad „belosť“ môže byť belosťou steny, belosťoučokolády, no vždy musí byť priestorové „niečo“, čo je biele, belosť nemôže byťlen sama osebe. Táto nevyhnutnosť je podstatou. Vzťah faktu apodstaty je vzťahom náhodnosti a nevyhnutnosti. Husserl ponúka aj dvojicuvýrazov „existencia“ v zmysle individuálne jestvujúceho pre fakt, a „esencia“pre podstatu. Podstata je určité „čo“ indivídua, ktoré zostane, ak odhliadnemeod všetkých náhodností. Je predmetom, nie psychickým výtvorom. [5] Zároveňnám však podstata nemôže byť daná bez faktu a naopak, fakt a podstata súneoddeliteľné.

 

Takéto vysvetlenie ešte nie je úplné. Husserl píše:„Podstata (eidos) je predmetom nového druhu. Ako je v individuálnom čizakúšajúcom názore daný individuálny predmet, tak je v názore podstaty danáčistá podstata.“ [6] Ajv prirodzenom postoji, v postoji, ktorý neproblematizuje svet, [7] nazerámenevyhnutne podstaty – to však ešte nie je čisté nazeranie podstát. „Podstaty si môžemeintuitívne uvedomovať a istým spôsobom ich aj uchopovať bez toho, aby sa pritomstali ‚predmetmi, o ktoré ide.‘“ [8] Abysme spravili podstatu „predmetom, o ktorý ide“, musíme vykonať ideáciu alebo eidetickúredukciu, čiže zbaviť podstatu jej viazanosti na fakty. Poznaniepodstaty je totiž nezávislé na poznaní faktov ako skutočne jestvujúcich.

Ako rozumieť tomu, že podstata je analogická kindividuálnemu názoru a individuálnemu predmetu a je predmetom, ktorýdosahujeme názorom? Jan Patočka upozorňuje: „Nebrať pojem názoru akobezprostredný názor, intuitivisticky. Eidetický názor chce byť metodickouprocedúrou, ktorá každý krok svojho postupu chce vykázať, legitimovať.“ [9] Zároveňje pojem intuície u Husserla dôležitý. Lyotard dodáva, že „podstata sa pociťujeako prežitá intuícia“. [10] Tieto dve ponímania sanevylučujú, ale poukazujú na dva aspekty eidetického názoru. Po prvé, podstatanám musí byť daná v názore veci, musí byť spoluprítomná v individuálnom názore.Intuitívne túto podstatu uchopujeme, čo je nevyhnutné na to, aby vôbec mohlabyť predmetom myslenia, aby zrenie podstaty malo svoju látku. Po druhé, samotnýnázor podstaty je neúplný bez eidetickej redukcie, čo je metodický postup,ktorý upriami našu pozornosť čisto na podstatu ako takú. Zúžiť názor podstatyna intuíciu je nesprávne, znamená to opomenúť ono „novéhodruhu“ askutočne tak spraviť názor podstaty ekvivalentný empirickému názoru. Takejtochyby sa podľa Patočku dopustil Scheler. [11] Eidetická veda, čiže vedao podstatách, sa v takomto ponímaní nebude veľmi líšiť od platonizmu anazeranie podstaty sa bude blížiť k Platónovmu anamnésis.

 

Je zrejmé, že aj napriek etymologickej príbuznosti slov eidos a idea, tu o platonizmusnejde. V prvom rade názor podstaty prebieha iným spôsobom než u Platóna aHusserl zároveň zdôrazňuje ontologickú neoddeliteľnosť faktu a podstaty.Naproti tomu u Platóna mali idey samotné reálne bytie vo svete ideí, kdeexistujú aj bez účasti na konkrétnych veciach (aj keď tie bez ideí byť nemôžu).Ak by sme opäť položili otázku o univerzáliách, pôjde v Husserlovomprípade o realizmus. „Tie isté slová a tie isté vety sú jednoznačnepriradené k určitým intuitívne uchopiteľným podstatám.“ [12]

 

Podstata je to všeobecné vo veci, čo nám vec dáva okremsvojej faktickosti, čo už vždy intuitívne uchopujeme a poznávame pomocoueidetickej redukcie. Podstaty môžu byť materiálne alebo formálne, ktoré súvlastne iba „prázdnou“ formou podstaty. Podstaty sa hierarchicky zoraďujú odnajvyšších rodov („vec vôbec“, „vedomie vôbec“, „veta vôbec“ atď.), ktoré užnad sebou nemajú žiadne rody, cez ich bližšie špecifikácie, nižšie rody adruhy, až k eidetickým singularitám, čo sú podstaty, ktoré už pod sebou nemajúžiadne špecifické podstaty.

Podstaty sa nám môžu dávať adekvátne alebo neadekvátne.Neadekvátnosť je vlastná podstatám povahyveci (v zmysle priestorovej veci).Tieto podstaty sa nám môžu dať vždy len z jednej strany. Je to preto, že žiadnuvec nemôžeme nikdy z jej priestorovej podstaty vidieť zo „všetkých strán“, atak bude jej nazeranie nevyhnutne nedokonalé. Takéto vysvetlenie neadekvátnostije problematické, pretože akoby sa tu miešala podstata s faktom. Zmysel tohtoodlíšenia smeruje k odlíšeniu podstaty vec od podstaty vedomie,kde videnie veci je vždy relatívne a nedokonalé, no pocit vo vedomí je vždyabsolútny a dokonalý. Inak povedané – vidieť môžem nesprávne, a prakticky vidímnedokonale vždy už tým, že vidím vec z nejakej strany, no pocit nie je daný znejakej strany, ale je tu, taký, aký je, absolútny. Nemôžem cítiť „nesprávne“(samotné toto slovné spojenie znie absurdne), to, čo cítim, predsa cítim vždy. 
            
Problémy Husserlovejkoncepcie 
Vrátim sa na chvíľu k dejinám. Husserlov koncept podstát dobre obstál akoreakcia na psychologický skepticizmus a subjektivizmus. Nové problémy všakvyvstávajú v kontexte analytickej filozofie. Husserl v Ideách nevenoval problému reči veľkúpozornosť: „Práve preto, že problém reči nie je súčasťou prvej filozofie,pristupuje k nemu Husserl voľnejšie než k problému vnímania a poznania. Posúvatento problém do samého ohniska, a to málo, čo o ňom hovorí, je zároveňoriginálne i záhadné.“ [13] Ukazuje sa to vkonfrontácii s Ludwigom Wittgensteinom, ktorý sa venoval problému významu ajazyka a vo Filozofických skúmaniach úplne pretrhol „ontologické puto“medzi výrazom s jeho významom a svetom. [14] Hoci sa tým nepopiera a aninepotvrdzuje koncept podstát, spochybňuje sa možnosť hovorenia o podstatách.Husserlova filozofia ako veda musí byť komunikovateľná a práve tento aspekt sastáva problematickým. Teoreticky síce môžeme nazrieť tú či onú podstatu, no jejnazeranie nebude zdeliteľné – výrazy ktoré použijeme na komunikovanie tohtonázoru budú pochopené len v kontexte významov, ktoré nie sú spojené s týmtonázorom, v kontexte jazykovej hry, ktorá už bude pramálo spojená „s vecousamou“, s názorom podstaty. Roger Scruton preto kdesi napíše, žeWittgensteinova filozofia berie pôdu pod nohami aj fenomenológii.

 

Konflikt, ktorý tu vzniká, sa dá označiť aj ako návrat kukonfliktu nominalizmu a realizmu. Husserl viaže významy na predmety, [15] zatiaľ čo analytici ichpriraďujú k jazykovému úzu. Primárne zakotvenie významu vo veci je prijateľné,avšak vo „fenomenologickej praxi“ sa mi Husserlova pozícia nezdá byťudržateľná. Toto zakotvenie významu v predmete totiž predpokladá, že predmet jeprístupný všetkým rovnako. Kým pri predmetoch empirického názoru nemusí vznikaťtaký problém, v otázke podstát je to nanajvýš otázne.

Nachádzam tu aj určitý psychologizmus – názor podstaty jepôvodne vlastný len konkrétnemu fenomenológovi a „pretlmočiť“ niekomu totopoznanie je vždy nedokonalé. Neukazuje sa tu ani tak problém s nazeraním podstaty, ale skôr s nedorozumením, a toto nebude možné vyriešiť, keďže podstata nie je niečo, na čo by sa dalo poukázať. Husserl síce píše, že „žiaden názor podstaty nie je možný bezslobodnej možnosti obrátiť svoj pohľad na ‚zodpovedajúce‘ indivíduum a vytvoriťvedomie príkladu“, [16] ale to problém skôrzdôrazňuje, než vysvetľuje. Príklad sa stáva len indivíduom, podstata je opäťnaviazaná na fakt, a nie je čistou podstatou. [17] Fenomenológia nestráca navýzname, zachováva si svoj zmysel ako metodológia, avšak problematickou sastáva jej založenie ako prísnej vedy so svojou oblasťou skúmania a predmetomskúmania. Fenomenológiu chápem ako metódu, pričom jej primárnou, neustálou,nikdy nekončiacou náplňou by malo byť ontologické vyjasňovanie predmetov vied akritika vied.

 

Problémy s podstatou sa nevyskytujú len v konfrontácii sinými filozofickými koncepciami, ale aj vo vnútri Husserlovej filozofie.Spomínal som už problém s neadekvátnymi podstatami. Napriek tomu, že bolamyslená správna vec, dosahovala sa, podľa môjho názoru, neobratne, pričom sapojem faktu miešal s pojmom podstaty.

Ako problematická sa javí aj definícia eidetickejsingularity v § 12: „Eidetické singularity sú podstaty, ktoré majú sícenevyhnutne nad sebou ‚všeobecnejšie‘ podstaty ako svoje rody, pod sebou však užnemajú žiadne zvláštne prípady, vo vzťahu ku ktorým by samy boli druhmi.“ [18] Pri takejto definícii jenejasný vzťah faktu a podstaty. Pravdupovediac, pre fakt už nezostávamiesto. Na tento problém poukazuje aj Jan Patočka. [19]

Skôr než sa budem bližšie venovať tomuto problému, objasnímďalšie pojmy. Najprv je to rozdelenie naformálne a materiálne podstaty. Formálnou podstatouje prázdna forma podstaty ako takej. Táto podstata sa nazýva „predmet vôbec“,keďže predmet je chápaný ako „‚predmet‘ v nevyhnutne širokom zmysleformálnej logiky“, [20] ako nejaké prázdne „niečo“.Materiálna podstata je potom podstata vo vlastnom zmysle, podstata s obsahom.Formálnym kategóriám náležiacim formálnej podstate sa venuje formálnaontológia, ktorá obsahuje aj logiku. Materiálnym podstatám sa venuje ontológiav pôvodnom zmysle ako náuka o bytí.

 

Treba ešte vyjasniť, čo sú posledné substráty. [21] Tento pojem prináležíoblasti „predmet vôbec“. Husserl odvodzuje tento termín z náuky o formách významu,analogicky k posledným termínom, čo sú termíny, „ktoré v sebe už neobsahujúsyntaktické formovanie“. [22] Analogicky sú poslednésubstráty látky, ktoré môžu priberať rôzne syntaktické formy, ale samy osebe súčíre, beztvaré. Sú to základné kamene akejkoľvek predmetnosti. Tieto poslednésubstráty sa delia na materiálne, so svojimimateriálnymi syntaktickými predmetnosťami a prázdne, so syntaktickými predmetnosťamiako obmenami prázdneho „niečo“. Sem patrí logika.

 

Ak budeme sledovať materiálne posledné substráty, uvidímeskladbu veci. K týmto substrátompatria dve substrátové kategórie: materiálna posledná podstata a „tototu“ (v gréčtine todeti). Tode ti je „čistá, syntakticky bezforemnáindividuálna jednotlivina“. [23] Tode ti jevšak neoddeliteľné od poslednej materiálnej podstaty a naopak. Materiálnaposledná podstata môže byť buď abstraktum, ak jenesamostatná (nemôže byť len sama osebe, napríklad nejaká kvalita, vlastnosť),alebo konkrétum, ak je samostatná. Todetis materiálnou podstatou konkréta je indivíduum. Konkrétum, arovnako aj abstraktum sú eidetické singularity.

Ukazuje sa tu, že jediné čo môže zachrániť fakt, je ono todeti. To musíme chápať ako neoddeliteľné od poslednej materiálnejpodstaty v rovnakom zmysle, ako je neoddeliteľný fakt a podstata. Je jasné, žeHusserl sa nemôže faktov vzdať na úkor podstát. [24] Takéto usporiadanie byvylučovalo náhodnosť, čo by bolo absurdné. Zo strohej definície todeti vyplýva, že je tolen akási individuálnosť sama, vždy jedinečná. Myslím, že nebude scestnáanalógia s Aristotelovou prvou látkou. Todeti zaručujefaktickosť. Ale tým problémy nemiznú. Konkrétum je zaradené do hry z dôvodunevyhnutnosti absolútne samostatnej podstaty [25] (rody a druhy sú principiálnenesamostatné), avšak potom musí byť rovnako dobre individuálne ako todeti. Tým sa ono opäť stáva nadbytočné. Je to začarovaný kruh. Akofakty sa nám kladútode ti s charakterom konkréta, čo súeidetické singularity. Teda individuálna vec je zároveň faktom a podstatou apritom obidvoma úplne. Keďže k faktu patrí náhodnosť a k podstate nevyhnutnosť,tvrdí sa tým, že vec je zároveň rovnakým spôsobom nevyhnutná aj náhodná, čo jelogický protizmysel.

 

Zmysel tejto koncepcie podľa môjho názoru spočíva v tom, žepodľa Husserlovej predstavy je aj indivíduum uchopené vo svojej podstate akokonkrétum. Aj napriek neúspešnosti predchádzajúcej snahy o vyjasnenie, pokúsimsa nájsť odpoveď v praxi.

 

Empirické vedy sú vedy o faktoch. To neznamená, že im ide okaždé konkrétne indivíduum. Bolo by naivné tvrdiť, že botanike ide práve o tútojedinečnú konkrétnu rastlinu. Botanika nepracuje eideticky, ale empiricky.Predmetom jej záujmu nie je podstata rastliny. Botanika sa sústreďuje naklasifikáciu rastlín do rodov a druhov, ďalej sú predmetmi jej záujmupozorovateľné vlastnosti rastlín. Ale práve preto, že tieto rody a druhy nie súvyhľadávané eideticky, ale spájajú sa tu poznatky získané pozorovaním určitéhopočtu jednotlivých rastlín, nemôžu byť absolútnym poznaním, ale poznanímprincipiálne relatívnym – poznaním, ktoré sa môže, ak sa ukážu nové poznatky,aj zmeniť. Náhodnými sú individuálne vlastnosti indivídua ako eidetickésingularity abstrakta, ktoré nemusia pristúpiť vždy, ale môžu. Otázkou terazje, čo bude konkrétum po obsahovej stránke? Ak nemá ostať úplne bez obsahu, [26] musí to byť aspoň istáschopnosť prijať určité vlastnosti, a iné neprijať. Je pritom zrejmé, že tátoschopnosť sa bude líšiť od konkréta ku konkrétu a mala by byť limitovanásubsumpciou pod najbližšie druhy. Tu sa ukazuje, prečo veda o faktoch nemôžeuchopovať konkrétne indivíduum – totiž to, o čom sa môže vôbec predikovať, súaž najbližšie druhy, čiže konkréta v jazyku vôbec nie sú predikovateľné, a nieje možné určiť ich vlastnosti inak než sekundárne subsumpciou pod určitý druh.To by však podľa mňa nemohla vyriešiť ani fenomenológia, keďže uchopenie indivíduav jazyku je z charakteru jazyka principiálne nemožné.

 

Husserl ďalej píše: „subsumpciu niečoho individuálneho,vôbec nejakého ,toto tu‘ pod podstatu (subsumpcia, ktorá má rôzny charakterpodľa toho, či ide o najnižšiu diferenciu alebo rod) nemožno zamieňať sosubordináciou podstaty pod jej vyšší rod alebo species.“ [27] Problém sa nevyjasňuje.Konkrétum je k najbližšiemu druhu v inom vzťahu než druhy a rody medzi sebou.Prečo je to tak, ostáva nejasné a nezdôvodnené. Otázka porozumenia [28] aj na tomto mieste získavasvoje opodstatnenie takpovediac „v praxi“.

 

Záver 
V § 24 Husserl formuluje „princíp všetkých princípov“: „každý originárnedávajúci názor je zdrojom oprávnenia pre poznanie a… všetko, čo sa nám v‚intuíci‘ originárne dáva (takpovediac vo svojej telesnej skutočnosti), trebabrať jednoducho tak, ako sa to dáva, ale rovnako iba v medziach, v ktorýchsa to dáva.“[29] Zhrniem, čo som o podstatezatiaľ napísal.

 

Podstata je predmet nového druhu. Podstata sa nám dáva vnázore podstaty – najprv intuitívnym nazretím ako súčasť prirodzeného poznania(názoru faktov), potom na ňu môžeme upriamiť pozornosť „škrtnutím“ faktického,eidetickou redukciou. K názoru nemôžme nič pridávať, ale brať ho len vmedziach, v ktorých sa nám dáva. Máme pristupovať bez predsudkov a predbežnýchhypotéz a konštrukcií.

 

Význam podstaty je v Husserlovej filozofii fundamentálny,názor podstaty zdôvodňuje poznatky každej eidetickej vedy (ktorou je ajfenomenológia), rovnako, ako poznatky empirickej vedy sú zdôvodnenéindividuálnou skúsenosťou. Preto musí Husserl urobiť podstatu predmetomprístupným v názore. To je dôležité. Husserl so svojou fenomenológiou bojujeproti psychologizmu a snaží sa reštaurovať realizmus v univerzáliách aidealizmus v ontológii (samozrejme nielen preberať z minulosti), chce tovykázať a postaviť na prísne vedeckom základe. Je to obdivuhodný a nie márnypokus.

 

Znovuzavedenie podstát má veľký význam v založení vied, zHusserlovho pohľadu najmä psychológie. Nevyhnutné nezrovnalosti sú zachránenétým, že fenomenológia predpokladá neustále kontinuálne sebavyjasňovanie, [30] akúsi „fenomenológiufenomenológie“. Význam a dôsledok podstaty u Husserla výstižne zhrnie JanPatočka vo vete: „Filozofovať znamená vidieť.“ [31]

 

L i t e r a t ú r a

HEIDEGGER, M.: Bytí a čas. Praha:OIKOYMENH, 2002. 
HUSSERL, E.: Ideje k čisté fenomenologii afenomenologické filosofii. Praha: OIKOYMENH, 2004. 
LYOTARD, J. F.: Fenomenológia.Bratislava: SOFA, 1999. 
MERLEAU-PONTY, M.: O fenomenologii řeči. In: Oko a duch a jiné eseje.Praha: Obelisk, 1971. 
PATOČKA, J.: Úvod do fenomenologické filosofie.Praha: OIKOYMENH, 2003.

 

P o z ná m k y
[1] LYOTARD, J. F.:
 Fenomenológia.Bratislava: SOFA, 1999, s. 13.

[2] HUSSERL, E.: Idejek čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii. Praha:OIKOYMENH, 2004, s. 50.

[3] Tamže, s. 126.

[4] Tamže, s. 89.

[5] „Vari nie sú, pýtame sa,čísla tým, čím sú, či už ich ‚vytvárame‘, alebo nevytvárame?“ HUSSERL, E.:Ideje k čisté fenomenologii afenomenologické filosofii, s. 54. Napríklad čísla sa učíme pomocoukonkrétnych písaných čísel.

[6] Tamže, s. 25.

[7] „‚Tento‘ svet je akoskutočnosť stále tu, je nanajvýš v tom či onom ‚iný‘, než som mienil, to či onotreba z neho takpovediac vyškrtnúť pod názvami ‚zdanie‘, ‚halucinácia‘a pod., z neho, ktorý je – v zmysle generálnej tézy – neustále jestvujúcimsvetom.“Tamže, s. 65

[8] Tamže, s. 28

[9] PATOČKA, J.: Úvoddo fenomenologické filosofie. Praha: OIKOYMENH, 2003, s. 13.

[10] LYOTARD, J. F.: Fenomenológia,s. 17.

[11] PATOČKA, J.: Úvoddo fenomenologické filosofie, s. 12-15.

[12] HUSSERL, E.: Idejek čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii, s. 132.

[13] MERLEAU-PONTY, M.: Ofenomenologii řeči. In: Oko a duch a jiné eseje.Praha: Obelisk, 1971, s. 95.

[14] Takéto „ontologické puto“sa vyskytovalo vo Wittgensteinovej ranej práci Tractatuslogico-philosophicus ako„obrazová teória“, podľa ktorej veta je obrazom istého stavu vecí. Túto teóriuvoFilozofických skúmaniach ruší a prichádza s tézou, že významvýrazu spočíva len v konkrétnom použití výrazu v reči.

[15] Pozri pozn. 11.

[16] HUSSERL, E.: Idejek čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii, s. 26.

[17] Eidetickou vedou je ajmatematika. Aj na nej Wittgenstein ukazuje, že dorozumenie je problematické.Učenie matematiky prebieha na konkrétnych príkladoch, nie učením axiómov. Ak ajčlovek vypočíta nejaký príklad, nemusí to znamenať, že pochopil spôsob, akým samá tento typ prípadov počítať. My máme k dispozícii len vonkajšie prejavy, čiževidíme, že človek nejaký príklad vypočítal/nevypočítal, ale či pochopil ajpodstatu (dá sa povedať, že presne v husserlovskom zmysle), môžeme lenodhadovať.

[18] HUSSERL, E.: Idejek čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii, s. 38-39.

[19] „Každá vec je prípadomuniverzálií. Tento človek tu je prípadom univerzálií „človek“, a to jeeidetická singularita, najnižší druh, pod ktorým už nie je žiaden ďalší, nižší,ale len jeho realizácia. Ak budem o tomto tu uvažovať len ako o prípadeuniverzálií, budem toto tu iba zaraďovať do stupnice univerzálií, ktorá smerujeod tohoto tu až k najvyššiemu rodu. Ale toto tu nie je len prípadomuniverzálií, ale zároveň faktom, a ako fakt je syntézou univerzáliía tohto faktu. Je to prípad, kedy univerzálie sú zároveň niečím iným nežuniverzáliami. Takýchto situácii je v rámci tohto konceptu mnoho.“PATOČKA, J.: Úvoddo fenomenologické filosofie. s. 22.

[20] HUSSERL, E.: Idejek čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii, s. 25.

[21] Tamže, s. 37-38.

[22] Tamže, s. 38.

[23] HUSSERL, E.: Idejek čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii, s. 41.

[24] Už len preto, že by u nehonastalo protirečenie: „čisté podstatné pravdy neobsahujú ani najmenšie tvrdenieo faktoch“, tamže, s. 27; a „každé eidetické ozvláštnenie a eidetickáindividuácia istého eideticky všeobecného stavu sa ako taká nazýva podstatnounevyhnutnosťou“, tamže, s. 29.

[25] Okrem prvej látky uAristotela potom jestvuje len forma, ktorá nemá charakter jedinečnosti, alemôže byť spoločná pre mnoho indivíduí, pričom ich individualizuje prvá látka.Kvôli tomuto rozdielu už nie je možné ďalej viesť analógiu.

[26] A to je nemysliteľné, keďžekonkrétum je materiálna, nie formálna podstata. Pozri HUSSERL, E.: Idejek čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii, s. 42-43.

[27] Tamže, s. 27.

[28] Pozri pozn. 16.

[29] HUSSERL, E.: Idejek čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii, s. 56.

[30] PATOČKA, J.: Úvoddo fenomenologické filosofie. s. 23.

[31] Tamže, s. 12.

 

Michal Lipták 
Študent práva a filozofie
 
Trnavská univerzita v Trnave

Hornopotočná 23

918 43 Trnava