Platón ako Pseudo-Sókratés? Niekoľko poznámok k problematike autorstva filozofického textu v antike


Škvrnda, F.: Platón ako Pseudo-Sókratés? Niekoľko poznámok k problematike autorstva filozofického textu v antike. In: Ostium, roč. 13, 2017, č. 4.


Plato as Pseudo-Socrates? Some Remarks on the Problems Related to the Autorship of a Philosophical Text in Antiquity
The following paper deals with the problematic category of authorship in ancient philosophical literature. Philosophers are divided into two groups: the first consist of non-writing protagonists (e. g. Socrates, Ammonius of Saccas), while the second category includes writing authors (e. g. Plato, Aristotle). Paper argues that with regard to their „historicity“, between these two groups of philosophers is no substantial difference. Philosophical texts were often written in co-authorship. Many students and later adherents passed their own doctrines off as teacherʼs originals. Moreover, due to the fact that the very texts were transcribed countless times, there is no certainty about original phrasing of the documents that came down to our modern or renaissance era. The „historicity“ of philosophersʼ attitudes and ideas therefore can not be deduced from the existence of authorized text, written by some particular author.

Keywords: Autorship, Einquellentheorie, corpus Platonicum, corpus Aristotelicum, Socrates

Moderní historiografi antickej filozofie zvyknú v nejednom prípade upozorňovať na problémy spájajúce sa s filozofiou „historického“ Sókrata, ktorá sa zvykne označovať za tzv. sókratovský problém.[1] Historický Sókratés je pre mnohých bádateľov neprístupným tajomstvom,[2] pričom prvým problémom, na ktorý sa zvykne upozorňovať, je Sókratovo nepísanie.[3]

Zdôrazňovanie Sókratovho nepísania implicitne predpokladá, že píšuci autori z dejín antickej filozofie sú na tom lepšie, pretože máme ich autorský text ako výkladnú skriňu ich „historických“ filozofických názorov. V nasledujúcej štúdii sa pokúsime zodpovedať otázku, do akej miery môžeme diela a texty píšucich filozofických autorov považovať za viacej „historické“ ako diela a texty pojednávajúce o nepíšucich filozofických autoroch. Problematika autorstva nás bude zaujímať predovšetkým u autorov píšucich v 5. a 4. storočí pred Kr., teda u predsókratovcov, Platóna a Aristotela.

Filozofické texty, ktoré sa nám z tohto obdobia zachovali, sa len vo veľmi výnimočných prípadoch dostali do univerzitných knižníc priamo z archeologických nálezísk.[4] Väčšina textov pochádza zo stredovekých európskych a byzantských rukopisov, ktoré sú výsledkom stáročnej tradície prepisovania.

Prepisovanie textov je doménou samostatnej vednej disciplíny, filológie alebo textovej kritiky. Tá nás, spoločne s históriou, oboznamuje aj s najstarším osudom textov, kedy a za akých okolností vznikali, a ako ich vnímali a posudzovali ich najstarší čitatelia. Je to práve tu, v samom počiatku vzniku filozofického textu, kde podľa nás treba hľadať odpoveď, či je absencia autorského textu nejakého antického filozofa skutočne takou neprekonateľnou prekážkou, akou sa javí na prvý pohľad.

Texty predsókratovcov
V prípade tzv. predsókratovského obdobia pochádza väčšina zachovaných fragmentov z rímskeho a ranokresťanského obdobia, od autorov ako Äetius, Diogenés Laertský, Stobaios, Simplikios, Iamblichos, Eusébios, Theodóretos a i. Títo autori pravdepodobne nemali prístup ku všetkým spisom predsókratovcov, ale svoje informácie o nich odpisovali zo zbierky Vetusta placita, ktorá podľa slávnej a vplyvnej Dielsovej hypotézy predstavovala výťah z jedného Theofrastovho spisu Φυσικῶν δοξῶν.[5] V uplynulých desaťročiach sa síce viedli ostré spory o tom, do akej miery je Dielsova Einquellentheorie udržateľná,[6] avšak závery bádateľov sú viac-menej jednoznačné: Theofrastos zaznamenával zlomky starších mysliteľov nie ako historik a doxograf, ale skôr ako dialektik.[7]

Metóda doxografickej dialektiky nachádza svoj vzor v spisoch Aristotela, u ktorého nachádzame zlomky predsókratovcov prekrútené jeho vlastným pohľadom na daný problém a citované v kontexte jeho vlastných úvah. Myšlienky starších predchodcov vníma len ako nejasné a nepresné formulácie, ako predstupne či nedokonalé štádiá vývoja svojej vlastnej teórie. Snaha objektívne zaznamenať myšlienky predsókratovcov bola z pohľadu starých peripatetikov marginálna. Zlomky predsókratovských mysliteľov sú z týchto dôvodov kontaminované peripatetickou terminológiou, ktorá je z historicko-filozofického hľadiska anachronická (a pri interpretácii je nutné ju „odfiltrovať“). Toto je dnes viac-menej univerzálne prijatým konsenzom.[8]

Texty a správy o predsókratovských mysliteľoch, ktoré boli prerastené peripatetickými kontamináciami, ďalej preberali neskorší doxografi. Z toho však vyplýva otázka, do akej miery sme oprávnení hovoriť o myšlienkach predsókratovských mysliteľov ako o historických? Dá sa vôbec rozlíšiť, kedy doxograf vychádzal z originálneho opisu a kedy čerpal z peripatetických referátov? Obsah ich náuk a slovník, v ktorom boli ich myšlienky vyjadrené, prešli v priebehu histórie takou výraznou úpravou, že v nejednom prípade nie sme schopní rozlíšiť pôvodný originálny text od jeho dezinterpretácie.

Peripatetici však nie sú jediným slabým miestom „historickosti“ autorského textu predsókratovcov. V antike sa totiž veľmi špecificky vnímala aj samotná kategória „autorstva“. Niektorí filozofi mohli písať svoje texty pod rôznymi pseudonymami,[9] iní ich písali „temným štýlom“ ako mystéria.[10] Napokon, texty predsókratovcov mohli byť výsledkom zdieľaného autorstva viacerých osobností, prevažne učiteľa a jeho žiakov.[11]

S predsókratovcami sa naše pochybnosti o historickosti píšucich autorov len začínajú. V prípade našich najdôležitejších filozofických textov klasického obdobia, Platóna a Aristotela, môžeme takisto spochybňovať autorstvo ich textov a tým pádom aj historickosť ich filozofických postojov.

Corpus Platonicum
Platónove myšlienky sú predmetom neutíchajúcich a často protirečivých interpretácií. Jednu z takýchto interpretácií, ktorá sa snaží prehodnotiť celkový prístup k čítaniu Platónových textov, tvorí tzv. tübingenská škola. Podľa týchto bádateľov Platón nezveril svoje najvážnejšie myšlienky písanému slovu, ale ich prednášal len ústne (tzv. ἄγραφα δόγματα).[12] Dialógy pripisované tomuto mysliteľovi tak mohli predstavovať texty určené ľuďom, ktorí jeho ústne výklady poznali a počuli. Filozofický text mal slúžiť hlavne na rozpamätanie sa toho, čo človeku už bolo známe. Samotný Platónov text obsahuje len náznaky Platónovej filozofickej doktríny, ktoré sú nezasväteným ľuďom prakticky nezrozumiteľné.[13]

Platónov text predstavuje čokoľvek, len nie jednoduché a historicky bezproblémové záznamy myšlienok svojho tvorcu.[14] Pre Arkesilaa, v poradí piateho scholarcha Akadémie, a po ňom aj mnohých ďalších filozofov, bol Platón skeptikom, presvedčeným o tom, že je potrebné zdržať sa úsudku o veciach, t. j. nemať žiadne vlastné pozitívne názory. Jeho dialógy boli len expozíciami skeptickej argumentácie na obidve strany,[15] prípadne mohli predstavovať historické záznamy toho, čo zvykol hovorievať Sókratés, keď bol ešte mladý a krásny.[16] Neboli v nich zaznamenané žiadne Platónove dogmy, pretože Platón žiadne dogmy nezastával. Táto interpretácia antických skeptikov by nemala byť podceňovaná ani v súčasnosti.[17] Vyjadrené Nietzscheho slovníkom, za Platónom ako autorom filozofického textu sa skrýva sfinga, človek-hádanka, o ktorom sa môžeme veľa domnievať, no nemôžeme o ňom tvrdiť nič určitého. Nič, čo by sme mohli napísať do učebníc dejín filozofie ako jeho definitívny názor alebo postoj.

K problematike toho, či sú Platónove diela historické, môžeme pristupovať aj kritickejšie, prostredníctvom otázky autenticity celého platónskeho korpusu. Určenie deliacej čiary medzi „autentickými“ dialógmi a „falzifikátmi“ je syzifovská práca. Je známe, že už v antike kolovalo niekoľko nepravých spisov pripisovaných Platónovi.[18] Niekedy sa spochybňovalo tiež autorstvo takých dialógov, akými sú Faidón, Epinomis, Alkibiadés Menší, Hipparchos, Milovníci, Timaios, Ústava a čiastočne aj Zákony.[19]

V priebehu 19. storočia sa však prišlo na to, že s nepravými dielami, ktoré kolujú pod Platónovým menom, to bude omnoho zložitejšie. Začalo sa spochybňovať autorstvo dialógov Menón, Euthydémos, Lachés, Charmidés, Lysis, Alkibiadés Väčší, Alkibiadés Menší, Hippias Väčší, Hippias Menší, Ión, Milovníci, Theagés, Kleitofón, Apológia, Kritón, Minos, Listy (Ast), ďalej tiež Hipparchos, Parmenidés, Sofistés, Politikos, Kritiás (Socher), Filebos (Döring), Euthyfrón (Natorp), či Prótagorás (Gigon). Tento hyperkritický prístup sa nezastavil ani v nasledujúcom storočí, kedy vyústil do „excentrického“ postoja, spochybňujúceho autenticitu celého korpusu (Zürcher).[20] Niektorí moderní bádatelia zašli však ešte ďalej – autorstvo dialógov Sofistés Politikos pripísali rovno Aristotelovi.[21]

Mnohé z týchto hypotéz sa nemusia zakladať na relevantných argumentoch. Na druhej strane ich však nemôžeme ani úplne odignorovať. Thesleff nemá ilúzie o Platónovom autorstve dialógov: sú semi-autentické, vznikali v spoluautorstve s inými členmi Akadémie, prepisovali sa celé desaťročia, pričom niektorí akademici, ako Speusippos, mohli vydávať svoje práce priamo pod menom Platóna samotného.[22] Ak zoberieme do úvahy Thesleffove najnovšie poznatky z oblasti textovej kritiky, chronológie a stylometrie Platónových dialógov, tak musíme skonštatovať, že Platónove diela primárne reflektujú diskusie, ktoré prebiehali v Akadémii, nie jeho vlastné dogmy a skutočne majú blízko k Arkesilaovej skeptickej evaluácii. V takomto prípade však „Platón“ znamená skôr akúsi ochrannú známku diel pochádzajúcich zo starej Akadémie, z okruhu jeho priateľov a stúpencov, ktorí rozvíjali filozofický odkaz svojho majstra podobným spôsobom, ako tomu mohlo byť aj v prípade sókratovskej literatúry.

Corpus Aristotelicum
Z hľadiska autentickosti a historickosti je veľmi podobnými, no ešte závažnejšími interpretačnými problémami zaťažený aj Aristotelés. Podobne ako Platón či Hérakleitos, aj on písal svoje ezoterické spisy „kódovane“, aby im neporozumeli cudzí ľudia, ale len jeho vlastní žiaci.[23] Podobne ako Platónove dielo je aj to Aristotelovo „kontaminované“ mnohými nepravými spismi, ktoré pochádzajú z blízkeho okruhu jeho nasledovníkov. O pravosti celého Corpus Aristotelicum preto pochybovali viacerí bádatelia, nie len ojedinelí „excentrici“, ako v prípade Platóna.[24]

Vyjadrené slovami jedného významného bádateľa: Aristotelés musel byť vnímaný ako problemdenker už v očiach antických filológov.[25] Za svojho života vydal len niekoľko málo filozofických spisov, pravdepodobne dialógov, určených pre širšiu verejnosť[26] a jeho objemné poznámky a spisy, určené k interným pedagogicko-výskumným potrebám školy, ostali možno úplne nevydané. Po jeho smrti zdedil túto rozsiahlu literárnu pozostalosť Theofrastos, ktorý ju – spoločne so svojim ešte objemnejším dielom – odkázal v závete istému Néleovi z mesta Sképsis.[27]

Spisy údajne ležali u néleovcov v nehostinných podmienkach viac ako storočie. Ďalšie generácie peripatetických filozofov k nim nemali po celé toto obdobie žiaden prístup, poznali ich – ak vôbec – len čiastočne. Moderní bádatelia uvažujú nad tým, či práve toto nebol jeden z hlavných dôvodov, prečo sa peripatetická filozofia nedokázala v helenizme výraznejšie presadiť.[28] Keď sa neskôr texty Aristotela a Theofrasta objavili na začiatku 1. storočia pred Kr. v Athénach, bolo potrebné urobiť ich revíziu, pretože boli už natoľko poškodené, že sa nedali dobre čítať. Túto revíziu údajne vykonal notoricky známy Apellikón z Teu, ktorého Strabón označil skôr za bibliofila ako za filozofa. Apellikónova práca sa považovala už z hľadiska vtedajších filologických štandardov za nevyhovujúcu a nie je vylúčené, že obsahovala mnoho podvrhnutých spisov.

Po Apellikónovej smrti získal jeho bohatú knižnicu Sulla, ktorý ju poslal do Ríma. Tam s poškodenými a nezrozumiteľnými textami však nevedeli, čo robiť. V krátkom časovom rozpätí boli vykonané dve ďalšie revízie Aristotelových spisov, prvá pod dohľadom Tyrannióna a druhá Andronikom Rhodským.[29] Redakcia Aristotelových spisov bola napokon „dokončená vo veľmi zlých podmienkach, už len preto, že boli poškodené materiály a okrem toho nemôžeme zabúdať na nedostatočnú zbehlosť v učení majstra, ktorú môžeme u Andronikovej generácie v porovnaní s priamymi Aristotelovými žiakmi predpokladať“.[30]

Všetko nasvedčuje tomu, že súčasný Corpus Aristotelicum je zosystematizovaným súhrnom Aristotelových ezoterických prednášok, ktoré boli – opäť ako v prípade Platóna – skôr pospolitým dielom jeho nasledovateľov a nie pôvodným mysliteľským výkonom jedného človeka. To, čo dnes považujeme za filozofiu „historického“ Aristotela, je v skutočnosti rapsódiou[31] myšlienok samotného Aristotela, jeho žiakov a mnohých neskorších redaktorov ich textov. Nadpis jedného z objemnejších spisov, ktorý sa zachoval v katalógu Theofrastových diel u Diogena Laertského, musí vyvolať vrásky na čele aj tomu najústretovejšiemu historikovi filozofie – Ὑπομνημάτων Ἀριστοτελικῶν ἢ Θεοφραστείων (Pojednania Aristotela alebo Theofrasta).[32]

Záver
Ak sa raz rozhodneme vpustiť do mysle démona pochybovačnosti, mali by sme sa rozlúčiť s historicitou nielen nepíšucich, ale aj tých píšucich filozofov – Pojednania Ammónia zo Saky alebo Plótina, Pojednania Pýthagora alebo Filolaa, Pojednania Platóna alebo Filippa Opuntského, Pojednania Aristotela alebo Theofrasta, Pojednania Sókrata alebo Platóna. Alebo inak: Platónove diela môžeme označiť za diela Pseudo-Sókrata, Filolaove spisy za Pseudo-Pýthagorove, Plotínove zasa za Pseudo-Ammóniove, atď. V niektorých prípadoch, kedy sa zachovali len diela autora a žiadne biografické alebo doxografické správy o autorovi samotnom nie sú k dispozícii, nedokážeme rozhodnúť ani len to, či nejde náhodou o dve rozdielne osoby.[33]

V porovnaní s problémami sprevádzajúcimi autorstvo textov píšucich filozofov sa tak Sókratovo nepísanie nejaví o nič väčším problémom ako písanie predsókratovcov, Platóna a Aristotela. Práve naopak – Sókratov život a myšlienky sú zachytené takým množstvom jeho súčasníkov a nasledovateľov, že v dejinách antickej filozofie predstavuje najlepšie zdokumentovanú postavu. Ako však vyjsť z labyrintu subjektívne zafarbených svedectiev o historickej osobe, poskytujúcich nám informácie takpovediac zo všetkých zorných uhlov, to je už otázka, ktorá presahuje zámery tejto štúdie.

L i t e r a t ú r a
BALTUSSEN, H.: Theophrastus against the Presocratics and Plato: Peripatetic dialectic in the De sensibus. Leiden, Brill NV 2000.
BARNES, J.: Life and Work. In: BARNES, J. (ed.): The Cambridge Companion to Aristotle. Cambridge, Cambridge University Press 1995, s. 1-26.
BARACCHI, C.: Introduction. Paths of Inquiry. In: BARACCHI, C. (ed.): The Bloomsbury Companion to Socrates. London, Bloomsbury Publishing Plc. 2014, s. 1-15.
BRICKHOUSE, T. & SMITH, N. D.: The Philosophy of Socrates. Boulder, Westwood Press.
BURKERT, W.: Lore and Science in Ancient Pythagoreism. Harvard, Harvard University Press 1972.
CANFORA, L.: Dějiny řecké literatury. Prel. Bartoňková, D. et al. Praha, NLP. 2001.
DIOGENÉS LAERTSKÝ: Životopisy slávnych filozofov I.-II. Prel. M. Okál. Bratislava, SAV 1954.
DORION, L.-A.: The Rise and Fall of the Socratic Problem. In: MORRISON, D. (ed.): The Cambridge Companion to Socrates. New York. Cambridge University Press 2011, s. 1-23.
FRANEK, J.: Did Socrates Write? The Evidence of Dion of Prusa (Or. 54.4, 55.12-13) and Epictetus (Diss. 2.1.32). In: Graeco-Latina Brunensia 17 (2), s. 25-40.
FRAŇO, P.: Fabius Planciades Fulgentius. In: Ostium 13 (1), 2017, [nestr.] 6 s.
GERSON, L. P.: Aristotle and Other Platonists. Ithaca, Cornell University Press 2005.
GIANANTONNI, G.: Socratis et Socraticorum Reliquiae I. Napoli, Bibliopolis 1990.
GOTTSCHALK, H. B.: The earliest Aristotelian commentators. In: SORABJI, R. (ed.): Aristotle Transformed. The Ancient Commentators and Their Influence. Ithaca, Cornell University Press 1990.
GROTE, G.: Plato and the Other Companions of Sokrates I. London, John Murray 1865.
GUTHRIE, W. K. C., Socrates. Cambridge, Cambridge University Press 1971.
CHROUST, A.-H.: Aristotle. New Light on His Life and Some of His Lost Works II. New York, Routledge & Kegan Paul 1973.
JAEGER, W.: Aristotle. Fundamentals of the History of his Development. Oxford, Oxford University Press 1948.
JOYAL, M.: The Platonic “Theages“: an introduction, commentary and critical edition. Stuttgart, Steiner Verlag 2000.
KAHN, CH.: Plato and the Socratic Dialogue. Cambridge, Cambridge University Press 1996.
KALAŠ, A., ŠKVRNDA, F.: Apopeira dikaiologeses tes skeptikes ermeneias tou Platonikou stochasmou. In: ΦΙΛΟΣΟΦΙΑ 44, s. 190-218.
MAHAFFY, J. P.: The Flinders Petrie Papyri II. Cambridge, Cambridge University Press 2013.
MANSFELD, J. & RUNIA, D.: Aëtiana. The Method and Intellectual Context of a Doxographer I. Leiden, E. J. Brill 1997.
MANSFELD, J. & RUNIA, D.: Aëtiana. The Method and Intellectual Context of a Doxographer III. Leiden, Brill NV 2010.
MASTERS, R.: The Case of Aristotle´s Missing Dialogues: Who wrote the Stateman and the Politic? In: Political Theory 5 (1), 1977, s. 31-60.
MONTUORI, M.: Socrates. Physiology of a Myth. Amsterdam, J. C. Gieben 1981.
MOORE, CH.: Socrates and Self-Knowledge. Cambridge, Cambridge University Press 2015.
NAILS, D.: Agora, Academy, and the Conduct of Philosophy. Dordrecht: Springer Science + Business Media B. V. 1995.
NOVOTNÝ, F.: O Platónovi I. Život a dílo. Praha, Jan Laichter 1948.
PATOČKA, J.: Sókratés. Praha, Vyšehrad 1991.
PATOČKA, J.: Aristotelés. Praha, Vyšehrad 1994.
PORUBJAK, M.: Sókratés a problém interpretácie dejín filozofie. In: Filozofia, 67, 2012, č. 1, s. 83-88.
RALKOWSKI, M.: The Politics of Impiety: Why Was Socrates Prosecuted by the Athenian Democracy? In: BUSSANICH, J., SMITH, N. D. (eds.): The Bloomsbury Companion to Socrates. London, Bloomsbury Academic 2013, s. 301-327.
REALE, G.: Platón. Praha, OIKOYMENH 2005.
SHARPLES, R. W.: Peripatetic Philosophy 200 B.C. to AD 200. Cambridge, Cambridge University Press 2010.
SUVÁK, V.: Sókratés a sokratika I. Prešov, Prešovská univerzita v Prešove 2017, 2. rozšírené vydanie.
ŠKVRNDA, F.: Prečo dlhoval Sókratés Asklépiovi kohúta? Skeptická interpretácia posledných Sókratových slov z dialógu Faidón. In: Ostium 9 (1), 2013, [nestr.] 7 s.
THESLEFF, H.: Platonic Chronology. In: Phronesis 34 (1), 1989, s. 1-26.
THESLEFF, H.: Platonic Patterns. A Collection of Studies by Holger Thesleff. Las Vegas, Parmenides Publishing 2009.
TZAMALIKOS, P.: Anaxagoras, Origen and Neoplatonism. Berlin: Walter de Gruyter GmbH 2016.
VÍTEK, T.: Empedoklés I. Studie. Praha, Petr Rezek 2001.
WATERFIELD, R.: The Quest for the Historical Socrates. In: BUSSANICH, J., SMITH, N. D. (eds.): The Bloomsbury Companion to Socrates. London, Bloomsbury Academic 2013, s. 1-19.
ZELLER, E., Socrates and the socratic schools. Prel. O. J. Reichel. London, Longmans, Green, and Co. 1877.
ZELLER, E.: Aristotle and the Earlier Peripatetics I. Prel. Costelloe, B. F. C., Muirhead, J. H. London, Longmans, Green, and Co 1897.
ZHMUD, L.: Revising Doxography: Hermann Diels and His Critics. In: Philologus 145, 2001, s. 219-243.

P o z n á m k y
[1] Zhrnutie problematiky pozri v DORION, L.-A.: The Rise and Fall of the Socratic Problem. In: MORRISON, D. (ed.): The Cambridge Companion to Socrates. New York. Cambridge University Press 2011; WATERFIELD, R.: The Quest for the Historical Socrates. In: BUSSANICH, J., SMITH, N. D. (eds.): The Bloomsbury Companion to Socrates. London, Bloomsbury Academic 2013; SUVÁK, V.: Sókratés a sokratika I. Prešov, Prešovská univerzita v Prešove 2017, s. 11-42.
[2] Najnovšie pozri SUVÁK, V.: Sókratés a sokratika I., c.d., s. 48; MOORE, CH.: Socrates and Self-Knowledge. Cambridge, Cambridge University Press 2015, s. x-xii; RALKOWSKI, M.: The Politics of Impiety: Why Was Socrates Prosecuted by the Athenian Democracy? In: BUSSANICH, J., SMITH, N. D. (eds.): The Bloomsbury Companion to Socrates, c.d., s. 376.
[3] Pozri napr. ZELLER, E., Socrates and the socratic schools. Prel. O. J. Reichel. London, Longmans, Green, and Co. 1877, s. 98; GUTHRIE, W. K. C., Socrates. Cambridge, Cambridge University Press 1971, s. 6; MONTUORI, M.: Socrates. Physiology of a Myth. Amsterdam, J. C. Gieben 1981, s. 3; NAILS, D.: Agora, Academy, and the Conduct of Philosophy. Dordrecht: Springer Science + Business Media B. V. 1995, s. 8; BRICKHOUSE, T. & SMITH, N. D.: The Philosophy of Socrates. Boulder, Westwood Press 2000, s. 1. Z domácich autorov pozri napr. dramatický úvod do problematiky Sókratovho nepísania v PATOČKA, J.: Sókratés. Praha, Vyšehrad 1991, s. 7-8 a tiež SUVÁK, V.: Sókratés a sokratika I., c.d., s. 11 a PORUBJAK, M.: Sókratés a problém interpretácie dejín filozofie. In: Filozofia, 67, 2012, č. 1, s. 83. Problematiku existencie Sókratových „nefilozofických“ textov z nášho skúmania vynechávame a čitateľa odkazujeme na štúdiu FRANEK, J.: Did Socrates Write? The Evidence of Dion of Prusa (Or. 54.4, 55.12-13) and Epictetus (Diss. 2.1.32). In: Graeco-Latina Brunensia 17 (2). V súčasnosti nám nie je známe meno ani jedného bádateľa, ktorý by sa zamýšľal nad autentickosťou Sókratových listov (pozri grécky text v GIANANTONNI, G.: Socratis et Socraticorum Reliquiae I. Napoli, Bibliopolis 1990, s. 301-309).
[4] Pozri však Mahaffyho vydanie papyrov Sira Flindersa Petrieho, ktoré obsahuje zlomky z Platónových dialógov LachésFaidón, datovaných do tretieho, prípadne až štvrtého storočia pred Kr. (MAHAFFY, J. P.: The Flinders Petrie Papyri II. Cambridge, Cambridge University Press 2013, s. 165). Mahaffy považuje nález týchto papyrov za dôležitú udalosť: „môžeme si gratulovať vzhľadom na veľkú podobnosť našich kritických vydaní s tými, ktoré sa čítali v starovekom Egypte tristo rokov pred Kristom“ (tamtiež, s. 16).
[5] Pozri bližšie analýzu Dielsovej teórie v MANSFELD, J. & RUNIA, D.: Aëtiana. The Method and Intellectual Context of a Doxographer I. Leiden, E. J. Brill 1997, s. 64-120.
[6] Pozri ZHMUD, L.: Revising Doxography: Hermann Diels and His Critics. In: Philologus 145, 2001 a odpoveď MANSFELD, J. & RUNIA, D.: Aëtiana. The Method and Intellectual Context of a Doxographer III. Leiden, Brill NV 2010, s. 161-172.
[7] K tejto problematike pozri najmä prácu Mansfeldovho žiaka Baltussena (BALTUSSEN, H.: Theophrastus against the Presocratics and Plato: Peripatetic dialectic in the De sensibus. Leiden, Brill NV 2000).
[8] Pozri exempli gratia z Aristotelovej Metafyziky: „ak sa totiž riadime myšlienkou Empedoklea podľa jej zmyslu a nie podľa toho, čo nejasne hovorí, zistíme, že láska je príčinou dobra, svár príčinou zla“ (Met. Α 985a4-7; kurzíva autor). Nespoľahlivosť Aristotelových referátov o názoroch predsókratovcov je notoricky známa, por. TZAMALIKOS, P.: Anaxagoras, Origen and Neoplatonism. Berlin: Walter de Gruyter GmbH 2016, s. 44 a tiež VÍTEK, T.: Empedoklés I. Studie. Praha, Petr Rezek 2001, s. 81, ktorý uvádza tiež prehľad staršej literatúry k danej problematike.
[9] Tak mal údajne Pýthagorás písať svoje hymny pod Orfeovým menom (DL VIII 8).
[10] Por. Hérakleitov zlomok DK 22 B 14, ktorý môže nasvedčovať tomu, že Hérakleitove „veštby“ sú adresované lénajám, mágom, mystom a bakchom, t. j. zasvätencom do rôznych – nie práve tradičných – mystérií.
[11] Por. Burkertove slová o Filolaovom autorstve Pýthagorových kníh: „Nezdá sa, že by Filolaos vystupoval proti tradičnému záväzku, ktorý pociťovali pýthagorovci a do určitej miery aj platonici: priznať sa k tomu, že všetky náuky, ktoré vznikli v ich vlastných mysliach, boli len rozšírením a potvrdením starobylej múdrosti Pýthagora“ (BURKERT, W.: Lore and Science in Ancient Pythagoreism. Harvard, Harvard University Press 1972, s. 237). Pozri tiež výstižné slová Patočku na margo Plótinových spisov: „I Ammónios promluvil k světu skrze své žáky, hlavně Plótina, a žádný z nich nechápal vlastní dílo jinak než jako rozvíjení základu, který byl Ammóniem položen. Když jednoho dne k Plótinovi vkročí Origenés, žák téhož učitele, Plótinos se zardí a ustane ve výkladu – neboť prý není chuti k výkladu, když mluví před lidmi, kteří vědí, co poví a dokládá tím, že nejde o nauku osobní“ (PATOČKA, J.: Sókratés, c.d., s. 7-8).
[12] Pozri bližšie REALE, G.: Platón. Praha, OIKOYMENH 2005.
[13] Por. Platón, Phdr. 277e-278b; Ep. VII 343a.
[14] Tzamalikos sa podľa nás nesprávne domnieva, že cieľom Platónových dialógov bolo „vyložiť Platónovu vlastnú filozofiu spôsobom, aký nie je o nič menej dogmatický než spôsoby, akými predložili svoje myšlienky iní filozofi“ (TZAMALIKOS, P.: Anaxagoras, Origen and Neoplatonism, c.d., s. 91-92).
[15] Pozri Cicero, Acad. post. I. 46, De orat. III. 67, De fin. II. 2, ktorý Arkesilaov skepticizmus vníma ako pridržiavanie sa pravej Platónovej a Sókratovej filozofie. Pozri však aj iné antické svedectvá, napr. DL III 27-28 (Alexis a Kratinos). Arkesialove čítanie Platónových dialógov padlo na úrodnú pôdu aj v neskoršom období, ako o tom svedčí postoj novoplatonika Aenea z Gazy: keďže si Platón vo svojich dialógoch protirečí, nikto si nemôže byť istý tým, čo mal sám Platón vlastne na mysli (por. TZAMALIKOS, P.: Anaxagoras, Origen and Neoplatonism, c.d., s. 91-92).
[16] Platón, Ep. II, 314c. Rozhovory, ktoré Sókratés viedol, sa údajne spisovali tak, že si ich účastníci sčasti zapamätali, a keď sa vrátili domov, tak si ich zapisovali: „ihneď, ako som vtedy došiel domov, som si o nich napísal to, čo som si pamätal a neskôr, vo voľných chvíľach som zapisoval to, na čo som sa rozpamätal. Kedykoľvek som prišiel do Athén, vypytoval som sa Sókrata na to, čo som si nepamätal a dovtedy som to opravoval, až pokiaľ som viac-menej nemal spísaný celý rozhovor” (Platón, Tht. 142d-143a). Pozri ďalej Symp. 172c, 173b, Parm. 126c, Phd. 57a-58d; Xenofón, Mem. I. 3. 1, I. 4. 2, Apol. 2, Oec. I. 1; DL II 48 (Xenofón), 122-123 (Simón). Moderní bádatelia už od čias Zellera odmietajú tieto charakteristiky sókratovskej literatúry a považujú ich za „fiktívne narácie prvej osoby“, alebo za „historky“ (ZELLER, E.: Socrates and the socratic schools, c.d., s. 102; z novších autorov por. KAHN, CH.: Plato and the Socratic Dialogue. Cambridge, Cambridge University Press 1996, s. 32).
[17] Jej interpretačnú elasticitu sme sa pokúsili vyložiť v štúdiách KALAŠ, A., ŠKVRNDA, F.: Apopeira dikaiologeses tes skeptikes ermeneias tou Platonikou stochasmou. In: ΦΙΛΟΣΟΦΙΑ 44 a ŠKVRNDA, F.: Prečo dlhoval Sókratés Asklépiovi kohúta? Skeptická interpretácia posledných Sókratových slov z dialógu Faidón. In: Ostium 9 (1), 2013.
[18] Pozri DL III 62: Midón, Eryxiás, Halkyón, Sizyfos, Axiochos, Fajákovia, Akefaloi, Chelidón, Hebdomé, Démodokos, Epimenidés.
[19]Timaiovi sa predpokladalo, že bol opísaný od Filolaa z Krotónu (DL VIII 85). Revíziu Zákonov a autorstvo dialógu Epinomis pripisovala antická tradícia Platónovmu žiakovi Filippovi Opuntskému (DL III 37). Platónove autorstvo Faidóna spochybňoval stoik Panaitios (2. stor. pred Kr.), Ústavu neprijal Proklos. Na druhej strane sa Platónovi pripisovalo autorstvo dialógov, o ktorých nemáme žiadne správy, napr. dialóg Kimón. Pozri bližšie THESLEFF, H.: Platonic Patterns. A Collection of Studies by Holger Thesleff. Las Vegas, Parmenides Publishing 2009, s. 236-237.
[20] K hyperkritickým interpretáciám 19. storočia pozri bližšie GROTE, G.: Plato and the other companions of Sokrates I. London, John Murray 1865, s. 173-186; NOVOTNÝ, F.: O Platónovi I. Život a dílo. Praha, Jan Laichter 1948, s. 37-42. K 20. storočiu pozri THESLEFF, H.: Platonic Patterns, c.d., s. 11 a s. 238.
[21] Pozri bližšie MASTERS, R.: The Case of Aristotle´s Missing Dialogues: Who wrote the Stateman and the Politic? In: Political Theory 5 (1), 1977.
[22] Pozri THESLEFF, H.: Platonic Patterns, c.d., s. 239: „spuria nereprezentujú zámerné podvrhy, ale sú skôr sókratovské alebo akademické texty, ktoré boli začlenené do platónskej zbierky“. Por. tiež Thesleffovu tabuľku a) exoterických textov, ktoré vydal Platón, b) ezoterických textov, ktoré mohli vydať jeho „sekretári“, c) sporných/nepravých dialógov, medzi ktoré Thesleff zaraďuje napr. Euthyfróna Kritóna (THESLEFF, H.: Platonic Patterns, c.d., s. 381-382). Autorom Kritóna mohol byť podľa Thesleffa Speusippos (THESLEFF, H.: Platonic Chronology. In: Phronesis 34 (1), 1989, s. 21). Podobné názory panujú tiež ohľadom autorstva platónskeho Theaga, ktorý mohol vzniknúť v období Arkesilaovej, alebo skôr Xenokratovej akadémie (JOYAL, M.: The Platonic “Theages“: an introduction, commentary and critical edition. Stuttgart, Steiner Verlag 2000, s. 141-144). Podľa niektorých bádateľov mohol Theaga napísať dokonca Hérakleidés Pontský (JOYAL, M.: The Platonic Theages, c.d., s. 146).
[23] Aristotelés fr. 662 Rose.
[24] Pozri CHROUST, A.-H.: Aristotle. New Light on His Life and Some of His Lost Works II. New York, Routledge & Kegan Paul 1973, s. 57-58. Už v antike sa spochybňovalo autorstvo Aristotelových listov, ako aj spisov O vyjadrovaní a Kategórie. Uvažovalo sa taktiež nad tým, do akej miery boli texty Aristotelovej Politiky Fyziky revidované Theofrastom, resp. Eudémom (GOTTSCHALK, H. B.: The earliest Aristotelian commentators. In: SORABJI, R. (ed.): Aristotle Transformed. The Ancient Commentators and Their Influence. Ithaca, Cornell University Press 1990, s. 57-60). Niektorí bádatelia sa vyslovili aj v prospech hypotézy o Theofrastovom autorstve IV. – VI. knihy Aristotelovej Politiky (por. MASTERS, R.: The Case of Aristotle´s Missing Dialogues, c.d., s. 37-39).
[25] GOTTSCHALK, H. B.: The earliest Aristotelian commentators, c.d., s. 65.
[26] Aristotelove názory sa v antike vo všeobecnosti považovali za platónske, nakoľko bol Aristotelés jeho žiakom. Až moderná kritika začala pomaly zavádzať Aristotelov developmentalizmus, podľa ktorého bol Aristotelés v mladosti platonikom, no neskôr sa postavil proti názorom svojho učiteľa. Pozri bližšie ZELLER, E.: Aristotle and the Earlier Peripatetics I. Prel. Costelloe, B. F. C., Muirhead, J. H. London, Longmans, Green, and Co 1897, s. 55-61; JAEGER, W.: Aristotle. Fundamentals of the History of his Development. Oxford, Oxford University Press 1948, s. 13-101; PATOČKA, J.: Aristotelés. Praha, Vyšehrad 1994, s. 5-21. GERSON, L. P.: Aristotle and Other Platonists. Ithaca, Cornell University Press 2005, s. 47-75 odmieta Jaegerovu developmentalistickú hypotézu a Aristotela považuje za platonika aj v jeho „strednom“ a „neskorom“ období.
[27] Nasledujúci opis je prebratý najmä zo Strabóna (Geog. XIII. 1. 54), čiastočne tiež z Plútarcha (Sull. 26. 1-2) a Athénaia 214d-e. Pozri bližšie SHARPLES, R. W.: Peripatetic Philosophy 200 B.C. to AD 200. Cambridge, Cambridge University Press 2010, s. 24-30, ktorý uvádza texty aj s diskusiou. Strabónov popis udalostí považujeme za historicky najpravdepodobnejší, k čomu nás vedú vlastné dôvody: Strabón bol žiakom Tyrannióna z Amisu, učiteľa gramatiky, u ktorého študovali napr. Cicero a Andronikos Rhodský. Naproti tomu správa, podľa ktorej mal spisy od Nélea získať už Ptolemaios II. Filadelfos (283 – 246 pred Kr.), predstavuje poškodený a možno aj neautentický úvod z Athénaiových Hodujúcich sofistov (3a-b). Sharples Athénaiovo svedectvo priamo nespochybňuje, pozri však CANFORA, L.: Dějiny řecké literatury. Prel. Bartoňková, D. et al. Praha, NLP. 2001, s. 470, ktorý odmieta Athénaiov text ako „domnienku“. Väčšina bádateľov však nemá odvahu poprieť hodnovernosť Strabónových a Plútarchových správ, no na druhej strane ani prehlásiť, že Alexandrijská knižnica nemala opisy žiadnych Aristotelových ezoterických diel. Konštatujú len, že v Aristotelových spisoch musel byť mimoriadny neporiadok a zmätok. Pozri bližšie BARNES, J.: Life and Work. In: BARNES, J. (ed.): The Cambridge Companion to Aristotle. Cambridge, Cambridge University Press 1995, s. 10 a SHARPLES, R. W.: Peripatetic Philosophy, c.d., s. 29-30.
[28] SHARPLES, R. W.: Peripatetic Philosophy, c.d., s. 28.
[29] Tu sa výklady antických autorov končia. Por. však Gottschalk, ktorý popiera, že by Tyrannión Aristotelove texty nejako významnejšie modifikoval a ďalej rekonštruuje, kedy a ako asi prebiehala Andronikova redakcia (GOTTSCHALK, H. B.: The earliest Aristotelian commentators, c.d., s. 60 nn.).
[30] CANFORA, L.: Dějiny řecké literatury, c.d., s. 471. Andronikove zoradenie spisov (logika, fyzika, metafyzika, atď.) nebolo prijaté už jeho študentom Boéthom zo Sidónu (por. BARACCHI, C.: Introduction. Paths of Inquiry. In: BARACCHI, C. (ed.): The Bloomsbury Companion to Socrates. London, Bloomsbury Publishing Plc. 2014, s. 3). To však indikuje arbitrárnosť, s akou redakcia musela prebiehať.
[31] V pôvodnom zmysle slova ako „to, čo je pozošívané“ (ῥάπτω – šijem, zošívam).
[32] DL V 48.
[33] Toto je prípad Fulgentia, od ktorého sa nám zachovali natoľko tematicky odlišné diela, že moderní autori spochybňujú, či išlo o jednu a tú istú osobu. Pozri bližšie FRAŇO, P.: Fabius Planciades Fulgentius. In: Ostium 13 (1), 2017.

František Škvrnda ml.
Katedra medzinárodných ekonomických vzťahov a hospodárskej diplomacie
Fakulta medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave
Dolnozemská cesta 1
852 35 Bratislava 5
Slovenská republika
e-mail: frantisek.skvrnda2@euba.sk


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>