Philologus extra philologos


„… Nyní je mu čtyřiadvacet let: je silný, statný, zdravý,pevného těla i charakteru, uzpůsoben tak, aby podobným povahámimponoval… a přitom je laskavý a skromný…“ Takto opisuje mladéhoNietzscheho jeho profesor Friedrich Ritschl v odporúčacom listez roku 1868, v ktorom ho navrhuje ako kandidáta na uvoľnené miesto profesoraklasickej filológie na Bazilejskej univerzite. Napriek silnej konkurenciiNietzsche toto miesto čoskoro získa. Už o rok (28. mája 1869) tento eštenepromovaný a nehabilitovaný dvadsaťštyriročný mladík prednesie svojunástupnú profesorskú reč nazvanú O Homérovej osobnosti. [1] V tomistom roku ju, pre úzky okruh svojich priateľov, vydáva vlastným nákladom podnázvom Homér a klasická filológia.Na Bazilejskej univerzite pôsobí Nietzsche desať rokov, do roku 1879, keď je zozdravotných dôvodov penzionovaný s priznaným dôchodkom vo výške 3000frankov. Oslobodený od inštitúcií píše v roku 1886 E. Rhodemu: „Připadá mito jako sen, že jsem i já byl kdysi takovým nadějeplným zvířetem,philologus inter philologos. Nic z toho se nenaplnilo: nebo, jak si teďasi říkáte vy mezi sebou, ‚on nic nenaplnil‘.“ [2]

 

Pod titul My filologové zostavovatelia knižky zhrnuli viacerokratších Nietzscheho textov práve z bazilejského obdobia. Knihu otvára užspomenutá inauguračná prednáška s názvom Homér a klasická filologie,v ktorej sa Nietzsche originálne vyrovnáva s tzv. homérovskouotázkou. Po nej nasleduje pätica textov súhrnne nazvaná Pětpředmluv k pěti nenapsaným knihám (Opathosu pravdy; Myšlenky o budoucnosti našich vzdělávacích ústavů; Řeckýstát; Vztah schopenhauerovské filosofie k německé kultuře; Homérovosoupeření), ktorú Nietzsche na Vianoce roku 1875 poslal CosimeWagnerovej. Ide o širšie ladené úvahy, v ktorých, vychádzajúc zoštúdia antiky, reaguje na dobovo aktuálne kultúrno-filozofické témy. Najväčšiučasť knihy zaberá preklad Nietzscheho prípravných poznámok k nakoniecnenapísanému dielu s titulom My filológovia, ktoréplánoval vydať ako jednu zo svojich ďalších „nečasových úvah“. Nietzsche sav nich dotýka mnohých tém, veľmi cenná je jeho kritika romantickýchpredstáv o antike (mimochodom dodnes aktuálna) a úvahy o poslanísamotnej filológie, či o výchove a vzdelávaní. Napriek tomu, že ideo zlomky úvah a komentárov, väčšina má dobre čitateľnú pointua niektoré pôsobia dojmom samostatných aforizmov. Súčasťou knihy je ajstručný poznámkový aparát a doslov jedného z prekladateľov – PetraKitzlera, nazvaný Nietzsche a klasická filologie.Čitateľ v ňom nájde zasvätené objasnenie historicko-akademického pozadiaNietzscheho bazilejského pôsobenia.

 

Ako milovníka antiky a obdivovateľa Homéra ma asinajviac zaujal text Nietzscheho inauguračnej prednášky. Kto na Nietzschemobdivuje jeho básnický vzlet, zachmúrené modlo-rúcačstvo a pompézny štýl,hraničiaci niekedy až s velikášstvom, bude sklamaný. Potešia sa tí, ktorímajú radi jasné stanovenie problému, schopnosť zaujať kritické stanovisko,serióznu argumentáciu a interpretačný cit pre skúmané historické obdobie. Voveľkej časti svojej prednášky sa Nietzsche dotýka tzv. homérovskej otázky.V 19. a začiatkom 20. storočia patril tento problémk najzávažnejším témam filológie a pri jeho riešení pretiekli kvantáakademického atramentu. V homérovskej otázke šlo, stručne povedané,o problém Homérovej osobnosti. Riešil sa spor o jeho autorstvo,hľadal sa mechanizmus vzniku oboch (značne rozdielnych) eposov, skúmala saotázka, či boli zostavené jedným alebo viacerými autormi, ako boli zostavené,kedy a podľa akého kľúča. Nietzsche najprv rekapituluje názory svojichpredchodcov – počnúc názormi alexandrijských gramatikov (obracia sa však ajk Aristotelovi a Hérodotovi), končiac H. Ch. Wolfom a svojimisúčasníkmi. Potom kriticky odmietne dve krajné riešenia – chápanie Homéra akoautora v modernom slova zmysle, ktorý premyslene vytvára štruktúru svojejbásne (dnes by sme povedali, akéhosi starovekého spisovateľa tolkienovskéhotypu, či štrukturalistu), ako aj teóriu „básniaceho davu“ – ľudovej poézie,ktorá bola v istom šťastnom momente zafixovaná v písomnej podobe(Homéra ako akéhosi starogréckeho Dobšinského). Nakoniec sa vracia späť donajstaršej antiky a všíma si kontext, v ktorom bolo meno Homérpoužívané. Ukazuje, akým spôsobom prišlo k posunu od Homéra stotožňovanéhos celkom héroiských epických cyklov (t. j. so samotným žánrom), po Homérapochopeného ako individuálneho básnika (t. j. autorského tvorcu Íliadya Odyssey). Inými slovami povedané, ako sa význam fenoménu zvaného Homér,presunul z obsahového na estetický. Záverom Nietzsche formuluje svojpostoj k homérovskej otázke týmito slovami: „Věříme v jednoho velkéhobásníka Iliady a Odyssey – avšak nikoli v Homéra jakotohoto básníka.“ Vzhľadom na homérovské štúdie posledných desaťročímusím skonštatovať, že Nietzsche svojím filologickým postojom ďaleko predbeholsvoju dobu.

 

Apendix (aby táto recenzia nekončila až priveľmi učene) pretých, ktorí by chceli antiku brať smrteľne vážne:


„Řekové byli strašně sužováni chutí fabulovat. Dokoncei v každodenním životě bylo těžké zabránit jim v ‚mytickém‘,v podvádění: stejnou chuť lhát má celá obec poetů, včetně nevinnostik tomu. Sousední národy to musely pokládat za zoufalé.“

F. Nietzsche, My filologové, 5 [115](s. 102)

 

P o z n á m k y

[1] Nietzscheho kariéra bola ajna jeho dobu veľmi rýchla. Pri dnešných, často až nezmyselne komplikovanýchprocedúrach s množstvom viac-menej formálnych kritérií, ktoré musí splniťkandidát na hodnosť profesora, by však Nietzsche (minimálne v slovenskýchpodmienkach) nemal žiadnu šancu.

[2] Oba citáty sú zo záverečnejštúdie P. Kitzlera, ktorá nesie názov Nietzsche a klasická filologie (s. 141 a 151).


Mgr. Matúš Porubjak, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2
917 01 Trnava
matusporubjak[zavináč]gmail.com