Peniaze ako zdroj šťastia v našich životoch?

I. Úvod
Šťastie – v čom spočíva a ako ho dosiahnuť? Otázky, ktoré zamestnávajú našu myseľ už od Aristotelových čias. V posledných rokoch však zažívame doslova boom textov o tejto téme. Už v priebehu 80. rokov 20. storočia sa počet citácií termínov ako „šťastie“, „životná spokojnosť“ alebo „well-being“ zaznamenávaných v Psychological Abstracts zoštvornásobil a a dosiahol počet 780 ročne.[1] Možno predpokladať, že s nástupom pozitívnej psychológie – ktorá sa usiluje o popis šťastia vedeckými metódami – o dekádu neskôr došlo ešte k markantnejšiemu nárastu počtu prác o šťastí. Téma je natoľko módna, že kurz „Úvodu do pozitívnej psychológie“ si v roku 2006 na Harvarde zapísalo 855 študentov, čím sa stal úplne najpopulárnejším na celej univerzite.[2]

Vo svojom texte budem pozorovať vzťah medzi šťastím a peniazmi. V súčasnosti disponujeme pomerne solídnou empirickou evidenciou o tom, že korelácia medzi peniazmi a šťastím skutočne existuje – ľudia z bohatých krajín sú šťastnejší ako tí z chudobných – je však pomerne slabá.[3] Inými slovami, len čo človek prekročí finančnú hranicu, ktorá mu zabezpečuje bazálne uspokojenie jeho životných potrieb, takže subjektívne nepociťuje nedostatok, nevykazuje v priemere nižšiu mieru šťastia ako bohatý obyvateľ bohatej krajiny. Pozrime sa napríklad na nasledujúce údaje: hoci obyvatelia USA zbohatli medzi rokmi 1940 až 1970 o 60 % a množstvo amerických domácností vybavených umývačkou riadu, sušičkou alebo klimatizáciou vzrástlo od 60. rokov minulého storočia o desiatky percent, stúpla úroveň pociťovaného šťastia u týchto ľudí len minimálne.[4]

Ako je to možné? Nekupujú nám peniaze lepšiu zdravotnícku starostlivosť, viac voľného času, zábavy, pohodlia či bezpečnosti? Nie sú práve toto ingrediencie šťastia? Na nasledujúcich stránkach uvidíme, že ak nám peniaze nekupujú šťastie, môže to znamenať, že ich nevieme efektívne míňať. Neznalosť psychických procesov a faktorov, ktoré sa podieľajú na tvorbe toho, ako subjektívne pociťujeme šťastie, môže byť zdrojom mylných ekonomických rozhodnutí, ktoré výrazne znížia schopnosť peňazí kupovať nám zážitky šťastia a životnú spokojnosť. Naopak, oboznámenie sa s nimi môže naše ekonomické rozhodovanie upraviť do tej miery, aby – dlhodobo – generovalo šťastie nielen nám ako jeho autorom, ale i jeho recipientom.

II. Šťastie verzus životná spokojnosť
Kolonoskopia je bolestivým zákrokom, pri ktorom vám do konečníka zavedú endoskop s optickým zariadením s cieľom vyšetriť hrubé, príp. tenké črevo. Redelmeier, Katz a Kahneman[5] rozdelili nič netušiacich čakateľov na tento zákrok do dvoch skupín. Skupina A podstúpila normálnu procedúru, zatiaľ čo skupina B časovo dlhšiu. V jej priebehu zaznamenávali pacienti každých 60 sekúnd – na škále od 0 (žiadna bolesť) po 10 (neznesiteľná bolesť) – mieru bolesti, ktorú aktuálne prežívali. Autorov štúdie zaujímala odpoveď na otázku: „Ktorá skupina pacientov trpela zákrokom viac?“ Ak by sme porovnali záznamy bolesti dvoch konkrétnych pacientov A a B z obrázku (Obr. 1)[6], intuitívne by sme očakávali, že pacient B trpel viac vzhľadom na to, že celková veľkosť plochy pod krivkou zaznamenajúcou mieru bolesti v čase (24 minút oproti 8 minútam pacienta A) bola v jeho prípade oveľa väčšia. Celkové hodnotenie kolonoskopie ako viac bolestivej však zaznamenal pacient A. Ako je to možné? Autori štúdie sa domnievajú, že je to vyvolané pôsobením dvoch pravidiel. Podľa prvého z nich nemá na hodnotenie celkovej bolesti po skončení zákroku vplyv to, ako dlho samotná procedúra trvala (duration neglect). Druhé pravidlo hovorí, že úroveň bolesti v najhoršom okamihu procedúry a na jej samom konci významne predikujú retrospektívne hodnotenie celkovej miery bolesti (peak-end rule). Preto aj keď u pacienta A trvalo vyšetrenie kratší čas, bolo – ako vidieť zo schémy – ukončené pri veľkých bolestiach (hodnota 7,5), zatiaľ čo u pacienta B trvalo vyšetrenie síce dlhšie, jeho bolestivosť však postupne klesala, takže konečné – a teda rozhodujúce – nízke hodnoty bolesti (hodnota 1) ovplyvnili pri spätnom hodnotení zákroku – jeho vnímanie ako menej bolestivého.[7]

horak_graf
Obr. 1: Bolestivosť kolonoskopie u pacienta A a B

Výsledky ostatného výskumu považuje Kahneman za dôležité preto, lebo nás upozorňujú na predtým zanedbávaný rozdiel medzi tzv. „experiencing self“ (zážitky osoby) a „remembering self“ (spomienky osoby).[8] Naše spätné hodnotenia situácií vychádzajú zo spomienok, ktoré sa riadia dvoma špecifickými pravidlami (viď vyššie) odlišnými od zážitkov, ktoré aktuálne prežívame.[9]

Pri výskume podielu peňazí na našom šťastí treba mať na mysli dištinkciu dvoch „self“. Podľa Kahnemana však doterajšie výskumy tento rozdiel ignorovali a otázky subjektívne prežívaného šťastia (subjective well-being = SWB) smerovali k životnej spokojnosti (life satisfaction), takže vychádzali z jeho spomienok a aktuálne prežívané zážitky (emotional well-being) ako zdroje šťastia opomínali.[10] Výskum Gallup-Healthways Well-Being Index (GHWBI) má podľa Kahnemana a Deatona[11] práve tú výhodu, že zaznamenáva oba aspekty SWB, a to jak životnú spokojnosť (life satisfaction), tak prežívané šťastie (emotional well-being) merané „metódou rekonštrukcie dňa“ (Day Reconstruction Method), pri ktorej sa respondenti vyjadrujú k prítomnosti rôznych emócií (radosť, smútok, stres, hnev, strach…) z priebehu minulého dňa. Autori analyzovali odpovede u viac ako 450 000 Američanov za obdobie rokov 2008 a 2009. Zistili pritom, že vysoký príjem – čím sa dostávame k peniazom – vám síce kúpi kladné celkové hodnotenia vášho života (remembering self), ale nie už tak zážitky šťastia (experiencing self). Zo zistení štúdie vyplýva, že je jedno, či zarábate 100 000 dolárov alebo 500 000 dolárov ročne, pretože príjem domácnosti 75 000 dolárov ročne je hranicou, nad ktorou ďalší rast príjmu neprispeje k vašej schopnosti robiť to, čo zvyšuje vami prežívané šťastie, ako je napríklad trávenie času s tými, na ktorých vám záleží alebo užívanie si voľna a pod. Ľudia s tak rozdielnym príjmom, ako je 100 000 a 200 000 dolárov ročne, nevykazujú žiaden rozdiel v miere zážitkov šťastia meraných množstvom a intenzitou radosti, stresu, hnevu, smútku a starostí. Naopak ľudia, ktorí majú veľmi nízke príjmy – menej ako 1000 dolárov mesačne – prežívajú negatívne udalosti ako rozvod, samotu alebo dokonca chorobu oveľa horšie ako ľudia, ktorí majú aspoň priemerný plat (Tamže, s. 16491).[12] Pri plate 3000 dolárov mesačne a menej (2/3 domácností) bol rozdiel medzi tými, ktorí zaznamenali a nezaznamenali depresiu spojenú s bolesťou hlavy, 19 %. U tých, ktorí zarábali menej ako 1000 dolárov mesačne, bol tento rozdiel až 32 %. Táto skupina najmenej zarábajúcich ľudí najhoršie prežívala aj ďalšie vyššie spomínané javy ako samotu, astmu či rozvod.

Autori štúdie ďalej konštatujú, že výsledky ich výskumu nepoukazujú na zmeny, ale rozdiely v príjme. Inými slovami, predmetom práce nebolo sledovať zmenu príjmu zo 100 000 na 200 000 dolárov ročne a jej dosah na mieru prežívaného šťastia. Cieľom bolo pozorovať rozdiely v príjme, a tu sa podľa autorov ukazuje, že nad určitý ročný príjem domácnosti (75 000 dolárov) je miera prežívaného šťastia limitovaná inými faktormi (hedonická adaptácia…), ktoré znižujú či eliminujú prežívanie šťastia.[13] Podľa experimentu realizovaného Quoidbachom et al. je to už samotná predstava peňazí, ktorá nás zbavuje schopnosti tešiť sa z malých každodenných radostí ako napríklad slnečného dňa, dobre vychladenej dvanástky alebo čokolády.[14]. Experiment mal nasledujúci priebeh: 40 dobrovoľníkov z University of British Columbia malo za úlohu vyplniť pomerne nudný dotazník, pričom na jeho ďalšej strane boli – akoby náhodou – materiály z inej, s týmto dotazníkom údajne nesúvisiacej štúdie, na ktorej bol buď obrázok kanadských peňazí, alebo neutrálna fotka. Následne bola účastníkom experimentu ponúknutá čokoláda. Výskumníci zaznamenávali behaviorálne prejavy toho, ako si kto vychutnával sladkosť. Výsledky boli jednoznačné: ľudia, ktorí mali v dotazníku fotografiu peňazí, konzumovali čokoládu v priemere kratšie F(1, 31) = –6.02, p = .02 a prejavovali pri tom pozitívne emócie v menšej miere ako druhá skupina účastníkov, ktorá vystavená obrázku peňazí nebola F (1, 35) = 9.85, p < .01. Autori sa domnievajú, že zistené dáta možno využiť na podporu hypotézy, podľa ktorej bohatstvo – a dokonca už len samotná predstava peňazí – znižuje schopnosť ľudí vychutnať si pôžitok z maličkostí, ako je jedenie čokolády a podobne.[15]

III. Hedonická adaptácia a kognitívne biasy
Upriamme ďalej pozornosť na paraplegikov (a kvadruplegikov) a výhercov v lotérii. V už klasickej štúdii Brickmana, Coatesa & Janoff-Bulmana[16] sa na mieru prežívaného šťastia a životnej spokojnosti pýtali zmienených dvoch skupín ľudí zhruba rok po výhre alebo úraze. Autori štúdie zistili, že výhercovia v lotérii nevykazovali oproti kontrolnej skupine vyššiu mieru šťastia a pôžitkov z bežných udalostí dňa, ako sú rozhovor s priateľom, pozeranie televízie, jedenie raňajok, udelenie pochvaly, čítanie časopisu, nákup šiat a vtip. Výhercovia hodnotili sedem zmienených aktivít ako menej príjemných oproti kontrolnej skupine, pričom rozdiel dosiahol štatistickú významnosť, F (1,42) = 7.05, p < .011. V hodnotení celkovej miery šťastia pred výhrou, teraz a v budúcnosti nevykazovali obe skupiny významné rozdiely. Čo sa týka paraplegikov a kvadruplegikov, ich hodnotenie celkovej miery šťastia pred úrazom a teraz dosiahlo v porovnaní s kontrolnou skupinou štatistickú významnosť, F (1,47) = 12.23, p <.001 a F (1,47) = 7.16, p <.01. Sedem zmienených každodenných aktivít hodnotili ochrnutí pacienti ako menej príjemných, aj keď rozdiel nebol celkom významný, F (1,44) = 3.14, p < .083. Autori štúdie sa zhodujú na tom, že ich očakávania o devastujúcich účinkoch úrazu na šťastie pacientov sa nenaplnili. U oboch sledovaných skupín došlo po určitom čase k adaptácii na podmienky, v ktorých sa nachádzali.[17]

Súbor kognitívnych mechanizmov, ktoré nám pomáhajú vyrovnať sa s javmi, ktoré subjektívne pociťujeme ako negatívne či deštruktívne, nazývajú Gilbert et al. (1998) psychologický imunitný systém[18]. Vzhľadom na to, že si jeho fungovanie neuvedomujeme, nadhodnocujeme veľkosť a trvanie negatívnych pocitov na nepríjemné udalosti v našich životoch, hoci sa po určitom čase adaptujeme prakticky na akékoľvek intenzívne utrpenie, či už ide o stratu práce, rozpad manželstva, ochrnutie či dokonca smrť v rodine.[19] Aj paraplegici sa samozrejme trápili, ale po nejakej dobe predsa len zistili, že stále majú fantastickú rodinu, úžasných priateľov, vynikajúcu prácu; že si stále môžu vychutnať lahodné jedlo, nápoje, východ slnka atď. V momente úrazu však nič z toho nevideli. Ľudia sa totiž pri hodnotení svojich budúcich pocitov zameriavajú na ich jedinú stránku – v tomto prípade úraz – a ignorujú všetky ostatné udalosti, ktoré by ich budúce psychické rozpoloženie mohli ovplyvniť (focusing illusion = ilúzia zamerania). Tento nedostatok našej mentálnej výbavy možno experimentálne demonštrovať. Schkade a Kahneman[20] si všimli, že obyvatelia amerického Stredozápadu – kde panuje pomerne neprívetivé počasie a kde sú obmedzené možnosti rekreácie vo voľnej prírode či kultúrneho vyžitia – sa domnievajú, že by vykazovali vyššiu mieru životnej spokojnosti, ak by sa presťahovali do Kalifornie, ktorá je naopak prírodnou perlou USA, kde sa „neustále niečo deje“. Obyvatelia Kalifornie však oproti obyvateľom Stredozápadu väčšiu mieru životnej spokojnosti nevykazujú. Ako je to možné? Autori štúdie sa domnievajú, že obyvatelia Stredozápadu vo svojom hodnotení života v Kalifornii podliehajú zmienenej ilúzii zamerania, keď do svojej predstavy Kalifornie zaraďujú palmy, slnkom zaliate pláže, kluby a pod., ale opomínajú to, čo obyvatelia Kalifornie pri hodnotení vlastnej životnej spokojnosti neignorujú, a to vysoké ceny, hrozbu zemetrasení, zápchy na cestách a iné. Vedľa ilúzie zamerania je ďalším kognitívnym biasom, ktorý nám bráni adekvátne hodnotiť emocionálny vplyv udalostí na náš život tzv. impact bias, v dôsledku ktorého preceňujeme intenzitu negatívnych udalostí na náš život. Eastwick et al.[21] zaznamenávali 38 týždňov predpovede mladých mileneckých dvojíc (17 – 19 rokov, 1. ročník Northwestern University) a emocionálny dosah rozpadu ich vzťahu na vlastnú psychiku. Študenti museli každé dva týždne vyplniť dotazník, kde predikovali možné utrpenie vyplývajúce z krachu ich vzťahu. Do pol roka sa 38 % dvojíc skutočne rozišlo. Autori štúdie potom porovnávali záznamy, ktoré dva týždne predchádzali koniec vzťahu, s aktuálnou výpoveďou o miere prežívaného utrpenia po rozchode. Získané dáta ukazujú, že aj keď mladí ľudia v týchto prípadoch nepodliehali kognitívnemu biasu, podľa ktorého by umelo predlžovali dobu smútenia po rozpade ich vzťahu (decay bias), predsa sa neubránili preceňovaniu intenzity emocionálneho vplyvu tohto rozpadu (initial intensity bias). Oba druhy biasov možno subsumovať pod všeobecnejší impact bias.[22]

Na predchádzajúcich stranách sme videli, že naše adaptačné mechanizmy sú zodpovedné za to, že ľudia si po nejakej dobe – v rozsahu mesiacov – zvyknú aj na také nepríjemné udalosti v životoch, ako sú napríklad úraz, ktorý ich pripúta na vozík, alebo rozpad romantického vzťahu. Pôsobenie adaptácie je však oveľa širšie, keď ho môžeme rozšíriť aj na pozitívne udalosti, ako sú napríklad výhra v lotérii, nákup novej obývacej súpravy, surfovanie v mori alebo večera v luxusnej reštaurácii. Výskyt takýchto príjemných zážitkov a hmotných statkov totiž znižuje pôžitok z každodenných maličkostí, ktoré sa tak stávajú niečím samozrejmým, a preto „menejcenným“. Psychológovia Dunn, Gilbert a Wilson[23] sa domnievajú, že existuje niekoľko účinných stratégií, ako hedonickej adaptácii čeliť. Jedna z nich spočíva v nákupe zážitkov pred vecami. Z dlhodobého hľadiska totiž veci generujú len veľmi málo šťastia. Pred ich kúpou je preto – s ohľadom na maximalizáciu šťastia v našich životoch – výhodnejšie uprednostniť nákup toho, na čo si tak rýchlo nezvykneme, a to sú práve zážitky – hudobný festival, splav, kurz potápania… Adaptáciu možno oslabiť aj tým, že svoju spotrebu budeme odďaľovať na neskôr.[24] Mitchell et al.[25] v jednom z experimentov zistili, že ľudia hodnotili očakávania spojené s výletom do Európy, trojtýždňovou túrou na bicykli po Kalifornii a prázdniny na sviatok vďakyvzdania pozitívnejšie ako aktuálne zážitky v priebehu jednotlivých výletov. Odďaľovaniu spotreby sa však bránime, pretože podliehame predstave, že rovnaká udalosť nám v budúcnosti prinesie menej pôžitku ako jej okamžitá spotreba (future anhedonia).

Okrem nákupu zážitkov pred vecami a odďaľovania spotreby možno za ďalší účinný postup v boji proti hedonickej adaptácii považovať aj prerušovanie pozitívnych zážitkov. Táto myšlienka vychádza z predstavy, že krátkodobé prerušenie pozitívneho zážitku zamedzí nástup hedonickej adaptácie, čím v konečnom dôsledku zvýši hodnotenie danej skúsenosti ako viac pozitívnej. Táto hypotéza bola potvrdená Nelsonon a Myersom[26] v experimente, v ktorom študenti hodnotili pôžitok z masáže masážnym vankúšikom. Jedna zo skupín bola vystavená 180-sekundovej nepretržitej masáži, zatiaľ čo druhá 80 sekundám masáže, potom 20 sekundám prestávky a potom 80 sekundám masáže. Ako sa ukázalo, študenti s prestávkou v masáži hodnotili svoj zážitok z nej ako viac príjemný (M = 7.05 proti 6.05; F(1, 37) = 4.59, p = .039). Zároveň boli ochotnejší zaplatiť viac ako dvojnásobok ceny za opakovanie masáže (M = $3.71 proti $1.27; F(1, 33) = 6.69, p = .014) a takmer dvojnásobok ceny za samotný masážny vankúš (M = $26.59 proti $14.41; F(1, 36) = 5.76, p = .022).[27] Pri hodnotení výsledkov výskumu však Nelson s Myersom upozorňujú, že prerušovanú spotrebu nemožno považovať za paušálny všeliek na hedonickú adaptáciu. Svoje experimenty totiž zamerali na zážitky menšej intenzity a pauzy, ktoré trvali len niekoľko sekúnd. Z výsledkov tiež nie je zrejmé, či zmena hedonickej adaptácie vyžaduje celkové prerušenie v aktivite, alebo postačuje iba zmena stimulu.[28]

Ukazuje sa teda, že Schopenhauerova temná vôľa[29], ktorá nie je nikdy uspokojená, keď za jednou konzumáciou volí ďalšiu a novú, nie je až tak temná, pretože ju – s ohľadom na naše ekonomické správanie – možno veľmi konkrétne pomenovať ako dôsledok (prinajmenšom) hedonickej adaptácie. Behaviorálny ekonóm Dan Ariely vyjadril podstatu hedonickej adaptácie mimoriadne výstižne:

Pretože preceňujeme svoju schopnosť adaptácie na zmeny, máme sklon kupovať nové a nové veci v márnej nádeji, že ďalší a ďalší konzumný tovar nám vnesie do života šťastie. Áno, nové auto je super, ale radosť z neho vydrží len pár mesiacov. Čoskoro si naň zvyknete, čoskoro prestanete vnímať vôňu novosti, čoskoro sa radosť vytratí. Tak si vymyslíme niečo iné, čo by nám malo priniesť radosť. Môžu to byť nové slnečné okuliare, nový počítač alebo dokonca ďalšie auto. Budeme kupovať ďalšie a ďalšie veci, aby sme sa vyrovnali susedom od vedľa. Hovorí sa tomu začarovaný kruh konzumu. Tešíme sa, že nás nová vec naplní šťastím, ale neuvedomujeme si, ako krátkodobé je to šťastie. Keď nás adaptácia pripraví o radosť, začneme hľadať ďalšie veci, ktoré by sme si kúpili.[30]

IV. Sociálne porovnávanie, stres a napätie
Popri hedonickej adaptácii ako mechanizmu, ktorý znižuje vplyv peňazí na nami pociťované šťastie, má podobne negatívny efekt aj sociálne porovnávanie. V súlade s tým sa Easterlin domnieva, že väčší vplyv na naše šťastie ako jeho samotná výška má porovnávanie príjmu s kolegami.[31] Tento fenomén možno ilustrovať na udalostiach z roku 1993, keď sa americkí burzoví regulátori rozhodli primäť tamojšie firmy k tomu, aby povinne zverejňovali platy vysokých manažérov s cieľom dosiahnuť sprehľadnenie a zníženie ich odmeňovania. Tí v roku 1976 zarábali 36 krát viac ako priemerný robotník, ale v roku 1993 až 131 krát viac. Prijaté opatrenia však očakávaný výsledok nepriniesli. Podľa Arielyho viedlo zavedenie zmienených opatrení k tomu, že po zverejnení svojich platov sa manažéri začali vzájomne porovnávať, čo v konečnom dôsledku viedlo k zvyšovaniu ich príjmu, ktorý vzrástol na niekoľko sto násobkov v porovnaní s priemerným robotníkom.[32] Akokoľvek vysoké príjmy manažéri mali, neboli dostatočne vysoké, pokiaľ iný kolega zarábal viac. Ďalším negatívom nárastu platu je, že vás môže zaradiť do skupiny ľudí, ktorá bude slúžiť ako váš nový referenčný bod a robiť všetky vaše doterajšie úspechy menejcennými.[33]

Rast príjmu je tiež spojený s vykonávaním aktivít, ktoré môžu vyvolávať skôr napätie a stres ako pocity šťastia.[34] Profesijný rast (a s ním spojený rast príjmu) vás môže vohnať do situácií a aktivít, ktorým by ste sa za iných okolností vyhli. Zo správy amerického Bureau of Labor Statistics z roku 2004 vyplýva, že rast platu je spojený s rastom času stráveným jednak v zamestnaní a jednak dochádzaním do práce.[35] Pritom vieme, že dochádzanie do práce u ľudí znižuje pocit šťastia[36] a že odlúčenie od rodiny – spojené s výskytom na pracovisku – implikuje redukciu či absenciu intímnych vzťahov a sociálnej podpory. Nedostatok takýchto väzieb sa považuje za jednu z možných hypotéz vysvetľujúcich zvýšenie výskytu depresie v modernej spoločnosti.[37]

V. Prosociálne výdavky ako zdroj šťastia

Ľudia sú spoločenskí a kooperujúci živočíšny druh. Mnoho času venujeme budovaniu stabilných sociálnych sietí, do ktorých postupne radíme dokonca aj tých, s ktorými nie sme pokrvne príbuzní. Prejavy altruizmu pozorujeme už u 18-mesačných detí, ktoré pomáhajú neznámym ľuďom s riešením ich problémov, aj keď za svoju pomoc nie sú odmenené.[38] Zdá sa však, že ak človeku dáte do ruky peniaze, je so spoluprácou koniec. Vohs, Mead & Goode[39] navrhli deväť experimentov, v ktorých rozdelili účastníkov podľa toho, či boli vystavení podnetom peňazí na nevedomej úrovni (priming), ich pripomienke alebo patrili do kontrolnej skupiny. Ako sa ukázalo, členovia prvých dvoch skupín boli vo všetkých experimentoch autormi konania, ktoré by sme mohli klasifikovať ako „sociálne necitlivé“, keď pred spoluprácou a pomocou uprednostnili individuálne záujmy a samostatnosť.[40] Ak pritom vychádzame z predstavy, že kvalita sociálnych vzťahov je silným determinantom nášho šťastia[41] a skutočnosti, že peniaze v nás – podľa uvedenej štúdie – nepestujú prosociálne konanie, potom sa možno domnievať, že peniaze nás v tom zmysle, že nás odvádzajú od prosociálneho konania a budovania sociálnych sietí, nerobia šťastnejšími.

Zatiaľ teda veľa nasvedčuje tomu, že rast peňazí nie je priamo úmerný rastu zážitkov šťastia. Nielenže si na veci, ktoré si za ne zadovážime, rýchlo zvykneme, ale dokonca sa nimi vháňame do stresujúcich situácií a budujeme kvôli nim medzi ľuďmi bariéry.

A predsa vyžadujú tieto konštatovania o vzťahu peňazí, šťastia a kooperácie istú revíziu. S peniazmi sa dá totiž narábať rôzne. Keď sme ako deti pod vianočným stromčekom objavili obľúbenú hračku, boli sme šťastím bez seba. Dnes, keď sme trochu povyrástli, sa naopak my môžeme tešiť ž obdarovávania našich blízkych a pozorovania ich úsmevu a radosti. Prosociálne výdavky – finančné prostriedky vynaložené v prospech druhých – nás akosi zvláštne tešia. Môže sa dokonca zdať, že nám poskytujú viac šťastia ako výdavky určené na osobnú spotrebu. Posledné výskumy túto intuíciu začínajú potvrdzovať. Prinajmenšom na koreláciu medzi prosociálnymi výdavkami a životnou spokojnosťou poukazujú výsledky výskumu publikovaného trojicou autorov Dunn, Aknin & Norton.[42] 632 Američanov v ňom hodnotilo svoju životnú spokojnosť, následne uviedli výšku príjmu a charakterizovali svoje mesačné výdavky – účty, darčeky pre seba, darčeky pre iných a dary charite. Z výsledkov vyplynulo, že vyššie prosociálne výdavky boli späté s vyššou mierou životnej spokojnosti (ß= 0.11, P < 0.01).[43]

Nielen na koreláciu, ale dokonca na kauzalitu medzi prosociálnymi výdavkami a mierou životnej spokojnosti poukazujú – podľa rovnakej trojice autorov – výsledky ďalšieho ich výskumu. Všetci jeho účastníci boli zastihnutí v areáli University of British Columbia, kde hodnotili svoju životnú spokojnosť a prítomnosť pozitívnych a negatívnych emócií (PANAS = Positive and Negative Affect Schedule). Následne boli rozdelení do niekoľkých skupín podľa toho, či prijali päť alebo dvadsať dolárov, ktoré mohli minúť buď na seba (personal spending) (zaplatenie účtu, drobné výdavky alebo darček vo svoj prospech), alebo iných (prosocial spending) (darček pre niekoho iného, darcovstvo, charita). Večer ich opäť kontaktovali. Spolu 46 ľudí (74 % žien) dokončilo celý experiment. Ako sa ukázalo, účastníci, ktorí boli zaradení do kategórie, v ktorej mali peniaze minúť v prospech druhých, vykazovali večer vyššiu mieru šťastia (M = 0.18, SD = 0.62) ako ľudia v prvej skupine (M = –0.19, SD = 0.66). Množstvo peňazí (5 alebo 20 dolárov), ktoré mali k dispozícii, pritom nehralo žiadnu rolu. To, ako svoje peniaze minuli, bolo teda dôležitejšie ako to, koľko. Autori experimentu sa domnievajú, že uvedené dáta poskytujú solídnu evidenciu v prospech tvrdenia, že investovanie do druhých kauzálne vyvoláva šťastie a vedie k jeho väčšej miere než súkromné výdavky.[44] Nevýhodou výskumu je, že bližšie nediferencoval formu prosociálnych výdavkov napríklad smerom k rodinným príslušníkom alebo neznámym ľuďom. Otáznou je tiež veľkosť vzorky.

Prípadným námietkam však možno čeliť replikáciou výskumu. Aknin et al.[45] značne rozšírili nielen počet účastníkov zaradených do štúdie, ale aj množstvo krajín v nej. Aké dáta prieskum priniesol? Korelácia medzi prosociálnymi výdavkami a subjektívne prežívaným šťastím (SWB) bola zaznamenaná v 122 krajinách sveta z celkového počtu 136 (Gallup World Poll, 2006 – 2008, v priemere 1321 jednotlivcov na jednu krajinu), pričom v 66 % štátoch zo 122 dosiahla korelácia štatistickú významnosť (p < .05). Aj keď je miera prosociálnych výdavkov vyššia v bohatších krajinách [r(136) = 0.54, p < .001], nemá výška priemerného platu v danej krajine vplyv na veľkosť vzťahu medzi prosociálnymi výdavkami a subjektívne prežívaným šťastím [r(136) = .06, p = .48]. Vzťah medzi oboma veličinami bol v druhej časti výskumu preukázaný aj u obyvateľov tak rozdielnych krajín, akými sú Kanada a Uganda. Najskôr boli študenti University of British Columbia a dvoch ugandských univerzít rozdelení do dvoch skupín a následne požiadaní, aby si vybavili a následne zaznamenali živú spomienku na nákup v hodnote 20 kanadských dolárov, resp. 10 000 ugandských šilingov, a to podľa príslušnosti k pridelenej skupine – buď v prospech druhých, alebo na seba. Následne vyplnili dotazník, kde zaznamenali SWB. Z výsledkov vyplynulo, že účastníci experimentu pridelení do skupiny, kde si mali vybaviť spomienku na nákup v prospech druhých, vykázali vyššiu mieru SWB ako účastníci z druhej skupiny, F(1, 601) = 7.50, p = .006. Tento výskum naznačuje, že pozitívny vzťah medzi prosociálnymi výdavkami a šťastím nemusíme limitovať na špecifiká kultúrneho prostredia USA alebo Západu, pretože je ľudsky univerzálny.[46]

Pokiaľ sa rozhodneme namiesto do seba investovať do druhých, neskončí sa to pri jednorazovom pocite šťastia. Šťastie, ktoré sme si prosociálnymi výdavkami navodili, bude motivovať k ďalším prosociálnym výdavkom a tie zase na oplátku dodajú potrebnú dávku šťastia, ktorá bude opäť motivovať k investovaniu do druhých atď. Šťastie a prosociálne konanie sú spojité nádoby. Tieto závery vyplývajú z dát získaných z nasledujúceho výskumu. V jeho priebehu bolo 51 účastníkov požiadaných, aby si živo vybavili a následne popísali spomienku na posledné výdavky vo výške 20 alebo 100 dolárov, a to buď v prospech druhých, alebo svoj. Ako sa ukázalo, ľudia sa cítili šťastnejší, ak sa nachádzali v skupine, ktorá si mala spomenúť na prosociálne výdavky. To však nebol najdôležitejší výsledok experimentu. Autorov štúdie zaujímala predovšetkým odpoveď na otázku, či vyššia miera šťastia bude u ľudí viesť k prosociálnym výdavkom v budúcnosti. Preto im v ďalšom priebehu experimentu ponúkli možnosť výberu medzi 5 alebo 20 dolármi, ktoré mohli minúť buď na seba, alebo v prospech druhých. Výsledky potvrdili hypotézu, podľa ktorej bolo šťastie jediným významným faktorom ovplyvňujúcim spôsob budúcich výdavkov, keď účastníci, ktorí sa cítili po vybavení spomienky na minulý peňažný výdavok šťastnejší, následne s vyššou pravdepodobnosťou siahli po voľbe, ktorou uprednostnili výdavky v prospech druhých pred výdavkami na seba (B = .95, p < .02).[47]

Prezentovaná empirická evidencia svedčí v prospech hypotézy, podľa ktorej je jednou z najlepších investícií v prospech šťastia investícia do druhých. Hedonická adaptácia totiž znižuje benefit zo súkromnej investície do vlastného šťastia. Tomuto nepríjemného mechanizmu sa dá čeliť prosociálnymi výdavky, ktoré – ako dokumentujú prezentované štúdie – generujú viac šťastia ako investície do seba. Domnievam sa, že takéto výdavky majú popri individuálnom nepochybne aj sociálny rozmer a že prosociálnymi výdakami (ako formou prosociálneho konania) možno skrze produkciu šťastia posilňovať vzájomné vzťahy v spoločnosti, a teda kooperáciu.

VI. Záver
Tieto výskumy o šťastí nie sú bez limitov. Naša myseľ je nedokonalá a ako taká zaťažená množstvom kognitívnych biasov, ktoré výpovede o subjektívne prežívanom šťastí (SWB) vychádzajúce z introspekcie – pozornosti k našim mentálnym stavom – viac alebo menej deformujú.[48] Pretože nemáme bezprostredný prístup k našim vyšším mentálnym procesom, uchyľujeme sa – v popise našich pocitov – k odhadom či pre nás príťažlivým príbehom.[49] Napríklad ženích stojaci pred oltárom v Kaplnke svätého Pavla v New Yorku sa nemusí plne orientovať v spleti emócií, ktoré aktuálne pociťuje, ale na otázku, či je šťastný, odpovie áno, pretože sa domnieva, že sa od neho taký pocit očakáva.[50] Navyše, pre tohto imaginárneho ženícha z Manhattanu môže byť deň bez mobilného telefónu nočnou morou, zatiaľ čo bezdomovec z Manily bude mať iné štandardy pre to, čo jeho život robí ne/šťastným. Inými slovami, čo niekto pri hodnotení subjektívne prežívaného šťastia označí známkou šesť, môže iný človek považovať za desiatku.[51] Z celej škály biasov, ktorým pri hodnotení šťastia podliehame, spomeňme situačné. Napríklad Strack et al. referujú, že ak požiadate ľudí, aby hodnotili mieru svojej životnej spokojnosti v prítomnosti nepočujúceho človeka, začnú – pod vplyvom tejto situácie – hlásiť jej neobvykle vysoké hodnoty[52]. Ďalej zmätočnosť v našich pocitoch môže dosiahnuť až takú mieru, že si pomýlime príjemné zážitky s opakom. Demonštrujme to opäť na newyorskom ženíchovi, ktorý svoj pohodlný život bankového úradníka s apartmánom vedľa Central Parku hodnotí ako šťastný. To, čo teraz vyzerá ako prejav šťastia, by však zo svojho milovaného ranča v Texase, kde vyrastal, možno hodnotil iba ako jeho imitáciu.[53]

Uvedené nedostatky pri hodnotení šťastia predstavujú problém. Ak nie sme schopní exaktne stanoviť mieru šťastia, ktorú prežívame, nemôžeme očakávať, že prezentované štúdie budú neomylné. Schooler, Ariely & Loewenstein prirovnávajú snahu maximalizovať naše šťastie či blaho – ak ich presne nedokážme stanoviť – k snahe firmy maximalizovať zisk, ktorá ho však nevie merať[54]. Haybron však náš pesimizmus do určitej miery koriguje. Akokoľvek nie sme schopní presne určiť mieru šťastia, záznamy SWB predsa len určitú vypovedaciu hodnotu majú. Za normálnych okolností totiž vieme rozlíšiť, kedy sa cítime radostne, uvoľnene a kedy naopak rozladene alebo nahnevane.[55] Chybám v meraní tiež možno čeliť veľkými vzorkami, kde sa extrémne prípady, napríklad v podobe zámeny radosti a smútku, stratia. Na záver dodajme, že žiadna z prezentovaných štúdií nie je definitívnou odpoveďou. Mnohé z nich prezentujú svoje výsledky skôr vo forme hypotéz a budú vyžadovať ďalšiu replikáciu.

Cieľom tejto štúdie bolo uvažovať o vzťahu šťastia a peňazí. Videli sme, že hedonická adaptácia, sociálne porovnávanie a stres vyplývajúci z rastu príjmu, sú faktory, ktoré znižujú schopnosť peňazí kupovať nám zážitky šťastia. Na veci, ktoré si za peniaze kúpime, si nielenže rýchlo zvykneme, ale dokonca sa nimi vháňame do stresujúcich situácií a budujeme kvôli nim medzi ľuďmi bariéry. Oboznámenie sa so zmienenými procesmi však môže znamenať, že sa im nabudúce vyhneme a peniaze využijeme efektívne v prospech nášho šťastia. Dnes už vieme pomenovať finančné transakcie, ktoré k nášmu šťastiu vyložene prispievajú, a to prosociálne výdavky. Správa, že prosociálne výdavky a šťastie sa vzájomne podmieňujú, sa javí ako mimoriadne pozitívna, pretože ich prostredníctvom možno zvýšiť šťastie nielen nás samých a iných, ale potenciálne aj spoluprácu v spoločnosti. Tvrdenie, že šťastní jedinci budú skôr motivovaní kooperovať, sa intuitívne javí ako správna. Túto hypotézu o prosociálnych výdavkoch ako forme prosociálneho konania, ktorá generovaním šťastia posilňuje vzájomné vzťahy v spoločnosti, a teda spoluprácu, bude musieť potvrdiť ďalší výskum, aj keď isté kroky týmto smerom už existujú.[56]

L i t e r a t ú r a
Aknin, L., Dunn, E., Norton, M.: Happiness Runs in a Circular Motion: Evidence for a Positive Feedback Loop between Prosocial Spending and Happiness. In: Journal of Happiness Studies, roč. 13, 2012, č. 2, s. 347 – 355.
Aknin, L., et al.: Prosocial Spending and Well-Being: Cross-Cultural Evidence for a Psychological Universal. [online]. NBER Working Paper No. 16415, 2010. [cit. 18.6.2012]. URL: http:// www.hbs.edu/research/pdf/11-038.pdf.
Aknin, L., Norton, M., Dunn, E.: From wealth to well-being? Money matters, but less than people think. In: The Journal of Positive Psychology, roč. 4, 2009, č. 6, s. 523 – 527.
Anik, L., et al.: Feeling Good about Giving: The Benefits (and Costs) of Self-Interested Charitable Behavior. [online]. Harvard Business School Marketing Unit Working Paper No. 10-012, 2009 [cit. 18. 6. 2012]. URL: http://www.hbs.edu/ research /pdf/10-012.pdf.
Ariely, D.: Jak drahá je intuice: Proč nás selský rozum často vede ke ztrátovým rozhodnutím. Praha: Práh 2011.
Ariely, D.: Jak drahé je zdarma: Proč chytří lidé přijímají špatná rozhodnutí. Iracionální faktory v ekonomice i životě. Praha: Práh 2009.
Brickman, P., Coates, D., Janoff-Bulman, R.: Lottery Winners and Accident Victims: Is Happiness Relative? In: Journal of Personality and Social Psychology, roč. 36, 1978, č. 8, s. 917 – 927.
Buss, M. D.: The Evolution of Happiness. In: American Psychologist, roč. 55, 2000, č. 1, s. 15 – 23.
Diener, E., Oishi, S.: Money and happiness: Income and subjective well-being across nations. In: Diener, E., Suh, M. E. (eds.): Subjective well-being across cultures. Cambridge: MIT Press, 185 – 219.
Dunn, E., Aknin, L., Norton, M.: Spending Money on Others Promotes Happiness. In: Science, roč. 319, 2008, č. 5870, s. 1687 – 1688.
Dunn, E., Aknin, L., Norton, M.: Supporting Online Material for: Spending Money on Others Promotes Happiness. In: Science. [online]. 2008. [cit. 23.1.2013]. URL :
http://www.sciencemag.org/content/suppl/2008/03/20/319.5870.1687.DC1/DunnSOM.pdf.
Dunn, E., Gilbert, D., Wilson, T.: If money doesn’t make you happy, then you probably aren’t spending it right. In: Journal of Consumer Psychology, roč. 21, 2011, s. 115 –125.
Easterlin, R.: Building a better theory of well-being. (Prepared for presentation at the conference „Paradoxes of Happiness in Economics“, University of Milano-Bicocca). [online]. 2003. [cit. 18. 8. 2012]. URL: http://ftp.iza.org/dp742.pdf>, s. 1 – 58.
Eastwick, P., et al.: Mispredicting distress following romantic breakup: Revealing the time course of the affective forecasting error. In: Journal of Experimental Social Psychology, roč. 44, 2008, s. 800 – 807.
Ehrenreich, B.: Bright-sided: How the relentless promotion of positive thinking has undermined America. Kindle edition, Metropolitan Books 2009.
Gilbert, D.: Škobrtnout o štěstí: Jak se chytá zlatá muška. Praha: Dokořán 2007.
Gilbert, D. et al.: Immune Neglect: A Source of Durability Bias in Affective Forecasting. In: Journal of Personality and Social Psychology, roč. 75, 1998, č. 3, s. 617 – 638.
Haidt, J.: The Happiness Hypothesis: Finding Modern Truth in Ancient Wisdom. Kindle edition, Basic Books 2006.
Haybron, M. D.: Do We Know How Happy We Are? In: Noûs, roč. 41, 2007, č. 3, s. 394 – 428.
Kahneman, D.: Thinking, Fast and Slow. Kindle edition. Penguin 2011.
Kahneman, D., Deaton, A.: High income improves evaluation of life but not emotional well-being. In: Proceedings of the National Academy of Sciences, roč. 107, 2010, č. 38, s. 16489 – 16493.
Kahneman, D. et al.: Would You Be Happier If You Were Richer? A Focusing Illusion. In: Science roč. 312, 2006, č. 5782, s. 1908 – 1910.
Kassam, K. S. et al.: Future anhedonia and time discounting. In: Journal of Experimental Social Psychology, roč. 44, 2008, s. 1533 – 1537.
Lu, L, Argyle, M.: Happiness and cooperation. In: Personality and Individual Differences, roč. 12, 1991, č. 10, s. 1019 – 1030.
Mitchell, T. R. et al.: Temporal adjustments in the evaluation of events: The „rosy view“. In: Journal of Experimental Social Psychology roč. 33, 1997, č. 4, s. 421 − 448.
Myers, G. D., Diener, E.: Who is Happy? In: Americal Psychological Society, roč. 6, 1995, č. 1, s. 10 – 17.
Nelson, L., Meyvis, T.: Interrupted consumption: adaptation and the disruption of hedonic experience. In: Journal of Marketing Research, roč. 45, 2008, s. 654 – 664.
Nisbett, E. R., Wilson, D. T.: Telling More Than We Can Know: Verbal Reports on Mental Processes. In: Psychological Review, roč. 84, 1977, č. 3, s. 231 – 259.
Quoidbach, J. et al.: Money Giveth, Money Taketh Away: The Dual Effect of Wealth on Happiness. In: Psychological Science, roč. 21, 2010, č. 6 , s. 759 – 763.
Redelmeier, D., Katz, J., Kahneman, D.: Memories of colonoscopy: a randomized trial. In: Pain, roč. 104, 2003, č. 1 – 2, s. 187 – 194.
Schkade, D., Kahneman, D.: Does Living in California Make People Happy? A Focusing Illusion in Judgments of Life Satisfaction. In: Psychological Science, roč. 9, 1998, č. 5, s. 340 – 346.
Schooler, J. W., Ariely, D., Loewenstein, G.: The Pursuit and Assessment of Happiness can Be Self-Defeating. In: Brocas, I., Carillo, J. (eds.): The Psychology of Economic Decision: Volume I: Rationality and Well-being, New York: Oxford University Press 2003, s. 41 – 53.
Schopenhauer, A.: Svět jako vůle a představa, I. Pelhřimov: Nová tiskárna 1997.
Schopenhauer, A.: Svět jako vůle a představa, II. Pelhřimov: Nová tiskárna 1998.
Schwartz, B.: The Paradox of Choice: Why More is Less. Harper Perennial 2004.
Schwitzgebel, E.: The Unreliability of Naïve Introspection. In: Philosophical Review, roč. 117, 2008, č. 2, s. 245 – 273.
Strack, F. N. et al.: The salience of comparison standards and the activation of social norms: consequences for judgments of happiness and their communication. In: British Journal of Social Psychology, roč. 29, 1990, č. 4, s. 303 – 314.
Vohs, K., Mead, N., Goode, M.: The Psychological Consequences of Money. In: Science, roč. 314, 2006, č. 5802, s. 1154 – 1156.
Warneken, F., Tomasello, M.: Altruistic Helping in Human Infants and Young Chimpanzees. In: Science, roč. 311, 2006, č. 5765, s. 1301 – 1303.
Wilson, T. D., et al.: Focalism: A source of durability bias in affective forecasting. In: Journal of Personality and Social Psychology, roč. 78, 2000, č. 5, s. 821 – 836.

P o z n á m k y
[1] Myers, G. D., Diener, E.: Who is Happy? In: Americal Psychological Society, roč. 6, 1995, č. 1, s. 10 –
[2] Ehrenreich, B.: Bright-sided: How the relentless promotion of positive thinking has undermined America. Kindle edition, Metropolitan Books 2009.
[3] Aknin, L., Norton, M., Dunn, E.: From wealth to well-being? Money matters, but less than people think. The Journal of Positive Psychology, roč. 4, 2009, č. 6, s. 523 – 527, Kahneman, D. et al.: Would You Be Happier If You Were Richer? A Focusing Illusion. In: Science, roč. 312, 2006, č. 5782, s. 1909 – 1910, Schwartz, B.: The Paradox of Choice: Why More is Less. Harper Perennial 2004, s. 106 – 107, Diener, E., Oishi, S.: Money and happiness: Income and subjective well-being across nations. In: Diener, E., Suh, M. E. (eds.): Subjective well-being across cultures. Cambridge: MIT Press, 185 – 219.
[4] Schwartz, B.: The Paradox of Choice: Why More is Less. Harper Perennial 2004, s. 106 – 107 a Brickman, P., Coates, D., Janoff-Bulman, R.: Lottery Winners and Accident Victims: Is Happiness Relative? In: Journal of Personality and Social Psychology, roč. 36, 1978, č. 8, s. 925.
[5] Redelmeier, D., Katz, J., Kahneman, D.: Memories of colonoscopy: a randomized trial. In: Pain, roč. 104, 2003, č. 1 – 2, s. 187 – 194.
[6] Kahneman, D.: Thinking, Fast and Slow. Kindle edition. Penguin 2011, s. 379.
[7] Redelmeier, D., Katz, J., Kahneman, D.: Memories of colonoscopy: a randomized trial. In: Pain, roč. 104, 2003, č. 1 – 2, s. 189 – 192.
[8] Kahneman, D.: Thinking, Fast and Slow, c. d., 2011.
[9] Tamže, s. 381.
[10] Tamže, s. 377 – 378.
[11] Kahneman, D., Deaton, A.: High income improves evaluation of life but not emotional well-being. In: Proceedings of the National Academy of Sciences, roč. 107, 2010, č. 38, s. 16489 – 16493.
[12] Tamže, s. 16490 – 16491.
[13] Tamže, s. 16492.
[14] Quoidbach, J. et al.: Money Giveth, Money Taketh Away: The Dual Effect of Wealth on Happiness. In: Psychological Science, roč. 21, 2010, č. 6, s. 759 – 763. Viď tiež: Gilbert, D.: Škobrtnout o štěstí: Jak se chytá zlatá muška. Praha: Dokořán 2007.
[15] Quoidbach, J. et al.: Money Giveth, Money Taketh Away: The Dual Effect of Wealth on Happiness. In: Psychological Science, roč. 21, 2010, č. 6, s. 762 – 763.
[16] Brickman, P., Coates, D., Janoff-Bulman, R.: Lottery Winners and Accident Victims: Is Happiness Relative? In: Journal of Personality and Social Psychology, roč. 36, 1978, č. 8, s. 917 – 927.
[17] Tamže, s. 919 – 921.
[18] Gilbert, D. et al.: Immune Neglect: A Source of Durability Bias in Affective Forecasting. In: Journal of Personality and Social Psychology, roč. 75, 1998, č. 3, s. 617 – 638.
[19] Tamže, s. 618 – 619, Gilbert, D.: Škobrtnout o štěstí: Jak se chytá zlatá muška. Praha: Dokořán 2007, s. 194 – 195, 206, 228 a Wilson, T. D., et al.: Focalism: A source of durability bias in affective forecasting. In: Journal of Personality and Social Psychology, roč. 78, 2000, č. 5, s. 822.
[20] Schkade, D., Kahneman, D.: Does Living in California Make People Happy? A Focusing Illusion in Judgments of Life Satisfaction. In: Psychological Science, roč. 9, 1998, č. 5, s. 342 – 345.
[21] Eastwick, P., et al.: Mispredicting distress following romantic breakup: Revealing the time course of the affective forecasting error. In: Journal of Experimental Social Psychology, 44, 2008, s. 800 – 807.
[22] Tamže, s. 803 – 806.
[23] Dunn, E., Gilbert, D., Wilson, T.: If money doesn’t make you happy, then you probably aren’t spending it right. In: Journal of Consumer Psychology, roč. 21, 2011, s. 116 – 117.
[24] Tamže, s. 120 – 121.
[25] Mitchell, T. R. et al.: Temporal adjustments in the evaluation of events: The „rosy view“. In: Journal of Experimental Social Psychology, roč. 33, 1997, č. 4, s. 421− 448.
[26] Nelson, L., Meyvis, T.: Interrupted consumption: adaptation and the disruption of hedonic experience. In: Journal of Marketing Research, roč. 45, 2008, s. 654-664.
[27] Tamže, s. 658.
[28] Tamže, s. 663.
[29] Schopenhauer, A.: Svět jako vůle a představa, I. Pelhřimov: Nová tiskárna 1997 a Schopenhauer, A.: Svět jako vůle a představa, II. Pelhřimov: Nová tiskárna 1998.
[30] Ariely, D. : Jak drahá je intuice: Proč nás selský rozum často vede ke ztrátovým rozhodnutím. Praha: Práh, s. 134.
[31] Easterlin, R.: Building a better theory of well-being. (Prepared for presentation at the conference „Paradoxes of Happiness in Economics“, University of Milano-Bicocca). [online]. 2003. [cit. 18. 8. 2012]. URL: http://ftp.iza.org/dp742.pdf>, s. 26 – 28.
[32] Ariely, D.: Jak drahé je zdarma: Proč chytří lidé přijímají špatná rozhodnutí. Iracionální faktory v ekonomice i životě. Praha: Práh, s. 26 – 27.
[33] Kahneman, D. et al.: Would You Be Happier If You Were Richer? A Focusing Illusion. In: Science, roč. 312, 2006, č. 5782, s. 1909.
[34] Tamže.
[35] Tamže, s. 1910.
[36] Haidt, J.: The Happiness Hypothesis: Finding Modern Truth in Ancient Wisdom. Kindle edition, Basic Books, loc. 1800.
[37] Buss, M. D.: The Evolution of Happiness. In: American Psychologist, roč. 55, 2000, č. 1, s. 16 – 17.
[38] Warneken, F., Tomasello, M.: Altruistic Helping in Human Infants and Young Chimpanzees. In: Science, roč. 311, 2006, č. 5765, s. 1301 – 1302.
[39] Vohs, K., Mead, N., Goode, M.: The Psychological Consequences of Money. In: Science, roč. 314, 2006, č. 5802, s. 1154 – 1156.
[40] Tamže, s. 1156.
[41] Buss, M. D.: The Evolution of Happiness. In: American Psychologist, roč. 55, 2000, č. 1, s. 15 – 17.
[42] Dunn, E., Aknin, L., Norton, M.: Spending Money on Others Promotes Happiness. In: Science, roč. 319, 2008, č. 5870, s. 1687 – 1688.
[43] Tamže, s. 1687.
[44] Tamže, s. 1688, Anik, L., et al.: Feeling Good about Giving: The Benefits (and Costs) of Self-Interested Charitable Behavior. [online]. Harvard Business School Marketing Unit Working Paper No. 10-012, 2009 [cit. 18. 6. 2012]. URL: http://www.hbs.edu/ research /pdf/10-012.pdf a Dunn, E., Aknin, L., Norton, M.: Supporting Online Material for: Spending Money on Others Promotes Happiness. In: Science. [online]. 2008. [cit. 23. 1. 2013]. URL:
http://www.sciencemag.org/content/suppl/2008/03/20/319.5870.1687.DC1/DunnSOM.pdf, s. 4.
[45] Aknin, L., et al.: Prosocial Spending and Well-Being: Cross-Cultural Evidence for a Psychological Universal. [online]. NBER Working Paper No. 16415, 2010. [cit. 18. 6. 2012]. URL: http:// www.hbs.edu/research/pdf/11-038.pdf.
[46] Tamže, s. 7 – 9 a 11 – 13.
[47] Aknin, L., Dunn, E., Norton, M.: Happiness Runs in a Circular Motion: Evidence for a Positive Feedback Loop between Prosocial Spending and Happiness. In: Journal of Happiness Studies, roč. 13, 2012, č. 2, s. 349 – 351.
[48] Schwitzgebel, E.: The Unreliability of Naïve Introspection. In: Philosophical Review, roč. 117, 2008, č. 2, s. 245 – 273.
[49] Nisbett, E. R., Wilson, D. T.: Telling More Than We Can Know: Verbal Reports on Mental Processes. In: Psychological Review, roč. 84, 1977, č. 3, s. 231 – 259.
[50] Haybron, M. D.: Do We Know How Happy We Are? In: Noûs, roč. 41, 2007, č. 3, s. 405.
[51] Tamže, s. 403.
[52] Strack, F. N. et al.: The salience of comparison standards and the activation of social norms: consequences for judgments of happiness and their communication. In: British Journal of Social Psychology, roč. 29, 1990, č. 4, s. 303 – 314.
[53] Haybron, M. D.: Do We Know How Happy We Are? In: Noûs, roč. 41, 2007, č. 3, s. 406.
[54] Schooler, J. W., Ariely, D., Loewenstein, G.: The Pursuit and Assessment of Happiness can Be Self-Defeating. In: Brocas, I., Carillo, J. (eds.): The Psychology of Economic Decision: Volume I: Rationality and Well-being, New York: Oxford University Press 2003, 41 – 53.
[55] Haybron, M. D.: Do We Know How Happy We Are? In: Noûs, roč. 41, 2007, č. 3, s. 412.
[56] Lu, L., Argyle, M.: Happiness and cooperation. In: Personality and Individual Differences, roč. 12, 1991, č. 10, s. 1019 – 1030.

Mgr. Otakar Horák
Katedra filozofie, Filozofická fakulta
Univerzita Palackého v Olomouci
Křížkovského 12
771 80 Olomouc
Česká republika
horak.otakar@gmail.com, otakar.horak@seznam.cz