Nedá sa o ňom písať, lebo z hľadiska biografie a vonkajšej dynamiky ide o dosť nevýrazný profil. Banalita a zároveň neuveriteľne (z dnešného hľadiska) integrovaná personalita. Akoby sa všetko odohrávalo vnútri. Od narodenia  nič nerobil, iba hral a hral a prestal len vtedy, keď sa bolo treba starať, aby uživil seba a veľkú milú rodinu. Bol to akoby hudobný nástroj. Ako keď sám organ, flauta, harfa, husle hrajú samy od seba a na sebe. Hrajúca hmota, znejúce drevo, kov či mäso, vzduch, oheň i voda. Živly. Hlasivka, struna, zvon, píšťala, para. Chemické prvky a kvantové fyzikálne častice sa zázračne i zákonite zoskupili do podoby hudby. Z kozmického prachu vznikajú husle, vytvarovala sa hudba: alebo naopak?

O Bachovej hudbe sa nedá písať, treba ju počúvať. Zavrieť oči i zobák a držať ho ešte dlho po doznení posledného akordu. Lebo táto hudba, to sú otázky.  Nie definície a dôkazy, ale spytovania. Namiesto odpovedí nekonečné otázky. A vďaka. Ďakuje, že sa smie pýtať, ďakuje, že smie a vie a môže hrať.

Preto aj ja sa teraz radšej pýtam a ešte si aj otázky požičiam od saských Nemcov, ktorí, pripravujúc jubilejný májový Bachfest 05 v Lipsku, dávajú si otázky pod mottom Bach und Zukunft. Vychádzajú z precedentov a paradigiem. Keď sme v závoze, treba cúvnuť, vie každý furman. Keďže máloktorý dávny tvorca tak neožiaril budúcnosť ako Johann Sebastian Bach, dá sa dôvodne predpokladať a očakávať, že posolstvo bude trvať a pokračovať, hoci celkom netušíme, ako, v akej podobe a forme a miere. Čo bude vhodné, prijateľné a rozhodujúce? Čo sa z retrospektívy premietne do perspektívy? Čo zostane, čo bude? Vieme len to, že áno.

Som rád, priatelia v Trnave, že sa vás môžem pýtať, že môžem písať.