Odvrátenosť nevoľnosti


Pri všetkom zachvievaní našich silných-slabých existenciízostávajú neustále čerstvým odkazom filozofov, zaujatých životným pocitom,cesta hľadania a túžby po poznaní. Nejako sa (ne)vysporiadavames tým, že sme, ale problémomostávajú časté hlavolamy toho, ako sme. Otázky sa objavujú najmä vsituáciách na hranici a pri náladách, ktoré nemožno „prehltnúť“. Takýmisú, už azda najspomínanejšia úzkosť, ale i nemenej známa nevoľnosť. Otázkou,ktorá bude viesť naše spytovanie bude: Čo nám odhaľuje rozpoloženienevoľnosti? Budeme sazaoberať príchodom a prejavmi nevoľnosti. Priblížime si tiež Sartrov,Lévinasov a Marcelov odkaz. Našou ambíciou je ukázať zdanlivo odvrátenútvár nevoľnosti.

 

Nevoľnosť sa objaví náhle a prekvapujúco. Môže to byť pripozeraní do zrkadla alebo ako náhodné znechutenie, napríklad zo surového mäsa.Áno, v jednej vete a vo vyrovnanom pomere – pozeranie do zrkadlaa hŕba nechutnosti par excellence.Samozrejme, surové mäso nemusí nevyhnutne pôsobiť nechutne. Iné však je, ak saobjaví na nezvyčajnom mieste. Potom je tak trochu tichou výpoveďou oabsurdnosti. Pri prehnanom dívaní sa do zrkadla sa zasa človeku môže zlievaťobraz vlastnej tváre. Uzrie sa sám seba ako cudzinca. Táto cudzota jenepochopiteľná, pociťujeme ju akoby nemala dno. Pociťujeme cudzotua pritom ide o totalizáciu vlastnej neuchopiteľnosti. Začiatok zápasurozporného ja. Vtedy si človek kladie otázku: Čo to zo seba robím? Sám sebanespoznáva a je mu nedobre vo vlastnej koži – je mu nevoľno. Zdá sa muprázdna vlastná tvár a hnus ho ovláda natoľko, že ho máločo dokážepresvedčiť, že toto je iba jeho náhľad. Veď zdrvujúce je práve to, ženivelizujú jeho vlastné oči. Nevoľnosť opantá takmer všetku vôľu a tak sivezme i tie najmilšie veci či činnosti. Tým, že si nás nájde sama, nie jeniečím, čo by sa dalo očakávať. A predsa sa ponúka otázka, či jev našej moci sa jej vyhnúť alebo je azda našou bezmocou?

 

Zhnusenie príde naozaj náhle. Náš náhly stav alebo našanaladenosť sa zrazu zmení. Náhle uzretie spôsobí radikálne vytrhnutie,pretrvávajúci hnus pôsobí ako odkaz. So všetkým skutočne cteným ratiom,ktoré máme naporúdzi, sa nevieme vyhnúť náladám, ktoré stále označujeme akosvoje slabosti. Zdanlivo z nás aj robia slabochov. Preto jednoducho odvraciametvár, avšak to nepomáha. Akoby sme sa ponorili do niečoho, čoho plynutie násnenecháva ísť svojou cestou, ale sme opätovne strhávaní pod hladinu.K charakteru pocitov zhnusenia patrí, že už viac nechceme hľadieť naobjekt zhnusenia. Najlepšie je zabudnúť na objekty, ktoré odpudzujú. Ktoré tovšak sú, nie je nejako určené. Nemáme naporúdzi meradlo, ktoré by nám pomohlonejako sa predpripraviť, nemáme poruke výstrahu, ktorá by oznamovala: totoje objekt hnusu! Práveto je príznačné pre náladu, nevieme, čo ju privolá, nevieme, kam sa znenazdajkypoberá.

 

Čo urobí nevoľnosť s naším psycho-fyzickýmusporiadaním? Nevoľnosť je radikálne znechutenie s prejavmi obrátenia,niekedy až vyvrátenia žalúdka. Ak kráčame, zrazu zrýchlime krok, alebo smeomráčení a nedá sa nám hnúť z miesta. Ak sa nezastavíme, zrazu sa námťažšie dvíhajú nohy. Obrátenie žalúdka k tomu môže spôsobiť až závrat. Čonemôžeme vymazať z čerstvej pamäti, kričí a vyníma sa. Prednevoľnosťou sa nedá ujsť a spôsobuje priam hnev. Hnev na koho, na čo?Hľadáme predmet, ktorý by sme mohli obviniť z toho, že nám samozvaneznechutil naše pokojné pobývanie.


Ak v týchto situáciách nenastane potlačenie spomienky po prvotnom úľakua neodchádza od nás údiv nad pekným, nepekným, v našom prípade nadnechutným, môžeme do istej miery nájsť porozumenie, ktoré nám prinieslorozpoloženie nevoľnosti. Vyzvala nás k tej najautentickejšej možnostisebaprojektu.

 

Pocitom hnusu a nevoľnosti sa venoval J.-P. Sartre vosvojom románe, ktorý je nám dostupný pod názvomNevoľnosť. S pesimizmom, skepticizmom,až s ľahostajnou mimovoľnosťou podal deskripcie vlastných pocitov, ktoré samali stať výpoveďou hlboko oslovujúcou čitateľa. V románe stelesnil svojliterárny i filozofický zámer a je to dielo, ktoré sa v mnohomstalo základným kameňom jeho tvorby. Stáva sa, že sa jeho román spájas opismi melancholických nálad, k čomu B.-H. Lévy poznamenáva:„Melanchólia, myslia si ponáhľajúci sa čitatelia… Úzkosť z ničoty… Nemalasa ale Nevoľnosť pôvodne nazývať Melanchóliaa neodmietolGallimard knihu práve s týmto romantickým a temným titulom? Zase zlástopa. Uponáhľaný záver. Nikto totiž nebol menej melancholický než tento živýchlapík plný veselosti, muž príjemného a zvučného hlasu…“ [1]

 

Román je denníkom Antoina Roquentina. Ten si zapisuje svojekaždodenné činnosti a postupne aj zažívanie nevoľnosti. Nevoľnosť, ktoráho prepadla, si našla vhodný okamih, ktorý je „zvyčajne“ obyčajný. Jedináchvíľa, kedy mal hodiť konár, pozrel naň a vtom – okamih zhnusenia. Neboloto niečo, čoho by sa prejedol a tak sa mu znechutilo. V tomto krátkompohľade sa ohlásilo zneistenie všetkého, čím bol. Navonok sa správal iracionálne.Pozorovateľovi sa situácia javí ako nepochopiteľná. V jedinom okamihu sazarazil, popustil konár, ktorý chcel hodiť, a odišiel.Hneď môžeme hútať,prečo odišiel: nepáčilo sa mu prostredie, spomenul si na dôležité stretnutiealebo na čosi podobné. „Teraz vidím; spomínam si lepšie, čo som pociťoval vtedyna brehu mora, keď som držal ten konárik. Bola to akási sladučká horkosť. Aleto bolo nepríjemné! A pramenilo to z toho konárika, tým som si istý,vychádzalo to z konárika v mojej ruke. Áno, to je ono, celkom určite:akási nevoľnosť v rukách.“ [2] Prišlomu nakrátko nevoľno, čo ho napriek tomu prinútilo akosi sa odvrátiť, ísť prečz miesta.

 

Roquentin až doteraz žil v zdanlivej bezpečnosti.S ľuďmi sa veľmi nestretával, ak mohol, vyhýbal sa im. Zápisky vypovedajúo tom, že okrem prechádzok, kaviarne a knižnice nevyhľadávalpríležitosti k stretnutiam. Mal určitý „napočúvaný“ a „obohratý“ obraz života:„… keď som počul, ako kráčajú po schodoch, trochu ma to chytilo za srdce,natoľko to bolo uspokojivé: čoho sa obávať v tak pravidelnom svete?Myslím, že som vyliečený.“ [3]

 

Nevoľnosť, ktorá sa mu navracala, ho začala ovládať takmervšade, kde bol. Sprvu mal síce úkryt v bare a pri svojej piesni,ktorá bola pre nevoľnosť zábranou. Neskôr sa nevoľnosť objavuje čorazčastejšie. Je zrejmé, že je preňho niečím nepríjemným. Jej príchod opisuje akochorobu. Zíza naň z vecí, stačí jej na to farba, ľudské pohyby, až po jehovlastný obraz v zrkadle: „Na stene je biela diera, zrkadlo. Je to pasca.Viem, že sa do nej nechám lapiť. Už sa stalo. V zrkadle sa objavuje šedivávec. Pristupujem bližšie a pozerám sa na ňu, nemôžem už odísť.“ [4] Zvláštnosťounevoľnosti je, že budí dojem, akoby ani nebola v človeku, ale zmenil saskôr svet okolo. Pociťuje ju síce v sebe, ale ako keby bola vo veciach.V nevoľnosti padli hranice vnímajúceho a vnímaného. Tak chcel Sartreprostredníctvom nevoľnosti poukázať na odhalenie zabehnutých hraníc. Padlasamozrejmosť doteraz vnímaného, ktoré vždy veľmi chceme uchopiť, práve tak sivšak sami kladieme prekážky. „Bytie sa nám odhalí, ak k nemu pristúpimeniektorou z priamych metód, napr. v nude, pri hnuse atď., kedy jeontológia popisom fenoménu bytia tak, ako sa prejavuje, t. j. bez akýchkoľveksprostredkovateľov.“ [5]

 

Ako sa zdá, môžeme zo Sartrovej Nevoľnosti vycítiť poukaz na otras celým bytím.Po ktorejsi nedeľnej prechádzke si Roquentin zapisuje zážitok silného pocitudobrodružstva, ktoré doteraz v skutočnosti nepoznal. Nie ako udalosť,ktorá by bola hodná fotografie, ale ako bezprostredné oslovenie bytím. „Nič sanezmenilo, a pritom všetko existuje inak. Nedokážem to popísať: je to akoNevoľnosť, a pritom je to jej pravý opak: konečne prežívam dobrodružstvo,a keď sa sám seba pýtam, zisťujem, že prežívam to, že som sám seboua že som tu; to ja prenikám tmou, som šťastný ako hrdina románu.“ [6]

 

Nevoľnosť ukázala puto, ktoré Roquentina viaže k bytiu,a ten sa následne ocitol v záplave údivu:„Je tu(existencia – poznámka D. Ď.),okolo nás, v nás, je my, nemožno povedať dve slová a nezmieniť sao nej, ale koniec koncov sa jej nedotýkame. Keď som sa domnieval, že na ňumyslím, treba predpokladať, že som si nemyslel nič, že som mal prázdnu hlavualebo, že som mal v hlave iba slovo, slovo ‚byť‘.“ [7] Postavavypovedá o nekritickom a vyprázdnenom používaní slova byť, ktoré jespäté s naším existovaním. Porozumieť nevoľnosť predstavuje svetlo prefundament bytia.

 

Nevoľnosť patrí medzi situácie „na hrane“, ktoré každého znás prinútia hľadať svoju tvár. Nejde o rozbitie jednej veľkej ilúziebytia každodennosti, pretože „patrí ako pôvodný fenomén k pozitívnejštruktúre pobytu.“ [8] Nazačiatku nášho hľadania stojí otrasenie celou bytosťou ako výzva: taktoto (ďalej) nejde!Ako každý „iný“ sa pohybujeme v spoločnomsvete a naraz som to práve „ja“, kto je nútený správať sa zvláštne. [9] Pritomtoto otvorenie očí akoby sálalo zo mňa. Skutočne sme nútení, lebo návratby bol, ak aj nie utopením, tak určite plahočením. Preto je takáto krajnosťpočiatkom novej cesty, ktorá si od nás vyžaduje prijatie, odvahu i dôveru.Otrasení nevoľnosťou chceme mať svoj život pevne v rukách v každomokamihu.

 

Otázku po nevoľnosti si položil vo svojej práci O úniku E. Lévinas, a to cez prizmu našichpotrieb. Potreba podľa Lévinasa začína nevoľnosťou. Nie je nejakým negatívom,ktoré by uspokojením zmizlo. Akoby sa po uspokojení potvrdila a panujev nás ďalej.

 

„My však vo fenoméne nevoľnosti konštatujeme inú,a možno vyššiu požiadavku: istý druh mŕtvej ťarchy v základe nášhobytia, od ktorej nás uspokojenie neoslobodí.“ [10] Najzjavnejším prípadomnevoľnosti je napínanie na zvracanie. Začne nás ovládať, ale keďže nie jepríjemné, chceme sa ho zbaviť. Ovláda nás celých, je to, akoby sme sa chcelizbaviť seba samých. Nedovolí nám pohnúť sa ďalej, aby sme si šli svojou„normálnou“ cestou, a pritom práve toto sme my. Preto prvé myšlienky onevoľnosti sú bezmocnosť, hnev, strach – o to, čo nám ujde, z toho, čo sas nami deje. Uvedomujeme si, že teraz cítime, že sme, ale pri tejtonevoľnosti je to nanajvýš nechcené, príjemnejšie by bolo zbaviť sa zmyslov,keby to len šlo. Lévinas hovorí, že „je to sama skúsenosť čistého bytia…“ [11]

 

Fyzická slabosť, ktorá sa pri bezmocnosti objaví, námspôsobuje neschopnosť usmerňovať svoju vôľu. Posledné, takmer nepatrné zvyškysíl, ktoré nám ešte zostali, nepostačujú pre náš vzlet, ale uvoľňujú cestupocitu hanby. Lévinas síce vylučuje hanbu pred spoločnosťou, poukazuje však nahanbu zo seba samého. Nevoľnosť bytostne osamocuje: v plnej intenzitepociťujeme neudržateľnosť situácie. Tým, že padla pokojná zabývanosťa odkryla sa naša nedostatočnosť, stojíme tvárou v tvár našej holejexistencie. „Takto sa napínanie na vracanie nekladie len ako niečo absolútne,ale ako sám akt kladenia sa: Je to samo potvrdenie bytia.“ [12]

 

Ďalší filozof spomedzi existencialistov, Gabriel Marcel,opisuje v textoch K filozofii nádeje nevoľnosť z toho, keď saz človeka stáva funkcia. Ide o príklady konkrétnej nevoľnosti, ktoráukazuje na porozumenie spolupobytu. Človek má pri práci presne vymedzené, čo márobiť, a to sa aj stáva náplňou jeho dní. Je odkázaný vykonávať stáleopakujúcu sa prácu. Sfunkčnenie ľudského výkonu je síce efektívne, ale zároveňje veľkou prehrou toho, čo označujeme ako ľudský prístup. Znechutenie vidíMarcel najmä v tom, že ide o degradáciu človeka. Sfunkčnenie človekaje fixovaním jeho podstaty ako nejakého článku, ktorý je však znova súčasťouneurčitosti. Marcelovými slovami: „je tu pocit neznesiteľnej, tupej nevoľnostizo strany človeka núteného žiť, akoby sa naozaj stotožňoval so svojimifunkciami; a tento pocit nevoľnosti je dostatočným dôkazom, že sa tu dobezbranných myslí musel zakoreniť nejaký omyl, či falošný výklad…“[13]Ak ide o rutinnúprácu, ktorej najvýznačnejším reprezentantom je azda „pásová“ výroba, napriektomu, že je stále čo robiť, rozprestiera sa okolo pracujúcich zívajúcapustatina. V práci, ktorá robí z človeka funkciu, nie je priestor(čas) na to, aby sa uskutočňoval so svojou tvorivosťou, aby sa utvoril priestorpre transcendovanie i v takejto každodennej činnosti. Hovorímeo nútenej lopote, a pritom sú veľkostánky práce či akékoľveksfunkčňujúce úväzky ďaleko od toho, čo človek odjakživa prijímal ako jarmo čikríž svojho života. Marcel výstižne hovorí o bezbranných mysliach, doktorých sa vkradol omyl. Omyl, ktorý je využitím ľudskej jednoduchostia zneužitím ľudských životov. Zdá sa, že to, čo zostáva takto pracujúcimnajvlastnejšie, sú iba tiché víry myšlienok a potom ešte občasná úzkosť.Ovocím takej práce je obrovský mrak nepokoja a neradosti. Niet sa čodiviť, že ho je veľakrát potrebné zatlačiť zaobstarávaním a únikmi poskončení pracovnej doby.

 

Zatiaľ čo Lévinas opisuje konkrétny prejav nevoľnosti, u Sartramôžeme pozorovať metafyzickú vznešenosť niečoho „prízemného“. Z nášhoprístupu zaznieva vyzdvihnutie nevoľnosti a pritom, keď sa ohlási, chcemena ňu najradšej zabudnúť už s prichádzajúcim ďalším okamihom. Je toi preto, že tá pravá, autentická nevoľnosť nie je čímsi, čo by sme simohli privolať sami. Keďže je niečím prekvapujúcim, nie je možné sa na ňuvopred pripraviť. Je jej pritom vlastné upozornenie na seba samého. [14]

 

Nevoľnosť sme zaradili k okamihom, ktoré charakterizujenaša bezmocnosť. Bezmocnosť, ktorá nás prepadne a ovládne. Pri spätnompohľade na nevoľnosť môžeme konštatovať, že jestvuje možnosť „ťažiť“z vlastnej bezmocnosti. Tak sa nám to najposlednejšie stáva posilňujúcimzdrojom. Od čoho sa môžeme odvrátiť tvárou, v nás môže naďalej „hlodať“a upozorňovať nás na našej ceste.

 

L i t e r a t ú r a

BLECHA, I.: Proměny fenomenologie. Úvod doHusserlovy filosofie. Praha:Triton 2007.
DÉMUTH, A.: Homo– anima cognoscens alebo o pozadí nášho poznávania. Bratislava: Iris, 2003. 
HEIDEGGER, M.: Bytí a čas. Praha: OIKOYMENH 2002.
LÉVY, B.-H.: Sartrovo století. Brno:Host 2003.
LÉVINAS, E.: O úniku. In: Filozofia, roč. 61,2006, č. 8.
MARCEL, G.: K filosofii naděje. Praha: Vyšehrad 1971.
SARTRE, J.-P.: Nevolnost. Praha: Odeon 1993.
SARTRE, J.-P.: Bytí a nicota. Praha: OIKOYMENH 2006.

 

P o z n á m k y
[1] LÉVY,B.-H.: Sartrovo století. Brno: Host, 2003, s. 36.

[2] SARTRE, J.-P.: Nevolnost. Praha: Odeon, 1993, s. 18.

[3] Tamže, s. 9.

[4] Tamže, s. 23.

[5] SARTRE, J.-P.: Bytía nicota. Praha:OIKOYMENH, 2006, s. 14.

[6] SARTRE, J.-P.: Nevolnost. Praha: Odeon, 1993, s. 60.

[7] Tamže, s. 133.

[8] HEIDEGGER, M.: Bytía čas. Praha:OIKOYMENH, 2002, s. 159.

[9] „Ide o prvú negatívnuskúsenosť: rozpadá sa zrozumiteľnosť sveta, v ktorom som doposiaľ pasívneprežíval.“ BLECHA, I.: Proměny fenomenologie. Úvod doHusserlovy filosofie. Praha: Triton, 2007, s. 338.

[10] LÉVINAS, E.: O úniku. In: Filozofia,roč. 61, 2006, č. 8, s. 677 (preložila Michaela Fišerová).

[11] Tamže, s. 681.

[12] Tamže, s. 681.

[13] MARCEL, G.: K filosofiinaděje. Praha:Vyšehrad, 1971, s. 8–9.

[14] Ide tak o „… ono vyňatiečloveka z neautentického davu, umlčanie každodenných prázdnych rečí (len takpre reči) a postavenie jedinca pred zrkadlo vlastnej autenticity.” DÉMUTH, A.: Homo– anima cognoscens alebo o pozadí nášho poznávania.Bratislava: Iris, 2003, s. 76–77.

 

Mgr. DenisaĎurišová
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava