Odhaľovanie kauzálnych väzieb


Károly, T.: Odhaľovanie kauzálnych väzieb. In: Ostium, roč. 12, 2016, č. 2.


Revealing of causal connection

This article deals with the causal connection between cause and effect. Main claim is that Hume’s theory cannot solve the problem of spurious causes, and that it is needed to take into account the theory of causal processes. Hence, for this reason Salmon’s causal-mechanical model is analyzed. According to this model between causally related events  a mark, signal or energy is transmitted. Subsequently, manipulation theories of causation are analyzed. These theories face some problems, which, however, can be solved using the method of prevention. This method can distinguish relevant causes from the spurious ones by preventing a transmission of specific types of events. With the method of prevention and the theory of causal processes it is possible to distinguish between events where necessary or relevant causal connection is present and events where it is missing. Therefore, the problem of spurious causes is soluble.

Keywords: Causal process, Hume, Manipulation, Necessary connection, Salmon, Spurious cause

 

Úvod[1]
V tomto článku sú predstavené teórie kauzálnych procesov spolu s manipulačnými teóriami a metódou na odhaľovanie nevyhnutného spojenia medzi príčinou a účinkom. Ide o iný pohľad na kauzalitu, aký predostrela teória Davida Huma a jeho nasledovníkov. Humovské koncepcie tým, že odmietli poznateľnosť nevyhnutného spojenia medzi príčinou a účinkom, zredukovali kauzalitu len na pravidelné združenie udalostí. Tento text je zároveň aj pokračovaním môjho predošlého článku z časopisu Ostium, v ktorom sa tvrdí, že problém falošných príčin v humovských koncepciách zostáva neriešiteľný.[2]

Pod falošnou príčinou sa rozumie taká udalosť, ktorá síce mohla byť pravidelne združená s inou udalosťou, ale túto udalosť ona nezapríčinila, a skutočnou príčinou bola iná udalosť. Ak C E boli pravidelne združené len vďaka náhode, tak C sa nijakým spôsobom nepodieľa na výskyte E. Môže sa stať, že nastane c, ale po ňom nebude nasledovať e. [3] Vzťah medzi udalosťami, ktoré sú len zhodou okolností pravidelne združené a nie je medzi nimi kauzálny vzťah, môžeme nazývať falošná príčinnosť. Ako vzor falošnej príčinnosti si môžeme uviesť dva príklady: „Po každom dni nasleduje noc“,[4] pritom medzi dňom a nocou nie je žiaden bezprostredný kauzálny vzťah, ale príčinou striedania dňa a noci je rotácia Zeme okolo vlastnej osi. Alebo „Vždy keď nastane pokles stĺpca na barometri, nastane búrka“,[5] lenže príčinou búrky nie je pokles stĺpca na barometri, ale pokles atmosférického tlaku, ktorý je spoločnou príčinou týchto obidvoch udalostí. Čo sa týka falošných príčin, tieto jednoduché príklady, sú len reprezentáciou komplexnej bohatosti vedeckých problémov. Preto predstavenie vhodných teórií príčinnosti by malo mať pozitívny dopad na celkovú vedeckú prax.

V tomto texte predstavím teórie, ako teórie kauzálnych procesov a manipulačné teórie, ktoré budú nápomocné pri navrhnutí metódy na odhaľovanie nevyhnutného spojenia medzi príčinou a účinkom, čím sa vyhneme problémom regularitných teórií, teda aj problémom falošnej príčinnosti, ktoré sužujú teórie kauzality vo všeobecnosti.

1. Prenos energie
V súčasnej vede, konkrétne vo fyzike, sa bežne vyskytujú také pojmy, akými sú sila alebo energia. V makrofyzike sú to gravitačné sily, ktoré ovplyvňujú správanie sa objektov, v kvantovej mechanike sú to zas elementárne častice, ktoré si vymieňajú balíčky energie, kvantá, ohraničené hodnotou Planckovej konštanty, cca. 6,626.10-34 J.s-1.

Tieto vedecké teórie do sveta postulujú sily či energie. Na týchto silách je postavený aj náš výklad sveta, naša ontológia a na ich postulácii fungujú aj naše predikcie. Napríklad v newtonovskej mechanike, vesmírne teleso môže krúžiť okolo hviezdy, lebo je priťahované silou tejto hviezdy, inak by priamočiaro putovalo vesmírom a nemenilo svoj smer. Elektrón, ktorý krúži okolo jadra, aby zmenil svoju energetickú hladinu a preskočil na nižšiu úroveň, musí emitovať nejakú energiu v podobe žiarenia. Naopak, aby sa dostal na vyššiu energetickú hladinu, potrebuje absorbovať svetelnú energiu.

Podľa Huma synonymné výrazy, akými sú sila, moc, energia, nevyhnutné spojenie, atď. sú jedny z najtemnejších a najneistejších výrazov.[6] Lenže ako vidíme, veda bežne pracuje s týmito „temnými“ a „neistými“ výrazmi, a dokonca ich má aj zadefinované. Je síce pravda, že povahu týchto síl možno nikdy nespoznáme, ale neraz sa ukazuje, že ich postulácia do nášho sveta je prospešná. Nejaká udalosť druhu C kauzálne pôsobí na nejakú inú udalosť druhu E vtedy a len vtedy, keď sa od C prenáša nejaká energia na E. Udalosť c kauzálne pôsobí na udalosť e vďaka nejakej sile, ktorú mu odovzdáva. Hume zas ale tvrdil, že o príčinnosti môžeme hovoriť len v zmysle pravidelného združenia a nie nevyhnutného spojenia.

2. Fairova teória prenosu
Podľa Davida Faira o príčinnosti by sme mali hovoriť ako o prenose energie medzi dvoma objektmi. Dokonca nielen kauzálne vzťahy opísané v prirodzenom jazyku, ale aj mentálne fenomény by mali byť zredukované na tento fyzikálny vzťah.[7] Od príčin sa vždy šíri nejaká energia, kvantita, hybnosť, ktorá spôsobuje vznik účinku. Fairova teória je inšpirovaná hlavne fyzikou a Fair sa domnieva, že na jazyk fyziky je potrebné zredukovať aj príčinnosť.

Podľa Faira kauzálne spojenie je fyzikálny vzťah v podobe energicko-hybného prenosu.[8] Predstavme si, že let baseballovej lopty zapríčiní rozbitie okna. Túto udalosť môžeme vysvetliť vo fyzikalistickom jazyku: na jednotlivé roztrúsené kúsky skla sa preniesla energia od dopadnutej baseballovej lopty na okno. Alebo, keď Jano otvorí dvere, tak od Janových ramenných svalov sa na dvere prenáša energia, ktorá spôsobí ich otvorenie. Keď Slnko ohrieva Zem, znamená to, že fotóny šíriace sa zo Slnka spôsobujú ohrievanie nebeského telesa. Príčinou vzniku bolesti Janovho ucha bola energia, ktorá sa šírila zo zdroja, ktorý vydával silný zvuk.[9] Podľa zdravého rozumu, keď ponoríme ľadovú kocku do pohára vody, povieme, že ľad spôsobil ochladnutie vody. V skutočnosti vo fyzikalistickom jazyku, teplo z vody sa prenieslo na kocku ľadu, ktorá sa následne (pod vplyvom energie) rozpustila.[10]

Príčinnosť je vo Fairovej koncepcii teda vzťah, v ktorom sa medzi dvoma objektmi prenáša nejaká energia. Práve táto energia je zodpovedná za vznik zmeny na strane účinku. E sú spojené prostredníctvom energicko-hybného prenosu vtedy a len vtedy, keď od sa šíri energia, ktorá zapríčiňuje vznik E.[11]

3. Salmonov kauzálno-mechanický model
Na podobnom princípe, na akom je vybudovaný Fairov model, je vybudované aj Wesleyho C. Salmonove kritérium prenosu stopy.[12] Medzi udalosťami sa vyskytuje kauzálny proces, v ktorom sa prenáša stopa a spája tak príčinu s účinkom.

Salmon svoj model prezentuje v rámci úvah o explanácii, pričom sa domnieva, že explanácia je úzko spojená s príčinnosťou a na úspešnú explanáciu by bolo vhodné nájsť kauzálne väzby medzi jednotlivými udalosťami. Napríklad medzi poklesom stĺpca na barometri a výskytom búrky nie je žiadna kauzálna väzba, preto pokles stĺpca na barometri možno považovať za falošnú príčinu, ktorá nemala žiaden vplyv na prítomnosť či neprítomnosť búrky. Aby sme odhalili len relevantné kauzálne väzby, potrebujeme poznať nejaký fyzický kontakt medzi príčinou a účinkom: nejaký prenos energie medzi nimi. Taktiež je potrebné do sveta postulovať zákon zachovania energie, kedy príčina odovzdáva účinku nejaké množstvo svojej energie.

Predtým než sa bližšie pozrieme na Salmonovu koncepciu kauzality, treba pripomenúť, že kauzálno-mechanický model je v opozícii voči humovskému chápaniu príčinnosti. Hume odmietal poznateľnosť nevyhnutného spojenia medzi príčinou a jej účinkom, odmietal poznateľnosť nejakej záhadnej sily, ktorá by ich spájala. Salmon sa chce dôsledne držať Humovych slov a nehovoriť o nejakých mysterióznych silách, ale napriek tomu hovorí, že medzi príčinou a účinkom môžeme vystopovať spojenie. Prostredníctvom tohto spojenia v podobe kauzálneho procesu, príčinnosť nezostáva zredukovaná len na pravidelné združenie.

„Pokiaľ odhliadneme od kvantovo-mechanických fenoménov, myšlienka kontinuálneho fyzikálneho spojenia medzi príčinami a účinkami sa zdá byť zaistená. Hume pri charakterizácii príčinnosti, spomína časové predchádzanie, styčnosť a pravidelné združenie. Nenašiel žiadnu dodatočnú stopu, ktorá by tvorila kauzálne spojenie. Ak príčina a účinok nie sú spojité, tak prirodzeným krokom je doplniť medzičlánky, ktoré tvoria kauzálnu reťaz so spojitými väzbami. Ale akonáhle sa objaví a doplní nová väzba, znova vyvstáva humovská otázka: aké je spojenie medzi samotnými medzičlánkami? Zdá sa, že humovská otázka sa nedá zodpovedať“.[13]

Hume túto otázku nemôže zodpovedať, lebo v jeho teórii príčinnosti sa nerozlišuje medzi kauzálnymi procesmi a kauzálnymi interakciami.[14] Týmto (pevným) spojením medzi dvoma udalosťami, príčinou a účinkom, je podľa Salmona kauzálny proces. Udalosť je podľa Salmona niečo, čo sa stalo vo vymedzenom regióne priestoročasu. Kontext determinuje, aký veľký alebo malý tento región môže byť. Proces je niečo, čo má v danom kontexte dlhšie časové trvanie než udalosť a v mnohých prípadoch má aj väčší priestorový rozsah než udalosť. V priestoročasových diagramoch sú udalosti reprezentované bodmi, zatiaľ čo procesy sú reprezentované čiarami. Zrážka baseballovej lopty s oknom môže byť chápaná ako udalosť; baseballová lopta letiaca z baseballovej palice smerom do okna môže byť chápaná ako proces. Napríklad v kozmológii, explózia supernovy sa chápe ako udalosť; šírenie sa fotónu alebo neutrína z danej explózie na Zem sa môže považovať za proces. Z bežného života, náhodné stretnutie s priateľom v supermarkete je udalosťou; celý nákup v supermarkete je procesom. V mikrofyzike, zrážka fotónu s elektrónom je udalosť; obiehanie elektrónu okolo jadra atómu je zas proces.[15] Salmon používa okrem termínu udalosť aj termín kauzálna interakcia. Pod kauzálnou interakciou možno rozumieť stret dvoch alebo viacerých kauzálnych procesov. Napríklad rozbitie okna baseballovou loptou sa chápe ako kauzálna interakcia, keďže medzi sebou spoločne interagovali dva kauzálne procesy a to let loptypretrvávajúce okno (okno, ktoré pretrváva „nezmenené“[16] v čase sa chápe ako kauzálny proces).

Salmon vo svojej teórii odlišuje kauzálny proces od pseudoprocesu. Napríklad pohyb oblaku po oblohe je proces, ale putovanie tieňa, ktorý vrhá oblak na zem je už pseudoproces. Rozdiel medzi procesom a pseudoprocesom spočíva v tzv. kritériu prenosu stopy. Jedine kauzálny proces dokáže prenášať stopu z jednej udalosti na druhú. Podľa Salmona „[s]topa (alebo informácia) sa prenáša kontinuálne v priestore a čase“.[17] Pod stopou môžeme rozumieť energiu, hybnosť, informáciu, signál atď., teda čokoľvek, čo sa nezmenené prenáša alebo pretrváva v priestoročasových lokalizáciách.

Salmon v rámci kritéria prenosu stopy tvrdí, že len kauzálny proces je schopný prenášať svoju nezmenenú štruktúru a pseudoproces to nedokáže.

„Kauzálne procesy sú schopné prenášať energiu, informáciu a kauzálne pôsobiť z jednej časti priestoročasu do ďalšej. Tvrdím, že kauzálne procesy sú práve tie druhy kauzálnych spojení, ktoré Hume hľadal, ale nebol schopný nájsť. Tiež tvrdím, že také spojenia neporušujú Humove námietky voči mysterióznym silám“.[18]

Prostredníctvom kauzálneho procesu môžeme vystopovať príčinu daného účinku a vyhnúť sa tak nekauzálnym vzťahom. Salmon hovorí aj o svojej tzv. „At-At“ teórii kauzálneho ovplyvňovania [influence], v ktorej udáva svoju podmienku prenosu stopy:

„Stopa, ktorá bola uvedená do procesu prostredníctvom jediného zásahu v bode A je prenášaná do bodu B vtedy a len vtedy, keď sa vyskytuje v B a vo všetkých fázach procesu medzi A a B bez dodatočných zásahov“.[19]

Prenos stopy z bodu A do bodu B si môžeme tiež ilustrovať na spomínanom príklade rozbitia okna baseballovou loptou. V bode nastane úder do lopty baseballovou palicou, lopta naberie hybnosť/energiu a šíri sa priestoročasom v podobe stopy, ktorá prenáša svoju nezmenenú informáciu do bodu B, kde je okno:

karoly_obr10Svet v Salmonovej koncepcii je zložený z procesov, ktoré navzájom interagujú, pričom platí pravidlo, že interagovať medzi sebou môžu len kauzálne procesy. Len kauzálny proces dokáže šíriť stopu. Relevantné v Salmonovej koncepcii je, že dokáže odlíšiť kauzálne procesy od pseudoprocesov. Pseudoproces nie je schopný šíriť stopu resp. prenášať informáciu a taktiež sa môže šíriť nadsvetelnou rýchlosťou,[20] čo je nezlučiteľné s teóriou relativity. Napríklad kauzálnym procesom je, keď auto ide po ceste. Auto narazí do kamennej steny a skriví sa mu nárazník. Auto bude prenášať stopu z nárazu ešte dlho potom, ako narazilo do steny. Tieň zo skriveného nárazníka, ktorý vrhá auto na cestu je pseudoprocesom, lebo tieň nie je schopný prenášať stopu. Len kauzálny proces dokáže prenášať stopu, na rozdiel od pseudoprocesu, ktorý to nedokáže.[21]

Ďalším príkladom môže byť svetlo z rotujúceho majáka. Svetlo, ktoré v krátkych impulzoch putuje z majáka na stenu je kauzálnym procesom. Ak pred svetlo z majáka umiestnime červený filter, svetelné impulzy v mieste dopadu na filter nadobudnú červenú farbu, ktorá sa prenáša až na stenu. Ako maják rotuje, tak svetelný lúč po prechode cez červený filter sa prejaví na stene v podobe červenej farby. Bod svetla, ktorý putuje po stene a mení sa z bieleho na červený a z červeného na biely je pseudoproces, lebo bod, kde svetlo mení farbu sa nachádza na červenom filtri a nie na stene.[22] Podobným príkladom je premietanie filmu. Svetlo z premietačky, ktoré sa šíri až na plátno je v celom rozpätí kauzálnym procesom. Pohyb koňa na plátne je už ale pseudoprocesom, lebo keby sme na koňa na plátne namaľovali červenú značku, tak by ju svojim pohybom nemohol prenášať.[23]

Salmon a tiež aj jeho žiak Phil Dowe rozlišujú tri typy interakcií: Y, λ, X. Okrem týchto troch môžu existovať aj komplikovanejšie formy.[24] Podľa Salmona Y-typ interakcie nastáva, keď sa jeden proces rozvetví na dva procesy: napríklad rádioaktívny rozpad jadra alebo nakladenie vajca hadom. λ-typ interakcie nastáva, keď sa dva samostatné procesy zlúčia. Napríklad absorpcia fotónu atómom alebo konzumácia myši hadom.[25] Pod X-typom si môžeme predstaviť transmutáciu, kde atóm dusíka sa zrazí s alfa časticou, z čoho vznikne atóm kyslíka a protón. Nukleárna rovnica (kde Q reprezentuje špeciálnu energiu potrebnú pre interakciu) je daná: [26]

karoly_nuklearna rovncia zo strany 80

 

4. Námietky voči kauzálno-mechanickému modelu
Hitchcock uvažuje nad príkladom prenosu stopy z jednej biliardovej gule na druhú. Napríklad jedna guľa inej guli odovzdáva nielen hybnosť, ale aj modrú škvrnu, ktorú na nej zanechal úder z tága a táto škvrna je prenášaná kontinuálne priestoročasom ako kauzálny proces. Obidve stopy, hybnosť ako aj modrá škvrna z tága sa spoločne podieľali na interakcii s druhou guľou a obidve stopy sa aj na túto guľu preniesli. Prečo by sme mali za relevantnú stopu považovať hybnosť gule a nie radšej škvrnu z tága?[27] V tomto príklade aj podľa Woodwarda[28] je náročné ukázať, prečo by sme mali považovať za kauzálne relevantný lineárny pohyb gule a nie nejakú inú črtu. Výčitka spočíva v tom, že v Salmonovom modeli nevieme určiť, ktorú stopu by sme mali uprednostniť.

Ako uvádza Dowe, Salmon vo svojej koncepcii spomína, že sa prenáša nejaká štruktúra v podobe stopy, ale pod nejakou štruktúrou si môžeme predstaviť čokoľvek, dokonca aj spomínaný prenos škvrny z tága.[29] Kvôli týmto problémom sa rozhodol Dowe teóriu svojho učiteľa zmeniť a navrhnúť novú (ale veľmi podobnú). Aby odstránil spomínané chyby, tak namiesto vágneho termínu „stopa“ či „štruktúra“ hovorí o príčinnosti, ako o prenášaní „zachovanej kvantity“. Namiesto „kauzálnej interakcie“ používa termín „pretínanie (intersection) svetočiar“ a „vymieňanie energie“. Dowe uvádza definície dvoch základných pojmov v jeho teórii zachovania kvantity:

Definícia 1: Kauzálny proces je svetočiara objektu, ktorá zahŕňa zachovanú kvantitu.
Definícia 2: Kauzálna interakcia je pretínanie svetočiar, ktoré zahŕňa výmenu zachovanej kvantity.[30]

Pod svetočiarou sa rozumie súčet bodov v priestoročasovom (Minkowskeho) diagrame, ktoré reprezentujú históriu objektu. Svetočiary, resp. červy v priestoročase, sú časovo orientované. Svetočiara reprezentuje proces, v ktorom sa prenášajú zachované kvantity. Objekt je niečo, čo nachádzame v ontológii vedy (napríklad častice, vlny alebo polia) alebo je to niečo, čo chápeme zdravým rozumom (stoličky, budovy a ľudia). Proces je svetočiarou objektu, pritom sa predpokladá, že rôzne priestoročasové krajce jedného procesu reprezentujú ten istý objekt v odlišných časoch. Preto sa požaduje, aby bol objekt identický v rôznych časoch.[31] Podľa Dowa definície 1 a 2 sa vyhýbajú problému kruhu, lebo sa v nich vyskytujú základné nekauzálne pojmy ako „zachovaná kvantita“ a „svetočiara“.[32] Podľa neho, teória, ktorá hovorí o výmene kvantity medzi objektmi je presnejšia než Salmonova teória, ktorá používa nejasný termín „prenosu stopy“.[33]

Spomínané kritiky, z ktorých sme si uviedli len zlomok, sú postavené na výčitke, že pozorovanie prenosu stopy môže byť užitočné ako kritérium v rozlíšení medzi kauzálnym procesom a pseudoprocesom, nedokážeme v ňom však presne určiť také črty vlastnosti, ktoré sú kauzálne relevantné pre daný výstup. Preto si myslím, že je potrebné vylepšiť túto teóriu a to tým, že dokážeme presne zistiť, čo je relevantné a čo redundantné v kauzálnom procese.

Nazdávam sa, že vyriešiť tieto problémy môžeme prostredníctvom vedeckej metódy, ktorá nám umožní selektovať relevantné kauzálne javy, od tých redundantných, či falošných, ktoré nemali na vznik účinku žiaden vplyv. Nápomocná nám pri tom bude aj manipulačná teória príčinnosti.

5. Manipulovanie s príčinami
V odhaľovaní relevantných kauzálnych väzieb budem vychádzať najmä zo spomínaných teórií kauzálnych procesov. Pritom často na to, aby sme mohli odhaľovať takéto spojenie, potrebujeme vytvoriť vhodné experimentálne podmienky. Tieto podmienky, sú zväčša vytvorené človekom, ktorý v nich modeluje umelé situácie podobné prírodným procesom prebiehajúcich vo svete. Veľmi nápomocná je preto manipulačná teória príčinnosti. Zástancovia manipulačnej teórie[34] tvrdia, že o príčinnosti sa nedozvedáme so založenými rukami pozorovaním zmien udalostí, tak ako to zastávajú regularitné koncepcie príčinnosti. Čistým pozorovaním nemôžeme zistiť, že od C sa k E šíri nejaké spojivo. Ale naopak, ideu príčinnosti môžeme získať len vďaka manipuláciám.

Tým, že manipulujeme s objektmi, odhaľujeme vzájomnú spojitosť medzi príčinou a účinkom. Napríklad, keď namierim zbraň na priateľa a stlačím spúšť, príčinou zabitia je moje stlačenie spúšte. Keď stlačím centrálny gombík od jadrových hlavíc, príčinou zničenia planéty je moje stlačenie gombíka. Znamená to, že ak manipulujem s c prostredníctvom jeho navodenia a to umožní vznik e, tak c je príčinou e. Ak navodím d a nenastane e, tak d nie je príčinou e. Takto môžeme odhaliť skutočné spojenia medzi jednotlivými udalosťami. Podľa Collingwooda je „Príčina udalosť alebo stav vecí, ktorej navodenie alebo zabránenie je v našej sile, a ktorej navodením alebo zabránením dokážeme navodiť alebo zabrániť tomu, čoho je príčinou“.[35] Collingwood uvádza príklad so zapnutím a vypnutím svetla. Pod navodením sa rozumie, keď vypínač uvedieme do polohy „zapnúť“ a žiarovka sa rozsvieti. Pod zabránením sa rozumie, keď vypínač uvedieme do polohy „vypnúť“ a žiarovka prestane svietiť.[36]

Keďže podľa manipulačných teórií príčinnosti, príčinou je len to, čím môžeme my, ľudia manipulovať, táto teória je preto antropocentrická. Tento antropocentrizmus sa prejavuje aj v relativite príčin výskytu nejakej udalosti. Koľko odlišných ľudí, toľko odlišných príčin, pretože každý môže manipulovať udalosťami len na základe vlastných schopností. Collingwood túto relativitu príčin formuluje nasledovne: Predpokladajme nejakú udalosť y, ktorej zapríčinenie je možné prostredníctvom troch rôznych podmienok α, β, γ a tiež predpokladajme, že existujú tri osoby A, B, C. Osoba A je schopná navodiť alebo zabrániť len a len α; osoba B je schopná navodiť alebo zabrániť len a len β; osoba C je schopná navodiť alebo zabrániť len a len γ. Ak by sme sa opýtali „Čo bolo príčinou y?“, každý by uviedol odlišnú odpoveď. Pre A je príčinou α, pre B je príčinou β, pre C je príčinou γ. Preto platí princíp: pre konkrétnu osobu je príčinou taká konkrétna udalosť, ktorú dokáže navodiť alebo zabrániť.[37] Napríklad doktor môže vyliečiť nejakú chorobu podaním liekov, niekto iný na vyliečenie môže použiť psychologické metódy. Preto v prvom prípade príčinou choroby budú nejaké biochemické faktory, v druhom prípade psychologické faktory.[38] V prípade, že niekto nie je schopný navodiť alebo zabrániť nejakým udalostiam, ten nezíska pojem príčiny v konkrétnych situáciách.

Pôvodné idey manipulačných koncepcií sú založené na tvrdení, že príčinou je len to, čo je manipulovateľné ľuďmi. Menzies a Price berú tento antropocentrický prvok veľmi vážne. Dokonca tvrdia, že príčinnosť môže byť sekundárnou kvalitou podobnou farbe. Preto nielen oni,[39] ale aj Collingwood[40] predpokladajú, že bez pôsobiacich aktérov by nemohol vzniknúť pojem príčinnosti. Preto, ak v nejakom možnom svete existujú bytosti bez manipulačných schopností, tak tieto bytosti nikdy nemôžu nadobudnúť pojem príčiny. Jedine na čo sa môžu odvolávať je pravidelná následnosť udalostí bez kauzálneho spojenia: jedna udalosť plynie po druhej.

Myslím si, že manipulačná teória príčinnosti nám môže byť nápomocná pri odhaľovaní nevyhnutného spojenia medzi udalosťami, lebo práve manipuláciou ho môžeme odhaľovať. Lenže, jej podmienkou je, že len to, čo môže byť manipulovateľné človekom je príčinou. Okrem obmedzenia na antropocentrizmus, ďalším problémom je, že existuje veľa fenoménov, s ktorými nemôžeme manipulovať (napríklad vesmírne objekty, prírodné katastrofy atď.). Keby nebolo človeka, nebolo by príčinnosti a len človek odhaľuje príčinné vzťahy.

Menzies a Price spomínajú príklad z roku 1989, kedy v San Franciscu nastalo zemetrasenie, za príčinu ktorého sa uvádzalo trenie medzi kontinentálnymi platňami. Lenže nie je v ľudských možnostiach pôsobiť na kontinentálne platne a vyvolať zemetrasenie. Môžeme sa nanajvýš odvolať na nejakého ideálneho manipulátora, ktorý keby operoval s nadľudskými schopnosťami, tak by vedel hýbať kontinentálnymi platňami, alebo skôr namodelujeme podobnú situáciu v nejakom umelom modeli. Takýmto spôsobom pracujú aj seizmológovia, ktorí vytvoria v umelých podmienkach umelú simuláciu pohybu kontinentálnych platní. Podmienkou však je, že tieto umelé situácie musia obsahovať nejakú rovnakú alebo podobnú vnútornú črtu, ktorá je charakteristická aj pre nemanipulovateľné situácie.[41] Takáto idea môže byť napadnuteľná, lebo nemôžeme zaručiť resp. vymedziť rovnakosť alebo podobnosť nemanipulovateľných situácií s ich umelou analógiou. Napríklad, ak by sme chceli skúmať gravitačné pôsobenie planét, mohli by sme byť dosť skeptickí voči tomu či objekty v laboratóriu, ktoré postrádajú vysoké gravitačné pôsobenie, môžu byť vhodnými kandidátmi na vysvetlenie skutočného kauzálneho pôsobenia medzi vesmírnymi telesami. Napriek tomu sa nazdávam, že vo vedeckom svete, takéto analógie bežné fungujú: v akváriách sa umelo vytvárajú tsunami, zrážkami elementárnych častíc sa modeluje veľký tresk atď.

Nazdávam sa, že nie je nevyhnutné pri výklade kauzality za každých okolností zostať uväznení len v odvolávaní sa na naše ľudské schopnosti a o príčinnosti hovoriť len v prípade existencie ľudí. Takto chápaná príčinnosť obsahuje ťažko riešiteľné problémy akými sú napríklad nemanipulovateľné príčiny. Aj samotní predstavitelia manipulačných teórií, Woodward[42] alebo von Wright,[43] sa obidvaja dištancujú od základných myšlienok manipulačných teórií a zastávajú názor, že kauzalita môže byť aj niečo ontologické a jej existencia nemusí byť závislá len od ľudskej mysle.

Von Wright napadá humovskú regularitnú teóriu a odmieta prijať názor, že kauzálna nevyhnutnosť existuje len v našej mysli a nie je to nič objektívne. Podľa neho nevyhnutné spojenie medzi príčinou a účinkom objavujeme práve pri manipuláciách; preto naše manipulácie odhaľujú niečo, čo je vo svete.[44] V tomto prípade paradoxne antropocentrický prvok v manipulačných teóriách by mal podporovať existenciu niečoho vo svete. Tieto teórie – ak by sme súhlasili s von Wrightom – sa snažia odhaľovať nevyhnutné spojenie medzi príčinou a účinkom, ktorého poznateľnosť Hume odmietal. Síce nemusíme poznať toto spojenie priamo, ale môžeme vedieť, že niečo také ako nevyhnutné spojenie medzi príčinou a účinkom predsa existuje.

Myslím si, že problémov ktorými trpia manipulačné teórie sa môžeme zbaviť tak, že nahradíme človeka kauzálnym procesom. Človek patrí medzi objekty a je schopný interagovať so svetom. Preto, manipuláciu človeka č s nejakým javom c, možno chápať ako interakciu dvoch procesov č c, nezáležiac na tom, či sú to ľudia, stoličky, skaly, hmyz, špina atď. Napríklad predstavme si, že v miestnosti vystrájajú nejaké deti. Jedno dieťa sa vo svojom enormnom vystrájaní prudko rozbehne a potkne sa o stoličku. Dieťa o sile F vrazí do balkónového okna a celé ho rozbije. V tomto prípade príčinou rozbitia okna je náraz človeka, lebo došlo k manipulácii dieťaťa s oknom. Opäť si predstavme miestnosť, v ktorej je skorodovaná plynová bomba a uniká z nej plyn. V miestnosti dôjde ku skratu elektrického vedenia a nastane výbuch. Tlak, ktorý sa šíri má silu F a o tejto sile rozbije okno. Aj v prvom aj v druhom prípade pôsobila sila F, ktorá bola zodpovedná za vznik rovnakého účinku – rozbitie okna. Preto si myslím, že je vhodné, v manipulačných teóriách príčinnosti, nahradiť pôsobenie ľudí – aktérov – kauzálnymi procesmi. Týmto nahradením sa vyhneme mnohým obmedzeniam, ktoré na nás kladie manipulačná teória. Pritom nevylučujem, že existencia rôznych objektov, vzťahov, síl, zákonov, takisto kauzality atď. je závislá od existencie ľudských myslí, ale nazdávam sa, že pri odhaľovaní príčin, nie je nevyhnutné iba priame manipulovanie s objektmi, stačí na to len ich pozorovanie živou bytosťou, ktorá svet empírie pomenováva nejako svojou mysľou, usporadúva a vytvára si o ňom ucelenú konštrukciu.

Keď budeme uvažovať o príčinnosti ako o prenose energie, ktorá sa šíri v kauzálnom procese medzi príčinou a účinkom, získame užitočnú linku, ktorá spája príčinu s jej účinkom. Manipulačná teória nepostuluje existenciu žiadnej linky, a preto jej hrozí, že upadne do problémov regularitnej teórie. Lebo mohlo ísť opäť len o falošnú príčinnosť v zmysle, keď som manipuloval s vypínačom, zaplo sa svetlo. V skutočnosti medzi manipuláciou s konkrétnym vypínačom a zasvieteným svetlom nemusí byť žiaden kauzálny vzťah. Väčšiu istotu by sme mali, keby sme medzi manipuláciou a zasvietením svetla identifikovali nejakú šíriacu sa linku v podobe kauzálneho procesu. Pritom, rád by som pripomenul, že s manipulačnou teóriou veľmi sympatizujem a bude nám nápomocná pri odhaľovaní relevantných kauzálnych väzieb, ktorým možno pripísať status nevyhnutného spojenia. Manipulácie sú predsa neodmysliteľnou súčasťou našich experimentov a tiež bežného života.

6. Odhaľovanie nevyhnutného spojenia metódou zabránením
Ako odhaľovať nevyhnutné spojenie medzi udalosťami? Navrhujem postupovať metódou, ktorú nazývam metóda zabránením. V metóde, ktorú navrhujem, dochádza k zabraňovaniu interakcií konkrétnych kauzálnych procesov alebo k zabraňovaniu ich šíreniu sa. Práve zabraňovaním vzniku, či šíreniu kauzálnych procesov môžeme zisťovať, či medzi konkrétnymi udalosťami sa nachádza nevyhnutné spojenie alebo nie. Aj napriek tomu, že udalostiam pripíšeme nevyhnutné spojenie, netvrdím, že jeho ontologickú povahu môžeme niekedy poznať, môžeme ho udalostiam len pripísať, poprípade tvrdiť, že vyskytujúca sa kauzálna väzba medzi udalosťami je nevyhnutným spojením.

Predstavme si, že udalosti druhu C1, C2 sa vždy vyskytujú pred vznikom udalosti druhu E. Podľa regularitnej teórie by sme vyhlásili, že udalosti druhu C1, C2 sú príčinami vzniku E, lebo sa vždy vyskytovali v pravidelnom združení. Keďže podľa regularitných teórií nedokážeme poznať nevyhnutné spojenie, preto chybne všetky udalosti C1, C2 by sme mali považovať za príčinu E. V metóde zabránením vychádzam z navrhovanej koncepcie kauzálnych procesov. Udalosť chápem ako interakciu dvoch alebo viacerých kauzálnych procesov, ktoré si pri tejto interakcii vymieňajú energiu. Vznik konkrétnej udalosti c1 je výsledkom interakcie dvoch a viacerých kauzálnych procesov. Od c1 sa potom šíri prostredníctvom kauzálneho procesu nové množstvo energie. Ak chceme zistiť, ktorá udalosť je relevantnou príčinou vzniku účinku, musíme zabraňovať šíreniu sa jednotlivých procesov. Napríklad zabránime c1, ak účinok e nastáva aj bez prítomnosti c1, potom c1 je falošná príčina, ktorá je buď pre vznik účinku nedostačujúca, alebo úplne redundantná. To robíme aj s c2, ak po zabránení c2 účinok e nenastáva a predtým nastával, túto udalosť vyhlásime za relevantnú príčinu pre vznik účinku e. Po mnohých opakovaniach tohto experimentu zabránením, vyhlásime udalosti druhu C2 za príčinu udalosti druhu E. Treba ale upozorniť na fakt, že príčinou nemusí byť len jedná udalosť, ale aj celá sada udalostí, ktorá svojou silou spôsobuje vznik účinku. Oslabenie tejto sady nemusí viesť k vyvolaniu požadovaného efektu. Napríklad môžeme mať celú škálu udalostí: C1, C2, C3, C4, C5 a zabraňovaním sme zistili, že udalosť E nastáva len za prítomnosti C1 & C3 & C5. V prípade, že chýba napr. C1, udalosť E už nenastáva. Ako príklad si môžeme uviesť zhorenie zápalky. Aby zhorela zápalka, je k tomu potrebná celá sada podmienok, ako prítomnosť kyslíka, síry, dreva atď.[45]

Takéto zabránenia môže spôsobovať človek (v podobe manipulácií), ale aj nemusí. Nemusí to byť len človek, ktorý zabráni pôsobeniu kauzálnych procesov, ale môže to byť robot, vták alebo asteroid z nebies, alebo čokoľvek iné. Napríklad v astronómii môžeme len pozorovať správanie sa vesmírnych objektov bez toho, aby sme s nimi manipulovali. Odkloniť dráhu nejakého procesu alebo zabrániť vzniku udalosti môže iný proces, nezáležiac na tom či je to neoperený dvojnožec alebo nie.

Takýmto spôsobom, t. j. zabránením kauzálneho procesu odhaľujeme príčinné spojenia medzi udalosťami. Na základe tohto zistenia môžeme konštruovať vedecký zákon: Vždy keď nastane udalosť druhu C, nevyhnutne nastane udalosť druhu E. Keďže udalostiam druhu C a druhu E, prostredníctvom metódy zabránením, prisúdime nevyhnutné spojenie, tento zákon preto musí mať univerzálnu platnosť. Vďaka tomuto zákonu môžeme deduktívne usudzovať na budúci stav vecí:

Vždy, keď nastane udalosť druhu C (a nie sú prítomné žiadne iné udalosti, ktoré by zabraňovali C), nevyhnutne nastane udalosť druhu E.
Teraz nastala udalosť c (a nie sú prítomné žiadne iné udalosti, ktoré by zabraňovali c).
Preto, nevyhnutne nastane udalosť e.

Často pri konštrukcii zákona záleží od mnohých subtílnych faktorov. Preto navrhovaný spôsob odhaľovania nevyhnutného spojenia musí zaberať veľa času a veľa experimentálnych pokusov. Takisto, zákon by mal byť formulovaný čo najvšeobecnejšie (ako napríklad gravitačné zákony a pod.), aby bol aplikovateľný na čo najväčšie množstvo udalostí. Ak všetky druhy udalostí, ktoré spôsobujú rovnaký účinok, operujú s nejakým rovnakým druhom nevyhnutnosti, tak je bežné, že túto nevyhnutnosť redukujeme na jeden pojem, napríklad na hybnosť. Takúto redukciu bežne robíme, aby sme mohli vytvárať čo najvšeobecnejšie zákony. Napríklad pre každý predmet, ktorý mení svoju polohu, platí, že tento predmet, aby zmenil svoju polohu, musel získal hybnosť od iného predmetu. Vedecký zákon, ktorý operuje s termínom hybnosť, vďaka svojej všeobecnosti, by mal byť aplikovateľný na všetky udalosti vo vesmíre.

Metódou zabránením spolu s príčinnosťou chápanou ako kauzálny proces sa zbavíme aj mnohých výčitiek, ktoré boli adresované teóriám kauzálnych procesov. Aby sme mohli čeliť vyššie spomínanej Hitchcockovej námietke so škvrnou z tága na biliardovej guli, opäť môžeme siahnuť po metóde zabránením. Napríklad zabránime šíreniu sa jednotlivých procesov, ktoré sa spolu s biliardovou guľou prenášajú. Napríklad, ak na bielej guli zabránime vzniku škvrny z tága a táto guľa spôsobí rovnaký alebo veľmi podobný účinok, než tomu bolo v minulosti aj so škvrnou, tak škvrnu z tága budeme považovať za falošnú, či redundantnú príčinu.

Odhaľovanie nevyhnutného spojenia medzi konkrétnymi druhmi udalostí niekedy môže trvať dlhú dobu, vyžaduje si veľké množstvo opakovaní a niekedy je potrebné čakať na vývoj vedeckých zariadení. Poprípade niekedy je potrebné čakať na konkrétne usporiadanie sveta, ktoré môže potvrdiť vedeckú hypotézu. Napríklad na potvrdenie kozmologických hypotéz je potrebné čakať aj niekoľko rokov (napr. potvrdenie Einsteinovej všeobecnej teórie relativity) alebo niekedy potvrdenie hypotézy môže nastať aj čírou náhodou (jedno z potvrdení hypotézy Veľkého tresku zachytením reliktového žiarenia Penziasom a Wilsonom).[46] Príprava mnohých experimentov si vyžaduje vytvoriť čo najideálnejšie podmienky, aby experiment nebol ovplyvňovaný pôsobením prostredia. Poprípade kvôli morálnym zábranám spoločnosti nemôžeme potvrdiť platnosť niektorých hypotéz. Napríklad, ak chceme potvrdiť vzťah niektorých častí mozgu s konkrétnymi druhmi vznikania mentálnych fenoménov, neodstraňujeme kúsky mozgu pacientom, ale čakáme, kedy sa objavia pacienti s poškodeným mozgom po nejakej nehode a pod. Chcel som týmito úvahami opäť zdôrazniť fakt, že odhaľovanie nevyhnutného spojenia, teda hľadanie relevantných príčin, je veľmi náročný a zdĺhavý proces.

7. Záver
Primárnym cieľom článku bolo poukázať na problém falošných príčin v regularitných koncepciách príčinnosti a navrhnúť teóriu a metódu, ktorá by sa dokázala s touto problematikou vysporiadať. Za takéto teórie považujem teórie kauzálnych procesov a tiež manipulačné teórie. Síce aj tieto koncepcie trpia množstvami problémov, no v článku navrhujem spôsoby, ako sa týmto problémom vyhnúť. Riešením je obohatiť teóriu kauzálnych procesov o experimentálnu metódu zabránením. Táto metóda sa snaží nielen eliminovať problémy spojené s analyzovanými teóriami, ale aj problematiku falošných príčin, ktorá sužuje zrejme všetky teórie kauzality. Od vzniku humovských teórií sa poukazuje na problém falošných príčin, no nazdávam sa, že navrhovaná metóda zabránením spolu s teóriami kauzálnych procesov tento problém dokáže úspešne riešiť.

L i t e r a t ú r a
BOHR, N.: Can Quantum-Mechanical Description of Physical Reality be Considered Complete? In: Physical Review 48, 1935, s. 696 – 702.
COLLINGWOOD, R. G.: An Essay on Metaphysics. Oxford: Clarendon Press, 1940.
DOWE, P.: Causal Processes. In: ZALTA, E. N. (ed.): The Stanford Encyclopedia of Philosophy, Spring 2007. Dostupné na internete: http://plato.stanford.edu/entries/causation-process/
DOWE, P.: Physical Causation. Cambridge: Cambridge University Press, 2000.
DOWE, P.: Wesley Salmon’s Process Theory of Causality and the Conserved Quantity Theory. In: Philosophy of Science, Vol. 59, 1992, No. 2, s. 195 – 216.
EINSTEIN, A. – PODOLSKY, B. – ROSEN, N.: Can Quantum-Mechanical Description of Physical Reality be Considered Complete? In: Physical Review 47, 1935, s. 777 – 780.
FAIR, D.: Causation and the Flow of Energy. In: Erkenntnis, Vol. 14, 1979, No. 3, s. 219 – 250.
GASKING, D.: Causation and Recipes. In: Mind, New Series, Volume 64, 1955, Issue 256, s. 479 – 487.
HITCHCOCK, CH.: Salmon on Explanatory Relevance. In: Philosophy of Science, Vol. 62, 1995, No. 2, s. 304 – 320.
HUME, D.: Zkoumání o lidském rozumu. Praha: Nakladatelství Svoboda, 1996.
KÁROLY, T.: Tri interpretácie Humovej teórie príčinnosti a problém falošných príčin. In: Ostium, roč. 11, 2015, č. 4. Dostupné na internete: http://www.ostium.sk/sk/tri-interpretacie-humovej-teorie-pricinnosti/
MACKIE, J. L.: The Cement of the Universe. Oxford: University College, 1980.
MENZIES, P. – PRICE, H.: Causation as Secondary Quality. In: The British Journal for the Philosophy of Science, Vol. 44, 1993, No. 2, s. 187 – 203.
REID, T.: Essays on the Active Powers of Man. Edinburgh: Edinburgh University Press, 2010.
REICHENBACH, H.: The Direction of Time. California: University of California Press, 1971.
SALMON, W. C.: Causality and Explanation. Oxford: Oxford University Press, 1998.
SALMON, W. C.: Causality: Production and Propagation. In: SOSA, E. – TOOLEY, M. (eds.): Causation. New York: Oxford University Press, 1993, s. 154 – 171.
SALMON, W. C.: Causality without Counterfactuals. In: Philosophy of Science, Vol. 61, 1994, No. 2, s. 297 – 312.
SALMON, W. C.: Four Decades of Scientific Explanation. Pittsburgh: University of Pittsburgh Press, 2006.
SALMON, W. C.: Reality and Rationality. Oxford: Oxford University Press, 2005.
WOODWARD, J.: Causation and Manipulability. In: ZALTA, E. N. (ed.): The Stanford Encyclopedia of Philosophy, Winter 2008. Dostupné na internete: http://plato.stanford.edu/entries/causation-mani/
WOODWARD, J.: Making Things Happen. (A Theory of Causal Explanation). Oxford: Oxford University Press, 2003.
WOODWARD, J.: Scientific Explanation. In: ZALTA, E. N. (ed.): The Stanford Encyclopedia of Philosophy, Winter 2009. Dostupné na internete: http://stanford.library.usyd.edu.au/entries/scientific-explanation/
WRIGHT, G. H.: Causality and Determinism. New York, London: Columbia University Press, 1974.
WRIGHT, G. H.: On the Logic and Epistemology of the Causal Relation. In: SOSA, E. – TOOLEY, M. (eds.): Causation. New York: Oxford University Press, 1993, s. 105 – 124.


P o z n á m k y
[1] Ďakujem anonymným recenzentom za pripomienky a odporúčania k textu.
[2] KÁROLY, T.: Tri interpretácie Humovej teórie príčinnosti a problém falošných príčin. In: Ostium, roč. 11, 2015, č. 4. Dostupné na internete: http://www.ostium.sk/sk/tri-interpretacie-humovej-teorie-pricinnosti/
[3]
c ako „cause“ príčina a e ako „effect“ účinok. V článku budem často používať tieto skratky, lebo sú zaužívané v mnohých textoch venujúcich sa príčinnosti. Z tohto dôvodu uprednostním anglickú verziu c e pred slovenskou p ú. Keď budem hovoriť o druhoch udalostí, tak budem používať veľké písmená C E. Do druhu udalostí C patrí aj konkrétna udalosť c a do druhu udalostí E patrí aj konkrétna udalosť e. Napríklad druh udalostí C predstavuje všetky jednotlivé hody kameňom, pričom c je konkrétny hod kameňom.
[4] Porov. REID, T.: Essays on the Active Powers of Man. Edinburgh: Edinburgh University, 2010, s. 17.
[5] Porov. REICHENBACH, H.: The Direction of Time. California: University of California Press, 1971, s. 193; SALMON, W. C.: Reality and Rationality. Oxford: Oxford University Press, 2005, s. 45; SALMON, W. C.: Four Decades of Scientific Explanation. Pittsburgh: University of Pittsburgh Press, 2006, s. 65 – 66.
[6] HUME, D.: Zkoumání o lidském rozumu. Praha: Nakladatelství Svoboda, 1996, s. 95.
[7] FAIR, D.: Causation and the Flow of Energy. In: Erkenntnis, Vol. 14, 1979, No. 3, s. 236 – 237.
[8] Tamže, s. 229.
[9] Tamže.
[10] Tamže, s. 242.
[11] Tamže, s. 245.
[12] Salmon kritérium prenosu stopy prevzal od svojho učiteľa Hansa Reichenbacha: REICHENBACH, H.: The Direction of Time, s. 198.
[13] SALMON, W.: Four Decades of Scientific Explanation, s. 107.
[14] SALMON, W. C.: Causality and Explanation. Oxford: Oxford University Press, 1998, s. 131.
[15] SALMON, W. C.: Causality: Production and Propagation. In: SOSA, E. – TOOLEY, M. (eds.): Causation. New York: Oxford University Press, 1993, s. 155; SALMON, W. C.: Four Decades of Scientific Explanation, s. 108.
[16] „Nezmenené“ uvádzam preto v úvodzovkách, lebo ide len o idealizáciu, ktorá je prospešná pre kauzálne vysvetlenia udalostí. Salmon tvrdí, že idealizácia je bežnou súčasťou vedy, nemusí nás preto napríklad zaujímať enormné množstvo interakcií elementárnych častíc, ktoré tvoria samotnú guľku letiacu k svojej obeti. Zaujíma nás len guľka ako celok. Bližšie pozri: SALMON, W. C.: Causality without Counterfactuals. In: Philosophy of Science, Vol. 61, 1994, No. 2, s. 309.
[17] SALMON, W. C.: Causality and Explanation, s. 115.
[18] Tamže, s. 7.
[19] Tamže, s. 199.
[20] Salmon ako príklad uvádza Krabiu hmlovinu, v ktorej strede sa nachádza Krabí pulzár rotujúci 30 krát za sekundu. Tento pulzár je od Zeme vzdialený 6500 svetelných rokov a vysiela kontinuálny lúč elektromagnetického žiarenia. Jeho radiácia ku nám prichádza 4 x 1013 rýchlejšie než je rýchlosť svetla. SALMON, W. C.: Four Decades of Scientific Explanation, s. 109.
[21] SALMON, W. C.: Causality and Explanation, s. 131. Salmon priznáva, že v jeho teórii, je kauzálny proces striktne lokálny, čo je v rozpore s kvantovou mechanikou. Problém predstavuje tzv. „spooky action-at-a-distance“, v ktorom sa prenos informácie šíri okamžitou rýchlosťou, čo bolo nočnou morou Alberta Einsteina. Ide o tzv. „strength entanglement particles“. Pochopiť tento fenomén sa podľa mňa nikomu ešte adekvátne nepodarilo, preto ho v tejto práci nebudem brať do úvahy, aj keď sa domnievam, že jeho úspešné vyriešenie by malo veľký dopad pre hlbšie pochopenie kauzálnych procesov a prírodných zákonov vôbec. K tomuto problému pozri dva základné texty: EINSTEIN, A. – PODOLSKY, B. – ROSEN, N.: Can Quantum-Mechanical Description of Physical Reality be Considered Complete? In: Physical Review 47, 1935; BOHR, N.: Can Quantum-Mechanical Description of Physical Reality be Considered Complete? In: Physical Review 48, 1935.
[22] SALMON, W. C.: Causality without Counterfactuals, s. 301 – 302.
Pozri tiež: REICHENBACH, H.: The Direction of Time, s. 198 – 199. Podľa Reichenbacha tento príklad je dôkazom asymetrického plynutia času. To znamená, že proces zmeny z bieleho svetla na červené poukazuje na jednosmerné plynutie času. Zmena z červeného na biele svetlo je obrátenou šípkou času.
[23] SALMON, W. C.: Four Decades of Scientific Explanation, s. 109.
[24] DOWE, P.: Physical Causation. Cambridge: Cambridge University Press, 2000, s. 92.
[25] SALMON, W. C.: Causality without Counterfactuals, s. 304.
[26] DOWE, P.: Wesley Salmon’s Process Theory of Causality and the Conserved Quantity Theory. In: Philosophy of Science, Vol. 59, 1992, No. 2, s. 211.
[27] HITCHCOCK, CH. R.: Salmon on Explanatory Relevance. In: Philosophy of Science, Vol. 62, 1995, No. 2, s. 310 – 312.
[28] WOODWARD, J.: Making Things Happen. Oxford: Oxford University Press, 2003, s. 352; WOODWARD, J.: Scientific Explanation. In: ZALTA, E. N. (ed.): The Stanford Encyclopedia of Philosophy, Winter 2009, kap. 4.2.
[29] DOWE, P.: Wesley Salmon’s Process Theory of Causality and the Conserved Quantity Theory, s. 201.
[30] DOWE, P.: Physical Causation, s. 90; DOWE, P.: Wesley Salmon’s Process Theory of Causality and the Conserved Quantity Theory, s. 210.
[31] DOWE, P.: Physical Causation, s. 90; DOWE, P.: Causal Processes. In: ZALTA, E. N. (ed.): The Stanford Encyclopedia of Philosophy, Spring 2007, kap. 5.
[32] DOWE, P.: Wesley Salmon’s Process Theory of Causality and the Conserved Quantity Theory, s. 214.
[33] Tamže, s. 213.
[34] Pozri napr.: COLLINGWOOD, R. G.: An Essay on Metaphysics. Oxford: Clarendon Press, 1940; GASKING, D.: Causation and Recipes. In: Mind, New Series, Volume 64, 1955, Issue 256; MENZIES, P. – PRICE, H.: Causation as Secondary Quality. In: The British Journal for the Philosophy of Science, Vol. 44, 1993, No. 2; WRIGHT, G. H.: Causality and Determinism. New York, London: Columbia University Press, 1974; WRIGHT, G. H.: On the Logic and Epistemology of the Causal Relation. In: SOSA, E. – TOOLEY, M. (eds.): Causation. New York: Oxford University Press, 1993; WOODWARD, J.: Making Things Happen; WOODWARD, J.: Causation and Manipulability. In: ZALTA, E. N. (ed.): The Stanford Encyclopedia of Philosophy, Winter 2008.
[35] COLLINGWOOD, R. G.: An Essay on Metaphysics, s. 296 – 297.
[36] Tamže, s. 297.
[37] Tamže, s. 304.
[38] Tamže, s. 306.
[39] MENZIES, P. – PRICE, H.: Causation as Secondary Quality.
[40] COLLINGWOOD, R. G.: An Essay on Metaphysics.
[41] MENZIES, P. – PRICE, H.: Causation as Secondary Quality, s. 195 – 198.
[42] WOODWARD, J.: Making Things Happen.
[43] WRIGHT, G. H.: Causality and Determinism.
[44] Tamže, s. 54.
[45] Pozri Mackieho koncepciu, v ktorej sa príčina chápe ako INUS podmienka (insufficient but non-redundant part of an unnecessary but sufficient condition), čo znamená, že príčina je len jednou zo zložiek v kontexte rozsiahlej škály podmienok. MACKIE, J. L.: The Cement of the Universe. Oxford: University College, 1980.
[46] Penzias s Wilsonom postupovali podobným spôsobom, aký som navrhol v tejto práci. Snažili sa nájsť zdroj šumu, ktorý zachytávala ich anténa, preto zabraňovali pôsobeniu jednotlivých javov (napr. pôsobeniu vtáčieho trusu, prítomnosti holubov atď.), ale napriek tomu, tento šum stále pretrvával. Ako neskôr zistili, príčinou tohto šumu bol rádiový príjem reliktového žiarenia.

Mgr. Tomáš Károly, PhD.
tomaskaroly@gmail.com


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>