O dievčati. Spis magistra Jána z Gersonu

Spis magistra Jána z Gersonu, parížskeho kancelára o prípade spomínaného dievčaťa, vydané v Lyone v roku Pána 1429 dňa 14. mája, na vigíliu sviatku Zoslania Ducha Svätého, potom ako Orleánčania dostali znamenie v podobe odvrátenia anglického obliehania.

O prípade dievčaťa a o preukázaní jeho dôveryhodnosti je potrebné v prvom rade uviesť, že mnohé nepravdy sú pravdepodobné. Podľa Filozofa neprospieva, že určité nepravdy sú pre niektorých pravdepodobnejšie než pravda, a to tým viac, ak dve protichodné tvrdenia stoja vedno v pravdepodobnosti, hoci nie v pravde.

Po druhé treba upozorniť na to, že pravdepodobné tvrdenie, ak je správne podložené a správne pochopené, nemožno vyhlásiť za omyl alebo za blud, ak sa tvrdenie tvrdošijne nerozšíri za hranice pravdepodobnosti. Dôvodom toho je, že hovoriaci o pravdepodobnom sa opiera o dôvody a zdania zo svojej strany, a to je dokonca pravdivé, ak to nie je úplne (v hĺbke) nepravdepodobné. Pravda sa podobným spôsobom nachádza aj na opačnej strane, pretože aj tam sú dôvody a zdania alebo pravdepodobné domnienky. Aj toto môže byť podobným spôsobom a často aj je pravda. Obe strany takto vysvetlené si neprotirečia.

Po tretie, a to sa týka súčasnosti, treba upozorniť na to, že existujú dva druhy skutočností týkajúce sa viery a dobrých mravov. Jedny sú totiž nevyhnutne obsahom viery a v týchto nie je dovolené pochybovať alebo ich pokladať len za pravdepodobné – na také pochybnosti by bolo spravodlivé sťažovať sa, pridŕžajúc sa onoho známeho: „Neistý vo viere je neveriaci.“ Ani by sa nemal uplatniť istý občiansky zákon[1] a v takýchto záležitostiach by spoločná chyba nemala vytvárať právo – chyba je tým horšia, čím je všeobecnejšia a mala by byť, koniec koncov, vyhnaná ohňom a mečom podľa všeobecného cirkevného i svetského uváženia. Tu sa ponúka uviesť verš:

Povesť, viera, zrak neznesú posmech.

Dokonca aj pre žart, ktorý sa týka viery, by mohol byť niekto takto žartujúci povolaný pred súd viery, rovnako ako niekto podozrivý z omylu vo viere.

Od skutočností vo viere alebo z viery sa odlišujú tie, ktoré sú predmetom zbožnosti alebo oddanosti viere, a nie nevyhnutnosti, o nich sa zvykne ľudovo povedať: „Kto tomu neverí, nie je odsúdený.“ Zbožnosť viery však osobitne preverujú tri podmienky.

Po prvé, že záležitosť slúži na oživenie zbožnosti a zbožnej lásky k Bohu a k Božím veciam, pretože, ako je známe, tie sa zrkadlia v chvále Božej moci alebo milosti, v zázrakoch a v úcte k svätým.

Druhá podmienka je, že okolo týchto záležitostí jestvuje istý pravdepodobný predpoklad, či už na základe všeobecného podania alebo zo svedectva veriacich, ktorí tvrdia, že videli alebo počuli.

K tomu patrí tretia podmienka: muži vzdelaní v teológii a znalí dobrých mravov musia opatrne zvážiť, či v správach tohto druhu o tom, čo sa nazýva zbožnosť viery, nie je obsiahnuté alebo nevmiešava sa do toho niečo nepravé alebo bludné, čo by bolo zjavne na skazu viery alebo dobrých mravov, či už priamo alebo nepriamo, zjavne alebo skryto. Čo sa týka tohto rozlíšenia, nepatrí sa, aby hocikto otvorene všade rozširoval  buď zavrhujúcu mienku, alebo úsilné schvaľovanie, hlavne keď je záležitosť tolerovaná cirkvou alebo cirkevnými prelátmi v jednej provincii alebo vo viacerých provinciách. No úsudok a rozlíšenie sa má prenechať Cirkvi alebo prelátom a doktorom.

Na tomto mieste by sme mohli spomenúť mnoho príkladov, či o podstate počatia blahoslavenej Panny, či o pravdepodobných názoroch medzi doktormi, ako sú napríklad rozličné okolnosti odpustkov, uctievanie relikvií na tom alebo onom mieste, dokonca aj mnohé rozdiely – podobne sa aj nedávno sporili v parížskom parlamente o uctievaní hlavy svätého Dionýza v parížskom chráme a v opátstve Saint Denis blízko Paríža.

Konečne, z uvedeného možno vyvodiť, že prípad onoho dievčaťa je spravodlivé a prospešné podporiť zo zbožnosti viery a z oddanosti, po tom, ako sa pozorne zvážili okolnosti prípadu a ich účinok, predovšetkým konečný cieľ, ktorý je nanajvýš spravodlivý, a tým je opätovné dosadenie kráľa do jeho kráľovstva a nanajvýš oprávnené vytlačenie alebo porážka veľmi dotieravých nepriateľov.

Okrem toho dodávame, že keď pozorujeme toto dievča, nenachádzame uňho ani veštenie zakázané Cirkvou, ani verejne odsudzovanú poverčivosť, ani ostražitosť úskočných ľudí, ani snahu o vlastný zisk, ani nič ľstivé, keď ako dôkaz svojej viery vystavuje svoje telo najväčšiemu nebezpečenstvu.

Napokon, ak mnohí veľa hovoria o jej všetečnosti a ľahkovážnosti alebo úskočnosti alebo inej zvrátenej náklonnosti alebo o zlom správaní, prichádza na pomoc Katónovo známe: „Nemôžeme ovplyvniť, čo kto hovorí.“

Avšak môžeme ovplyvniť to, v čo veriť, čoho sa pridŕžať. Pri tom si treba zachovať miernosť a byť ďaleko od svárlivosti, pretože, ako hovorí Apoštol, Božiemu služobníkovi sa nesluší sváriť sa. „My,“ hovorí, „taký zvyk nemáme“ – aby sme sa svárili, ale sluší sa úsudok buď tolerovať alebo, ako bolo povedané, odovzdať nadriadeným na rozhodnutie. Tak to totiž bolo pri prvotnom svätorečení svätých. Ich svätorečenia v mnohých prípadoch, o ktorých sa môžeme dočítať, nie sú striktne povedané z nevyhnutnosti viery, ale zo zbožnej oddanosti, ktorú nikomu neprináleží odsudzovať, dráždiť alebo zavrhovať, keďže je rovnaká ako v iných prípadoch bez vyhláseného svätorečenia.

K nášmu prípadu sa pripájajú tieto okolnosti:

Po prvé, že kráľovská rada a muži v zbrani sa mohli nechať viesť hlasom tohto dievčaťa a tak mu dôverovať a poslúchať ho, že pod jeho vedením alebo s ním sa v jednote ducha vystavovali vojnovým nebezpečenstvám a boli ďaleko od akejkoľvek potupy, ktorú by mohli zakúsiť, keby, bojujúc pod vedením jednej slabej ženy, boli porazení veľmi drzými nepriateľmi a vysmiali by ich všetci, ktorí by sa to dopočuli.

Po druhé, možno pozorovať, že udalosti sprevádza ľudové nadšenie so zbožnou dôverou na Božiu chválu a na zmätenie nepriateľov.

Po tretie, hovorí sa, že skrývajúci sa nepriatelia, aj tí vysokopostavení, upadli do rôznych obáv, dokonca akoby do akejsi malátnosti rodičky, rovnako ako v chválospeve Mojžišovej sestry Márie, ktorá hrala na bubienku s jasajúcim sprievodom spievajúcim žalmy: „Spievajme Pánovi, lebo sa slávne zvelebil, atď., atď.“ (Ex 15, 21). Nasleduje: „Doľahla na ich úzkosť a strach, atď.“ (Ex 15, 16).

Aj pri našich udalostiach zbožne pozrime na tento chválospev, obnovme ho a jednohlasne spievajme!

Nakoniec treba brať do úvahy, že toto dievča a k nemu patriaci bojovníci neopúšťajú cesty ľudskej opatrnosti, konajú, čo je v ich silách, nepokúšajú Boha nadmieru. Z toho vyplýva, že toto dievča nie je tvrdohlavé v pridŕžaní sa vlastného úsudku mimo toho, v čom si myslí, že má od Boha napomenutia alebo vnuknutia.

Tu možno pridať okrem spomenutého mnohé skutočnosti o jej živote od detstva, ktoré boli veľa ráz podrobne preskúmané, preto tu o tom nebudeme nič vkladať.

Možno uviesť príklady Debory a svätej Kataríny pri rovnako zázračnom obrátení päťdesiatich učencov a mnohé ďalšie, napríklad o Judite a o Júdovi Machabejskom, v ktorých sa, pochopiteľne, mieša aj prirodzený prvok. Po prvom zázraku nenasleduje vždy čokoľvek, čo ľudia očakávajú alebo očakávali. Okrem toho, aj keby uvedené dievča sklamalo každé svoje i naše očakávanie (čo sa nedeje), nesmelo by sa usúdiť, že to, čo bolo vykonané, sa vykonalo od zlého ducha alebo nie od Boha, ale že pre našu nevďačnosť a rúhanie alebo pre inú príčinu, zo spravodlivého, hoci skrytého rozhodnutia Boha, mohlo dôjsť ku sklamaniu nášho očakávania pre Boží hnev, ktorý nech Boh od nás odvráti a nech všetko na dobré obráti.

Okrem toho pridávame štyri svetské a teologické ponaučenia: jedno sa týka kráľa a príbuzných kráľovského rodu, druhé kráľovského vojska a vojska kráľovstva, tretie kléru s ľudom, štvrté samotného dievčaťa. Jediným cieľom týchto ponaučení je: žiť dobre, zbožne voči Bohu, spravodlivo voči blížnemu a triezvo, to jest cnostne a mierne voči sebe. Osobitne, čo sa týka štvrtého ponaučenia, nech dievča alebo iní neprijímajú alebo neobracajú Božiu milosť v ňom ukázanú k zvedavým márnostiam, k svetským žiadostiam, k sporom jednotlivých strán, k napätým rozbrojom, k pomste za skutky minulosti, k zbytočnému vystatovaniu sa, ale v pokore a modlitbách s vďakyvzdaním, a okrem toho s ochotou pomôcť časnými dobrami každý nech sa usiluje o to isté, pokiaľ nepríde pokoj až do jeho príbytku, aby sme z Božej priazne oslobodení z ruky našich nepriateľov mohli Mu slúžiť vo svätosti a spravodlivosti pred Jeho tvárou po všetky naše dni, amen. Toto vykonal Pán.

Nasledujú tri pravdivé dôvody na ospravedlnenie vyvoleného dievčaťa, ktoré podľa vzoru mužov nosí  mužský odev.

  1. Starobylý zákon zakazujúci nosiť žene mužský a mužovi ženský odev, pokaľ je čisto súdnej povahy, nezaväzuje v Novom zákone, pretože podľa pravdy, ktorej sa treba pridŕžať kvôli spáse, súdne predpisy Starého Zákona boli zrušené a ako také nezaväzujú v Novom Zákone, ak ich vrchnosť nanovo nezaviedla alebo nepotvrdila.
  2. Takýto zákon obsahoval morálny prvok nemenný v každom zákone. Môžeme to vyjadriť ako zákaz neslušného odevu, čo je proti cnosti, tak na mužovi, ako i na žene. Vyžaduje si to pozorovať všetky nevyhnutné okolnosti, ako napríklad kedy treba, kde treba, prečo treba, ako treba – takto i ostatné okolnosti nech posúdi rozumný. O týchto veciach tu do detailov hovoriť netreba.
  3. Takýto zákon ani ako súdny, ani ako morálny neodsudzuje používanie mužského vojenského odevu naším dievčaťom, ktoré koná mužskú a vojenskú službu a ktoré podľa istých znakov vyvolil nebeský Kráľ ako vlajkonosiča na vystrašenie nepriateľov spravodlivosti a na povzbudenie priateľov, aby v ruke ženy, dievčaťa a panny zmiatol silné zbrane neprávosti, za pomoci anjelov, ktorým je panenstvo blízke a známe, ako píše Hieronym. Aj v príbehoch svätých sa často objavili anjeli, ako napríklad u Cecílie s korunami z ruží a z ľalií. Týmto sa takisto ospravedlňuje aj ostrihanie vlasov na žene, ktoré vraj Apoštol zakazuje.

Nech sa teda zapchajú bezbožné ústa a nech zmĺknu, pretože kde pôsobí Božia milosť, sú poskytované prostriedky vzhľadom na cieľ tak, aby sa nemohlo beztrestne príliš smelo nactiutŕhať, obviňovať to, čo je od Boha nariadené, ako píše Apoštol.

Záverom by sa mohlo uviesť mnoho detailov a príkladov zo života svätých a pohanov, ako napríklad o Kamile, o Amazonkach,[2] takisto príklady konania v prípadoch nevyhnutnosti alebo zjavnej užitočnosti, alebo overeného zvyku, alebo z autority či uváženia vrchnosti. No pre stručnosť a pravdu bude stačiť toto. Len nech sa vystríha strana, ktorá má spravodlivú vec, premárniť takú zjavnú a zázračnú Božiu pomoc pre nedôveru a nevďačnosť alebo pre iné neprávosti, ako čítame, že sa to stalo Mojžišovi a synom Izraela potom, čo prijali od Boha toľko prisľúbení. Boh totiž hoci nemení svoju mienku, predsa mení výrok pre ľudskú premenlivosť.


P o z n á m k y
[1] Lex „Barbarius Philippus“ (Dig.  I. 14.3): Error communis facit jus (Spoločná chyba vytvára právo).
[2] Kamila, Amazonky – postavy antickej mytológie (pozn. prekl.).

Z latinského originálu „De Puella. Opusculum Magistri Johannis de Jarsonno“ (In: Duparc, Pierre, (ed.): Proces en nullité de la condemnation de Jeanne dʼArc. Tome II. (Ouvrage publié avec le concours du C.N.R.S.) Paris: Société de lʼhistoire de France, 1979, pp. 33 – 39) preložila Milota Floreková.


One comment

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>