Medzi vendetou a kontempláciou. Rozhovor s Dominikou Kunzovou

Dominika Kunzová je absolventkou ateliéru Keramiky na VŠVU u doc. MgA. Daniela Piřšča, asistentky Mgr. art. Markéty Novákovej, kde v roku 2013 v 3. ročníku pripravila prácu Múr o téme vendety. V rozhovore sa venujeme aj bakalárskej práci nazvanej Náklonnosti a v galérii Ostia prezentujeme zábery z najnovšej tvorby Kontemplácie, ktorá je súčasťou diplomovej práce dokončenej v roku 2017.

Ako by ste opísali vašu prácu, ktorú ste vystavili? Nachádza sa v nej vymedzujúca, oddeľujúca i pozitívna rovina?
Najjednoduchšie bude vrátiť sa na začiatok a spomenúť, ako práca vznikala. Ide o semestrálnu tvorbu, ktorou som reagovala na konkrétne jednoslovné zadanie: Vendetta. Toto zadanie mi spôsobilo nemalé ťažkosti, pretože navonok som nepociťovala potrebu niekomu sa za niečo odplatiť. Je zrejme vecou povahy a osobného presvedčenia, že sa téme pomsty vyhýbam. No bola som pred ňu postavená, a tak som na ňu chtiac-nechtiac musela reagovať. Nasledoval pokus o objektivizáciu pomsty (jej definovanie mimo seba), venovala som sa fenoménu vendetty v rozsiahlej rešerši. Čím viac som pátrala po jej zmysle, pôvode a podobách, tým nezmyselnejšia a ničivejšia mi pripadala. Od hľadania „mimo seba“ som sa nakoniec musela vrátiť „k sebe“, pýtať sa na svoju vlastnú skúsenosť s potrebou reagovať nepriateľsky.

Reflektovanú ťažobu som preniesla na formu kameňa. Napadlo mi, že kameň je celkom dobrý nástroj, „ako to druhému vrátiť“. Tak som sa dostala k asociácii trestu ukameňovaním, čo je doteraz živá prax na Blízkom východe. Akumulovaním týchto nástrojov odplaty som vytvorila múr – prekážku, ktorou som chcela vizualizovať účinok pomsty. Pôvodne malo ísť o mohutný val, ktorý by oveľa silnejšie komunikoval svoju ťažobu a neúnosnosť. No nechcela som ostať pri tomto výsledku. Možno to súviselo s mojou (azda naivnou) predstavou, že umenie má nielen klásť otázky, ale aj hľadať odpovede.

Hľadala som teda odpoveď, nejaké východisko a s obrazom prekážky som pracovala ďalej. Múr som začala meniť na cestu. Táto cesta nie je masívnym solitérom, skôr miznúcou stopou pôvodnej tiaže. Múrom, ako aj jeho stavebným fragmentom zobrazujem proces odhmotnenia/zvetrávania skál (hnevu) v nás. A tak som sa dostala k odpusteniu. Odpustenie nechápem ako jednorazový akt vôle, skôr ako neľahký, časovo náročný proces vzdávania sa práva na odplatu. Tu nachádzam práve pozitívnu rovinu.

Do popredia vystupuje výber materiálu, s ktorým pracujete – kameň a hlina. Rozpadávajúca sa matéria vyjadruje určitý dej, priebeh, podlieha času, ktorý sa vzťahuje nielen naň, ale aj na svoje okolie, na to, čoho sa priamo týka alebo na čo nepriamo odkazuje.
Dejovosť, teda skôr procesuálnosť, je pre mňa v tejto práci aj v celej mojej tvorbe kľúčová. Všeobecne i osobne povedané, umenie je pre mňa jedným zo spôsobov, ako modelovať seba, ako sa sebačasiť, sebatransformovať. Možno to vyznie zvláštne, ale hlina je nevyčerpaným zdrojom naratívneho a symbolického potenciálu. To bol jeden z dôvodov, prečo som sa po dvoch rokoch štúdia architektúry vrátila k svojmu pôvodne stredoškolskému zameraniu. Keramika je do veľkej miery o procese, čas v nej hrá kľúčovú a trocha nepohodlnú úlohu. Často musím čakať, kým niečo vyschne alebo kým sa dá s materiálom začať pracovať. Ak počítam s výpalom hliny, výsledok je zvyčajne nepredvídateľný a učí zvláštnej slobode a pokore. Keďže som skôr konceptuálny typ, technologická a remeselná náročnosť pre mňa predstavuje spôsob, ako vyjsť zo svojho komfortu a vstúpiť do dialógu s dielom.

No keď sa vrátim k tomuto konkrétnemu múru, toto postupné rozpadávanie sa kamenného masívu je pre mňa nájdeným obrazom neľahkého procesu, akým sa môže z prekážky stať cesta, alebo inak, ako z hnevu a ťažoby môže vzísť oslobodzujúce odpustenie.

Na začiatku inštalácie ide teda o pevnú stenu s jasnými kontúrami, stenu vystavanú z reálnych kameňov. Tá sa postupne rozpadá, kamene nie sú viac pôvodnými kameňmi. Menia sa na kamenno-hlinené, postupne len hlinené duté škrupiny, smerom k východu čoraz tenšie, ľahšie, zraniteľnejšie; postupne lámané, drvené, pozbavené pevnej formy, symbolicky časom zvetrané na prach a pôdu.

Ako by ste opísali osobný moment vašej tvorby?
Nachádzam ho v spytovaní vlastnej vôle k odpusteniu. Pýtam sa seba, či som ochotná vzdať sa nároku na odplatenie bolesti, ktorú mi niekto spôsobil. Nahmatávam tézu: moment, v ktorom beriem do ruky kameň, ktorý by som najradšej hodila do nepriateľa, môžem ovládnuť.

Kameň na kameňovanie pozbavený pôvodnej tiaže. Krehká škrupina, ktorú môžem vziať do ruky, nehodiť a rozdrviť na prach. Nachádzam v tom istú mohutnosť – odvaha stať sa zraniteľnou. Je to moc zvrátiť chod vecí, paradoxne tým, že nekonám. Možnosť zastaviť reťazovú reakciu. Ako hovorí sv. Augustín: „Tým, ktorí vám povedia, nie ste našimi bratmi, odpovedzte, ste našimi bratmi.“

Kameň predstavujete ako pevný materiál, ktorý sa sám rozpadá a mení na krehký, zanikajúci. Takisto to vyjadrujú vaše kresby, ktoré nesmerujú k dokonalejším a úplnejším tvarom, ale skôr k pôvodnej, bazálnej forme. Nie je potom výsledkom tvorby práve jej dekonštrukcia?
V podstate je. No dekonštruktivistický prístup tu slúži skôr ako forma pre nájdený obraz. Tým obrazom je v tomto prípade miznúci múr, paradox krehkého kameňa, ktorý je odkazom na pôvodné zadanie. Asi je tu dôležité povedať, že to, o čo sa vo svojich prácach usilujem, je nová vizualita. Skúšam ju dosiahnuť spájaním rôznych obrazov do nečakaných celkov, ktoré potom generujú nové významy. Zdá sa mi, že takýmto významom sme ako recipienti otvorení v situáciách, keď pri nahliadaní výtvarného diela nevieme viac vysvetliť slovami to, čo vidíme. A teda ostáva nám dívať sa, až kým neuvidíme. No mojím cieľom nie je podať naratívnu informáciu divákovi. Narácia je tu skôr príbehom hľadania onoho obrazu, ktorý by zasýtil moju nepokojnú potrebu pomenovať slovne niečo, čo sa do slov nezmestí. Vo chvíli, keď nachádzam obraz, ktorý naplní a zároveň presiahne moju vlastnú schopnosť dešifrovať ho, keď sa pre mňa stáva obohacujúcim, začínam s realizáciou.

Ako by ste túto prácu zaradili do širšieho kontextu vašej tvorby? Je to aj čas, ktorý je okrem materiálu pre vás dôležitou témou alebo je len jeho sprievodným javom? V predchádzajúcej inštalácii Náklonnosti ste prezentovali bielu čajovú súpravu, ktorá je naopak akoby jeho zastavením.
Vnímanie času je pre mňa skutočne dôležitou rovinou. Je to jeden z dôvodov, prečo pracujem s hlinou, kde je fyzický merateľný čas, ako som spomenula, technologickou podmienkou. No zároveň je pre mňa dôležitejšie jeho subjektívne vnímanie. To bolo aj aj hlavným námetom mojej diplomovej práce s názvom Kontemplácie. 

Spomínané Náklonnosti (fontána, ktorej súčasťou je porcelánový servis) nasledovali po tomto múre a reflektujú nielen potrebu vysporiadať sa s časom, no najmä vzťahový charakter mojej tvorby. V každej doterajšej práci som sa vedome vzťahovala k druhému. Je to spôsob, ako definujem seba, ako sa stávam sebou. Tento múr je pre mňa o rozhodutí – vzdať sa svojich hradieb, redukovať svoje bezpečie, zvoliť vychádzanie zo seba namiesto uzatvárania sa do seba. Táto myšlienka je spoločná ako pre Vendettu, tak pre Náklonnosti.

Aké podnety sú pre vás aktuálne zaujímavé? Akej téme a spôsobu spracovania sa plánujete venovať?
Momentálne mám doma dvoch malých chlapcov, teda na tvorbu mi ostáva podstatne menej času. Výhodou je väčší odstup od vznikajúcich prác, nápady môžu zrieť a na formálny výstup nemá význam v súčasnosti tlačiť. Zisťujem, že ono sa to kryštalizuje samo, proces tvorby sa mi v mimoškolských podmienkach zdá byť prirodzenejší.

Je niekoľko línií, ktorým by som sa rada venovala. Blízka mi je komunikácia skrze reflexívny dizajn, kedy predmety úžitku komunikujú svojou pozmenenou úžitkovou funkciou. Sú dostupnejšie než vyslovene „galerijné“ diela a recipient má možnosť aktívne pristupovať k predmetu jeho užívaním. Ide o veci do ruky, veci vždy po ruke, niekedy „proti ruke“. Týmto spôsobom fungovali dotykové hodinky z mojej diplomovej práce. No zároveň mám potrebu vytvárať predmety čisto k nahliadnutiu. Tu je pre mňa momentálne výzvou nájsť techniku, ako vytvárať obrazy väčšieho formátu z nepálenej hliny. Zatiaľ som v štádiu rešerše, po presťahovaní ateliéru do nových priestorov sa chystám na materiálové skúšky.

A potom, zrejme to bude ešte nostalgia za štúdiom architektúry, je mi blízka mierka priestorových inštalácií. Baví ma, ako sa divák celým svojím telom ocitne „v diele“ a môže ho zakúšať vlastným pohybom. Toto striedanie mierok od vytvorenia špecifického architektonického priestoru až po šperk mi dáva dostatok voľnosti aj napriek dobrovoľnej redukcii výrazových prostriedkov na hlinu.

Múr (2013): č. 1 – 7; nepálená hlina vtláčaná do foriem, mix rôznych ílov s prímesou drveného čadiča, sľudy a žuly, rozmery inštalácie: 3 metre dlhý múr, vysoký 40 cm, široký 35cm
Kontemplácie (2017): č. 8 – 11
Náklonnosti (2014): č. 12 – 13

 

 Fotodokumentácia: archív autorky


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>