Masarykova filozofia na Slovensku


Buday, V.: Masarykova filozofia na Slovensku. In: Ostium, roč. 12, 2016, č. 2.


obalka_budajTomáš Jahelka: Masarykova filozofia na Slovensku. Reflexia v prácach vybraných autorov v období 1918 – 1948. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2015. 106 s.

Tomáš Jahelka sa vo svojej monografii Masarykova filozofia na Slovensku snaží priblížiť práce vybraných autorov zo slovenského prostredia odkazujúcich na filozofiu Tomáša Garriquea Masaryka. Autor vychádza predovšetkým z menej známych prác, akými sú napríklad záverečné práce uložené v archívoch Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, články a menšie monografie. Pre náležité súdobé dokreslenie názorov na Masarykovu filozofiu sa však miestami opiera aj o zahraničné autority. Pri svojej reflexii sa Jahelka zameriava na autorov, ktorých práce vyšli v období rokov 1918 – 1948, pretože čas od vzniku Československej republiky (1918) až do komunistického prevratu (1948), ako sám píše, považuje za obdobie najobjektívnejšieho nahliadania na Masarykovo dielo. Napriek stanovenej časovej hranici však Jahelka už v prvej kapitole s názvom T.G. Masaryk a Slovensko pred rokom 1918 vychádza z daného časového rámca za účelom objasnenia politickej a kultúrnej situácie uhorských Slovákov a tzv. zbližovania Masaryka so Slovenskom. Zvyšok práce je členený na nasledujúce kapitoly: Charakter Masarykovej filozofie, Filozofia dejín, Masaryk ako sociológ, Sociálna otázka, Filozofia náboženstva.

V kapitole T. G. Masaryk a Slovensko pred rokom 1918 (s. 11 – 26) Jahelka predostiera dejinno-politickú, ale aj myšlienkovú historiografiu súvisiacu s prvými prienikmi Masaryka do slovenského prostredia. Autor upozorňuje na to, že hoci Masaryk získaval na Slovensku prevažne pozitívne ohlasy, nie vždy boli stanoviská k jeho filozofickým a politickým názorom súhlasné (uvádza príklad Svetozára Hurbana Vajanského, hoci ten na konci života odmietavý postoj k Masarykovi zrevidoval). Pod Masarykovým vplyvom sa na Slovensku sformovala skupina aktivistov okolo časopisu Hlas, ktorá si osvojila najmä Masarykov konkretizmus. Druhá kapitola Charakter Masarykovej filozofie (s. 27 – 32) je venovaná azda jednému z najdôležitejších poznatkov, a síce tomu, že „Masaryk nebol filozof systematik.“ (s. 27). Jahelka poukazuje na to, že v Masarykových prácach možno badať dynamický filozofický vývoj, z ktorého môžu prameniť spory a rozdielne výklady autorov snažiacich sa o zaradenie Masarykovej filozofie. Práve tento fakt sa môže dotýkať aj ďalších tém, ktorým je Jahelkova monografia venovaná, preto je oboznámenie sa s ním viac než žiaduce. V kapitole s názvom Filozofia dejín (s. 33 – 41) venuje autor značnú časť reflexii názorov Samuela Štefana Osuského k Masarykovej filozofii dejín. Osuský spája Masarykovu filozofiu dejín s ideou humanity chápanou ako obmedzenú kresťanskú lásku. S takýmto výkladom by podľa Jahelku pravdepodobne nebol protichodný ani výklad významnej autority slovenského filozofického prostredia Svätopluka Štúra. Ďalšiu kapitolu Masaryk ako sociológ (s. 42 – 52) člení autor podľa obsahu na dva celky, a to: Hodnotenie Masarykovho chápania sociológieŽenská otázka. Jahelka v týchto častiach siaha po prácach Emila Stračára, Dezidera Langa a Vladimira Dvornikoviča (autor síce nie je Slovák, ale kvôli slovenskému prekladu jeho knihy Masaryk ako filozof a sociológ Jahelka zaradil aj toto dielo do slovenského filozofického prostredia). V prácach týchto autorov sa podľa Jahelku prejavuje záujem o tú časť Masarykovej vedeckej činnosti, ktorá je venovaná sociológii a v značnej miere sa aj v týchto oblastiach prejavuje vplyv Masarykovho humanitného ideálu. Na túto kapitolu nadväzuje Sociálna otázka (s. 53 – 80), v ktorej Jahelka reflektuje práce autorov analyzujúcich Masarykove a Marxove stanoviská k sociálnej otázke (E. Stračár, S. Š. Osuský, V. Dvornikovič, V. Clementis). Hoci sa väčšina autorov prikláňa k Masarykovým postojom, práve posledný menovaný – Clementis sa stavia voči Masarykovým tézam do opozície z pozície ľavicových názorov. V tejto kapitole autor analyzuje aj Langovu komparáciu a do istej miery aj podobnosť názorov Masaryka a Johna Stuarta Milla k otázkam individuálnej slobody ako základu demokracie.

Poslednú kapitolu Filozofia náboženstva (s. 81 – 98) člení autor na tri podkapitoly: Kritika absolútnosti teologických predstáv, Teológia ako mytológia, Osobný Boh a nesmrteľnosť duše. V týchto častiach Jahelka približuje názory Petra Vajcika, Karola Nandránskeho, Jána Ďurčoviča, Svätopluka Štúra či Jána Lacka na Masarykove chápanie náboženstva. K dôležitým poznatkom vyplývajúcim z prác týchto autorov možno začleniť Masarykove dichotomické chápanie náboženstva a teológie, otázku aktuálnosti teológie či praktickosti náboženstva. Podstatným rozmerom týkajúcim sa Masarykovej filozofie náboženstva je aj to, že Masaryk chcel vytvoriť náboženstvo, ktoré by nebolo v rozpore s vedou. V závere svojej monografie autor hodnotí výsledky prác reflektovaných autorov a ich postoje do značnej miery považuje za súhlasné s Masarykovými prácami. Túto skutočnosť Jahelka pripisuje faktom, že Masaryk bol v období vzniku týchto prác prezidentom Československej republiky a požíval úctu, a taktiež že vo svojich záverečných prácach sa absolventi neodvažovali na jeho výraznejšiu kritiku.

Záverom možno zhodnotiť, že hoci si Jahelkova monografia, ako sám autor poznamenáva, nenárokuje poskytnúť vyčerpávajúcu reflexiu slovenskej masarykologickej tvorby, je zaujímavým a prehľadným doplnením názorov na Masarykovu filozofiu z menej známych pozícií prevažne slovenských autorov. Náročnejšieho čitateľa možno prekvapí, že s vybranými časťami tejto práce sa mohol stretnúť už v iných Jahelkových publikáciách, na čo však autor upozorňuje v edičnej poznámke na konci knihy.

Bc. Viktor Buday
Katedra filozofie a dejín filozofie, FiF UK
Šafárikovo nám. 6
814 99 Bratislava 1
viktor@buday.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *