Luxusné dejiny


Gilles Lipovetsky (nar. 1944) je francúzsky filozofa sociológ, ktorého meno sa spája predovšetkým s dielami ako Éraprázdnoty (1983), Ríšapominuteľnosti (1987),Súmrak povinnosti (1992) a Tretia žena (1997). Spomenuté diela postupnevychádzali v českom preklade v nakladateľstve Prostor od roku 1998.Posledným titulom z roku 2003 je Večný prepych,v ktorom sa autor rozhodol poodhaliť skrytú logiku luxusu.

„Nemám žádný zvláštní smysl pro luxus, ale rád o němpřemýšlím.“

 

Lipovetsky si uvedomuje, že analýzou prepychu a luxusunie je zvlášť originálny, pretože problematika nadbytku či plytvania bohatstvomje predmetom filozofického skúmania už prinajmenšom dvadsaťpäť storočí. Nechcesa púšťať do rozsiahlej empirickej štúdie histórie luxusu, mentalitya symbolov jednotlivých období a spoločností, skôr sa pokúšao odhalenie toho, čo nazýva logikou prepychu. Pôjdev prvom rade o zachytenie funkcií a mechanizmov, ktoré sús uplatňovaním luxusu v jeho historických premenách spojené. To je ajdôvod, prečo bolo možné v analýze prepychu od staršej doby kamennej až posúčasnosť využiť stotridsaťštyri strán textu.

 

„Přepych vznikl ještě před tím, než začali dějiny luxusu vevlastním smyslu slova.“

Rozlíšenie medzi prepychom a tým, čo nazývame luxus, má podľa Lipovetskéhosvoje dávne opodstatnenie práve u paleolitického človeka. Prepych saobjavuje ešte pred pestovaním plodín, v dobe bez „umenia civilizácie“. Svojudávku prepychu si dokázali vychutnať už lovci a zberači, najmä počas oslávnebrali vôbec do úvahy ekonomickú racionalitu a márnotratne sa oddávaliokamžitej konzumácii. Nehromadili potravu a nežili v materiálnejnádhere, ale naopak: „Chovali se bezstarostně, nemysleli na zítřek, užívali sia konzumovali vždy na jednou vše, co měli přímo pod rukama, než aby sidělali zásoby… Logikou paleolitického přepychu byla etika luxusu bezokázalých předmětů.“

Hneď na úvod sa ukazuje, že spočiatku bol prepych duchovným postojoma kultúrnym javom, kedy myšlienka márnotratnosti a míňaniapredchádzala samotné hromadenie a uchovávanie hmotných statkov. PodľaLipovetského ide najmä o potrebu paleolitického človeka potvrdiť svojuschopnosť transcendovať a odlíšiť sa od zvierat, čím sa význam prepychuvýrazne odlišuje od jeho dnešných masových podôb.

Táto prvotná funkcia prepychu sa zmenila v neskorších blahobytnejšíchspoločnostiach primitívneho sveta, v ktorých už existovali cenné predmety,ktorých podstatnou črtou bola ich neúčelnosť. Sú to v prvom rade šperky,najmä náhrdelníky, ktoré sa často stávali predmetom výmeny. Nie však výmeny akoobchodu v dnešnom slova zmysle, ale boli striktne darom. Výmena ako dar(fenomén kula v Melanézii) bolasprevádzaná magickými rituálmi, kedy darujúci a obdarovaný vstupovali dovzájomného spojenectva. Okázalé dary boli obojstranné a darujúci sa neskôrstával obdarovaným, pričom sa úzkostlivo dbalo na to, aby dar nebol menejokázalý, čo by znamenalo potupu pre celý kmeň. Silu kmeňa zosobňovala jehoschopnosť veľkodušne míňať a prenášať svoje statky darom na iného. „Nicnení potupnějšího než skrblit a neukázat svoji velkorysost.“ PodľaLipovetského je tak ďalšou primitívnou formou luxusu dar a schopnosťobdarovania, čím sa často krát symbolicky odohrá vojna medzi dvoma kmeňmi,ktorá sa zaobíde bez ľudských obetí. Tie zastupuje „ničenie“ vo forme honosnéhodaru, ktorého sa kmeň zbavuje a pôsobí si tak stratu.

Rituály okázalého míňania boli súčasťou všetkých dôležitých udalostíspoločenského života. Nezriedka sa stávalo, že ak chcel náčelník odolaťv súboji o svoj vplyv a ukázať ostatným svoju moc musel: „…býtkrajně rozhazovačný, spálit, nebo hodit do moře to nejcennější.“ Takýmtospôsobom zaisťuje dar prestíž, ale na druhej strane zabraňuje rozdeleniukolektívu na bohatých a chudobných, aby aj naďalej pretrvalv organickom celku. Dary mali popri svojej spoločenskej hodnote najmähodnotu duchovnú, ktorou sa človek odvďačoval a komunikovals božstvom a dušami mŕtvych. Nadmernou konzumáciou pri oslavácha nekonečným hodovaním sa primitívne spoločnosti pokúšali o obnovupôvodného chaosu a dobehnutie času.

Lipovetsky nás takto skrze archeológiu prepychu sprevádza od počiatkovhonosnosti a obcovania s nadbytkom až po súčasnosť. Ukazuje, že prepych(spočiatku) vôbec nie je spojený s technologickým pokrokom a nezrodilsa mechanicky z nadbytku bohatstva, ale bol zrodený určitou formoumagického a metafyzického myslenia. Preto treba vnímať aj samotné náboženstvoako jednu z podmienok vzniku pôvodného prepychu, ktorý slúžil najmä nazískanie ochrany a priazne duchovných bytostí.

K zásadnému obratu od míňania k hromadeniu dochádza vznikom triednejspoločnosti, kedy sa stáva luxus predmetom akumulácie, centralizáciea hierarchizácie. Hierarchizácia sa prejavuje v architektúre (paláce,svätyne, dvory…), ale aj v rozdeľovaní pohrebísk na chudobné bez darova na vznešené hrobky plné vzácnych predmetov (už v roku 4000 pr.Kr.). Luxus sa pomaly stáva symbolom nekonečnosti, neporušiteľnostia trvácnosti a tak „nepominuteľné stavby“ nahrádzajú márnotratnémíňanie a likvidáciu statkov predošlých dôb. „Každá organizovanáspolečnost je uspořádána podle zjevného rozlišení statků luxusnícha běžných. Jedni žijí v nádheře a většina v bídě, ve všechstátních hierarchizovaných společnostech se vyskytuje nerovnostv bohatství, sociální oddělení způsobu bydlení a oblékání, stravovánía zábavy, života a umírání.“

V teokratických spoločnostiach ako Egypt, kde panovník predstavoval bohana zemi, bolo jeho povinnosťou okázalo a bohato uctievať božstvá, abyuchránil svoju zem pred nepriazňou nebies. Lipovetsky preto rozlišuje medzisvetským prepychom a duchovným, čo sa neskôr ukáže aj v rozdelení nacirkevný a kurtoázny prepych.

Zaujímavosťou je, že míňanie primitívneho sveta lovcov a zberačov sa nevytrácaúplne. Aj vo feudalizme sa stretávame s márnotratnosťou v podobesúperiacej potlače (demonštrovaním mocia súperením o vplyv) celkom v štýle severoamerických indiánov.„Pán přikáže zasít stříbrné mince do zoraného pole, jiný používá drahé svíčkyna vaření pokrmů a jiný zase nechá pompézně zaživa upálit třicet svýchkoní.“ Prepych neexistuje bez honosného mrhania, ktoré sa zasa nezaobíde bezprítomnosti, čo najväčšieho množstva ľudí. Čo v nás môže evokovať niektorésúčasné prejavy pseudo-pop-stars, ktoré nás vo svojich videoklipoch oslňujúprepychom ich statkov.

Predvádzanie vznešenosti a luxusu sa stáva šľachtickou povinnosťou dvornejspoločnosti a vlastne aj jej jedinou náplňou, nakoľko šľachta neustálestráca svoje kompetencie či už v boji, alebo v ekonomickej oblasti.Od konca stredoveku a renesancie sa preto márnotratné mrhanie nespomaľuje,naopak naberá na význame a neustále sa stupňuje. Súboj dosiahne svoj vrcholv konkurencii bohatej buržoázie a tradičnej šľachty. Vtedy prichádzak slovu aj vlastnenie umeleckých predmetov a ich prepych. Lipovetskytak otvára dôležitú otázku originálu a kópie diela, ktorá v neustálomtechnologickom vývoji premieňa svoju tvár.

Po množstve analýz prepychových statkov prechádza Lipovetsky jednotlivýmiobdobiami až do súčasnosti. Tvrdí pritom, že elitárstvo a blahobyt nebolizastavené demokratizáciou luxusu v sériovej výrobe, ale naopak boli ňourehabilitované a zasiate aj do ostatných vrstiev spoločnosti. „Kdysi bylyluxusní výrobky výsadou zámožných buržoazních kruhů, dnes postupně „sestupují“do ulic.“ Z luxusu už nie je magický obrad za obnovenie poriadku vesmíru,ani nie je niečím, čo si vezmeme do hrobu, aby nám to uľahčilo posmrtný života umožnilo nám tak udržať si štandard ako zaživa. Komfort nie je ani útratoupre zaistenie historickej nesmrteľnosti či obetou bohom na zaistenie kvalitnéhoposmrtného života. Z luxusu sa vytráca posadnutosť trvácnosťou akoza čias faraónov a samotná nečasovosť podlieha inovácii módy.

Pololuxus sériovo vyrobených statkov, ktorý bol markantný v ére modernynajmä v rozdiele medzi haute-couture a sériovo šitým modelom dnesupadá. Predsa aj sériovo vyrobená limuzína či parfum sú rovnako luxusné akoostatné vo svojej sérii. Nesériová výroba sa stala len okrajovou a luxususa zmocňuje profesionálny marketing. Samotný vzťah modela séria dnes nieje prioritný a hovoríme tak o luxusnom priemysle. Lipovetsky tvrdí,že za rok 2000 bol podľa agentúry Eurostaf podiel luxusného tovaru na trhu 90miliárd eur. A pritom to nezahŕňa trh s luxusnými automobilmi!

Globalizácia zasiahla aj svet prepychu, pretože rôznymi fúziami podnikovdochádza k vzniku nadnárodných skupín luxusu, v ktorých sú združenédesiatky značiek. Preto sa ilúzia spotrebiteľa opierajúca sa o vernosťa komfort jednej značky parfumu či odevu, ľahko rozplývav hypermodernej realite nadnárodnej spoločnosti. Napríklad skupina LVMH saopiera o 51 luxusných značiek v 65 krajinách sveta. Pritom odhadmnožstva luxusných značiek bol na trhu v polovici 90. rokov 412.

Zaujímavou kategóriou je Lipovetského „emocionálny luxus“, ktorý symbolizujepráve novú éru spotreby luxusných statkov. Nestaviame totiž na obdiv svojeluxusné statky len tak samoúčelne. Súvisí s tým najmä pozitívnaemocionálna odozva, ktorú človek najprv získaval od svojho okolia (prejavmizávisti, obdivu, dôležitosti), ale tú teraz zastupuje emocionálna potecha zoseba samého, spokojnosť so svojím imidžom a pocitom elitárstva. Luxusné jecítiť sa v spoločnosti dobre, kvôli pocitu vlastnej obdivuhodnosti.Lipovetsky prepája aj toto svoje dielo s motívom narcizmu súčasnejindividualistickej spoločnosti, aký sa objavuje aj v jeho predošlejtvorbe. „Muži i ženy se prostřednictvým nákladných výdajů nesnažío to, aby se přispůsobili společnosti, nýbrž chtějí zakoušet estetickéa citové emoce, nikoli stavět na odiv své bohatsví, ale zažívat chvílerozkoše… Přepych – toto divadlo zdání se začíná stavět do služeb soukromía individuality, subjektivního pociťování. Pěstujeme luxus sami pro sebe.

V knihe sa ešte Lipovetsky pokúša o gender analýzu luxusua poukazuje na špecializáciu trhu na mužský a špecificky ženskýluxus. Pričom uvádza mnohé príklady historickej diferenciácie trhua hodnôt spojených práve s pohlavím konzumenta. Zaujíma sa ajo právo na luxus ako novodobú maximu trhu, za ktorou opäť stojí ekonomickýzáujem a stimulácia šťastného života jednotlivca. Jednotlivé premenymárnotratnosti a prepychu sú v knihe logicky prepojené najmä cezlíniu účelu samotného luxusu. Dochádza tak k veľmi pútavej interpretáciirozsiahleho obdobia dejín cez určitý kultúrny jav, akým je v tomto prípadeprepych a život v nadbytku. V knihe si tak podávajú ruku lovcia zberači spolu so súčasnými rôzne bohatými obyvateľmi „pseudo-západného“sveta, ktorých spája to, že sú ľuďmi oplývajúcimi prepychom, no rozdeľuje ichspôsob jeho chápania. Prechádzame od korálok k BMW, od hekatombyk pyramídam a kráľovským palácom, od nekonečna k singulariteprítomnosti a pominuteľnosti. Prepych nás sprevádza vyše desať tisíc rokova dá sa zhodnotiť, že dnes vstúpil do svojej najprofánnejšeja zároveň individuálne najintímnejšej podoby. Kto je zvedavý čo sa skrývapod týmto mediálne často skloňovaným pojmom, okrem jeho „luxusnej“ a lesklejprázdnoty, nájde veľmi pútavý opis práve v tomto diele.

„Luxus je spíše jako Eros než jako Thanatos, stojí spíše na straně bytí neždění a spíše na straně paměti než zapomění.“


Mgr. Zdeno Vacke
Katedra filozofie 
Filozofická fakulta Trnavskej univerzityv Trnave

Hornopotočná 23

918 43 Trnava