Možno trochu mätúci nadpis a úvod, veď akomožno porovnávať významného dánskeho filozofa s „nevzdelanou spisovateľkoupre jednoduchý ľud“? Jej dielo však utvára ucelenú filozofiu (či teológiu),ktorej ústredným bodom je živá kresťanská viera postavená do opozícievoči cirkevnému formalizmu, proti ktorému Royová i Kierkegaardrozličnými spôsobmi bojovali.

 

Kristína Royová, až na niekoľko ciest,prežila celý život v Starej Turej – v podjavorinskom kraji. Tentoregión zohral významnú úlohu počas revolučných bojov v rokoch 1848 – 1849,ktoré ešte viac prehĺbili národnú i konfesionálnu hrdosť tunajšíchobyvateľov. Významným predstaviteľom oboch aspektov bol evanjelický farár,štúrovec a osvetový pracovník August Roy, ako aj príslušníci roduHolubyovcov, z ktorého pochádzala jeho manželka a zároveň matka ichdcéry Kristíny. Tá sa s myšlienkami či prejavmi hnutia duchovnéhoobrodenia v Európe mohla prvýkrát stretnúť počas kaplánskeho pôsobeniaMichala Roháčka [1] na staroturianskej evanjelickejfare (v rokoch 1874 – 1879). Ďalšiu dôležitú úlohu pre jej duchovný rast zohralstrýc Pavel Roy. (O P. Royovi, ktorého syn Vladimír bol významný básnika prekladateľ, vieme, že prišiel na miesto evanjelického farárav Kochanovciah v čase (1970), keď Carl-Freiherr von Schmiedtzv tamojšom kaštieli riadil vnútornú misiu pre juhovýchodnú Európu.) Ten„sestrám Royovým“ – Kristíne a Márii [2] sprostredkoval český obrodeneckýčasopis Betánie.Nasledoval písomný styk s redaktorom Josefom Kostomlatským a jehosnúbenicou, neskôr (1888) cesta do Písku a Prahy. Tu nadviazali ďalšievýznamné kontakty s budúcimi spolupracovníkmi Aloisom Adlofom a Dr.Friedrichom Wilhelmom Baedekerom, misionárom v Rusku, ktorý im prirozlúčke povedal: „Choďte v pokoji a nezabudnite, že každá šľapaj,kam vkročíte, je vaša.“ Michal Slavka, najväčší znalec života a diela KristínyRoyovej, hovorí, že touto návštevou sa „končí obdobie príprav onohoprebudeneckého hnutia na Slovensku“. [3] Aj keď už predtým založili Útulňu, intenzívne sa staralio deti a chorých, pravidelne navštevovali Večeru Pánovua usporiadali malú kresťanskú knižnicu. K. Royová už v r. 1879 debutovalabásňou Slovo Kristovo!

 

Po návrate domov sa zintenzívnila ich prácana sociálnom, duchovnom i kultúrnom poli. Viac pracovali s deťmi,založili Útulňu(v r. 1907 tak učinili už druhýkrát; útulne boli sociálne zariadenia prebezprizorné deti, starcov, bezdomovcov, chorých…), nemocnicu s prvouslovenskou diakoniou (1912), sirotinec Chalúpka(1926) a starobinec Domovbielych hláv (1933). Pri všetkých týchto ústavoch pôsobila ajKristína Royová. Takisto sa podieľala na založení Modrého kríža (ďalej len „MK“). [4] Práve MK je najviditeľnejšou formouexistencie slovenského obrodeneckého hnutia, [5] ktoré sa rozvinulo nazáklade evanjelizačnej práce jej hlavnej predstaviteľky. [6] Vďaka nej a jej spolupracovníkom –misionárom, evanjelizátorom, kolportérom a ďalším – k ústrednému spolku MKv Starej Turej postupne pribúdali odbočkypo celom Uhorsku (v dnešnom Slovensku, Dolnej zemi a jedna stanica bola iv Bystrej nad Turjou – dnešná Ukrajina). Celé rodiny konvertovali,v domoch veriacich sa okrem domácich pobožností niekoľkokrát v týždnikonali zhromaždenia, ktoré sa neskôr presunuli do humien, stodôl, či novýchspolkových budov a modlitební (v Starej Turej bol roku 1907 vybudovanýspolkový dom približne pre 300 návštevníkov). Ich členovia sa pridŕžali týchtobodov: 1. každý deň čítať Bibliu, 2. žiť podľa nej, 3. privádzať hynúce duše kuKristovi, 4. byť pripravení znášať pre Neho pohanenie, 5. zriecť sa alkoholu(bolo slovenskou raritou, že v dôsledku pôsobenia MK niektoré obce zostalibez krčmy). Život týchto ľudí bol viditeľne odlišný od života formálnych príslušníkovcirkví. Po politickej zmene vo februári 1948 musel MK zaniknúť, obrodeneckéhnutie sa tak rozplynulo do viacerých protestantských denominácií (resp.formálne či i skutočne zostalo v ECAV) a tu sčasti dožívalo,sčasti pretrváva, najmä v slovenskej Cirkvi bratskej (ďalej len „CB“),o ktorej možno povedať, že v ňom má svoje korene.

 

V samotných začiatkoch hnutie nemalonijaké teologické dielo, ale základné rysy jeho teológie boli jasné. Bol topredovšetkým dôraz na Bibliu (jej čítanie i žitie) a hlavne na Novúzmluvu, teda na Krista ako osobného Pána a Spasiteľa. Biblia tu nie jechápaná len ako univerzálny návod na život, ktorý možno čítať s odstupom, aleako slovo živého Boha, ktorý sa prihovára konkrétnemu čitateľovi (jednotlivcovi)a vstupuje do jeho životných situácií. Zároveň je prostriedkom spoznávaniaJežiša, Krista. Každý, aby Ho prijal (keďže iba On je pravda, cestaa život), musí prejsť momentom (okamihom),keď spozná seba pred Bohom – uvedomí si svoju hriešnosť a nechá sa očistiťkrvou Nevinného. To je Golgota, na ktorú prichádza každý sám, no je to ajstretnutie s Kristom a znovuzrodenie pre večné Božie kráľovstvo,v tom sa ukazuje Božie „Buďsvetlo!“, ktoré sa od stvorenia sveta nespočetnekrát opakujei pri ľudských dušiach. [7] Vymanenie sa z hriechu je prečloveka oslobodzujúcim (aj keď predtým nemusel vnímať svoju neslobodu), notakisto pred ním stojí veľké poslanie slovom i životom svedčiť o Bohua Jeho nekonečnej láske tak, že bude touto láskou premožený. [8]

Royovej náboženská zanietenosť (vášeň) sa stane dôvodompre jej nepochopenie v očiach väčšiny formálnych kresťanovi literárnej kritiky. (Kto prehovorí na počesť tej vášne? Filozofia ideďalej. Teológia sedí nalíčená za oblokom, uchádza sa o priazeň filozofiea núka je svoje pôvaby; [9] „Nepochybne, ich (pozn. autora: sestierRoyových) chápanie Písma a viery bolo u nich prehĺbenejšiea opravdivejšie, ako bolo v tom čase v zboroch katolíckej či evanjelickejcirkvi bežné.“) [10] Prvý kameň z rúk neprajníkov (ato nie je metafora) letel už 1. januára 1897 pri zakladaní Modrého kríža, no zaštartujúcu udalosť nepokojov asi možno považovať pamätnú kázeň staroturianskehofarára a nitrianskeho seniora Ľudovíta Čulíka. Jeho slová „Tak musíme ajmy urobiť“ pri výklade Ježišovho vyháňania kupcov v jeruzalemskom chráme,boli pre miestnych prítomných výzvou vyhnať sestry Royové zo svojich radov. Taksa aj stalo. Na sestry Royové a ich nasledovníkov letelo ešte veľakameňov, útočila najatá mládež, rozzúrený dav (množstvo) aj štátne orgány (ako nasektárov, panslávov či triednych nepriateľov – podľa aktuálneho politickéhorežimu –, mnohí skončili vo väzení, alebo boli vykázaní z obce), alei rodinní príslušníci, [11] a samozrejme najhrubšie nadávkya vyhrážky boli na dennom poriadku. V týchto súvislostiach mi nedánespomenúť aj vraždu brata Bíroša, [12] no nezabúdam ani na veľavravnýpríbeh s dobrým koncom: keď Júlia Ličková oznamovala „Drahí moji rodáci,musím vám povedať, že žijete v tme, hoci chodíte do kostola…, pretopočujte, čo nám povedal Pán Ježiš: musíte sa znovuzrodiť, stať sa naozajkresťanmi, evanjelikmi, katolíkmi“, miestni obyvatelia podali na ňu žaloby „žeprináša do dediny nepokoj, že znepokojuje ľudí (najmä chorých), keď umrú,nebudú žiť vo večnom kráľovstve Kristovom…, modlí sa zažmúrenými očami atď.Po výsluchu a svedectve pani Ličkovej žandári urobili pred richtárom obce takýtozáver: ,pani Ličková, spokojne neste toto evanjelium, ktoré Vás, Vášho otcaa ďalších oslobodilo od otroctva pitia a hriechu. Vy, ženičky, učtesa tak pokojne a radostne žiť, ako vám to hovorí pani Ličková.‘“ [13] V tomto stručne načrtnutompríbehu vidieť jej osobný vzťah so Spasiteľom, živú vieru prostých (bezprostredných), ichodvahu a nový život. Aj preto sa Kristíne Royovej zrejme javilo vhodnejšímpísať beletriu (a piesne) než teologické spisy. Jej výhradyvoči oficiálnej cirkvi neboli ani tak teologické, ako skôr etické. Kýmteológia (bez etiky – teda dogmatika) predstavuje formálny a uzatvárajúci sasystém, príbehy (či podobenstvá) prenikajú ďalej – hlbšie a ich múdrostisme schopní porozumieť bez jedinej zložitej definície. [14] Príbehy majú svoju živosť a je topráve živosť (vášeňa činy) viery, ktorú požadovala Kristína Royová. Treba si uvedomiť, že žilav čase, keď v slovenskej inteligencii (farári) bol už pevneudomácnený racionalizmus a Heglova filozofia, ktorú prinieslapredchádzajúca generácia – štúrovci. Kňazi sa stávali skôr osvetovýmipracovníkmi než duchovnými pastiermi. Cirkev na jednej strane mala čorazortodoxnejší ráz – „kládla dôraz na ‚správnosť viery‘ – ‚či správne učenieo viere‘, teda hodnota formy prevýšila hodnotu obsahu“, [15] na druhej strane tu ešte boli (akodnes) mnohé pohanské zvyky a poverčivosť. Na rozdiel od mnohých svojichodporcov sa Royová do inteligencie a ďalších neprajníkov „obula“ kultúrne.Ich nevieru (alebo vlažnú vieru) [16] vkladala do svojich príbehov, cezktoré sa zároveň šírila teológia obrodeneckého hnutia. Vystupujú tui mnohí neveriaci predstavitelia cirkvi: „Lebo ‚Svätým duchom nesení,hovorili svätí Boží ľudia‘, a tak zase len Duchom Svätým osvecovanía vyučovaní ľudia môžu rozumieť Biblii. Preto často jednoduchá sedliackababička, ktorá sotva vie slabikovať, viac rozumie Biblii, ako učený profesorbohoslovia. Ó, kniha Božia je dar a výtvor Božieho srdca, a zase lensrdcom jej možno porozumieť.“ [17] To je dôvod, prečo viackrát aj postavadieťaťa (bezprostredného)duchovne prebúdza dospelých (vrátane kňaza – V slnečnejkrajine) [18] a prečo i samotný biskup sazačne spytovať seba samého: „Či som prijal Krista?… Či mám v srdci nebo?Nebo a ja! Nie, samé peklo… Ó, aké majú svetlo tí, ktorých my nazývamekacírmi!“ [19] Tak ako v evanjeliách protiKristovi, vyzdvihujúcom deti (či detskosť), stoja farizeji so zákonníkmi, domácimiobyvateľmi a zmanipulovaným davom, tak sa aj Royová musela vyrovnaťs nepriazňou mnohých miestnych a tých rozumných mužov systému, pre ktorých jeobeta (zákon) viac než milujúce srdce (milosrdenstvo). [20]

Royová intenzívne spolupracovala sozahraničím a odovzdaná Bohu žila svoj absurdnýživot (veď, ako hovorí Kierkegaard aj „Abrahám bol väčší ako všetciostatní, veľký v sile, ktorej moc je bezmocnosť, veľký múdrosťou, ktorejtajomstvom je šialenstvo, veľký nádejou, ktorá vyzerá ako bláznovstvo, veľkýláskou, ktorá je nenávisťou k sebe samému.“ [21] „Koľkí však dnes chápu, čo je toabsurdné? Koľkí dnes žijú tak, že sa všetkého vzdali alebo že všetko dostali?Koľkí sú takí statoční, že vedia, čo sa môže a čo nie? A ak ichnájdeme, nie je to skôr medzi ľuďmi menej vzdelanými a sčasti medziženami?“ [22]) Bol to život na hranici chudoby(svoje honoráre vkladala do sociálnej a duchovnej práce, podporovala ajmisie v Afrike a v Ázii). Známy je príbeh, ako jej raz prišla sestradiakonka povedať, že nemá pre deti z čoho uvariť polievku. „Mamička“ (akodiakonky nazývali Royovú) jej povedala, aby dala postaviť vodu, a že Bohsa postará. Vzápätí prišiel nečakaný list z Ameriky a v ňompriložené peniaze, za ktoré sa mali kúpiť semiačka kvetov na Martinkov hrob.Sirota Martinko – to bola len literárna postava, takže peniaze mohli poslúžiťpre živých Martinkov. Ďalším úspešne zrealizovaným nápadom hodným bláznov bolopostavenie nemocnice či štvrť miliónový projekt Domova bielych hláv v časehospodárskej krízy (1932), do ktorého sa 72-ročná Royová pustilas nazbieraným obnosom 60 000 Kčs. V roku 1933 bol už Domov bielych hlávotvorený a tejto slávnosti za zúčastnilo 2 000 ľudí z celého Československa.No duchovne prebudení sa tu stretávali častejšie. Okrem niekoľko mnohopočetnýchbiblických konferencií a častých návštev slovenských obrodencov, semzavítali aj mnohí vzácni zahraniční hostia. Baedeker, Butcher, Schinzel,Kilburn, Bagdazaranc, Morgan, Lohman, Warns, Modersohn, Adlof, Kostomlatský,Urbánek, Wisslerová… – všetci významní činovníci na duchovnom poli. Veľkúpomoc Kristína Royová našla v Alwíne Hesse, ktorá sa významne pričinilao prvú slovenskú diakoniu. O prvý slovenský kresťanský spevník, dielooboch sestier Royových (no hlavne Márie), [23] sa zas nemalou mierou pričinil jehoharmonizátor Félix Bovet zo Švajčiarska. „Juraj Olejár, pracovník v USA,napísal v časopise Kresťan(USA) 21. mája 1914: Niet azda kresťanského česko-slovenského zboruv Amerike, kde by sa nepoužívali ‚Piesne sionské‘.“ [24] Z ich prekladov čerpajú i dnesmnohé protestantské spevníky. Kristína Royová sem prispela 58 melódiami, 114textami a 100 prekladmi z nemčiny. Viac ju však preslávila próza. Už jejdebut Bez Boha na sveteje najprekladanejším dielom slovenskej literatúry (a prvým našim dielompreloženým do čínskeho jazyka) a Royová je i vďaka nemubezkonkurenčne našim najžiadanejším spisovateľom – vie sa o prekladoch do36 jazykov. Jej knihy, údajne vychádzajúce aj v státisícových vydaniach,mávali svoje čestné a osobité miesto v mnohých kníhkupectváchv Európe. Pri odhalení pamätnej tabule sestier Royových o tom hovoríEmil Boleslav Lukáč: „Aký je to zázrak. Zašiel som vo Švédsku, Nórsku, Fínsku,vo Štokholme, v Osle, v Helsinkách do kníhkupectva a videl somtam v popredí diela Kristíny Royovej. To isté sa mi stalo v Nemecku,v Drážďanoch, v Lipsku a v Berlíne. A taktieži v parížskom kníhkupectve. Nie je to úžasné?“ Podľa DobroslavaChrobáka nie, keďže podľa neho „za tieto úspechy ďakuje autorka viac nábo­ženskýmorganizáciám, ktorých je členom, ako svojmu umeleckému talentu“. [25] Tieto slová sa v rôznychmodifikáciách dodnes uvádzajú pri hodnotení Royovej diel. Existujú tu všakminimálne štyri protiargumenty: 1) nijaké členstvo v náboženskejorganizácií nemôže mať vplyv na tak veľký záujem o literárne dielo, 2) aniRoyovej známosti počas jej života nemôžu mať vplyv na to, že jej dielo je stálenanovo vydávané a prekladané, 3) Royová bola členkou len Evanjelickejcirkvi a. v. (ako D. Chrobák) a Modrého kríža, ktorý spoluzakladala, 4)existovali aj iní náboženskí autori, no nedosiahli to, čo Royová.

 

Literárna kritika dodnes pri mene KristínyRoyovej produkuje veľa nepresností a chýb. Ani náš najväčší odborník naliteratúru pre deti a mládež (a skvelý profesor) vo svojom slovníku vRoyovej bibliografii zabudol uviesť jedno z jej najznámejších diel Traja kamaráti (pričomprvý diel V slnečnejkrajine je uvedený), navyše i v jeho kritike nechýbaChrobákova téza, no uvádza tu aj názor svojho oponenta Milana Jurča. Zvedavýsom bol aj na to, k čomu čo sa ako študent literatúry dopátram v našejuniverzitnej knižnici. V Rukovätislovenskej literatúry, v rozsiahlych Šmatlákových Dejinách slovenskej literatúryani v Mikulovom Slovníkuslovenských spisovateľov nebola o pravdepodobne najčítanejšomslovenskom autorovi ani zmienka. Príjemne prekvapil Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia,ktorý priznal Royovej preklady do 17 jazykov (hoci Slavkova Bibliografia, vydaná dvaroky pred slovníkom, uvádza už 31 jazykov), no ani tu nechýba Chrobákova téza.Ešte sa mi v našej knižnici podarilo nájsť Album literárnych pamiatok na Slovensku,v ktorom sú Royovej venované tri fotografie, z toho pri dvoch jepredmet zobrazenia zjavný (pamätná tabuľa a hrob) a pri jednej jetext k obrázku vecne nesprávny. Tento prieskum len vystihuje, ako sak Royovej na Slovensku vždy pristupovalo, kým napríklad nemecké vydavateľstvosi nechalo od Royovej vyrábať miliónové ročné obraty (v markách) a lenv karačejskom jazyku vyšiel Royovej BezBoha na svete v 25 000 kusoch – čiže približne jedenvýtlačok na každého ôsmeho užívateľa tohto jazyka. Viaceré diela, vrátaneautobiografického Zasvetlom, vyšli najprv v cudzích jazykoch. V nemeckejtlači sa na margo románu Zavysokú cenu objavujú tieto slová: „Opätovne som si kládol otázku,či je vhodné spracúvať naše evanjelické vierovyznanie vo forme románu. Nazáklade svojich tridsaťročných prác s nemeckou literárnou históriou môžemnaisto zdôrazniť: Kristína Royová ten problém vyriešila vynikajúco. Jej román Za vysokú cenupredstavuje tak po umeleckej, ako aj po apologetickej stránke výkon prvoradéhovýznamu“. Prečo si naši evanjelici (veď v slovenskej literatúre dominovalispisovatelia a kritici evanjelického vierovyznania) nevšimli aspoň tútoapologetickú stránku? Ako jedna z príčin sa núka práve to, že išloo evanjelikov, pretože ich sa najviac dotýka Royovej kritika formálnehokresťanstva poňatá jej dielom i životom. Obžalovaný je tak zároveň sudcomi katom. No problém je širší. Aj Kierkegaard by zrejme odmietol objektívny(vedecký) prístup k niektorým svojim dielam ako nenáležitý, pretože taktosa zabúda na vlastnú existenciu [26] a skôr by od čitateľa požadovalsúcit s dielom, ktorý prebúdza cit pre pravdy doň zahrnuté a naopak:existenčne, čiže pateticky vnímané pravdy vedú k hlbšiemu prežívaniuvlastnej vnútornosti. [27] Totiž takto (nábožensky a tedaexistenciálne) poňatá literatúra konfrontuje každého jedného čitateľaa posúva ho do pozície postáv, lebo pojednáva o vzťahu ku skutočnémuosobnému Bohu. Aj keď Royovej dielo radíme k romantizmu či realizmu,predsa ide o špecifickú literatúru, vari i preto kritici mlčaliaj ich krátke zmienky dnes vnímame rozpačito, aj keď netajíme jehoumelecké nedostatky. Royová milovala viac Boha ako svoju literárnu tvorbu. [28] Jej teizmus sa musel prejaviť tak vovnútri diela, ako v chápaní poslania literatúry. Preto „Rovnako akonedbala na záväznosť tradičných predpisov v oblasti vierovyznania, aniv literárnej tvorbe sa nemienila obzerať na dobovú aktuálnosť literárnychmodelov či štylizácií. Neboli pre ňu záväzné.“ [29] Royová si dobre bola vedomá, že ideosobitou cestou. Už pred vydaním debutu, jej vydavateľ túto prácu vrátil, aby„to mnohé slovo Božie v nej vynechala“, Royová však radšej riskovala, žejej novela nebude vydaná a nezmenenú ju vydavateľovi vrátila, pretože jupovažovala za Boží dar (ako je už v texte naznačené, čas ukázal, že šloo správne rozhodnutie). [30] Mimochodom okrem literárnej kritiky ajsamotná Royová k sebe občas pristupuje ironicky (no v rámci jejdiela, nie literárnych posudkov). Napríklad v spomenutom románe Za presvedčenie sastretávajú študenti teológie v tajnom slovenskom spolku, keď zrazu dostanúlist od priateľa, ktorý im píše o svojom obrátení, budúci farár Dankopovažuje správu za trápnosť a s nepochopením prijíma, že ich priateľsa vrhol „v náruč premrštenosti a blúznivosti“; [31] iróniou je aj samotný názov románu Bludári – nov konečnom dôsledku sú to predsa len ironizovania sveta, ktorý takto zmýšľa.Ad svet – v postoji Danka i kritiky sa len potvrdzujú Royovej slová:„Kristova práca sa nikdy nedá spojiť či už s pobožným a čis bezbožným svetom“ [32] a „Naučený, papierový Kristus,nepomôže nikomu“. [33] Tieto slova sa týkajú doby, keď „bolobežné, že posviacky kostolov, fár, či zvonov sa síce začínali službami Božími,ale nezriedka sa končili pijatikou“. [34] Royová pevne stála proti pitkáma svetským zábavám, či už tým samoúčelným alebo pod rúškom nejakejšľachetnejšej myšlienky. Jej odmietavý vzťah k svetskej kultúre a slávemôžeme vidieť na postavách diel Trajakamaráti (herečka-speváčka Mary Slavkovská), Za vysokú cenu(nádejná speváčkaIrenka Strakoničová) a To,čo večne trvá, kde odznejú slová: „U nás je všetko len maľovanýoheň. Stále hráme komédiu. Ale či iba my? Či ju nehrá celý svet? Mydlovébublinky!“ [35] Mydlová bublina je metaforou, ktorúRoyová používa práve v týchto dielach, kde vystupujú herečky, respektívespeváčky a komedianti (ako sa sami nazvali) – ľudia závislí od sveta.Skúsme si predstaviť mydlovú bublinu: na povrchu lesklá, menlivá, hrajúcavšetkými dúhovými farbami, odrážajúca okolitý svet, vo vnútri prázdna, ľahká(bez váhy – vážnosti),strhávaná aj tým najjemnejším vánkom, bez perspektívy. Nie je to dokonalý obrazKierkegaardovho estetického?Alebo nie je tento obraz (a citát) vystihnutím jeho zúfalca beznekonečnosti (toho, čo večne trvá), ktorý nie je samým sebou? U Royovej môžemedivadlo chápať aj ako symbol plytkého sveta bez Pravdy, a jej herca akosymbol neautentickej estetiky.

 

Royovej koncepcia lepšej spoločnosti, akoju vnímam v jej diele, spočíva predovšetkým vo veriacich farároch,v druhom rade vo veriacich učiteľoch. Uholným kameňom je Kristusa osobná viera v Neho. „Ak sa má rozvinúť rozum, musí byť predvzdelanosťou zasiahnuté srdce“. [36] U vzdelanejších postáv jeprijatie viery o niečo problematickejšie. Royovej túžba po novej cirkvi jenajvýraznejšie vyjadrená v románe Zapresvedčenie, no fungovanie tejto novej cirkvi načrtáva najmäv pokračujúcom románe Narozhraní, kde v predhovore píše: „Naša slovenská evanjelickácirkev potrebuje obnovu… Napísala som v krátkosti, ako si ja tú obnovupredstavujem. (Nie je to nič nového, čo opisujem. Podobnú obnovu prežilaevanjelická cirkev vo francúzskom Švajčiarsku – a krásne v tompokračuje.) Nečakám ani súhlas ani porozumenie, ale čakám rozmýšľanie veriacichštudentov, nakoľko mali tí, ktorých opisujem, pravdu, a či bol KristusJežiš na ich strane. Každá obnova musí vychádzať zvnútra srdca… Kniha… Aklen jednej duši poslúži, bolo ju hodno písať.“ [37] Opäť tu máme jednotlivca a ďalej– v románe – máme prvky novej cirkvi, ktoré sa dnes udomácňujúi v ľudovej [38] ECAV, vrátane zboru v StarejTurej, no hlavne sú vlastné CB, [39] ktorá vzišla z obrodeneckéhohnutia. Dnes je táto cirkev známa ako intelektuálna (najmä bratislavskýa levický zbor), na tento prívlastok však musel dozrieť vývin začínajúcisa v srdci jednotlivca. Už v staroturianskom MK bolo dvanásť učiteľov(o modernom poňatí tohto povolania hovorí dvojdielo Keď život začínal – Slnečné dieťa),a ďalší obrodenci odtiaľto odchádzali na štúdia do misijných ústavov vChrischone, Neukirchene či Hausdorfe. Jeden z Royovej žiakov, Jozef Roháček, sastal autorom prvého prekladu Biblie do slovenčiny, jeho žiak Juraj Potúček jezas autorom biblickej konkordancie. Zoznam všetkých spisovateľov čiintelektuálov vôbec by bol však dlhý. História kresťanstva, ktorého prvívyznávači pochádzali predovšetkým z nižších vrstiev sa tak i v tomtoduchovnom hnutí zopakovala a ďalej nám ukázala, že múdrosť, ktorá vyrástlaz viery a poznania Biblie sa nezmýlila ani v dobách skúšok.Royová sa vyčlenila od slovenskej, tak trocha antisemitizmom a triednymdelením zaváňajúcej literatúry (jej postavy boli kladné či záporné bez ohľaduna to, či to boli chudobní, bohatí, šľachtici, sedliaci, Slováci, Židia…).ECAV ju dnes ráta medzi svoje najväčšie osobnosti. Ešte za svojho života stihlajasne odmietnuť komunizmus, jej nasledovníčky cez druhú svetovú vojnu pomáhaliamerickému letcovi, protifašistickým bojovníkom a s nasadením životaukrývali židovské deti. Raz ich zachránilo len to, že nemecký vojak u nichzbadal knihu Um hohenPreis (Zavysokú cenu). [40]

 

Royová i Kierkegaard boli telesneslabí jedinci, pod silným vplyvom svojich otcov [41] vyrastajúci vo formalizovanomprotestantskom prostredí, aby doň priniesli nový závan. Obidvaja mali sporys niektorými predstaviteľmi evanjelickej cirkvi a dnes patriak jej najväčším osobnostiam. Obaja ako slobodní ľudia bojovali protimŕtvemu, neosobnému kresťanstvu, rúcali istotu „kresťanov“, že sú kresťanmi – rozlišovalimedzi formálnym a skutočným kresťanstvom, rozhodli sa nenavštevovaťbohoslužby (u Royovej to bolo na základe spomenutej udalosti, alei z presvedčenia, že farármi sú aj neveriaci ľudia), i keď teológiusvojej cirkvi považovali za správnu. Obaja demonštrovali, že najvyššou ideou jenáboženská a potrebu činu. Človeka chápu ako jedinca pred Bohom. Bolipredmetom výsmechu miestnych obyvateľov, no stali sa aj predmetom záujmuintelektuálov z cudziny a nemčina im otvorila brány do sveta. Obochpovažovali za čudákov. Ich písanie sa opieralo o osobné zážitky,ktoré súvisia s ich angažovanosťou vo svete, ich knihy majúv sebe život nadradený systému a nútia čitateľa zaujať svoj vlastnýpostoj, upozorňujúc na problémy kresťanstva (k čitateľovi sa osobne prihovárajúa navyše náboženská problematika robí z čitateľa postavu). Pritom ichzbraňou boli aj letáky a časopisy (len v prvom roku pôsobenia RoyovejLiterárneho družstva tu vyšlo 50 000 traktátov, Royovej časopis Večernicavychádzal od r. 1925). Obidvaja sú dávaní do súvislosti s grófomZinzedorfom (i keď u Royovej to je neoprávnené), obidvaja nahrádzajúautority oficiálnej cirkvi Božou autoritou, pre obidvoch je v životedôležitý určitý okamih, skok (obrátenie, znovuzrodenie), pri obidvoch sa núkaposudzovanie diel mimo objektivity a ďalej ich spája napríklad vzťahk hudbe, ktorý u Kierkegaarda vidíme v diele Buď – aleboa u Royovej v jej bibliografii i v tvorbe a tonielen spevníkovej – piesne a básne vkladá aj do svojej prózy (veď „jazyknemôže vysloviť nič bezprostredné“). [42]

 

Na záver možno o Royovej povedať, žebola akýmsi slovenským variantom Kierkegaarda, ale napríklad i Matky Terezy.Mnohé Kierkegaardove myšlienky ani ich autor neaplikoval do tej miery akoRoyová. Kierkegaard zostal skôr náboženským mysliteľom, Royová vzorom vierya spisovateľkou najmä pre jednoduchý ľud. Jej odkaz zostal nezašifrovaný,prostý a jasný. Veď niekedy prostredníctvom tých najjednoduchších ľudímožno pochopiť najprecíznejšie strategické prvky evanjélia. [43] (Nie je zrejme náhoda, že zostaroturianskeho prostredia vyrástol evanjelický biskup Rudolf Koštial, autorštúdie o Kierkegaardovi z roku 1949. A napokon tu niekoľko rokovžil aj Roman Králik, zakladateľ Spoločnosti S. Kierkegaarda na Slovensku.)

 

Hádam jediným uznávaným slovenskýmliterárnym kritikom, ktorý seriózne pristupoval k Royovej dielu, bolŠtefan Krčméry. Ten prirovnal jej dielo k Tolstému a Wildovi. [44] Za zmienku stojí i príspevokv stati S AlexandromMatuškom – rozhovor dvanásty, [45] v ktorej tento slovenský spisovateľpostavil vedľa seba tri postavy svetovej literatúry: Flauberta, Dostojevskéhoa Royovú, [46] či reakcia uznávaného teológa JánaKvačalu, ktorý o Royovej debute napísal, že je to „perla, akýchi v druhých literatúrach niet mnoho“. [47]

Nastal azda čas, aby už malé Slovenskovyrástlo a našlo v sebe miesto pre osobnosť Royovej formátu.

 

L i t e r a t ú r a
Biblia. Slovenský ekumenický preklads deuterokánonickými knihami. Banská Bystrica: Slovenskábiblická spoločnosť, 2008.
BREČKO, J.: Kristína Royová. In: Týždeň,31/2005, č. 31. URL:<(http://tyzden.sk/old_archiv.php?w=art&idart=3305&idiss=69>.
DÉMUTH, A. (ed.): Postskriptumku Kierkegaardovi. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2006.
Jurčo, M.: V službeviery a krásy. In: Bibiana,2002, č. 4, s. 8 – 15.
Kierkegaard, S.: Bázeňa chvenie. Bratislava: Kalligram 2005.
KIERKEGAARD, S.: Buď –alebo. Bratislava: Kalligram 2007.
KIERKEGAARD, S.: Nemock smrti. In: Bázeňa chvění – Nemoc k smrti. Praha: Svoboda 1993.
Osolsobě, P.: Kierkegaardo estetice divadla a dramatu. Brno: CDK 2007.
POTÚČEK, J., SLAVKA, M.: Bibliografialiterárnej tvorby Kristíny Royovej. Martin: Matica slovenská 1999.
Richardson, D.: Dieťa pokoja. Bratislava: Slovenské evanjelizačné stredisko premasmédia 1997.
ROYOVÁ, K.: Výber zospisov III. Bratislava: VESNA 1990.
ROYOVÁ, K.: Výber zospisov VI. Bratislava: NÁDEJ 1992.
ROYOVÁ, K.: Výber zospisov VII. Bratislava: NÁDEJ 1993.
ROYOVÁ, K.: Výber zospisov VIII. Bratislava: NÁDEJ 1993.
ROYOVÁ, K.: Výber zospisov IX. Bratislava: NÁDEJ 1993, URS ACS Kresťanský života Matica slovenská 1996.
ROYOVÁ, K: Výber zo spisovXIII. Liptovský Mikuláš: Tranoscius 2000.
Slavka, M.: Dielo KristínyRoyovej v kritike. In: Royová, K.: Výber zo spisov II. Vesna, 1990, s. 262
SLAVKA, M. a kol: Našekorene. Vznik a vývoj prebudeneckého hnutia na Slovensku.Bratislava: NÁDEJ 1994.
Slezáčková, J.: Života dielo sestier Márie a Kristíny Royových. Stará Turá:Evanjelický a. v. cirkevný zbor na Starej Turej, 1991.
Sliacky, O. a kol. : Slovníkslovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava:Literárne Informačné centrum 2005.

 

P o z n á m k y

[1] Tu je relevantné spomenúť: a) M.Roháček študoval v Erlangene (1868 – 1873), b) v Starej Turej mal nastarosti farskú knižnicu, ,,ktorá sa v tomto čase obohatilao obrodenecké diela, napr. o Pořádekmilosti (Dávid Hollaz), Poďk Ježišovi (Neuman Hall) a Ježiš a Zacheus alebo Opravdové obrácenie sa– v prekladoch Leopolda Abaffyho, c) Michal Roháček žil v rokoch 1849– 1879, teda nejde o misionára Michala Roháčka (1877 – 1967).

[2] „Sestry Royové“ je zaužívanýmpomenovaním práve pre Máriu a Kristínu Royovú, hoci mali aj ďalšie sestry.

[3] SLAVKA, M. a kol: Naše korene. Vznik a vývojprebudeneckého hnutia na Slovensku. Bratislava: NÁDEJ 1994, s. 76.

[4] Nejde o dnešný Modrý kríž, aj keďsú tu isté podobné črty.

[5] V celej práci hovorímeo duchovnom (nie národnom) obrodení, myslíme však čosi viac – metanoiu(znovuzrodenie, obrátenie). Hnutie sa tiež nazýva ako prebudenecké. Niekedy sapoužíva aj nesprávne označenie pietizmusči nový (obnovený)pietizmus.

[6] Royová bola hlavnou predstaviteľkou MK,aj keď formálne nepatrila k vedeniu. Taktiež by sme ju mohli považovať za prvúkazateľku (aj keď tento pojem má dnes vnímame širšie), oficiálne prvou farárkoubola až r. 1951 Darina Bancíková.

[7] ROYOVÁ, K.: Výber zo spisov VI. (Za svetlom a so svetlom).Bratislava: NÁDEJ 1992, s. 50.

[8] Tak o Kristovej krvi, znovuzrodenía svätom živote hovorí napríklad 1 Pt 1.

[9] Kierkegaard, S.: Bázeň a chvenie.Bratislava: Kalligram 2005, s. 35.

[10] Jurčo, M.: V službe vierya krásy. In: Bibianač. 4/2002, s. 8. V tejto práci spomínam len literárneho vedca MilanaJurča z Banskej Bystrice (*1931), nie prebudeneckého kazateľaa básnika Milana Jurča (1921 -1989).

[11] Pozri Mt 10, 34 – 39.

[12] Katuščák. J. in: SLAVKA, M. a kol: Naše korene. Vznik a vývojprebudeneckého hnutia na Slovensku, Bratislava: NÁDEJ 1994, s. 177.

[13] Tamže, s. 104.

[14] Pozri Mk 4, 33.

[15] SLAVKA, M. a kol: Naše korene. Vznik a vývojprebudeneckého hnutia na Slovensku, Bratislava: NÁDEJ 1994, s. 41.

[16] Pozri Jak 2, 19 a Zj 3, 16.

[17] ROYOVÁ, K.: Výber zo spisov III. (Vovyhnanstve). Bratislava: VESNA 1990, s. 195.; porovnajs Kierkegaardovými útokmi na vzdelaných teológov, napr.: „Našťastie to vo svetenechodí tak, ako farár káže; lebo život má predsa len aký-taký zmysel, alefarárova kázeň žiadny“ (Kierkegaard, S.: Bázeňa chvenie, c. d., s. 32, príp. pozri: Žitný, M.: K niektorým literárnym aspektomKierkegaardovho diela; Králik, R.: „Problém zvaný Kierkegaard“ alebo Kierkegaard akonáboženský mysliteľ. In: DÉMUTH, A. (ed.): Postskriptum ku Kierkegaardovi.Pusté Úľany: Schola Philosophica 2006, s. 35; 129)

[18] Pozri aj Mt 11, 25, resp. Lk 10, 21,príp. Rim 1, 22, 1 Kor 1, 17 – 31, 1 Kor 2, 1 – 16.

[19] ROYOVÁ, K.: Výber zo spisov XIII. (Moc svetla).Liptovský Mikuláš: Tranoscius 2000, s. 317.

[20] Pozri napr. Mt 12, 7; Mt 22, 37 – 40;Mk 12, 30 – 33.

[21] Žitňanský, M.: Ticho a mlčanie v kontexteKierkegaardovej tvorby. In: DÉMUTH, A. (ed.): Postskriptum ku Kierkegaardovi,c. d., s. 99.

[22] Kierkegaard, S.: Bázeň a chvenie, c.d., s. 112.

[23] Mimochodom, Mária Royová je zrejmeprvá slovenská skladateľka – debutovala roku 1888 v časopise Betanie.

[24] SLAVKA, M. a kol: Naše korene. Vznik a vývojprebudeneckého hnutia na Slovensku, Bratislava: NÁDEJ 1994, s. 152.

[25] POTÚČEK, J., SLAVKA, M.: Bibliografia literárnej tvorbyKristíny Royovej. Martin: Matica slovenská 1999, s. 1.

[26] DÉMUTH, A. (ed.): Postskriptum ku Kierkegaardovi,c. d., s. 50.

[27] Tamže, s. 55.

[28] Slavka, M.: Dielo Kristíny Royovejv kritike. In: Royová, K.: Výber zo spisov II. Vesna, 1990, s. 262

[29] Jurčo, M.: V službe viery a krásy. In:Bibiana č. 4/2002, s. 8

[30] ROYOVÁ, K.: Výber zo spisov VI. (Za svetloma so svetlom). Bratislava: NÁDEJ 1992, s. 67 .

[31] ROYOVÁ, K.: Výber zo spisov VIII. (Zapresvedčenie). Bratislava: NÁDEJ 1993, s. 24.

[32] ROYOVÁ, K.: Výber zo spisov VI. (Za svetloma so svetlom). Bratislava: NÁDEJ 1992, s. 72.

[33] Tamže, s. 73.

[34] BREČKO, J.: Kristína Royová. In: Týždeň, 2005, č. 31,URL: <(http://tyzden.sk/old_archiv.php?w=art&idart=3305&idiss=69>.

[35] ROYOVÁ, K.: Výber zo spisov VII. (To, čo večnetrvá). Bratislava: NÁDEJ 1993, s. 124.

[36] Tamže, s. 139.

[37] ROYOVÁ, K.: Výber zo spisov IX. Bratislava:NÁDEJ 1993, URS ACS Kresťanský život a Matica slovenská, 1996, s. 8.

[38] Týmto trochu hanlivým prívlastkom súv malých evanjelikalných cirkvách označované veľké cirkvi ako ECAV, RKC apodobne – opäť možno vnímať súvislosť s Kierkegaardovým množstvom.

[39] Ide o chápanie krstu, dôraz naobrátenie, prijímanie nových členov, funkciu kazateľa (nie farára), svedectváa modlitby prítomných bratov a sestier v rámci služieb Božích,mládežnícke služby Božie, modlitebný čas pred bohoslužbami, desiatky.

[40] Márii Rafajovej udelil štát Izraelmedailu „Spravodlivý medzi národmi“ a jej meno je vyryté do múru záhradySpravodlivých v Jeruzaleme.

[41] K jednotlivým témam pozripríspevky v DÉMUTH, A. (ed.): Postskriptumku Kierkegaardovi, c. d.

[42] KIERKEGAARD, S.: Buď – alebo. Bratislava:Kalligram 2007, s. 79.

[43] Richardson, D.: Dieťa pokoja.Bratislava: Slovenské evanjelizačné stredisko pre masmédia 1997, s. 52

[44] Krčméry, Š.: Kristína Royová, in:Slovenský denník, č. 249/1935

[45] Slovensképohľady, č. 12./1971

[46] V Slovenských pohľadoch č.12/1971

[47] Cirkevnélisty, 1903.

 

Pavol Trúsik
Absolvent odboru Náuka o spoločnosti a slovenský jazyka literatúra
Predseda OZ SLUHA