Ján Johanides: Hmla na našej netrpezlivosti  (Príbehy dvoch žien). Koloman Kertész Bagala, 2005.

Jedna z posledných kníh Jána Johanidesa, Hmla na našej trpezlivosti, by mohla pokojne niesť názov Hmla na našich dušiach. S týmto názvom by možno čitateľ väčšmi rezonoval.
Kniha je písaná vo forme denníka mladej ženy, Hyacinty. Denník objaví jej brat Ežo Chodec po tom, ako Hya záhadne zmizne. Čítajúc jej intímne zápisky, odhaľuje Ežo Hyu s novou tvárou. „Našiel som Cintin – ako ju ty voláš – denník medzi – nepatrí sa mi hovoriť kde. Listujem si v ňom. To mi dalo – totiž… ale áno, ponúklo mi to trochu iný, ale nebudem klamať, dalo mi to úplne iný pohľad na moju vtipnú a veselú sestru!“

Žiadna z postáv Hyinho denníka nie je šťastná. Čitateľ má pocit, že rozprávajú, len aby vyventilovali žiaľ, úzkosť, tápanie, či strach. Akoby si komunikovali melanchóliu. Počet postáv je ako zvyčajne u Johanidesa neveľký – Ežo, Hyina kamarátka Tilda, jej manžel Ignác, Ežov a Hyin otec a Hyacintin priateľ Cyril. Každý z nich žije (a snaží sa komunikovať) svoju samotu a žiaľ.

Ežo strávil vyše 20 rokov vo väzení, keď ho ako mladého študenta výtvarných umení „vylúčili ešte pred ukončením štvrtého ročníka, lebo Bratislava ho odsúdila za ´neslýchané zneváženie´, ako sa vyjadril prokurátor, ´niekoľkých paragrafov, najpevnejších stĺpov socialistickej zákonnosti ´ na dvadsaťdeväť rokov straty slobody, pretože ako pretekár v plávaní a zároveň potápač v pražskom Zväzarme vycvičil (u svojho strýka z matkinej strany v okrese Šaľa, na Váhu – už v milosrdnejšom období československého socializmu, koncom mája 1966) istého rímskokatolíckeho kaplána i amatérskeho maliara, lebo bol kamarát, ako dýchať cez devínsku pípku pod vodnou hladinou a ako sa pohybovať po riečnom dne, a potom ho previedol zo svojej rodnej domovskej obce cez Dunaj do Rakúska. “ Odvtedy Eža sprevádzala zakríknutá, výsmešná zlosť a irónia.

Nešťastne žije i detská lekárka Tilda. Trpí prílišnou žiarlivosťou na svojho muža Ignáca, veľa pije a nevie sa vysporiadať so smrťou mladšej sestry. Absolútnou ranou pre jej majetnícku a materiálnu dušu je to, keď v sebe Ignác objaví vieru v Boha. Avšak trpí aj on. Spočiatku nepochopením vlastnej ženy, neskôr obsesívnou túžbou po stretnutí s Bohom. Johanides necháva svoje postavy rozprávať, no zostávajú nevypočuté a osamotené vo vlastnom boji proti zlu. Pisateľka denníka si dokonca poznamenala, že nie je „ochotná, nedokážem to – rodiť deti do tohto závratného boxerského ringu, v ktorom je každý proti každému, pripadá mi to tak, že keby som naozaj rodila dieťa do tohto postsocialistického predpeklia, cítila by som  sa ako žena, ktorá nerodí, ale grcia obsah žalúdka, ktorá vracia, ktorá dávi bývalú rozkoš, ktorá sa chce v mihu oka zbaviť hnusu zo seba samej.“

Autor, majster hry so slovom reflektuje našu spoločnosť a vzťahy v nej akoby v hmle. Johanides zámerne zahmlieva. Neponúka odpovede, dokonca ani otázky. Čitateľovi však po pretrávení tejto knihy zostávajú v hlave otázniky. Veľmi podnetné otázniky.

Mgr. Renáta Kišoňová
Katedra filozofie 
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
renata.kisonova[zavináč]gmail.com