Fabius Planciades Fulgentius


FRAŇO, P.: Fabius Planciades Fulgnetius. in: Ostium, roč. 13, 2017, č. 1.


Meno Fulgentius sa na konci piateho a v priebehu šiesteho storočia pred naším letopočtom tradične objavuje v kontexte skúmania životných osudov a diela dvoch rozdielnych postáv. Na jednej strane stojí Fabius Planciades Fulgentius, autor diel ako Mitologiae, Expositio Virgilianae continentiae, Expositio sermonum antiquorum či De aetatibus mundi et hominis, ktorých obsahová štruktúra má výrazne učenecký charakter a vychádza z dôkladného poznania antickej mytológie, literatúry a filológie. Z tohto dôvodu sa začal tento autor v interpretačnej literatúre označovať termínom „Fulgentius – mýtograf“. Na druhej strane nachádzame takzvaného „Fulgentia – biskupa“, známeho cirkevného predstaviteľa z malého severoafrického mesta Ruspe, ktorému sa pripisuje autorstvo viacerých náboženských spisov s protiariánskou a protipelagiánskou tematikou (napr. Contra Arianos, De veritate praedestinationis et gratiae Dei).

Už od raného stredoveku prebieprofil_bbbe7bae87d4176f7fa037d14bbb84f3hajú medzi učencami debaty o tom, či tu naozaj ide o dve rozdielne postavy (separatistické stanovisko), alebo len o jediného autora, ktorého literárna produkcia sa jednoducho rozvetvovala do dvoch tvorivých línií: učeneckej a náboženskej (unitárske stanovisko). Až donedávna prevládal v odborných kruhoch unitársky prístup. Na základe dôkladnej analýzy diel oboch autorov však Gregory Hays presvedčivo dokázal, že medzi „Fulgentiom“ – mýtografom“ a „Fulgentiom – biskupom“ treba jednoznačne rozlišovať.[1] Haysovo stanovisko postavilo interpretátorov pred množstvo nových úloh. Ak totiž prijmeme uvedený predpoklad o reálnej existencii „Fulgentia – mýtografa“ za správny, tak si zároveň budeme musieť zodpovedať otázky, ktoré sa týkajú bližšieho určenia života a diela tohto neskoroantického autora.


Život
Všetky naše poznatky o životných osudoch Fabia Planciada Fulgentia pochádzajú výlučne z údajov uvedených v jeho dielach a sú veľmi stručné. Na základe štylistickej úrovne latinčiny, znalosti o gréckych a latinských reáliách a klasických autoroch napríklad vieme, že autorovo vzdelanie a intelektuálne ukotvenie má jednoznačne severoafrický pôvod.[2] Na severoafrické prostredie poukazuje taktiež viacero priamych odkazov v autorových textoch. Dielo Mitologiae je napríklad dedikované bližšie neznámemu „presbyterovi Kartága menom Catus“ (Catus, presbyter Carthaginis).[3] V inej pasáži autor používa slovné spojenie „kroky Maurov“ (mauricatos … gressus) (Mit. 6.1-2), ktoré poukazuje na obyvateľstvo starovekého Maghrebu. V spise De aetatibus mundi et hominis zas Fulgentius označuje líbyjský jazyk slovným spojením „náš jazyk“ (nostra lingua) (Aet. 131.7).[4] Podobné zmienky naznačujú, že autorova kultúrna identita by mohla mať líbyjský pôvod.[5] V otázke riešenia profesionálneho zamerania sa predpokladá, že Fulgentius pôsobil v severoafrickom regióne ako grammaticus alebo rhetor.[6] Z konfesionálneho hľadiska patril autor jednoznačne medzi kresťanov. Vo svojich dielach sa však hlbšie nezaoberal dobovými vieroučnými spormi.[7]

Dielo
Pod Fulgentiovým menom sa nám celkovo zachovali štyri spisy: Mitologiae, Expositio Virgilianae continentiae secundum philosophos moralis, Expositio sermonum antiqurom a De aetatibus mundi et hominis.[8] Všetky Fulgentiove diela možno na základe štruktúry a metodológie zasadiť niekde na úplný koniec prechodu medzi literatúrou antiky a kresťanského stredoveku. Autor sa na jednej strane ešte snaží pôsobiť dojmom učeného antického autora, odvoláva sa na autority, cituje z gréckych a latinských klasických diel či alegorizuje príbehy a mená postáv. No na strane druhej je taktiež evidentné, ako málo už klasickú antickú tradíciu pozná.
Veľmi často si totiž vymýšľa etymologické výklady latinských a gréckych mien, prípadne nesprávne cituje antické zdroje.[9] Zároveň je jednoznačným hlásateľom nového kresťanského výkladu skutočnosti a cez prizmu tohto názoru premeriava hodnotu antického literárneho dedičstva.

profil_bav_pal_lat_1578

Mitologiae
Fulgentiovo najdôležitejšie dielo Mytológie pozostáva z troch kníh a zaoberá sa predstavením päťdesiatich alegorických interpretácií niektorých gréckych a latinských mýtických príbehov (napr. mýtu o Prométheovi, o kráľovi Midasovi, o Bellerofóntovi). Základ alegorickej interpretácie tvoria najmä etymologické výklady názvov a mien jednotlivých postáv. Fulgentius si kladie za cieľ oddeliť grécke mýty od množstva rôznych výmyslov, s ktorými sa v antike tradične spájali, a nájsť v nich hlbší (veľmi často kresťansky podfarbený) alegorický význam. Ako príklad si môžeme uviesť časť autorovho výkladu mýtu o trojhlavom psovi Kerberovi, ktorý podľa gréckej tradície strážil východ z podsvetia. Fulgentius predpokladá, že tri psie hlavy symbolizujú tri hlavné dôvody vzniku škriepok medzi ľuďmi. Medzi „prirodzené“ (naturali) dôvody autor zaraďuje „nenávisť“ (odium), vnímanú v rovine akejsi vrodenej druhovej charakteristiky – napríklad prirodzená druhová nenávisť medzi psami a zajacmi či vlkmi a ovcami. „Príčinnú“ (causali) podstatu má naopak „vášeň a žiarlivosť“ (amoris zelum atque inuidiae). A posledný „akcidentálny“ (accidenti) dôvod je zas typický pre všetky príležitostné rozpory, povedzme, slovné škriepky medzi ľuďmi (Mit. 20.9-14).

Expositio Virgilianae continentiae secundum philosophos moralis
Spis Morálny výklad obsahu Vergíliovho diela podľa filozofov predstavuje zaujímavý príklad dobového vývoja recepcie Vergíliovej Aeneidy. Fulgentius nie je len prvý autor, ktorý sa rozhodol podať alegorický výklad Aeneidy, ale aj prvý kresťan, ktorý napísal komentár k Vergíliovi.[10] Zápletka, ktorú Fulgentius v tomto diele rozohráva, je pritom pomerne jednoduchá a opakuje námet z Macrobiovho komentáru k Scipionovmu snu, časti šiestej knihy Ciceronovho diela De re publica. Vergíliov duch prichádza ako homunculus k Fulgentiovi a odhaľuje mu skutočný zmysel Aeneidy. Aeneida nepredstavuje príbeh o putovaní Aenea a jeho druhov do novej vlasti, ale má morálno-kresťanský zmysel, t. j. predstavuje metaforický výklad priebehu ľudského života od narodenia až do dospelosti. Podľa Fulgentia tak každá kniha Aeneidy, respektíve niektoré príbehy z nej reprezentujú nejakú špecifickú etapu vo vývoji ľudského jedinca:[11]

profil_frano_upravene-page-0055

 

 

 

 

Fulgentius si z každého Vergíliovho spevu vyberá vždy určité motívy, ktoré potom alegorizuje takým spôsobom, aby odrážali nejakú etapu vo vývine ľudského života. Napríklad motív búrky a stroskotania Aeneových druhov na líbyjských brehoch z prvej knihy Aeneidy mu slúži na rozvinutie témy nebezpečenstiev, ktoré bezprostredne súvisia s pôrodom človeka. Všetky postavy, ktoré sa nejakým spôsobom angažujú v tejto udalosti, sú prostredníctvom etymologickej alegorizácie prepojené s motívom nebezpečenstva, ktoré prináša príchod človeka na svet. Junona predstavuje „bohyňu pôrodu“ (dea partus). Meno vladára vetrov Aeola, ktorý spôsobuje katastrofálne stroskotanie Aeneových druhov, je poprofil_Vergilio_mosaico_de_Monno_Landesmuseum_Trier3000dľa Fulgentiovho výkladu odvodené z gréckeho slova eonolus, ktoré znamená „deštrukciu ľudského rodu“ (saeculi interitus).[12] Pomenovanie nymfy Déiopeie zas vo Fulgentiovej interpretácii odkazuje na slovné spojenie „verejný zrak“ (uisio puplicum) (Cont. 91.9-18).[13] Ak si to zhrnieme, tak príchod na svet (symbolizovaný Junonou ako bohyňou pôrodu) predstavuje nebezpečenstvo pre ľudský rod (symbolizované Aeolom). To sú rôzne veci, ktoré sa nám môžu stať hneď na začiatku nášho života. Napriek týmto nebezpečenstvám sa nám však pôrodom otvára priestor k tomu, aby sme sa začlenili do spoločenstva ľudí, aby sme nadobudli uisio puplicum, t. j. „verejný zrak“ (symbolizovaný Déiopeiou). Na jednej strane nám tak síce pri pôrode hrozí nebezpečenstvo smrti, ale na strane druhej nám tento akt otvára priestor pre realizácia nášho života v spoločnosti.

Expositio sermonum antiqurom
Dielo s názvom Výklad starobylých slov pozostáva zo šesťdesiatich dvoch stručných významových definícií neobvyklých slov, ktoré môžeme nájsť v spisoch starovekých autorov od Ennia až po Martiana Capellu. Každý jeden termín Fulgentius stručne definuje a následne bližšie približuje na citáte z nejakého diela. Autor sa zaoberá výkladom rozličných slov od raných pohrebných zvykov cez etruské termíny až po novšie výrazy z gréckeho rečníctva a rímskej literatúry. Kým definície č. 1 – 11 sa týkajú termínov, ktoré súvisia s pohrebnými obradmi, veštením, obetami či božstvami, všetky ostatné (s výnimkou definície č. 14 a 48) sa zaoberajú vysvetlením hovorových a odborných pojmov spätých s rôznymi oblasťami ľudského života (napr. s jedlom, loďami, kuchynským náčiním a pod).[14] Fulgentiovu metodológiu si môžeme demonštrovať na dvoch príkladoch, v ktorých autor bližšie vysvetľuje význam slov suppetiaepraesegmina:

25. [Quid sint suppetiae.] Suppetias dicimus auxilium; unde et Memos in tragoedia Herculis ait: : ʻFerte suppetias, optimi comitesʼ (Ser. 119.4-6).
25. Čo sú suppetiae. Výrazom suppetiae označujeme pomoc, ako hovorí Memos v tragédii Hercules: „Príďte nám na pomoc, najdrahší priatelia.“

48. [Quid sint praesegmina.] Praesegmina sunt partes corporis incisae, ut Tages in aruspicinis ait: ʻPraesegminibus amputatisʼ (Ser. 124.3-5).
48. Čo sú praesegmina. Praesegmina sú odseknuté časti tela, ako hovorí Tages v spise O veštení: „S odseknutými údmi.“

De aetatibus mundi et hominis
Spis O epochách sveta a ľudstva sa celkovo skladá zo štrnástich kníh a zaoberá sa výkladom biblickej a svetovej histórie. Knihy č. I – IX popisujú biblickú históriu, kniha č. X sa zaoberá životom a skutkami Alexandra Macedónskeho, XI. kniha sa venuje výkladu dejín republikánskeho Ríma, knihy č. XII – XIII tematizujú pôsobenie Ježiša Krista a apoštolov a posledná XIV. kniha popisuje dejiny rímskych cisárov od Augusta až po nástup Valentiana III (zomrel v roku 455 n. l.). Dielo sa končí náhle vetou: „Valentianus opovrhoval vojenským pásom a prijal dar cisárskej koruny“ (Ualentinianus militare cingulum spernit et imperii diadematis munus excipit) (Aet. 179.10-11). Z tohto dôvodu sa spis považuje za nedokončený alebo za neúplne zachovaný. Fulgentius vychádzal pri jeho koncipovaní najmä z Biblie a z diel kresťanských historikov Eusebeia z Caesareie a Orosia. Po formálnej stránke je dielo napísané v premyslenej lipogramatickej forme. Autor tak v texte jednotlivých kníh úmyselne vynecháva vždy jedno písmeno z abecedy.[15] V prvej knihe je napríklad vynechané písmeno „a“, v jedenástej písmeno „l“ a v štrnástej písmeno „o“. Spis tak nenadobúda len historickú hodnotu, ale je aj príkladom autorského experimentovania s formálnou stránkou literárneho textu.

L i t e r a t ú r a
HAYS, G.: ʻRomuleis Libicisque Litterisʼ: Fulgentius and the ʻVandal Renaissanceʼ. In: MERRILLS, A. H. (eds.): Vandals, Romans and Berbers. News Perspectives on Late Antique North Africa. Aldeshot: Ashgate 2004, s. 101 – 132.
HAYS, G.: The Date and Identity of the Mythographer Fulgentius. In: The Journal of Medieval Latin, roč. 13, 2003, s. 163 – 252.
HELM, R.: Fabii Planciadis Fulgentii V.C. Lipsiae in aedibus B. G. Teubneri 1898.
WETHERBEE, W.: From late Antiquity to the twelfth century. In: MINNIS, A. – JOHNSON, I. (eds.): The Cambridge History of Literary Criticism. Volume II. The Middle Ages. Cambridge: Cambridge University Press 2005, s. 99 – 116.
WHITBREAD, L. G.: Fulgentius. The Mythographer. Columbus: Ohio State University Press 1971.
PUTNA, C. M.: Křesťané a římské dědictví: básnik svůdce, básnik kazatel, hymny bez básniků. In: FISCHEROVÁ, S. – STARÝ, J. (eds.): Původ poezie: Proměny poetické inspirace v evropských a mimoevropských kulturách. Praha: Argo 2006, s. 85 – 98.
PUTNA, C. M.: Svět posledních římských pohanů v zrcadle Macrobiových Saturnálií. In: MACROBIUS: Saturnálie. Praha: Hermann a synové 2002, s. 7 – 67.
WOLFF, E.: Vergil and Fulgentius. In: Vergilius, roč. 54, 2008, s. 59 – 69.
ZIOLKOWSKI, M. J. – PUTNAM, C. M. (eds.): The Virgilian Tradition. The First Fifteen Hundred Years. New Haven; London: Yale University Press 2008.

P o z n á m k y
[1]
HAYS, G.: The Date and Identity of the Mythographer Fulgentius. In: The Journal of Medieval Latin, roč. 13, 2003.
[2] WHITBREAD, L. G.: Fulgentius. The Mythographer. Columbus: Ohio State University Press 1971, s. 3.
[3] Pri prepisovaní a paginovaní latinského textu sa pridŕžame štandardnej edície Rudolfa Helma. HELM, R.: Fabii Planciadis Fulgentii V.C. Lipsiae in aedibus B. G. Teubneri 1898.
[4] HAYS, G.: ʻRomuleis Libicisque Litterisʼ: Fulgentius and the ʻVandal Renaissanceʼ. In: MERRILLS, A. H. (eds.): Vandals, Romans and Berbers. News Perspectives on Late Antique North Africa. Aldeshot: Ashgate 2004, s. 101 – 102.
[5] Tamže, s. 103 – 104.
[6] WHITBREAD, L. G.: Fulgentius. The Mythographer, s. 6.
[7] HAYS, G.: The Date and Identity of the Mythographer Fulgentius, s. 220.
[8] V edícii Fulgentiovho diela od Rudolfa Helma sa nachádza dovedna päť spisov. HELM, R.: Fabii Planciadis Fulgentii V.C. Posledný piaty spis s názvom S. Fulgentii episcopi super Thebaiden však dozaista vznikol až v stredovekom období. HAYS, G.: The Date and Identity of the Mythographer Fulgentius, s. 164.
[9] PUTNA, C. M.: Svět posledních římských pohanů v zrcadle Macrobiových Saturnálií. In: MACROBIUS: Saturnálie. Praha: Hermann a synové 2002, s. 65; PUTNA, C. M.: Křesťané a římské dědictví: básnik svůdce, básnik kazatel, hymny bez básniků. In: FISCHEROVÁ, S. – STARÝ, J. (eds.): Původ poezie: Proměny poetické inspirace v evropských a mimoevropských kulturách. Praha: Argo 2006, s. 90; WETHERBEE, W.: From late Antiquity to the twelfth century. In: MINNIS, A. – JOHNSON, I. (eds.): The Cambridge History of Literary Criticism. Volume II. The Middle Ages. Cambridge: Cambridge University Press 2005, s. 107.
[10] ZIOLKOWSKI, M. J. – PUTNAM, C. M. (eds.): The Virgilian Tradition. The First Fifteen Hundred Years. New Haven; London: Yale University Press 2008, s. 660; WOLFF, E.: Vergil and Fulgentius. In: Vergilius, roč. 54, 2008, s. 61.
[11] PUTNA, C. M.: Křesťané a římské dědictví: básnik svůdce, básnik kazatel, hymny bez básniků, s. 90.
[12] Fulgentius odvodzuje tento význam z prepisu gréckych slov αἰών (slov. „vek, rod“) a ὀλοός (slov. „deštruktívny“). WHITBREAD, L. G.: Fulgentius. The Mythographer, s. 147.
[13] Autor odvodzuje tento výklad zo slova demos (gr. δήμος), čo znamená „verejný“ a výrazu iopa „oči alebo zrak“ (Cont. 91.15-16). Výraz iopa pravdepodobne vychádza z gréckeho slova ὀπή = „otvorený“. WHITBREAD, L. G.: Fulgentius. The Mythographer, s. 147.
[14] WHITBREAD, L. G.: Fulgentius. The Mythographer, s. 157.
[15] Tamže, s. 179 – 180.

Mgr. Peter Fraňo, PhD.
Katedra filozofie a aplikovanej filozofie
Filozofická fakulta
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
peter.frano@ucm.sk


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>