Dve recenzie


Tkanivá aorgány spoločnosti


Pieper, J.: Základní formy sociálních pravidelhry. Praha: Oikoymenh, 1994, 62 s.


Koncom 19. storočia bola vďaka Émilovi Durkheimovi vofrancúzskom Bordeaux založená prvá katedra sociológie. Predmetom jejštúdia nebolo v jej počiatkoch nič iné než vysvetliť prechod od tradičnejk modernej spoločnosti. Jedným z klasikov novej vedy o spoločnosti,ktorý sa pokúsil túto tranzíciu objasniť, bol Ferdinand Tönnies so svojímdielom Gemeinschaft und Gesellschaft (Spoločenstvoa spoločnosť). Tönnies v ňom veľmi ostro kritizovalspoločnosť, ktorá je podľa neho patologická a úpadková a na sociálny ideálnemeckého ľudu a jeho kultúry pozdvihol spoločenstvo. Medzi vášnivýchobdivovateľov myšlienky nemeckého sociológa patril okrem iného Max Frisch,ktorý svojho času povedal, že mier vo svete nemôže byť zaistený ani vojenskyani diplomaticky, ale jedine prebudovaním spoločnosti spoločenstvo. Na toto tvrdenie sa rozhodolzareagovať nemecký filozof, teológ a sociológ Josef Pieper a pri tejtopríležitosti napísal knihu Základné formy sociálnych pravidielhry.

 

Základným cieľom tejto knihy bolo, samozrejme, preukázaťutopickosť Tönniesových a Frischových ideí. Východisko Pieperovej knihytvorí analógia medzi ľudským organizmom a spoločnosťou, medzi biológiou človekaa sociológiou. Každé ľudské telo je zložené z tkanív (svalové,nervové, kožné tkanivo) a orgánov (oko, srdce, mozog). Podobne je to ajv spoločnosti – tkanivá predstavujú sociálne vzťahy (rodinné, priateľské,pracovné) a orgány sociálne inštitúcie (rodina, štát, armáda). A tak akosi ľudské telo nedokážeme predstaviť bez tkanív či orgánov, nie je možnáani predstava ľudskej spoločnosti bez vzťahov respektíve inštitúcií.Takáto spoločnosť by bola nevyhnutne iba agregátom (teda náhodným zoskupenímľudí, ktorí navonok nemajú vôbec nič spoločné ako napríklad ľudia čakajúci nazastávke na autobus), či dokonca masou atomizovaných jednotlivcov zažívajúcichpocit sociálnej a kultúrnej vykorenenosti a nie spoločnosťouv pravom zmysle svojho slova. Alebo ešte inak: nebolo by v nej možnézdružovanie – spojenie ľudí, ktoré spočíva na vzájomnom pritakávaní partnerov.To je možné iba v spoločenstve (základom je tu ľudská prirodzenosť – „tovšeobecne ľudské“, napríklad rodina), spoločnosti (jedinečnosť osoby, napríkladobyvateľ mesta) a organizácii (neopakovateľnosť indivídua, napríkladzamestnanec firmy). Pieper varuje pred absolutizáciou „romantického ideálu“spoločenstva (ako to urobili Tönnies a Frisch), spoločnosti aj organizácie. Veďprvé z nich vedie k „rodinkárstvu“, druhé k sebeckému solipsizmua tretie k totalitarizmu. Naopak, iba ich vzájomná komplementaritaa vyváženosť môžu viesť človeka k tomu, aby bol viac človekom.

 


O dôsledkochpokusov o nebo na zemi


Zálešák, T.: Diablova práca.Bratislava: Kalligram, 2005, 200 s.


Čo je to ľudská prirodzenosť, bytiečloveka? Metafyzicky a veľmi jednoducho vyjadrené – ľudská prirodzenosťznamená to, že človek je človekom (a nie niečím iným). Teraz o niečoťažšie položená otázka – Aká je ľudská prirodzenosť, bytnosťčloveka? Nepochybne je človek tvor spoločenský (Aristoteles) a racionálneuvažujúci, zdá sa, že je aj egoistický a schopný altruizmu (F. Fukuyama),rodinný (M. Novak) i náboženský (E. Burke). Zastavme sa na chvíľupri rovine religiozity.

 

Myšlienku, že človek je vo svojej bytnosti homo religiosus, zastáva aj autor knihyDiablova práca Tomáš Zálešák. Slovenskýpolitológ vo svojich zaujímavých úvahách o fenoméne totalitarizmu v nejpoukazuje okrem iného aj na konsekvencie, ktoré vyplývajú z ľudskéhoúsilia o bytostno-bytnostnú premenu ľudského rodu. Kľúčová myšlienkaZálešákovej knihy je, že zmeniť ľudskú prirodzenosť neznamená nič inénežzničiť človeka, pričom zmena a zánik sútu ekvivalentné slová. A práve to je hlavná „vízia“ totalitarizmu.Tomáš Zálešák, odvolávajúc sa prevažne na myšlienky Erica Voegelina, sadomnieva, že fenomén totalitarizmu bol v Európe spôsobila postupná eróziakresťanstva, ktoré tu bolo nahradené „novým náboženstvom“ sekulárne ponímajúcimspásu – totalitnou gnostickou ideológiou. Tá sa spolu so vznikom masydeklasovaných indivíduí, ktoré už nenachádzali zmysel života, spolu s akútnoukrízou modernej spoločnosti a enormným rastom počtu radikálnych svetskýchintelektuálov veriacich v neomylnú silu svojho rozumu, postaralao vznik najstrašnejšieho antipolitického, antisociálneho a antimorálnehorežimu v dejinách ľudstva. V náboženskej terminológii vyjadrenéslovami Friedricha Hölderlina: „Zoštátu robilo peklo na zemi to, že sa človek pokúšal urobiť z neho nebo.

 

Tomáš Zálešák na konci knihy varuje pred opätovným vznikomtotalitarizmu v nových podmiekach budujúcej sa globálnej a na informáciáchzaloženej spoločnosti. Zaiste by to malo za následok katastrofickejšieparametre než nemecký nacionálny socializmus, taliansky fašizmusa ruský komunizmus pri poslednom monumentálnom prejave morálnehorelativizmu a nábožensko-kultúrnej krízy Európy. Pri myšlienke na súčasnýkapitál religiozity Západu je to naozaj šokujúce, ba dokonca možno „prorocké“čítanie.

 

Roman Kollár
5.ročník, odbor Filozofia
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava