Dotýkanie sa v uzavretosti mlčania


Už názov v tichosti hovorí, čoho sav tejto práci dotknem, hoci to bude pod rúškom mlčania. Nebudem písaťo význame mlčania, aj keď asi nebude možné nepripísať mu to. Nebude to anio vypovedaní mlčania, aj keď to bude vypovedať. Chcelo by to byťo dotýkaní sa v uzavretosti mlčania, aj keď to bude veľmi otvorené.

 

Určite poznáte ten pocit, keď ste akobynútený utiahnuť sa do svojho vnútra, čo sa navonok prejaví práve ako vašemlčanie. Niekedy vás tam vtiahnú myšlienky, ktoré budú od vás vyžadovať, abyste mlčky sledovali ich priebeh… Niekedy je to však úplne pozvoľný prechod, keďnie ste ani tak vtiahnutý, ale skôr odpútaný – odpútaný od vonkajšieho sveta.Možno už nevládzete byť ním naďalej upútaný, presýtil vás svojím hlukoma zhonom, alebo vás znechutil, či sklamal – dôvody sú rôzne – a určite bysa dali nájsť aj pozitívne. Výsledok je však rovnaký: mlčanie. Bezvýchodiskovémlčanie. Nejde o to, či chcete, alebo nechcete mlčať, alebo zotrvať v mlčaní,keď už… Skôr neostáva nič než mlčať. Prečo? Pokúsim sa to zodpovedať.

 

Len čo sa utiahnete do seba a mlčíte,vtom sa okolitý svet vzdiali a jeho hlučnosť k vám dolieha akoby cezhrubú stenu. Spomalili ste, upokojili sa a ten unáhlený svet vám uniká,lebo ste vypadli z jeho tempa, aj keď môžete mať pocit, že sa zastavil. Tonie on, práve naopak, vy ste sa zastavili. Zrazu nestíhate zachytávať významyslov, ktoré do vás, niekedy priam až nepríjemne, narážajú. Aj by ste niečopovedali, na niečo reagovali, keď sa vám podarí rozpoznať význam slov, ktorék vám doliehajú, ale… ostávate mlčať. Nielen preto, že už je neskoro,význam slov sa opäť zmenil a tamtie sú už možno zabudnuté. Navyše mátepocit, že keby ste aj predsa len niečo vyslovili, ostalo by to nepovšimnuté a vlastnesi ani nie ste celkom istý, či by zvuk vašich slov vôbec doľahol až tam, kde bybol počutý. Či nezostane uviaznutý niekde tu. Tak ako vy.

 

Kde je to tu a kde tam? Nazdávam sa, že mlčanie uzatvára.Uzatvára voči vonkajšiemu svetu. Je to ako byť na tej istej Zemi, alev inom svete. Ste v tom istom tele, no už nie zameraný na vonkajšísvet, ale utiahnutý do svojho vnútra, kde sa síce tiež môžete vzťahovaťk vonkajšiemu svetu, ale už je to celkom iné – tá hrubá stena, splynutieslov do šumu, strata tempa. Ste s vonkajším svetom akýsi nesúrodý.

 

Isteže, môžem napísať aj to, že mlčanieotvára vnútorný svet, samozrejme. No to je nanajvýš osobná a prílišrozmanitá sféra, ktorú nechcem tematizovať. Myslím, že niektoré veci by si malčlovek nechať pre seba a bolo by lepšie, keby o niektorých ani sámnevedel. Takže, s dovolením, ostanem pri uzavretosti, ktorú nám mlčanieposkytuje, niekedy nanucuje a niekedy sa o ňu nechá aj prosiť. Alenásilné mlčanie (tým myslím, keď chceme mlčať, aby nás to uchránilo, uzatvorilopred vonkajším svetom, keď dúfame v bariéru, ktorú nám môže vytvoriť) azdaani nie je mlčaním, tým pravým orechovým mlčaním. Takže mlčanie, to pravémlčanie, asi nemáme o čo prosiť. Ťažko budeme mlčanie nútiť. Neviem, čiono neprosí nás, aby sme mlčali, utíšili sa, upokojili, zastavili.

 

Mlčanie nás teda vťahuje do nášho osobného,vlastného, azda najvlastnejšieho sveta. A teraz sa dostávam k týmzvláštnym dotykom, ktoré pôsobia pod rúškom mlčania. Spomínala som, žev mlčaní sa utíšime, spomalíme, upokojíme a také niečo sa udeje ajs naším dotykom. Je taký pokojnejší, nenáhli sa, nechmáta po veciach. Skôrakoby si ich obzeral. Áno, je to skôr taký dotyk očami. Jemný, pokojný,opatrný, pripravený kedykoľvek žmurknúť (ucuknúť). Tak ako očami, veci skôr pohládzameako ich uchopujeme, nebodáme (aj keď sa dá bodnúť pohľadom, no niev mlčaní), ale skĺzavame po povrchu (čo neznamená, že ostávame len napovrchu). No kým sa nezapletiem, v mlčaní sme akísi… citlivejší na dotyk.Omnoho viac ho vnímame, sledujeme, sprevádzame ho mysľou.

 

Ak my sa vtedy dotýkame skôr pohľadom,alebo aj rukami, ale akoby cez oči, tá citlivosť sa prejavuje aj v reakciina dotyk zvonku. Také dotyky vonkajšieho sveta môžu na nás v chvíľachmlčania a uzavretosti vo svojom svete, pôsobiť rušivo, ako nárazy, dokoncamôžu vyľakať. Vo vonkajšom svete sa vecí skôr zmocňujeme, používame, využívameich. Dotyky tam sú hrubé, pevné, neochvejné (tuším si idú za svojím cieľom). Ajslová a hluk vonkajšieho sveta sa nám v mlčaní javia ako nárazy,rušivý šum, ktorý odkiaľsi dolieha, niečo nepríjemné, dokonca nás môžu sotiťnaspäť do vonkajšieho sveta. Vytrhnúť z mlčania. Prerušiť spojenies vnútorným svetom.

 

Ale ja ešte chcem ostať v mlčaní.A teraz ho trošku posypem kvetmi (okorením). Mlčanie získava neuveriteľnéčaro, ak ho môžete s niekým zdieľať. Je to neskutočne… lahodnéa povznášajúce. Chutí to ako potešenie z rozplynutia sa čokolády vovašich ústach. Vo vnútri sa musíte usmievať, aj keď ste trebárs smutný. Akobysa vaše svety smeli dotknúť… A vás to neskutočne udivuje. Smeli by sa –možno – je to tak krehké… Práve to je na tom to úžasné. Nejde o samotnýdotyk. Ide o to smieť.S dotykom sa pohrávate, no nedotknete sa. Hoci cítite, že by ste azdasmeli.

 

Čo také dotyky zaľúbených, ktorézintenzívňuje práve mlčanie? Dotýkate sa toho druhého jemne, opatrne. Tiedotyky pohládzajú tak ako pohľad usmievajúcich sa očí. A zaľúbeným sa očinaozaj usmievajú. A ten údiv z tých dotykov! Že sú možné a akésú, celkom iné než tie, ktoré vás spájajú so svetom navôkol. A kde vlastnezmizol ten svet? Zostávame mlčať a nevychádzame z údivu. Sme vosvojom svete, uzatvorení, a predsa sa dotýkame iného sveta, druhéhočloveka, práve toho človeka. A tie dotyky, tak nesmelé, nežné. Dotýkame sanavzájom tak opatrne, akoby sme chceli toho druhého vtiahnuť do svojho sveta,do svojho mlčania. No možno je to celkom inak. Len mu ukazujeme svoj svet,opatrne, aby sa nezľakol a nevydesil nás. Je ťažké pozvať niekoho dosvojho sveta.

 

Dotyky sú tie sprostredkujúce. Práve cezne, v mlčaní, tichosti, pokojne a nežne, ponúkame svoj svet. Možno saučíme spolu zaobchádzať s našimi svetmi. Žiadne slová, inštrukcie,príkazy, či odporučenia. Len mlčanie a dotyky, tie opatrné vysielaniatepla dlaní, tie možné stlačenia vankúšikov prstov, tá obava z nepatrnejsily, ten údiv zo samotného dotyku, dotyku v mlčaní.

 

Tak sa dotyk mení, ak ho obalíme vankúšikmimlčania. Stráca svoju neochvejnú silu, ktorou sa zmocňuje vecí v hlukusveta. No získava niečo mnohokrát vzácnejšie. Nadobúda mlčanlivú (no veľavravnú)jemnosť, krehkú vnímavosť a chúlostivú možnosť dotyku – nesmelého,hanblivého, chvejúceho sa, a napriek všetkému, čo o ňom bolonapísané, neopísateľného. Dotyku, ktorý smie dať všetko, ktorý ponúka tennajvnútornejší svet a nenárokuje si ani na to možné pohladenie.


Petra Hroncová
4. ročník, Katedra filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava