Domáce a cudzie svety

Slovenským čitateľom sa dostáva do rúk preklad knihy amerického fenomenológa Anthonyho J. Steinbocka Domáce a cudzie. Generatívna fenomenológia a Husserl. Ide o publikáciu, ktorá v našom prostredí môže zaujať výberom témy, metodickým spracovaním, obsahovým záberom a filozofickou motiváciou analýzy danej problematiky. Celkový charakter knihy poukazuje na to, že autor sa snažil vytvoriť nový pohľad na fenomenologickú problematiku transcendentálnej filozofie a sociálneho sveta. Steinbockovu prvotnú inšpiráciu by sme mohli charakterizovať ako hľadanie súvislostí a predpokladov sociálnych foriem identity a diferencie. Sám Steinbock svoje úsilie a motív opisuje takto: „chcel by som vypracovať transcendentálnu fenomenologickú filozofiu sociálneho sveta, ktorá je, ako by sme dnes povedali, nefundačná, a chcel by som ju vypracovať na základe Husserlových textov“ (s. 26). Autor vo svojej knihe rozpoznáva tri metodologické prístupy k fenomenologickej filozofii,a to statický, genetický a generatívny. Najskôr sa zameriava na to,ako Husserl odlíšil statický a genetický prístup a aké sú ich polia pôsobnosti. Tematizáciou a rozdelením týchto oblastí sa Steinbock dostáva k problémom generatívnych fenoménov, ktoré presahujú hranice genetickej fenomenológie.

Zdá sa, že spôsob bádania a opisu filozofických problémov sa v knihe realizuje tradičným a akademickým štýlom písania, ale čitateľ postupne pochopí tematický prínos knihy a posun aj vo fenomenologickom zaradení a zameraní tejto problematiky. Podľa Steinbocka fenomenológia sama prechádza metodologickou premenou a rôzne filozofické problémy je možné analyzovať cez rôzne prístupy a roviny. Steinbock si vyberá problém generatívnych fenoménov, ktoré sú podľa neho sociálne a dejinné. V rámci uvažovania o generatívnych fenoménoch necháva priestor pre vymedzenie sprítomnenia inej subjektivity. To, čo sa zdá byť klasickou, slušnou husserlovskou interpretáciou tradičných fenomenologických problémov, je vo svojej podstate odkrytím a prezentovaním vlastných stanovísk a názorov, ktoré vznikli z kombinácie podrobného štúdia Husserlových textov a samostatným uvažovaním o nich. Pre Steinbocka je dôležitá dištinkcia medzi „iným“ a „cudzím“, pričom podľa neho je„iné“ 0logickým a „cudzie“ axiologickým pojmom (s. 83 – 84).

Steinbock prispieva k netradičnej interpretácii životného sveta, ktorý invenčne chápe ako teritórium a ďalej hovorí o vopred danom životnom svete ako o horizonte a pôde. Horizont sveta nie je daný a nie je ani nazerateľný, čím sa charakterizuje samotný rámec životného sveta. Ako tvrdí, nie je potrebné preskúmať, čo sám horizont je, ale horizont ako taký je potrebný pre „spätné skúmanie modov vopred danosti horizontového charakteru životného sveta, pretože horizonty konštituujú našu skúsenosť vecí samých“ (s. 138). Steinbock veľmi zrozumiteľne zachytáva podrobné fenomenologické témy a opisy, čím osvetľuje mnoho nejasných fenomenologických tém. K vyjasneniu horizontu pridáva opis pôdy zeme ako toho, z čoho vôbec bytie nadobúda zmysel.

Tematicky v rámci komplexnej analýzy domáceho a cudzieho Steinbock otvára pomerne zložitú problematiku normálneho a abnormálneho. Rozvíja novú metodológiu a postup genetickej a generatívnej fenomenológie. Normalita a abnormalita sa ukazujú ako súlad a nesúlad a Steinbock pôsobivo ukazuje, že abnormálne sa ukazuje ako náhla zmena a ako rušivá udalosť a výnimka. Táto nezvyčajná odchýlka normality môže vytvárať novú normalitu, čím Steinbocki novatívne ukazuje, že anomálie a nesúlady môžu byť tvorivé (s. 169). Práve v živej skúsenosti sa normalita prejavuje ako to, čo je optimálne,a tým sa normálne optimalizuje a stáva sa normatívnym a určujúcim. Podľa Steinbocka sa to, čo je anomálne, stáva normálnym,pretože „abnormálne javy sa najskôr konštituujú ako modifikácie alebo‚odchýlky‘ (Abweichungen) od normy len preto, lebo implicitne odkazujú späť na javy, ktoré fungujú ako optimálne a práve ako ich norma“ (s. 175).Steinbockovo odhalenie poukazuje na to, že tieto dve stránky správania na seba odkazujú a sú previazané v každodennom konaní jednotlivcov. Analýza normálneho tu má zmysel a určitú kontinuitu, pretože normálne sa akoby samo v sebe prostredníctvom štruktúry spoločenského konania potvrdzovalo, a to tým, že normálne sa chápe ako niečo, čo sa často vyskytuje, ale vyskytuje sa často práve preto, lebo je normálne. To, čo je pozoruhodné na Steinbockových filozofických analýzach, je, že chápe zmysel normativity a normálneho v celkovom rámci sveta a neabsolutizuje tieto stránky smerom k univerzálnemu, ale skôr ich relativizuje ako konkrétne javy. Pretože podľa neho rozličné bytostné druhy môžu mať rozličné chápania optimálnych stavov a funkcie toho, čo je normálne.

V postupe odhaľovania problému toho, čo je vlastné,a toho, čo je cudzie, autor prichádza k tematizácii hlavného, ťažiskového problému knihy, a to je rozpracovanie domáceho a cudzieho sveta. Steinbock veľmi precízne rozlišuje okruhy genetickej fenomenológie, ako je problém subjektivity, egológie, intersubjektivity a témy generatívnej fenomenológie, ktoré sú podľa neho od začiatku dejinné, kultúrne,intersubjektívne a normatívne (s. 219). Domáci svet sa vždy konštituuje spolu s cudzím svetom prostredníctvom procesu normalizácie a v rámci chápania vlastných stanovísk k normálnemu a abnormálnemu. Vychádzajúc z Husserlových textovo generatívnych fenoménoch Steinbock tvrdí, že domáci svet nie je paralela k egu v karteziánskom opise, ale domáce a cudzie patria spolu do nepretržitej relativity a ide tu o vzájomnú štruktúru spolu-závislosti vo vzájomnej nezávislosti. Pri výklade domáceho a cudzieho Steinbock odkrýva nové témy vo fenomenológii, ktoré zapadajú do určitého rámca generatívnej fenomenológie intersubjektivity. Interpretuje domáci svet ako domov, v ktorom domácim životom v horizonte domova žije domáci spoločník (s. 230). Subjekty domov nevlastnia, ani ním nemanipulujú, ale patria k určitému domácemu svetu a sú v ňom.Tieto tematické celky Steinbock nachádza v Husserlových textoch a práve tu vykonáva precízne a náročné textové analýzy Husserlových rukopisov.

Autor postupne prichádza k opisu zmyslu generativity a toho, ako sa generatívne témy stávajú aktuálnymi v súčasnej filozofickej diskusii. Generatívne témy sa otvárajú a vznikajú zameraním pohľadu na intersubjektívne a kultúrne časenie a konkrétne pri generatívne utváranej časovosti a dejinnosti. To znamená, že generatívna analýza skúma normálny život ako generatívny život, ktorý má svoju dejinnosť a tiahne sa dejinnými súvislosťami generácií v tradícii (s. 237). Steinbock poukazuje aj na to, že tu ide o problém šírenia a konštitúcie zmyslu naprieč generáciami, pretože to, čo bolo vytvorené v minulosti, je prostredníctvom dedičstva buď zachovávané, alebo zavrhované, a to znamená, že sa s týmto zmyslom pracuje ako s generatívnym produktom. Z týchto analýz vyplýva určitá kultúrna seba-zodpovednosť a seba-starostlivosť, pretože každé indivíduum je zodpovedné nielen za svoje stávanie sa v konkrétnosti života, ale aj za generovanie etického kontextu, ktorý preberá a do ktorého je ustavične zahrnutý.

Ďalším silným miestom knihy je Steinbockova analýza charakteru cudzosti a cudzieho v rámci neredukovateľnosti štruktúry domáceho a cudzieho sveta. Podľa Steinbocka tak ako domov nemôže byť nikdy daný z vonkajšieho hľadiska, ani cudzinca nemôžem stretnúť ako izolovaného jedinca a len ako môjho súčasníka, ale predovšetkým ako cudzinca patriaceho k cudzej kultúre, k cudziemu spoločenstvu. Preto moje stretnutie s konkrétnym cudzincom je zároveň stretnutím s určitou tradíciou, pre rozprávaním mýtov, príbehov (s. 293). Za hlavnú tézu možno považovať to, že domáci svet nemôže prekonať cudzosť, pretože ak by ju prekonal, už by nebol domácim svetom a prestal byť tým, čím je ako ko-relatívny k cudziemu svetu a ko-generatívny s ním. Podľa samotného autora „generativita sa zaoberá dejinným a intersubjektívnym stávaním sa, najmä stávaním sa rôznorodej ko-generatívnej, hraničnej a asymetrickej štruktúry domáce/cudzie“ (s. 310). Túto tvoriacu sa generativitu má skúmať fenomenológa filozof, ale aj tento fenomenológ sám stojí v tejto dejinnosti a prispieva ku generovaniu spoločných svetov v rámci určitých intersubjektívnych vzťahov.

Anthony J. Steinbock vo svojej knihe otvára a zároveň vypracováva obrovské množstvo tém a filozofických problémov, ktoré presahujú rámec generatívnej fenomenológie a týkajú sa súčasných sociálnych a praktických otázok. K tomu sa pridáva jasný spôsob písania a metodologické uvažovanie o generatívnych problémoch, ktoré je založené na kvalitnom textovom a pramennom výskume. Tieto prednosti robia knihu príťažlivou nielen pre fenomenológov, ale aj pre tých, ktorí sa zaujímajú o kultúrne a spoločenské súvislosti života jednotlivcov,ktoré sú založené na dejinných a intersubjektívnych väzbách.V neposlednom rade je vhodné spomenúť výborný výkon prekladateľov, ktorí sprístupnili túto knihu slovenským čitateľom, urobili ju terminologicky prehľadnou a jednotnou a zachovali v nej jej vlastnú systematickosť.

Mgr. Martin Kompiš
Filozofický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava
martin.kompis1@gmail.com