Athény a Solón – objavenie zákonov

Medzinajvzrušujúcejšie obdobia dejín antického Grécka nepochybne patrí koniec 8. ažzačiatok 6. storočia pred n. l. Grécko v tom čase prechádzalo hlbokýmikultúrnymi, ekonomickými a sociálno-politickými zmenami. Došlo k rýchlemurozvoju remesiel, predovšetkým metalurgie a keramiky, na keramike saobjavila a zdokonaľovala figurálna maľba, obnovili sa zámorské obchodnéstyky s okolitým svetom, v obchode sa začali používať prvé zlatéa strieborné mince, zmenil sa spôsob vojenskej taktiky (takzvaná hoplitskáreforma), vďaka prosperite stúpol počet obyvateľstva a demografický tlakvyvolal potrebu zakladania kolónií.

        

Súčasťou týchtoprocesov bola aj zmena sociálnej štruktúry obyvateľstva, ktorá vo väčšineprípadov vyústila do konfliktov vo vnútri dobových spoločenstiev. Začiatkom 7.storočia sa tak objavila potreba hľadať nové spôsoby sociálno-politickéhofungovania. Veľká rozmanitosť gréckych obcí, či skôr proto-obcí, umožnilaporovnávať jednotlivé usporiadania. K hľadaniu nových možností prispeloi to, že v období kolonizácie bolo založených mnoho obcí, ktoréspočiatku napodobňovali inštitúcie svojich materských miest, no časom si začalivytvárať vlastné pravidlá, predovšetkým v prípadoch, keď kolonistipochádzali z rôznych oblastí. Dôležitú úlohu v tomto procesepravdepodobne zohrala aj známa veštiareň v Delfách, ktorú zakladatelianových obcí pravidelne navštevovali. Dá sa predpokladať, že Delfy slúžili „ajako istý druh depozitáru, stredisko výmeny informácií a poradenské centrumpre politické záležitosti“.[1]

        

Viaceré obceriešili svoje vnútorné konflikty zvolením zákonodarcu s neobmedzenoumocou, ktorému zverili vytvorenie nového usporiadania (porov. Aristotelés, Pol. 3,14, 1285 a30 – b3, Hérodotos, Hist.5, 28 – 30). Takými boli napríklad Pittakos v Mytiléne, Lykúrgosv Sparte, Charóndas v Katané či Drakón a Solón v Athénach.Neskoršie generácie silne mytologizovali postavy zákonodarcov, prechovávalik nim veľkú úctu a často ich považovali za priamych zakladateľovobecného zriadenia ako takého.[2]V našom príspevku sa pokúsime preskúmať proces vzniku athénskehopolitického usporiadania, ukázať Solónovu úlohu v tomto procesea interpretovať niektoré z jeho zachovaných básní, ktoré sú vzácnymsvedectvom dobového sociálno-politického myslenia.

 

Prvé zákony

Podobne ako ostatnégrécke územia, aj Attika prechádzala v 7. storočí prudkýmisociálno-politickými otrasmi, a podobne ako inde, aj tu časom došlok zapísaniu zákonov. Prvé z nich prevažne kodifikovali staršiezvyklosti (slovo νόμος označuje tak zvyk ako aj zákon). Zákonnérozhodnutia sa pred zapísaním zákonov vykonávali najmä počas rozhodovaniasporov a pozostávali z výkladu starých zvyklostí zástupcamivládnucich skupín. Potrebu zápisu prvých zákonov pravdepodobne vyvolalapolitická rivalita medzi týmito skupinami.[3]Výhodou zapísania zákona bolo, že sudca ním bol viazaný, a v prípadesporu sa každá zo strán mohla na tento zákon odvolávať.

 

Slovné spojenie„nepísané zákony“ sa prvý raz objavuje až v 5. storočí v Sofoklovej Antigone (γραπτανόμιμα; Ant. 454 –455) pri spore Kreonta a Antigony o nepochovanie/pochovaniePolyneika.[4] Objavenie sa tohtoslovného spojenia vyvolala potreba 5. storočia odlíšiť staré zvyky od písanýchzákonov, ako aj spochybňovanie zvyklostí zo strany sofistov. Dovolávanie sastarých zvykov však zohrávalo dôležitú úlohu pri súdoch aj po objavení saprvých písaných zákonov (porov. Aristotelés Rhet.1, 14, 1375a 15 – 17; Platón, Polit.295a) a pretrvalo počas celého obdobia antického sveta.[5] Treba takistopripomenúť, že kodifikácia zákonov neprebiehala vo veľkom meradle. Vo väčšineprípadov bola limitovaná na jeden zákon alebo súbor nariadení, ktoré savenovali špecifickej skupine problémov vážne ohrozujúcich domáci mier.[6] Napriek tomu boloprijatie písaných zákonov (ako prostriedku na riešenie potenciálne nebezpečnýchkonfliktov) dôležitým krokom.

        

Myšlienku zapísaniazákonov prevzali Athénčania pravdepodobne od Kréťanov. Za svojho prvéhozákonodarcu považovali Drakonta a k zapísaniu zákonov malo dôjsť niekedypo roku 624. Už pred Drakontom môžeme v Athénach rozpoznať prvé obrysyinštitucionalizovanej obce. Nachádzame tu aristokratmi spravovaný aeropág,ďalej súd zložený z 51 efetov, ktorí rozhodovali prinajmenšom v prípadetrestných činov zabitia, a 9 archontov ako reprezentantov najvyššejvýkonnej moci. Archontovia boli najprv volení na obdobie desiatich rokov,neskôr na rok. V ich čele stál archón, podľa ktorého bol nazývaný daný rok(ρχων πώνυμος). Ďalší z archontov (πολέμαρχος) bol hlavným veliteľom vojska, iný sa staralo náboženské záležitosti obce (βασιλεύς). Zostávajúcišiesti archontovia (θεσμοθέτης) boli sudcovia.[7]

        

Náplň veľkej častiDrakontovho zákonníka zostáva dosť nejasná. Dôležitou a vcelku potvrdenousúčasťou tohto kódexu bol zákon o vražde. Kódex rozlíšil medzi plánovanouvraždou a neúmyselným zabitím a formalizoval postupy odškodneniaa zmierenia medzi páchateľom a rodinou obete. Právomoci rozhodovaťv týchto prípadoch mal špeciálny súd zložený z 51 členov (φέται).[8]Vďaka tomuto opatreniu mohla obec zasahovať do prípadov krvnej pomsty. Vraždaprestala byť záležitosťou dvoch rodín, jej odčinenie a zmierenie sa stalozáležitosťou obce.

        

PrijatieDrakontových zákonov však nevyriešilo situáciu v Attike nadlho a Athényčoskoro čelili vážnej ekonomickej a sociálnej kríze, vďaka ktorej stáli naprahu občianskej vojny. Spor vznikol medzi dvoma stranami athénskejspoločnosti. Na jednej z nich boli bohatí a mocní, na druhej démos tvorený roľníkmi, ktoríschudobneli a ocitli sa v postavení závislom od aristokratov, alebosa zadlžili do takej miery, že o svoje pozemky prišli. Ďalší spolu sosvojimi rodinami upadli do dlžného otroctva, alebo z Attiky utiekli(porov. Solón, zl. 5, 1 – 4; 36, 3 – 16; 37, 1 – 10). V tejto situácii bolroku 594 zvolený za archonta Solón, ktorý dostal neobmedzenú moc, aby akozmierovací sudca urovnal spor medzi oboma stranami.[9]

 

Solónove opatrenia

Jednýmz najkľúčovejších Solónových opatrení bola σεισάχθεια – „strasenie bremena“ – zrušenie dlhov z pozemkov,spojené s oslobodením tých, ktorí sa vďaka nim dostali do otroctva, spoluso zákazom ručenia za pôžičky vlastnou pôdou alebo vlastným telom (Aristotelés,Ath. Pol. 6, Plútarchos, Sol.15; Solón, zl. 36, 3 – 16). Vďaka tomu začali mnohí Athénčania opäť disponovaťsvojou osobou a utečenci sa mohli vrátiť späť do vlasti. Týmto opatrenímSolón zažehnal dve hroziace radikálne tendencie. Na jednej strane zabránilpožiadavke ľudu na znovurozdelenie pozemkov, ktoré by aristokraciu úplnepripravilo o jej vplyv a majetok, na druhej strane zabezpečil, abynikto z Athénčanov nemohol kvôli dlhom prísť o svoje občianstvo.Možnosť slobodne nakladať so svojou osobou sa tak stala neodňateľným právomaténskeho občana.

        

Druhou kľúčovouzmenou bolo spojenie politických práv s výškou majetku. Vďaka nemuprestalo byť právo zúčastňovať sa na správe obce viazané na aristokratickýpôvod a politické práva získal každý, kto sa mohol preukázať určitouvýškou ročných výnosov (Aristotelés, Ath.Pol. 7, 3 – 4, Plútarchos, Sol. 18, 1 – 2). Takýto typ usporiadanianeskoršia politická teória nazvala timokraciou.

        

Solón rozdelilobčanov do štyroch tried. Do prvej triedy (πεντακοσιομέδιμνοι) patrili najbohatší pozemkoví vlastníci,ktorých ročný výnos bol väčší než 500 meríc; do druhej triedy patrili jazdci (ππες),ktorých výnos činil 300 meríc, do tretej „záprahári“ (ζευγται),ktorí sa mohli preukázať 200 mericami, ostatní patrili do štvrtej triedy thétov(θτές).Z prvej triedy boli volení archontovia a pokladníci, z ďalšíchdvoch tried, ktoré tvorili zväčša zámožní a strední roľníci, ostatnéúradné funkcie. Théti nemohli zastávať nijaké funkcie, no mali prístup na snem(κκλησία).

        

Týmto opatrením saSolón postavil „do stredu“ medzi oba tábory (porov. Aristotelés, Ath. Pol.11, 2; Solón, zl. 5; 36, 19 – 27). Jeho usporiadanie na jednej straneponechávalo najvyššie úrady v rukách aristokracie (sčasti pôvodnej, sčastitvorenej novou finančnou elitou), na druhej strane poskytlo isté (hoci lenpasívne) politické práva aj najnižšej skupine občanov. Každý z občanov boltým do určitej miery zainteresovaný do chodu obce.

        

Ďalšími dvomadôležitými Solónovými opatreniami boli zavedenie odvolacieho súdua zavedenie inštitútu verejnej žaloby.[10]Podľa prvého opatrenia sa na odvolacom „ľudovom“ súde každý mohol odvolať protirozsudku thesmothétov – aristokratických sudcov archontov. Kde sa tentoodvolací súd v Solónovej dobe konal, nevieme, možno na zasadaní rady 400,zriadenej vraj samotným Solónom, alebo na zasadaniach snemu (porov. Aristotelés,Ath. Pol. 7, 3), či inej podobnej inštitúcie.[11]

        

Druhým opatrenímSolón umožnil, aby každý občan, pokiaľ chcel, mohol vzniesť žalobu aj zaprečin, ktorý nespôsobil ujmu jemu samotnému. Solón tak prakticky zaviedolfunkciu „verejného“ žalobcu (ktorým mohol byť ktorýkoľvek slobodný občan).Vďaka tomuto opatreniu sa práva mohli dovolať aj tí, ktorým to inakneumožňovalo ich sociálne alebo spoločenské postavenie (napríklad siroty alebodedičky).[12]Podľa Plútarcha (Sol. 18, 6, 6 – 7,1) sa tak Solón snažil navykať občanov na to, „aby ako príslušníci jednéhospoločenstva (σπερ νς μέρη <σώματος>) pokladali zaspoločné vzájomné city a bolesti“. Odčinenie nespravodlivosti prestalo byť„súkromnou“ záležitosťou jednotlivých rodín a presunulo sa do pozornosticelej obce.[13]

        

Solónove reformyzvýšili podiel účasti občanov na správe obce a vytvorili z nichjednotnejšiu komunitu. Väčšia určitosť zákona a zavedenie odvolacieho súduzredukovali svojvôľu rozhodovania sudcov. Solónove zákony „tak zlepšilisituáciu neelitných občanov ako aj poslúžili záujmom elity, keďže redukovalipotenciálny konflikt, čím znížili riziko kolektívnej straty mociv prospech tyrana“.[14]

 

Od Solóna ku Kleisthenovi

Nástupu samovládcuvšak Solónove reformy v konečnom dôsledku nezabránili. Necelých 50 rokovpo ich zavedení pokračujúca rivalita medzi vládnucimi rodinami umožnilaPeisistratovi nastoliť tyraniu. Jeho vláda bola vcelku úspešná a neskoršiegenerácie ju považovali za „zlatý vek Athén“. Avšak Peisistratovi synovia,ktorí po smrti otca prevzali vládu, zlyhali, a aristokracia sa pustila doďalších sporov, vedúcich k novým nepokojom. Nakoniec povstal athénsky démos, ktorý poveril za Isagorovhoarchonátu (507/6) svojho obľúbenca Kleisthena (porov. Hérodotos, Hist. 5, 69, 5 – 8) realizáciou súborureforiem, ktoré mali pre Attiku ďalekosiahle dôsledky.

        

Kleisthenovareforma bola pravdepodobne unikátom. „Nepoznáme nijakú ústavu mimo teritóriaAttiky, ktorá by Kleisthenovi mohla poslúžiť ako model; môžeme sa domnievať, ženové athénske usporiadanie bolo jeho vlastným výtvorom.“[15] Základ reformyspočíval v novom územnom rozdelení Attiky (porov. Hérodotos, Hist. 5, 66 a 69; Aristotelés, Ath. Pol.21). Pôvodne bola Attika rozdelená do 4 fýl (kmeňov), ovládaných starými rodmi.Kleisthenés staré fýly premenil na čisto teritoriálnom princípe na 10 novýchúzemných oblastí, ktoré takisto nazval fýlami. Každá z týchto nových fýlsa skladala z troch tritií (tretín), z ktorých každá sa nachádzalav inej časti Attiky: v meste, vo vnútrozemí a na pobreží.

        

Nové rozdelenie fýlvýrazne oslabilo tak pôvodné rodové záujmy, ako aj rozpory vznikajúcez parciálnych záujmov jednotlivých teritoriálnych oblastí. Vďaka tomutopremiešaniu attických regiónov „každá fýla predstavovala akoby celú Attikua udržovala v sebe v rovnováhe možné protiklady“.[16] Vzniknutých 30tritií ďalej Kleisthenés rozdelil do zhruba 140 démov, ktoré sa stali základnoudemografickou a politickou jednotkou Attiky. Každý démos mal svoje územie,zvyklosti, náboženský kult a snem. Démos delegoval aj svojich zástupcov dopríslušnej tritie. Totožnosť každého Athénčana sa odteraz určovalapríslušnosťou k dému a názov dému sa stal súčasťou jeho mena.

 

Popri novýchfýlach, založených na uvedenom teritoriálnom princípe, Kleisthenés ponechal ajstaré rodové fýly, avšak ich vplyv obmedzil prakticky len na oblasť kultu.Politická a vojenská moc boli sústredené do právomoci novýchteritoriálnych fýl. Každá fýla zabezpečovala jednu bojovú jednotku, na čelektorej stál stratég, a delegovala 50 členov (πρυτάνεις) do novovzniknutej rady piatich stoviek (βουλή πεντακόσιοι). Podľa fýl sa obsadzovali aj ďalšieathénske úradné, neskôr i súdne funkcie. Kleisthenovi sa tak podarilozapojiť občanov do diania tak na lokálnej, komunálnej úrovni, ako aj na úrovnicelej obce, a vytvoriť z Attiky plne integrovanú komunitu.[17] PovedanéHérodotovými slovami: „Kleisthenés… zriadil Athénčanom fýlya demokraciu“.[18]

        

Kleisthenés jeautorom ešte jedného, špecificky Athénskeho inštitútu, zvaného ostrakismos(Arist. Ath. Pol. 22), ktorý mal zabrániť hrozbe návraturozbrojov medzi athénskymi mocenskými klikami, a hrozbe nastoleniasamovlády. Snem každoročne rozhodoval o tom, či sa ostrakizmus má konať.Ak hlasoval za, bolo zvolané zhromaždenie občanov, na ktorom mohol každýodovzdať hlinený črep (ostrakon) s menom Athénčana, o ktoromsa domnieval, že predstavuje hrozbu pre bezpečnosť obce. Aby bolo hlasovanieplatné, muselo sa ho zúčastniť minimálne 6000 občanov. Ten, kto dostal väčšinuhlasov, musel opustiť na 10 rokov Athény. Táto forma vyhnanstva ho všaknezbavovala ani majetku ani občianstva. Uvedené Klesitehenove opatreniavytvorili z Attiky plne integrovanú komunitu – zapojili občanov dopolitického diania tak na lokálnej, „komunálnej“ úrovni, ako aj na úrovni celejobce, čím položili základy athénskej demokracie.

 

L i t e ra t ú r a

ARISTOTELÉS: Athénská ústava.Preložil P. Oliva. Praha: Arista, Baset 2004.

ARISTOTELES: Politika.Preložil J. Špaňár. Bratislava: Kalligram 2006.

BLAISE, F.:Poetics and politics: tradition re-worked in Solon’s ‘Eunomia’ (Poem 4). In: Blok, J. H., Lardinois, A. P. M. H. (eds.): Solonof Athens (New Historical and Philological Approaches). Leiden, Boston: Brill, 2006, s. 114 – 133.

BLEICKEN, J.: Athénská demokracie. Praha: OIKOYMENH2002.

BOARDMAN, J., HAMMOND, N. G. L. (eds.): TheCambridge Ancient History. Vol. III, Part 3: The Expansion of the GreekWorld, Eight to Sixth Centuries B.C. 2nd ed. Cambridge UniversityPress 2006.

BOARDMAN, J, HAMMOND, N. G. L., LEWIS, D. M., OSTWALD,M. (eds.): The Cambridge Ancient History. Vol. IV: Persia, Greece andWestern Mediterranean c. 525 to 479 B. C. 2nd ed. CambridgeUniversity Press 2006.

CANFORA, L.: Dějiny řecké literatury. Preložila D. Bartoňková et al.Praha: KLP, 2001.

DODDS, E. R.: Řekové a iracionálno. Praha: OIKOYMENH2000.

GAGARIN, M.: EarlyGreek Law. Berkeley: University of California Press 1986.

HARRIS, E., M.:Solon and the spirit of the laws in archaic and classical Greece. In: BLOK, J. H., LARDINOIS, A. P. M. H. (eds.): Solonof Athens (New Historical and Philological Approaches). Leiden, Boston:Brill 2006, s. 290 – 318.

HÉRODOTOS: Dějiny (aneb devět knih dějin nazvaných MÚSY). PreložilJ. Šonka. Praha: Odeon 1972.

HÉSIODOS: Železný věk.Preložila J. Nováková, Praha: Odeon 1976.

HOŠEK, R. (ed.): Nejstarší řecká lyrika. Preložili F. Stiebitz, F. Novotný, P. Oliva, R. Hošek, R. Mertlík. Praha: Svoboda1981.

LARDINOIS, A. P. M. H. (eds.): Solon of Athens (NewHistorical and Philological Approaches). Leiden, Boston: Brill 2006, s. 134– 156.

NAGY, G.: Theognisand Megara: A Poet’s Vision of His City. In: FIGUEIRA, T. J., NAGY, G.(eds.): Theognis of Megara: Poetry and the Polis. Baltimore andLondon: The Johns Hopkins University Press 1985, s. 22 – 81.

PLUTARCHOS: Životopisy slavných Řekůa Římanů I. Preložili A. Hartmann, R. Mertlík, E. Svobodová, F. Stiebitz.Praha: Odeon 1967.

RAAFLAUB, K. A.: Poets, lawgivers, and the beginning of political reflection in ArchaicGreece. In: ROWE, Ch., SCHOFIELD, M. (eds.): The Cambridge History ofGreek and Roman Political Thought. Cambridge: Cambridge University Press2005, s. 23 – 59.

STEHLE, E.: Solon’s self-reflexive political personaand its audience. In: BLOK, J. H., LARDINOIS, A. P. M. H. (eds.): Solon ofAthens (New Historical and Philological Approaches). Leiden, Boston: Brill2006, s. 79 – 113.

SYROPOULOS, S.: Right, Wrong and the Tragic Heroine.Antigone Reconsidered. In: Platon, roč.51, 2000, s. 241 – 253.

VÍTEK, T.: Naučné výroky v archaickém Řecku. In: ANTALÍK, D., STARÝ,J., VÍTEK, T. (eds.): Svět archaickýchkultur IV: Moudrosloví v archaických kulturách. Praha: Herrmann &synové 2009, s. 80 – 111.

VÍTEK, T.: Pojetí zákona v archaickém Řecku. In: ANTALÍK, D., STARÝ,J., VÍTEK, T. (eds.): Svět archaickýchkultur V: Zákon a právo v archaických kulturách. Praha: Herrmann& synové 2010, s. 265 – 294.


P o z n á m k y



[1] RAAFLAUB, K. A.: Poets, lawgivers, and the beginning of political reflection in ArchaicGreece. In: ROWE, Ch., SCHOFIELD, M. (eds.): The Cambridge History ofGreek and Roman Political Thought. Cambridge: Cambridge University Press2005, s. 43.Porov. HARRIS, E., M.:Solon and the spirit of the laws in archaic and classical Greece. In: BLOK, J. H., LARDINOIS, A. P. M. H. (eds.): Solonof Athens (New Historical and Philological Approaches). Leiden, Boston: Brill 2006, s. 312.

[2] BLEICKEN, J.: Athénská demokracie. Praha: OIKOYMENH2002, s. 19. K mytologizácii postáv zákonodarcov a k hodnoteniuich historického vplyvu pozri VÍTEK, T.: Pojetízákona v archaickém Řecku. In: ANTALÍK, D., STARÝ, J., VÍTEK, T.: Zákon a právo v archaickýchkulturách. Praha: Herrmann & synové 2010, s. 273 – 275.

[3] BOARDMAN, J., HAMMOND, N. G. L. (eds.): TheCambridge Ancient History. Vol. III, Part 3: The Expansion of the GreekWorld, Eight to Sixth Centuries B.C. 2nd ed. Cambridge UniversityPress 2006, s. 368.

[4] K sporu medzipísanými a nepísanými zákonmi v Antigonepozri podnetnú štúdiu S. Syropoula: SYROPOULOS,S.: Right, Wrong and the Tragic Heroine; Antigone Reconsidered. In: Platon, roč. 51, 2000, s. 241 – 253.

[5] VÍTEK, T.: Naučné výroky v archaickém Řecku. In: ANTALÍK, D., STARÝ,J., VÍTEK, T. (eds.): Svět archaickýchkultur IV: Moudrosloví v archaických kulturách. Praha: Herrmann &synové 2009, s. 97 – 100.

[6] RAAFLAUB, K. A.: Poets, lawgivers, and the beginning of political reflection in ArchaicGreece, c. d., s. 43.

[7] BLEICKEN, J.: Athénská demokracie, c. d., s. 23.Porov. Aristotelés, Ath. polit. 3.

[8] BOARDMAN, J., HAMMOND, N. G. L. (eds.): TheCambridge Ancient History, c. d., s. 370 – 371

[9] Informácieo Solónovom živote a pôsobení sa dozvedáme zo štyroch hlavnýchzdrojov. Sú nimi Aristotelova Athénskaústava (Ath. Pol. 4 – 12), Plútarchov ŽivotSolónov (Sol.), referátu Diogena Laertského (DL 1, 45 – 67) a tri úryvky zo Solóna, ktoréboli obsiahnuté v 3. a 4. knihe Stobaiovej Antológie. Všetky spomenuté referáty sú však ovplyvnené neskoršímpolitickým vývojom, ktorý sa snažil zo Solóna spraviť prvého demokratapochádzajúceho zo stredných vrstiev obyvateľstva, či zasadiť ho do tradíciesiedmich mudrcov. Treba k nim preto pristupovať opatrne (k diskusiio tejto téme pozri CANFORA, L.: Dějinyřecké literatury. Preložila D. Bartoňková et al. Praha: KLP 2001, s. 85 – 89).

[10] Aristotelés ichspolu so zákazom ručiť za pôžičky vlastným telom považuje zanajdemokratickejšie (δημοτικώτατα) opatreniaSolónovej ústavy (Ath. Pol. 9, 1; porov. takisto Ath. Pol. 41, 2, 9 – φς ρχ δημοκρατίας γένετο). Aj keď v prípade Solónovej ústavy jeanachronizmom hovoriť o demokratickosti.

[11] BLEICKEN, J.: Athénská demokracie, c. d., s. 27.

[12] Porov. GAGARIN, M.: EarlyGreek Law. Berkeley: University of California Press 1986, s. 69.

[13] Podľa tradície potom, ako boli nové zákony ustanovené, začali ľudia za Solónom chodiťa dovolávať sa, aby jednotlivé ustanovenia zmenil. Aby neutrpela jehoosoba ani zákony, rozhodol sa Solón odcestovať z Athén na 10 rokov, čobolo stanovené obdobie, počas ktorého nesmel nikto zákony meniť (Hérodotos, Hist.1, 29; Aristotelés, Ath. Pol. 7, 2; 11, 1; Plútarchos, Sol. 25). Podobný vzorec správaniazákonodarcu nachádzame aj u spartského Lykúrga. Plútarchos (Lyc. 29) uvádza historku, podľa ktorejpo tom, ako bola Lykúrgova ústava dostatočne upevnená zvykom (θισμός) a sama sa mohla udržať a chrániť, zvolalobčanov do zhromaždenia a nechal si odsúhlasiť, aby občania zotrvali pritejto ústave a nič nemenili, pokiaľ sa nevráti z Delf s novýmizisteniami, ako ju možno vylepšiť. V Delfách, kam vzápätí odcestoval, saspýtal, či sú zákony stanovené dobre a na prospech obce. Veštiareňodpovedala, že sú dobré a že sa obec stane slávnou, ak sa bude riadiťLykúrgovou ústavou. Potom sa Lykúrgos rozlúčil s priateľmi, obetoval bohua v cudzine dobrovoľne odišiel zo života vyhladovaním, aby nezrušilprísahu, že Sparťania ústavu nezmenia, pokiaľ sa nevráti. Tým ústavu učinilnemennou. Ako poznamenáva G. Nagy, zákonodarca bol tradične zobrazovaný akoten, kto jediný má moc meniť svoje vlastné zákony. Hroziace zmeny ústavy súodstránené jedine vtedy, keď samotný zákonodarca odíde z komunity. NAGY,G.: Theognis and Megara: A Poet’sVision of His City. In: FIGUEIRA, T.J., NAGY, G. (eds.): Theognis of Megara: Poetry and the Polis.Baltimore and London: The Johns Hopkins University Press 1985, s. 32.

[14] RAAFLAUB, K. A.: Poets, lawgivers, and the beginning of political reflection in ArchaicGreece, c. d., s. 44.

[15] BOARDMAN, J, HAMMOND, N. G. L., LEWIS, D. M., OSTWALD,M. (eds.): The Cambridge Ancient History. Vol. IV: Persia, Greece andWestern Mediterranean c. 525 to 479 B. C. 2nd ed. CambridgeUniversity Press 2006,s. 309.

[16] BLEICKEN, J.: Athénská demokracie, c. d., s. 44.

[17] RAAFLAUB, K. A.: Poets, lawgivers, and the beginning of political reflection in ArchaicGreece,c. d., s. 48.

[18]Κλεισθένης τς φυλς κα τν δημοκρατίην θηναίοισι καταστήσας“ (Hérodotos, Hist.6, 131, 3 – 4).

Mgr. MatúšPorubjak, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
matusporubjak[zavináč]gmail.com