Steinhauser Wesserlová, M.: Hayekova negatívna sloboda a donútenie. In: Ostium, roč. 14, 2018, č. 1.


Hayek’s negative freedom and coercion
The paper is focused on the issue of freedom and its negative profiling in thought of F. A. Hayek. Article analyses the meaning and role of negative freedom for the individual, highlights the fundamental pillars of personal freedom in human society and, thus, reveals its contribution to the functioning of state arrangement, which Hayek accentuates. Whereas the protection of individual freedom in society should serve as a measure against any arbitrary coercion, for example by the state, the aim is to clarify and work out Hayek’s attitude to coercion of man in society. In this context, it points out any discrepancies arising from the conditionality of freedom and coercion or restriction.

Keywords: F. A. Hayek, negative freedom, rules, order, coercion, society

Hlavným cieľom článku je poukázať na problematiku negatívnej profilácie slobody v Hayekovom diele Právo, zákonodarstvo a sloboda a analyzovať význam a úlohu negatívnej slobody jednotlivca. Štúdia sa snaží poukázať na základné piliere osobnej slobody človeka v spoločnosti, a tak odhaliť jej prínos pre fungovanie štátneho usporiadania, ktoré Hayek akcentuje. Keďže ochrana individuálnej slobody v spoločnosti by mala slúžiť ako opatrenie pred akýmkoľvek svojvoľným donucovaním, napríklad zo strany štátu, je mojim zámerom objasniť aj Hayekov postoj k tomuto problému.

Význam a úloha slobody pre jednotlivca
Hayek vníma slobodu ako stav, kedy občania dokážu využívať svoje schopnosti či intelektuálne danosti (Hayek, 2011, s. 81).[1] Ako postrehol Manda, sloboda je u Hayeka stav voľnosti človeka, čo znamená, že nie je prinútený slúžiť vôli nejakého iného človeka. Voľnosť prítomná v činnosti človeka nie je viazaná na jeho spätosť s prírodou, ale má spoločenský charakter, ktorý sa prejavuje v absencii nutného posluhovania vôli a svojvôli druhých (Manda, 2002, s. 110).

Slobodu v Hayekovej koncepcii slobody nemožno považovať za neobmedzenú. Rovnaký názor zastáva aj Manda, keď poznamenáva, že pripustenie absolútnej voľnosti každého jedného indivídua by nevyhnutne stroskotalo na rovnako neobmedzenej slobode ostatných (Manda, 2002, s. 111). Hayek totiž poníma voľnosť konania človeka ako limitovanú všeobecným zákonom (Hayek, 2011, s. 80). Takto obmedzená sloboda sa utvárala nielen postupným kreovaním civilizácie, ale i evolučným[2] vymaňovaním sa z pút vplyvu autority vo vnútri malých skupín. Postupné uvoľnenie zákazov podnecovalo vývoj individuálnej slobody, pričom zároveň s tým dochádzalo k rozvoju pravidiel. Dôrazom na pravidlá chcel Hayek poukázať na ich význam pri zriadení, udržaní, prispôsobovaní či zdokonaľovaní poriadku, ktorý, vníma ako potrebný pre rozvoj slobodnej individuálnej bytosti vrhnutej do veľkej spoločnosti.

Hayek preferuje spontánny, resp. vyrastený poriadok pred poriadkom umelo vytvoreným. Spontánny poriadok je neobmedzený v tom zmysle, že nemožno poznať jeho hranice, účel či časovú pôsobnosť, pretože ľudskú spoločnosť obklopuje neustále. Spoločnosť sa vyvíja len vďaka jeho neustálej prítomnosti, jeho neustálej adaptácii spoločenským okolnostiam. Spontánny poriadok nie je výsledkom vedomého plánovania, pretože na to je príliš komplikovaný. Napriek tomu zastupuje prirodzenú stabilitu, v rámci ktorej môže človek vedome plánovať dosiahnutie svojich cieľov. Spontánny poriadok funguje na princípe postupného utvárania v štýle pokus – omyl. Jeho hranice nemožno odhaliť, jeho štruktúra je výrazne zložitá, nemožno ho riadiť. Hayek poznamenáva, že jeho existencia sa nemusí našim zmyslom prejavovať, ale môže spočívať na abstraktných vzťahoch (Hayek, 2011, s. 62). Len v rámci tých pravidiel, ktoré prináležia takémuto poriadku, môže jednotlivec slobodne klásť vlastné ciele. Prostredníctvom slobodnej formulácie a voľby cieľov, hoci musia byť v intenciách všeobecne záväzného poriadku, dokáže človek realizovať vlastný potenciál. Sloboda dokáže podnietiť slobodného a tvorivého ducha indivídua. Človek tak dokáže objavovať, podieľať sa na inováciách, či priniesť do starého niečo nové a podnetné. A práve mechanizmus umožňujúci kreatívnu činnosť dokáže zabezpečiť kontinuum spontánneho poriadku, a teda súvislé napredovanie celej spoločnosti. Ako poznamenáva Butler, spoločnosť nemusí byť plánovaná, aby rezultátom bol usporiadaný napredujúci systém (Butler, 1996, s. 3). Neplánované spoločnosti, napriek oveľa väčšej zložitosti než plánované organizácie, sú schopné vytvárať také dôsledky, ktoré posúvajú spoločnosť vpred (Butler, 1996, s. 22). Hayek zdôrazňuje, že ak by nedochádzalo k postupnému napredovaniu, budovaniu spoločnosti na už známych „ideách“, „…výsledkom bude najskôr potlačenie individuálnej slobody“ (Hayek, 2011, s. 82). Inak povedané, ak nejaký faktor bráni slobode človeka, nepodporuje sa tým priestor pre rozvíjanie jeho potenciálu, a teda ani inovatívne napredovanie sociálneho prostredia. Osoba sa tak nedokáže (alebo nie je motivovaná) plne poučiť či inšpirovať zo starého a známeho. Tvorivý duch človeka je potrebný, aby spoločnosť nestagnovala. Nepretržitosť a napredovanie spoločnosti, zdá sa, potrebuje priestor slobody.

Základné piliere osobnej slobody človeka v spoločnosti
Za primárne, základné piliere Hayekovej koncepcie osobnej slobody človeka vo fungujúcej spoločnosti možno považovať v prvom rade spontánny poriadok a následne vytvorený poriadok, čiže štát.

Význam spontánneho poriadku pre slobodu sa odzrkadľuje v tom, že práve v ňom jednotlivec odhaľuje základ a hĺbku svojej slobody. Ak je teda spontánny poriadok považovaný za neobmedzený v čase a priestore, je výrazne štrukturálne zložitý, pričom i tak v ňom dokáže človek efektívne napĺňať vlastný potenciál, možno ho oprávnene pokladať za determinant zaručujúci prirodzenú stabilitu spoločnosti, pretože v spontánnom poriadku sa akoby nejakým spôsobom odzrkadľovali výsledky toho, že ľudia majú priestor na diferencovanú slobodnú tvorivú činnosť. Zdá sa, akoby teda nejakým spôsobom dokázali aplikovať do tohto typu poriadku svoje rozumové schopnosti.[3] Netreba však zabúdať, že ľudský život podmieňuje aj iracionálny element, ktorý sa taktiež podieľa na kreovaní spontánneho poriadku. Ak sa obe zložky súladne spoja a koexistujú, vzniká prostredie harmonického života človeka, v ktorom je potenciál nielen pre jeho kontinuálne udržanie, ale i napredovanie.

Spontánny poriadok predstavuje náležité usporiadanie, ktoré zastrešuje oddelenú slobodnú činnosť a dáva ju do nadindividuálneho rámca, ktorý bráni neakceptovateľnému donúteniu obmedzujúcemu udržanie sociálneho poriadku. Hayek dodáva, že tomu všeobecnému, čo ľudí obklopuje a rámcuje ich činnosť, slúžia práve pravidlá individuálneho správania, čo síce nesmeruje k dosahovaniu už známych výsledkov, ale napomáha pri orientácii sa v rozmanitosti individuálnych cieľov (Hayek, 2011, s. 190).

Ako druhý významný moment podmieňujúci charakter slobody vnímam vytvorený poriadok. Dôvod je jednoduchý. Človek v reálnej spoločnosti nemusí žiť len v otvorenej spoločnosti, môže sa tiež združovať do istých sociálnych skupín, zámerne vytváraných organizácii. Práve v takejto organizácii sa vytvárajú akési pravidlá „subskupiny“ – konkrétnej organizácie, ktoré špecifikujú životný príbeh jednotlivej osoby. Človek vďaka týmto pravidlám dokáže realizovať subjektívne ciele a smerovať k naplneniu vlastného potenciálu. Inak povedané, hoci Hayek preferuje spontánny poriadok, vytvorený poriadok je pre existenciu a realizovanie sa ľudí v spoločnosti rovnako potrebný. Práve v ňom sa akoby vytvárajú „drobné“ parciálne výsledky, ktorých následný efekt (nie vždy sa prejavujúci okamžite) prináša evolučné napredovanie spoločnosti ako celku. Ako Hayek zdôrazňuje, deje sa to tak, že človek v organizácii dokáže využívať znalosti a aplikovať vlastné schopnosti, ktoré nikto iný v skupine nemá. Organizácia vďaka príkazom alebo vnútorným pravidlám len určí funkciu, teda akúsi pozíciu, ktorú má daný človek zastávať. Okrem toho vymedzí cieľ, ktorý je potrebné dosiahnuť a taktiež stanoví všeobecne platné návrhy odporúčaných metód, ktoré by sa mali aplikovať pri realizácii oddelených činnosti. Detaily zadané nie sú. Konkrétnosti spadajú už do kompetencie človeka, pretože len subjekt sám s jeho špecifickými, zvláštnymi a jedinečnými schopnosťami prinesie ten „správny“ smer pre kontinuálne napredovanie danej spoločnosti (Hayek, 2011, s. 72).

K spomenutému vymedzeniu cieľa je potrebné dodať, že tu ide o cieľ, s ktorým človek vopred súhlasil. Človek sa v danej organizácii neocitá náhodne, ale vstupuje do nej viac-menej dobrovoľne.[4] Nenúteným vstupom sa zaväzuje rešpektovať jej pravidlá, pričom vďaka tejto zviazanosti mu je umožnené nielen naplniť vlastný potenciál, ale aj realizovať jeho ciele. Zároveň tak prispieva svojou činnosťou k plneniu účelu skupiny. Význam vytvoreného poriadku je pre Hayekovo chápanie slobody dôležitý preto, lebo sa podieľa na formovaní spoločnosti ako takej: „Idea organizácie […] je prirodzeným dôsledkom objavu moci ľudského intelektu…“ (Hayek, 2011, s. 79). Ak je teda ľudské zmýšľanie a tiež i vytvorenie organizácie prirodzeným dôsledkom činnosti človeka, znamená to, že vytvorený poriadok možno považovať za aktívneho participanta spontánne vytvoreného rámca udržujúceho evolučné napredovanie spoločnosti.

Miesto donútenia v koncepte negatívnej slobody
Diskusia o probléme slobody sa bezprostredne viaže na problém donútenia ako určitého typu obmedzenia. Pohľad na donútenie sa však mení v závislosti od výkladu konkrétneho mysliteľa. Napríklad Hobbes, zastáva názor, že donucovanie je pre fungovanie štátu alebo spoločenstiev potrebné (Hobbes, 1651, s. 89). Moc sa sústreďuje v rukách istej formy vlády, na ktorej sa spoločnosť dohodla. Funkciou danej organizácie je udržiavať spoločenský mier a bezpečnosť. Nátlak teda tvorí nevyhnutnú súčasť chodu organizácie. Podľa Andersona, ak by neboli zabezpečené prostriedky na dosahovanie výkonu organizácie, plnenie jej povinnosti by nebolo dostatočne efektívne (Anderson, 2011). Hobbes vníma donútenie ako prípustné pre fungovanie občianskeho alebo právneho stavu.

Odhliadnuc od Hobbesovho vnímania donucovacej moci, považujem donútenie u Hayeka za proces, ktorý nie je určený na vymedzenie pozície konkrétnych osôb alebo na konkrétne účely. Zámerom obmedzenia alebo zákona je vymedzenie súkromnej sféry, kde je možné konať bez nátlaku zo strany vlády alebo iných jednotlivcov. U Hayeka sa teda pojem donucovania týka (univerzálneho chápania) kontrolovania jednotlivca inou osobou alebo inštitúciou, pričom dôležitý aspekt v tomto vzťahu zastáva poriadok postavený na určitých princípoch. V tejto súvislosti Hayek uvádza: „…v spoločnosti slobodných ľudí môže donucovanie ospravedlniť len prevládajúca mienka ohľadne princípov, ktoré by mali riadiť a obmedziť individuálne správanie. Je zrejmé, že mierová a prosperujúca spoločnosť môže existovať, iba ak sa niektoré také pravidlá všeobecne dodržujú, a ak je to potrebné, ich dodržiavanie sa vynucuje“ (Hayek, 2011, s. 506). Použitie donucovacej moci je prípustné len na presadzovanie univerzálne platných pravidiel, pričom je zabezpečená i ochrana individuálnej oblasti. Ak je teda dovolené donucovať alebo obmedzovať jednotlivca, tak len v tom prípade, ak by konanie istej osoby mohlo narušiť oblasť činnosti alebo rozhodovania druhého človeka, ktorá je chránená. Hayek tak dodáva: „…vo vnútri spontánneho poriadku môže byť donútenie odôvodnené len tam, kde je to nutné k zaisteniu súkromnej sféry jednotlivca proti zasahovaniu druhých, […] toto donútenie [by sa] nemalo používať k zasahovaniu do tejto súkromnej sféry [všade] tam, kde to nie je nutné k ochrane druhých“ (Hayek, 2011, s. 257). Znamená to, že na jednej stane je človek slobodný vďaka pravidlám spontánneho poriadku, na strane druhej človeka pravidlá limitujú, pretože mu zakazujú konanie, ktoré by bolo v rozpore so všeobecne záväznými normami. Ak by človek nebol zo strany všeobecne záväzných príkazov obmedzovaný, mohol by narušiť slobodnú oblasť druhého človeka.

Hayek zdôrazňuje, že napriek všetkým prekážkam je potrebné približovať sa k ideálu, akým je stanovenie pravidiel, ktoré by mali byť aplikované na všetkých ľudí rovnako. Práve tento ideál je akousi podmienkou mierovej, teda aj čo možno najmenej konfliktnej spoločnosti. Človek musí mať limitovaný vlastný zásah do činnosti iného jednotlivca. Pre realizáciu vlastných záujmov môže i naďalej konať slobodne, pokiaľ sa tykajú jeho samého. Počínanie tohto človeka by sa mohlo dotýkať i iných osôb, avšak len ak by bol vyslovený ich súhlas. Podľa Hayeka by takýmto spôsobom bola zaistená všetka sloboda, ktorú je možné zabezpečiť politickými prostriedkami (Hayek, 2011, s. 482). Ak však človek istým spôsobom akceptuje určitú mieru donútenia, je možné, že sa tak deje prostredníctvom istých vplyvov, napríklad aj v prípade aktívnej manipulácie človeka alebo skupín ľudí. Rovnako mohla osoba poskytnúť súhlas na akceptovanie limitácie alebo istých pravidiel len z dôvodu obáv hroziacich sankcií, ktoré by mohli byť vyvodené pri vyslovení nesúhlasu. Preto je potrebné veľmi dôsledne a opatrne špecifikovať mieru slobody a potenciálne akceptovateľného donútenia či obmedzenia.

Akceptácia donútenia
Hayek akceptuje donútenie, avšak len v tom prípade, ak sa obmedzí na minimum. Donútenie sa stáva prípustným len v prípade jeho univerzálneho charakteru (Hayek, 1960, s. 21). Podľa Butlera si slobodné spoločnosti s týmto problémom poradili väčšinou tak, že prepožičali donucovaciu moc štátnemu aparátu. Cieľom donucovacej moci, ktorú tieto slobodné spoločnosti potrebujú, nie je nútiť ľudí konať určitým konkrétnym spôsobom, ale brániť občanom porušovať zákony. Okrem toho má donútenie slúžiť na zabezpečovanie prostriedkov, ktorých použitie alebo prerozdelenie nemožno objektívne rozdeliť len pre tých, ktorí sú ochotní prispieť (Hayek, 2011, s. 190). Inak povedané, prípustným sa stáva len v prípade jeho univerzálneho charakteru. Danú myšlienku možno ilustrovať na výbere daní, ktoré niekomu v konečnom dôsledku poslúžia, pričom niekto ich nepocíti vôbec. Napriek tomu ťarchu z prispievania znášajú všetci v rovnakej miere. V niektorých špecifických prípadoch nie je totiž možné jednoznačne určiť mieru výhod, ktoré z poskytnutia vyplývajú. Otázne je na tomto mieste aj to, akým spôsobom sa konkrétny subjekt zaviazal prispievať k verejnému prospechu, a teda nakoľko akceptoval univerzálne platné obmedzenia. Zrejmé je len to, ako Hayek naznačuje, že väčšina môže rozhodnúť o záväzku všetkých ľudí akceptovať stanovené obmedzujúce princípy (Hayek, 2011, s. 80). Myslím si, že tu ide o problém, ktorý je ťažko z praktického hľadiska riešiteľný, a práve preto je nutné riešiť ho prostredníctvom politického dialógu a snažiť sa o nájdenie kompromisu.

Vyššie spomenutá miera podielu na verejnom „šťastí“, ktorá je u každého neurčitá, nie je vždy spravodlivá, ako poznamenáva Hayek (Hayek, 2011, s. 269). Je len výsledkom procesu, pri ktorom dochádza k zvýšeniu šance zisku výhod pre každého, nie však podľa špecificky zameraných opatrení, ktoré zvýhodňujú len niektorých ľudí. „Prevládajúca viera […] v spravodlivosť […] je pravdepodobne tou najvážnejšou hrozbou pre väčšinu ostatných hodnôt civilizácie slobody“ (Hayek, 2011, s. 269). O nezaručení spravodlivosti je možné hovoriť v súvislosti s tým, že každý skutok, ktorý človek vykoná v záujme uspokojenia svojich potrieb, implikuje istú mieru straty naplnenia subjektívnych zámerov pre tých, ktorí by pri inom spôsobe realizácie potrieb daného človeka dokázali tiež profitovať. Hoci niekto v procese subjektívneho napĺňania vlastných potrieb získa viac, niekto sa môže stať ochudobneným, možno len s oneskorene badaným účinkom. Práve na tomto princípe funguje trhový mechanizmus, ktorý Hayek ako ekonóm preferuje. Potrebné je uvedomiť si, že hodnota každého rozhodnutia bude pre všeobecné blaho závisieť vždy od rozhodnutí iných ľudí. Kroky, ktoré sa podujímajú konať na základe poznaných a meniacich sa možností, tak budú vytvárať súhrnný produkt – poriadok. Vzhľadom na pluralitu osôb, rôznosť rozsahu ich pričinenia o všeobecné blaho bude určenie konkrétneho podielu prispenia jednotlivca pravdepodobné nemožné. Dôvod tkvie v nezávislosti spontánnych pravidiel konania na cieli. Znamená to, že ľudia nedokážu v kontexte spontánneho poriadku jasne vymedziť spôsob, za akých okolností konať. V kompetenciách takýchto pravidiel je len vymedzenie toho, čo nesmie vykonať nikto. Preto Hayek hovorí: „Stanovujú len princípy, ktoré určujú každému jeho chránenú oblasť, do ktorej nesmie nikto zasahovať,“ alebo inak povedané: „…pravidlá správneho správania nám len umožňujú určiť to, ktoré konkrétne veci patria ktorým konkrétnym osobám, nie však to, akú hodnotu budú tieto veci mať alebo aký prospech z nich budú mať tí, ktorým patrí“ (Hayek, 2011, s. 199).

Ľudia žijúci v spoločnosti však potrebujú ochranu proti nekoordinovanému alebo neželanému donucovaniu či násiliu. Z toho dôvodu v štáte pôsobí vláda.[5] Jej kompetenciou je práve podieľať sa na budovaní takého poriadku, kde budú všetci tí, za ktorých nesie zodpovednosť, chránení pred donucovaním a násilím iných. Vláda však nesmie získať dominantné postavenie voči iným zložkám štátnej moci v spoločnosti, pretože by bola hrozbou nielen pre individuálnu slobodu, ale pre slobodu v celej spoločnosti.[6] Ako Hayek dodáva, vláda tiež nesmie nadobudnúť moc udeľovať skupinám alebo jednotlivcom akési diskriminačné výhody. Človek má právo konať a žiť bez toho, aby ho niekto násilne obmedzoval či mu vnucoval len istú mieru slobôd, pretože výhody, ktoré by mohol za iných okolnosti využívať, užíva (možno neoprávnene) už niekto iný. Vládu preto musí limitovať súbor dlhodobých pravidiel, ktoré nikto, teda ani ona samotná, nemá právo meniť či rušiť pre naplnenie konkrétnych cieľov. Ak by nastala situácia, kedy by bolo umožnené diskriminačné donucovanie, hrozil by úpadok civilizačného rastu vystavaného práve na individuálnej slobode každého jedného člena spoločnosti (Hayek, 2011, s. 500).

Cieľom práce bolo poukázať na problematiku slobody a donútenia v Hayekovej práci Právo, zákonodarstvo, sloboda. Mojou snahou bolo poukázať na význam negatívneho vymedzenia slobody pre jednotlivca. Pre lepšiu orientáciu v probléme som poukázala na dva piliere osobnej slobody človeka, pretože ich pokladám za zásadné podmienky úvah o slobode. Okrem toho bolo mojim zámerom objasniť Hayekov názor na donútenie človeka v spoločnosti, pretože ho pokladám za bezprostredne späté s úvahami o negatívnej slobode.

Napriek neustálym snahám o akcentovanie spontánneho poriadku významné miesto predstavuje aj poriadok vytvorený. Práve v ňom jednotlivec dokáže plne prejaviť svoj potenciál. Avšak svojvoľné a neobmedzené počínanie si človeka by mohlo ohrozovať činnosť niekoho iného. Preto sa na základe analýzy a popisu pozície slobody a donútenia domnievam, že istá forma obmedzenia je pre fungujúcu spoločnosť potrebná, ba až nutná. Avšak donucovacia moc musí byť použitá len v súlade s univerzálnymi pravidlami, ktoré sú jednoznačne formulované a známe všetkým členom spoločenstva. Donucovanie však nemožno použiť na prinucovanie ľudí konať určitým spôsobom, ktorý bol naplánovaný. Podrobenie sa vôli iných či použitie nátlakových techník je potrebné minimalizovať. V prípade, keď sa moc sústredí v jedných rukách, hrozí nebezpečenstvo vzniku monopolu – hrozí nebezpečenstvo úplnej moci. Ostatní by museli byť monopolu pôsobiacemu v spoločnosti podriadení. Špecifické organizácie tu totiž nie sú na to, aby vnucovali pravidlá, ktoré napomôžu splniť ich špecifické ciele. Sú tu naopak na to, aby človeku napomáhali k dosiahnutiu jeho individuálneho zámeru. Ich činnosť sprevádza dodržiavanie pravidiel a rámcuje ich všeobecne platný poriadok, pretože len tak bude môcť občan získať v danej spoločnosti slobodný priestor na realizáciu niečoho nového, pokrokového. V prípade, že by uskutočnenie slobody nebolo takýmto spôsobom možné, a ľudia by boli donucovaní k istej naplánovanej činnosti, vznikol by problém pri dosahovaní individuálnych zámerov. Taktiež by mohol byť narušený evolučný vývoj spoločnosti, pretože tento mechanizmus by možno nedokázal zohľadniť potenciál každého jedného človeka. Spoločnosť je priveľmi zložitá, aby sa dokázala bez dostupnosti slobody, len prostredníctvom zadávaných príkazov, vyrovnať s tak silnou pluralitou osôb, a teda zložitou (pestrou) štruktúrou. Okrem toho tým, že žiadny jednotlivec nedokáže obsiahnuť všetky fakty a celý funkčný charakter spoločnosti, nedokáže ani úplne a jasne určiť, čo je pre spoločnosť prospešné, čo je pre udržanie jej kontinuálneho napredovania potrebné. Z toho dôvodu žiaden oligarcha, ktorý by mohol byť potenciálnym vodcom organizácie, nemá nárok na také donútenie, ktoré by obmedzovalo len jeho „podriadených“ a sám by nariadeniam nepodliehal. Dôvod zabezpečenia neprítomnosti donútenia, ako ho vidím u Hayeka, spočíva teda v podpore a „…zabezpečení podmienok, na ktorých budú mať jednotlivci a menšie skupiny priaznivé možnosti navzájom uspokojovať svoje potreby“ (Hayek, 2011, s. 186).

L i t e r a t ú r a
ANDERSON, S.: Coercion. In: ZALTA, E. N. (ed.). Stanford Encyclopedia of Philosophy, Summer 2011 [online]. Dostupné na internete: <https://plato.stanford.edu/entries/coercion/>.
BUTLER, E.: Hayek a jeho prínos k politickému a ekonomickému mysleniu dneška. Bratislava: Inštitút liberálnych štúdií, 1996.
HAYEK, F. A.: Právo, zákonodárství a svoboda : Nový výklad liberlálních principů spravedlnosti a politické ekonomie. Praha: PROSTOR, 2001.
HAYEK, F. A.: The Constitution of Liberty. Chicago : University of Chicago Press, 1960.
HOOBES, T.: Leviathan or the Matter, Forme, & Power of a Common-wealth Ecclesiasticall and Civill. London: Printed for Andrew Crooke at the Green Dragon, 1651.
MANDA, V.: Hayekova koncepcia slobody človeka. In: Palenčár, M. (ed.): Človek, spoločnosť, myslenie. Banská Bystrica: FHV UMB, 2002, s. 110-117.

P o z n á m k y
[1] To neznamená, že ak má jednotlivec viac alebo lepšie schopnosti, prípadne je inteligentnejší ako niekto druhý, je viac slobodný. Ide o vyjadrenie toho, že ľudia ako takí sú vo všeobecnosti slobodní, ak im je umožnené rozvíjať v spoločenskom prostredí vlastný potenciál, realizovať svoje nadanie, schopnosti, využívať intelektuálne danosti. Miera ich slobody sa na tomto mieste neposudzuje.
[2] Evolučné vymaňovanie predstavuje nie náhle oslobodenie sa človeka z pút, napríklad rodovosti, zaužívaných väzieb v klane, v silne autoritatívne previazanej spoločnosti. Ide o postupné až niekoľko tisícročné zmeny v správaní sa ľudí a uvedomovaní si ich vlastnej individuality. Spomenuté zmeny prebiehajú nepretržite, postupne, avšak rôznym tempom.
[3] U Hayeka je evidentný kritický postoj voči racionálnej zložke spontánneho poriadku (Hayek, 2011, s. 29). Napriek kritike je prvok rozumu v spontánnom poriadku nepriamym spôsobom prítomný. Dôvodom je to, že racionálna zložka je súčasťou vytvorených poriadkov, a ich pravidlá istým spôsobom participujú na udržaní spontánneho poriadku, mohlo by sa dokonca povedať, že participujú na jeho vytvorení.
[4] Každá z organizácii má určité (vlastné špecifické) zameranie. Ak človek nájde organizáciu, ktorá má podobné ciele alebo mechanizmy na to, aby napomohla k realizácii jeho subjektívnych ideí, tak do vybranej organizácie z vlastnej vôle vstúpi. Avšak možno namietať, že nie do každej z organizácii je vstup človeka dobrovoľný, napríklad v prípade štátu. Ako môže byť človek dobrovoľným príslušníkom konkrétneho štátneho usporiadania? Prečo možno hovoriť o viac-menej a nie plne dobrovoľnom členstve? Hoci sa každý človek v súčasnej modernej spoločnosti rodí do istého štátneho usporiadania, aj vstup do tohto typu organizácie možno považovať za dobrovoľný. Okrem toho, že v súčasnosti je možné takmer bez komplikácií zmeniť krajinu, v ktorej chce človek žiť, za dobrovoľný výber štátu možno pokladať aj to, ak človek zostane žiť vo svojej materskej krajine. Za dobrovoľný ho možno považovať z evolučného hľadiska. Človeku je akoby tradíciou dané žiť v určitej organizácii. Prostredníctvom tradovaných zvyklostí si akoby osvojujeme časť kolektívnej pamäte, teda osvojujeme si akúsi kolektívnu akceptáciu života v danom štáte. Na druhej strane, ak je na tento „problém“ nazerané z hľadiska konkrétneho občana daného štátu, nemusí ísť o plne dobrovoľný vstup. Dôvodom je i to, že človek si sám dobrovoľne nezvolil to, že sa narodil alebo to, že sa narodil na danom mieste a bol vychovávaný v určitej tradícii.
[5] Okrem pôsobenia vlády v štáte nemožno zabúdať na iné typy organizácií, pri ktorých by mohla hroziť ich zvrchovanosť nad obyvateľstvom alebo inými „slabšími“ organizáciami, pričom ich funkciou je podieľanie sa na kreovaní pevného spoločenského poriadku.
[6] Opätovne tu nemusí ísť len o vládu. V štáte existujú aj iné zložky, ktoré by mohli ohrozovať vývoj spoločnosti. Ako príklad možno uviesť zákonodarný zbor, bezpečnostné organizácie, nekoordinovanú justíciu (Hayek pripisuje súdnej zložke pomerne veľkú moc v spoločnosti (Hayek, 2011, s. 125-130)) a podobne. Neprimeranému donucovaniu zo strany mocenských zložiek v štátnom zriadení zamedzuje ich vzájomné vyvažovanie sa. Zabraňuje sa tak tomu, aby niektorá z nich nadobudla postavenie ohrozujúce slobodu.

Článok vznikol v rámci grantového projektu VEGA č. 1/0496/18.

Mgr. Magdaléna Steinhauser Wesserlová
Katedra filozofie FF UMB
Tajovského 40
974 01 Banská Bystrica
magdalena.wesserlova@umb.sk