Hroncová, P.: Dotýkanie sa v uzavretosti mlčania. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 1.

Už názov v tichosti hovorí, čoho sa v tejto práci dotknem, hoci to bude pod rúškom mlčania. Nebudem písať o význame mlčania, aj keď asi nebude možné nepripísať mu to. Nebude to ani o vypovedaní mlčania, aj keď to bude vypovedať. Chcelo by to byť o dotýkaní sa v uzavretosti mlčania, aj keď to bude veľmi otvorené.

Určite poznáte ten pocit, keď ste akoby nútený utiahnuť sa do svojho vnútra, čo sa navonok prejaví práve ako vaše mlčanie. Niekedy vás tam vtiahnú myšlienky, ktoré budú od vás vyžadovať, aby ste mlčky sledovali ich priebeh… Niekedy je to však úplne pozvoľný prechod, keď nie ste ani tak vtiahnutý, ale skôr odpútaný – odpútaný od vonkajšieho sveta. Možno už nevládzete byť ním naďalej upútaný, presýtil vás svojím hlukom a zhonom, alebo vás znechutil, či sklamal – dôvody sú rôzne – a určite by sa dali nájsť aj pozitívne. Výsledok je však rovnaký: mlčanie. Bezvýchodiskové mlčanie. Nejde o to, či chcete, alebo nechcete mlčať, alebo zotrvať v mlčaní, keď už… Skôr neostáva nič než mlčať. Prečo? Pokúsim sa to zodpovedať.

Len čo sa utiahnete do seba a mlčíte, vtom sa okolitý svet vzdiali a jeho hlučnosť k vám dolieha akoby cez hrubú stenu. Spomalili ste, upokojili sa a ten unáhlený svet vám uniká, lebo ste vypadli z jeho tempa, aj keď môžete mať pocit, že sa zastavil. To nie on, práve naopak, vy ste sa zastavili. Zrazu nestíhate zachytávať významy slov, ktoré do vás, niekedy priam až nepríjemne, narážajú. Aj by ste niečo povedali, na niečo reagovali, keď sa vám podarí rozpoznať význam slov, ktoré k vám doliehajú, ale… ostávate mlčať. Nielen preto, že už je neskoro, význam slov sa opäť zmenil a tamtie sú už možno zabudnuté. Navyše máte pocit, že keby ste aj predsa len niečo vyslovili, ostalo by to nepovšimnuté a vlastne si ani nie ste celkom istý, či by zvuk vašich slov vôbec doľahol až tam, kde by bol počutý. Či nezostane uviaznutý niekde tu. Tak ako vy.

Kde je to tu a kde tam? Nazdávam sa, že mlčanie uzatvára. Uzatvára voči vonkajšiemu svetu. Je to ako byť na tej istej Zemi, ale v inom svete. Ste v tom istom tele, no už nie zameraný na vonkajší svet, ale utiahnutý do svojho vnútra, kde sa síce tiež môžete vzťahovať k vonkajšiemu svetu, ale už je to celkom iné – tá hrubá stena, splynutie slov do šumu, strata tempa. Ste s vonkajším svetom akýsi nesúrodý.

Isteže, môžem napísať aj to, že mlčanie otvára vnútorný svet, samozrejme. No to je nanajvýš osobná a príliš rozmanitá sféra, ktorú nechcem tematizovať. Myslím, že niektoré veci by si mal človek nechať pre seba a bolo by lepšie, keby o niektorých ani sám nevedel. Takže, s dovolením, ostanem pri uzavretosti, ktorú nám mlčanie poskytuje, niekedy nanucuje a niekedy sa o ňu nechá aj prosiť. Ale násilné mlčanie (tým myslím, keď chceme mlčať, aby nás to uchránilo, uzatvorilo pred vonkajším svetom, keď dúfame v bariéru, ktorú nám môže vytvoriť) azda ani nie je mlčaním, tým pravým orechovým mlčaním. Takže mlčanie, to pravé mlčanie, asi nemáme o čo prosiť. Ťažko budeme mlčanie nútiť. Neviem, či ono neprosí nás, aby sme mlčali, utíšili sa, upokojili, zastavili.

Mlčanie nás teda vťahuje do nášho osobného, vlastného, azda najvlastnejšieho sveta. A teraz sa dostávam k tým zvláštnym dotykom, ktoré pôsobia pod rúškom mlčania. Spomínala som, že v mlčaní sa utíšime, spomalíme, upokojíme a také niečo sa udeje aj s naším dotykom. Je taký pokojnejší, nenáhli sa, nechmáta po veciach. Skôr akoby si ich obzeral. Áno, je to skôr taký dotyk očami. Jemný, pokojný, opatrný, pripravený kedykoľvek žmurknúť (ucuknúť). Tak ako očami, veci skôr pohládzame ako ich uchopujeme, nebodáme (aj keď sa dá bodnúť pohľadom, no nie v mlčaní), ale skĺzavame po povrchu (čo neznamená, že ostávame len na povrchu). No kým sa nezapletiem, v mlčaní sme akísi… citlivejší na dotyk. Omnoho viac ho vnímame, sledujeme, sprevádzame ho mysľou.

Ak my sa vtedy dotýkame skôr pohľadom, alebo aj rukami, ale akoby cez oči, tá citlivosť sa prejavuje aj v reakcii na dotyk zvonku. Také dotyky vonkajšieho sveta môžu na nás v chvíľach mlčania a uzavretosti vo svojom svete, pôsobiť rušivo, ako nárazy, dokonca môžu vyľakať. Vo vonkajšom svete sa vecí skôr zmocňujeme, používame, využívame ich. Dotyky tam sú hrubé, pevné, neochvejné (tuším si idú za svojím cieľom). Aj slová a hluk vonkajšieho sveta sa nám v mlčaní javia ako nárazy, rušivý šum, ktorý odkiaľsi dolieha, niečo nepríjemné, dokonca nás môžu sotiť naspäť do vonkajšieho sveta. Vytrhnúť z mlčania. Prerušiť spojenie s vnútorným svetom.

Ale ja ešte chcem ostať v mlčaní. A teraz ho trošku posypem kvetmi (okorením). Mlčanie získava neuveriteľné čaro, ak ho môžete s niekým zdieľať. Je to neskutočne… lahodné a povznášajúce. Chutí to ako potešenie z rozplynutia sa čokolády vo vašich ústach. Vo vnútri sa musíte usmievať, aj keď ste trebárs smutný. Akoby sa vaše svety smeli dotknúť… A vás to neskutočne udivuje. Smeli by sa – možno – je to tak krehké… Práve to je na tom to úžasné. Nejde o samotný dotyk. Ide o to smieť. S dotykom sa pohrávate, no nedotknete sa. Hoci cítite, že by ste azda smeli.

Čo také dotyky zaľúbených, ktoré zintenzívňuje práve mlčanie? Dotýkate sa toho druhého jemne, opatrne. Tie dotyky pohládzajú tak ako pohľad usmievajúcich sa očí. A zaľúbeným sa oči naozaj usmievajú. A ten údiv z tých dotykov! Že sú možné a aké sú, celkom iné než tie, ktoré vás spájajú so svetom navôkol. A kde vlastne zmizol ten svet? Zostávame mlčať a nevychádzame z údivu. Sme vo svojom svete, uzatvorení, a predsa sa dotýkame iného sveta, druhého človeka, práve toho človeka. A tie dotyky, tak nesmelé, nežné. Dotýkame sa navzájom tak opatrne, akoby sme chceli toho druhého vtiahnuť do svojho sveta, do svojho mlčania. No možno je to celkom inak. Len mu ukazujeme svoj svet, opatrne, aby sa nezľakol a nevydesil nás. Je ťažké pozvať niekoho do svojho sveta.

Dotyky sú tie sprostredkujúce. Práve cez ne, v mlčaní, tichosti, pokojne a nežne, ponúkame svoj svet. Možno sa učíme spolu zaobchádzať s našimi svetmi. Žiadne slová, inštrukcie, príkazy, či odporučenia. Len mlčanie a dotyky, tie opatrné vysielania tepla dlaní, tie možné stlačenia vankúšikov prstov, tá obava z nepatrnej sily, ten údiv zo samotného dotyku, dotyku v mlčaní.

Tak sa dotyk mení, ak ho obalíme vankúšikmi mlčania. Stráca svoju neochvejnú silu, ktorou sa zmocňuje vecí v hluku sveta. No získava niečo mnohokrát vzácnejšie. Nadobúda mlčanlivú (no veľavravnú) jemnosť, krehkú vnímavosť a chúlostivú možnosť dotyku – nesmelého, hanblivého, chvejúceho sa, a napriek všetkému, čo o ňom bolo napísané, neopísateľného. Dotyku, ktorý smie dať všetko, ktorý ponúka ten najvnútornejší svet a nenárokuje si ani na to možné pohladenie.

Petra Hroncová
4. ročník, Katedra filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava