Večný Shakespeare

05_2_14_recenzie_avydra_shakespeareStanley Wells: Věčný Shakespeare. Vydalo nakladatelství BB/art, 2004. Preložila Milena Nyklová-Veselá.

Stanley Wells patrí v súčasnosti k najvýznamnejším shakespearológom a zároveň je editorom kompletného oxfordského vydania Shakespearových diel. Pre každé kníhkupectvo je nepochybne poctou, ak sa mu na pultoch zjaví jeho kniha VěčnýShakespeare.

Biografia géniov nekončí ich smrťou. „Gulielmus, filius Johannes Shakspere“ – tak je to zapísané v matrike mestečka Stratford nad Avonou. Koľko sa už toho len popísalo o Shakespearovom živote v Stratforde? Koľké výskumy, archeologické, architektonické, archetypálno-psychoanalytické? A napriek tomu ostávaStratford záhadný, možno aj tým, že sa nik neodváži otvárať zapečatený hrob, keď na náhrobku stojí, že„kto pohne týmito kosťami, nech je prekliaty“. Len bláznivá Delia Baconová sa v roku 1853 o čosi také pokúsila, skončila v ústave pre duševne chorých – dodáva Stanley Wells. A napriek tomu je Stratfordlákavý kúsok zeme pre tých, ktorých nadchýna William Shakespeare.

Wells si všíma každý maličký detail: ako vyzerali domy, ako boli zariadené (bolo napríklad zvykom mať v dome vlastný pivovar na varenie piva pre dennú potrebu), ako sa vyučovalo (latina bola kľúčová), čo sa čítalo, v akom okolí vyrastal malý William. A potom chlapec rástol. A potom vyrástol. Máme zrazu pred sebou Shakespearovu manželku, Anne Hathawayovú, tajuplnú ženu, o ktorej vieme tak málo. Miloval ju?, podvádzal ju? – nactiutŕhači si prídu na svoje, Stanley Wells sa k tomu nezníži. Kladie na papier rozličné mienky, ale nesúdi, neodsudzuje, zbytočne nebráni – do osobného života by nemal bezdôvodne zasahovať nik, tobôž nie historik.

Stratford sa stane Williamovi priúzky, odchádza často do Londýna. Začína sa divadlo. Aj na dosiaľ skrytého muža sa možno viac a lepšie dívať.

Divadlo sa stalo pre Shakespeara súčasťou každodenného života, to vedia mnohí. Menej je už takých, ktorí rozumejú spojitosti anglického divadla a renesancie. To, že sa poézia spájala s dramatikmi má svoj pôvod už v Aristotelovej Poetike, čítanej predovšetkým cez prizmu Horáciovho dielka O básnickom umení. Poézia jenapodobňovanie, predovšetkým napodobňovanie činov ľudí, a tým je aj filozofickejšia ako história. Kým história si všíma konkrétne postavy, poézia sa díva (divadlo!) na všeobecné. Články o tom, či bol napríklad Macbeth skutočným Macbethom, by sa renesančným básnikom zdali smiešne. A boli to vskutku veľkí básnici: Greene, Marlowe, Jonson… „V historii anglické literatury neexistuje jiné období, kdy bylonapsáno tolik výborných děl pro divadlo.“ – píše Wells.

Zároveň je potrebné upozorniť, že nie každá divadelná spoločnosť bola vážená, hlavne ak nemala svojho „patróna“, šľachtica, ktorý bol akoby garantom serióznosti. Shakespeare mal šťastie. Ale pracovať pre divadlo, znamenalo pracovať naplno: napísať v priemere dve hry ročne. Do tohto obdobia patrí slávny čas divadla The Globe (Zemeguľa), nad bránou ktorého čnel slávny nápis: totus mundus agit histrionem (celý svet je javisko). Divadlo sa stáva viac ako zrkadlom, je skalpelom, ktorý sa zarezáva do tých miest, kde sa javí „čosi hnilé“; je röntgenovou snímkou, ktorá vidí pod kožu spoločnosti. Štátna moc si musí dávať pozor. Hocičo skryté zrazu môže vyliezť na povrch. To my, ľudia, občas nemáme radi. Shakespeare to vie, a píše o tom. Divadlo však nie je súdny dvor, kde sa má rozhodnúť spor. Je obrazom, ktorý musí zachytávať celý výjav spoločenských a politických hier. Divadlo nestojí na strane jedných proti druhým: „Studentům sev renesanci doporučovala ciceronská technika hájit obě strany otázky (‚disputatio in utramque partem‘) jako prostředek vedoucí k pravdě. Technika, která podpírá mnoho Shakespearových her, vytváří možnoudvojzančnost odpovědi a nechává je nakonec otevřené, takže je možné je různě interpretovat.“Nejednoznačnosť vytvára neistotu. A po Shakespearovej smrti v roku 1616 ostáva mnohé nevysvetlené. O to viac sme si neistí.

„Když jsem se zabýval Shakespearovými způsoby kompozice, poznamenal jsem, že v jeho zachovaných textech je něco nedořečeného. Všechno, co se na jevišti děje, věk postav i to, jak vypadají, ohebnostjazyka, ba dokonce i rozmístnění dialogů, je často otevřeno interpretaci.“ Sú takí, čo chcú mať vo všetkom jasno. Do pôvodného textu sa preto zasahovalo, mnohé sa menilo, škrtalo, dopĺňalo. Shakespeare sa menil. Na jednej strane oslavovaný, na druhej hanený. Jedných uchvacuje jeho neha, iných irituje jeho obscénnosť. Najväčšia hra o láske, Romeo a Júlia, sa začína hneď v prvej scéne spŕškou lascívnych vyjadrení medzi dvoma vojakmi. A to ešte nie je Sen noci svätojánskej! A mieša sa pred nami kokteil horúcej a vášnivej lásky so skrytou vulgárnosťou jazyka. Je to zlé? Pre renesanciu je to krásne. Nebola to tak puritánska doba ako tá, čo prišla po nej. Hra so slovami injektuje do tragédie komiku, v komédii otvára tragické motívy, všetko smiešne vie byť veľmi vážne, všetko vážne možno zosmiešniť, vulgárne vie byť nežné, nežné horšie ako vulgárne. Shakespeare sa hrá, mení významy, baví sa. Básnik Alexander Pope to vo svojej edícii nezvládol a krížikmi vyškrtal „nemravné“ časti hier a „ve skutečnosti bez jakékoli úcty vynechal celé pasáže.“ Shakespearov text začal byť znásilňovaný. To sa nepáčilo inému editorovi, LewisoviTheobaldovi, ktorý sa pokúsil v roku 1726 vrátiť Shakespearovi jeho pôvodnosť. Spor bol na svete. Popeoznačil v satirickej básni Blbiáda Theobalda za hlavného hlupáka, bez ohľadu na to, že Theobaldova edícia bola lepšia než Popeova. Stanley Wells sa na takýchto sporoch príjemne baví, ako Shakespeare, akoShakespeare…

A jestvuje ešte väčšia zábavka: je Shakespeare skutočne Shakespeare? Divadlo, ktoré nemá konca. Prichádzajú prvé alternatívy: čo ak to všetko napísal Christopher Marlowe, veď pán zo Stratfordu nemohol mať ani tušenia o veľkej poézii? Snobský argument, ale nie prvý a posledný. Marlowe bol nechutne zavraždený v roku 1593. Dovtedy Shakespeare napísal len zopár hier. Čo teda s ostatnými? Nespokojenci dlho nevydržia a sypú mená: filozof Francis Bacon, Edward de Vere, Daniel Defoe, dokonca sama kráľovná Alžbeta I. Vytvára sa plejáda konšpiračných teórií založených na numerológii, textových zvratoch, počítaní písmen a pod. Všetci títo odporcovia sa označujú ako „protistratforďania“. Wells píše, akoby bol už unavený z takýchto smiešnych sporov: „Člověk získal pocit, že opravdu vůbec nazáleží na tom, kdo tadíla napsal, hlavně když to nebyl Shakespeare. Převládá fanatismus. Protistratforďani jsou hluší k rozumu. Všechny jejich spory se opírají o konspirační teorii – o víru, že všichni, kdo znali pravdu, sespolečně spikli, aby ji utajili před současníky, ovšem zanechali nepatrné tajemné náznaky, aby bylaodhalena o staletí později…“ Alebo ako to ktosi povedal: nikoho netrápi, či bol Marlowe skutočne Marlowe,Bacon skutočne Bacon, ale v Shakespearovi je problém. Pikantérie sú sústom pre mediálnych pažravcov; už to nie je jahoda na šľahačke, ale masa žrádla, ktoré je potrebné rýchlo napchať do úst žobroniacemu čitateľovi. Úbohý čitateľ sa nebadane stal prežúvavcom. A vôbec mu to nevadí. Keď som bol malý, otec mi brával knihu od jedla: „Pri jedení sa nečíta.“ Som dnes náchylnejší vravieť: pri čítaní sa neje.

Stanley Wells si zachováva odstup od prílišnej chvály svojho obľúbeného dramatika a spisovateľa, dokáže poukázať na jeho chyby, nedostatky, zlyhania. Nerobí to kvôli „bulvárnej masáži“, ale preto, že sa usiluje vykresliť čo najpravdivejší obraz Williama Shakespeara. Vychádza s ním von zo Stratfordu, túla sa spolu s ním londýnskymi zákutiami, navštevuje divadelné spracovania a adaptácie (Garrick, Betty, Kean), ale zaujímajú ho aj filmové podoby. Všíma si výtvarné umenie: knihu doprevádza 147 čiernobielych a 31 farebných ilustrácií. Shakespeare v jeho podaní je mužom, ktorý vyšiel z rodného mestečka do sveta, pričom svet tu treba chápať doslovne. Stáva sa vo Wellsových rukách univerzálnym Shakespearom. Prechádza hranicami území a času. Akoby sme mu nechceli dovoliť zomrieť a zaniknúť, každou jeho hrou (čítanou alebo hranou), oživujeme pred sebou tvár toho málo známeho muža. Ak je život zomieraním, potom Shakespeare zomiera večne. Dá sa to povedať aj inak: smrť géniov nekončí ich biografiou.

Článok vyšiel pôvodne v časopise Romboid.

Mgr. Anton Vydra 
Katedra filozofie 
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
tonovydra[zavináč]yahoo.com