Pod jesennými stromami viem, že veľa listov, ktoré píšeme, padá pre nikoho. Text zdevalvoval.

Niežeby sa písalo málo. Práve naopak. Niežeby boli knihy lacnejšie. Lacnejšie sú skôr nespočetné texty. Ľahko prečítané, ľahko zabudnuté. Ťažšie diela akoby ostali odložené bokom, nečítané, ignorované. Stalo sa to už vo filme, stalo sa to v hudobnom svete. Najnovšie sa to ukazuje aj v humanitných vedách. Akoby stačilo oddychové čítanie, ktoré pláva po povrchu, a len tak pohladí, kde-tu pošteklí, trochu vyruší (ale nie zas veľmi). Akoby aj filozofia mala za úlohu zahnať nudu a vyplniť medzeru. Vraveli by sme tomu „sympatická filozofia“. Nenáročná, chlácholivá, populárna. Ale načo je literatúra, ktorá netrhá blanitú vrstvu samozrejmosti? Načo je text, ktorý nie je zošívaný ostrou ihlou?

Sú diela, ktoré sa tvária provokatívne, dravo a čo do formy inovatívne. Ten pláštik sebavedomej razancie prederavíte nechtom alebo hrotom ceruzky a pod ním neobjavíte viac než pocit prázdnoty, písanie bez hlbokých skúseností. Takéto texty sa riadia heslom: viac formy, menej obsahu. A potom sú tu texty prebujnenej obsažnosti, ktorým zas nezáleží na formálnej úrovni. Chcú raz-dva preraziť aj s čitateľom do najhlbších hlbín, ale ich káravá dikcia odrádza a vtedy je namojdušu lepšie ostať pri povrchu, než sa stratiť v nejasných priepastiach. Forma je Ariadnina niť.

Text sa stáva zaujímavý, keď je priezorom, keď sa dá cezeň vidieť čosi krásne. Azda nemá práve ten najprepracovanejší tvar, nenesie možno všetku obsahovú bohatosť – úplne postačí, ak ním aspoň na krátky okamih prebleskne lúč živého, ohnivého svetla. Skutočne hlboké texty sú svojou povahou melancholické. Ako jeseň za oblokom. Vari by si len mohol niekto o nich myslieť, že sú mumlavé a neprenikavé? Ak sa nazdáva, že je to tak, potom nikdy nič nečítal. Čítanie je hĺbiaci akt.

Zo zeme som zdvihol zošúverený list. Viem, že jestvuje čitateľ.

Anton Vydra