Úvodník

Keď som pred časom išla po Trnave autom s dvojročným synom a rozprávali sme sa o tom, čo vidíme z okna, menovali sme postupne: „Dom, auto, maják…“ Maják? Takto Damián pomenoval jeden z továrenských komínov, ktoré nezmyselne vytŕčajú v centrách mnohých slovenských miest. Niet cesty späť. Pri každom ďalšom pohľade – a tento „maják“ vidno naozaj z mnohých častí Trnavy – už nemôžem inak: atmosférou som na pobreží.

Je to určitý druh re-konštrukcie v obraze, ktorý si vytvárame v rámci každodenného prežívania. Je to ako „kolaps racionality“, o ktorom hovorí Reginald Slavkovský vo svojom článku Čo sú paradoxy a aký je ich význam (pre vedu a život)? Tento „kolaps“ vytrháva život zo všednosti: „Myslenie bežiace po vychodených chodníčkoch sa dostáva do slepej uličky. Človek sa môže nad takou situáciou pousmiať, brať ju ako vtip, hru, nezmysel a pokračovať v doterajšom spôsobe myslenia. Alebo ju môže vziať vážnejšie.“

Samozrejme, komín ostáva komínom, ale pohľad okolo nás, ktorý iba bezmyšlienkovito monitoruje dianie, pôsobí síce s veľkou dávkou presnosti, no len ako skener. A naše sledovanie sveta z okna auta (v rámci bezpečnej jazdy, a to aj v metaforickom zmysle) nemusí byť iba „sivé“. Je tu možnosť oživiť v sebe pôvodné videnie, ktoré časom vybledlo, nájsť odvahu skúsiť sa pozrieť na bežné veci inak.

V každodennej životnej prevádzke, ktorá je (v rodine aj v zamestnaní) väčšinou zautomatizovaná – a často môže fungovať iba takto –, nie je jednoduché ani zmysluplné neustále re-konštruovať, prehodnocovať, autenticky zakúšať. No momenty na zastavenie, tie jednoduché otrasy i životne prelomové skúsenosti, ktoré nám pomôžu prejasniť a zbystriť naše vnímanie, myslenie, hodnotenie, sú veľmi dôležité. V posledných dňoch sme mali možnosť niečo také spoločne prežiť aj v redakcii nášho časopisu. A hoci to nesúviselo iba s textami, toto číslo Ostia má tým pre mnohých z nás celkom iné zafarbenie.

Jaroslava Vydrová

Reprodukcia maľby na titulke: © Ladislav Tkáčik