Fraňo, P.: Univerzita ako domov „vydedencov sveta“. In: Ostium, roč. 11, 2015, č. 4.
John Williams: Stoner. Zlín: KNIHA ZLIN 2015, 288 s.
Pri vyslovení termínu „univerzitný román“ (angl. the campus novel) si väčšina skúsenejších čitateľov asi najskôr spomenie na niektoré humoristicky ladené knihy Davida Lodgea (napr. Profesorská rošáda, Svet je malý). Hoci dôraz na vtipnosť patrí k najčastejšie prezentovaným črtám tohto literárneho žánru, ani zďaleka sa v ňom úplne nevyčerpáva. K odlišnému, t. j. nehumoristickému typu „univerzitného románu“ môžeme dozaista zaradiť aj v našom jazykovom prostredí pomerne málo známu knihu Stoner (1965) od amerického spisovateľa Johna Williamsa (1922 – 1994).
Román vykresľuje životnú a profesijnú dráhu učiteľa anglickej literatúry Williama Stonera. Stoner sa narodil v roku 1892 v chudobnej farmárskej rodine v štáte Missouri. Na návrh otca začína študovať poľnohospodárstvo na miestnej univerzite v Kolumbii. Počas jedného celo-fakultného kurzu anglickej literatúry, na ktorom dostal od učiteľa za úlohu rozobrať text Shakespearovho Sonetu č. 73, však celkom nečakane zažije hlboký transcendentný zážitok. Rozhodne sa preto ukončiť štúdium poľnohospodárstva a začne navštevovať prednášky a semináre z anglickej literatúry. Po úspešnom absolvovaní celého štúdia a získaní doktorátu z filozofie mu je ponúknuté miesto učiteľa na univerzite. Počas celej profesijnej kariéry však nedosahuje žiadnych významnejších kariérnych úspechov: ostáva iba odborným asistentom, vydáva jednu jedinú knihu, pripravuje si a vedie viac či menej úspešné semináre a nakoniec zomiera v roku 1956.
Po svojej smrti je ako keby úplne vymazaný z pamäti ľudí, s ktorými celý život spolupracoval. Williams píše: „Stonerovi kolegovia, ktorí si ho nijako zvlášť nevážili v dobách, keď bol nažive, o ňom už skoro nikdy nehovoria; tým starším je jeho meno pripomienkou toho, čo ich všetkých neodvratne čaká, a v mladších nevyvoláva žiadne spomienky na minulosť, ani si pod ním nedokážu predstaviť žiadnu konkrétnu osobu či súvislosť s vlastnou kariérou“ (s. 19). Jedinou spomienkou na jeho niekdajšie pôsobenie sa stáva stredoveký rukopis, ktorý Stonerovi kolegovia venujú univerzitnej knižnici s nápisom: „Dar knižnici Missourskej univerzity na pamiatku Williama Stonera z fakulty anglického jazyka venovali jeho spolupracovníci“ (s. 19).
Akési tajomné mlčanie, pokoj, samota a odcudzenosť vyplýva aj zo Stonerovho osobného a rodinného života. Za manželku si vezme Edith Elaine Bostwickovú, ženu z vyššej spoločenskej vrstvy, a tak medzi nimi celkom očakávane dochádza k rýchlemu odcudzeniu, ktoré sa nezmení ani potom, keď sa im narodí jediná dcéra Grace. Jediný náznak skutočného citu – milostný románik s inteligentnou študentkou Katherine Driscollovou – končí po krátkom čase vynúteným rozchodom kvôli hrozbe možnému škandálu. Stonerove priateľské zväzky sú taktiež veľmi skromné a obmedzujú sa de facto iba na dve osoby, Davea Mastersa, ktorý však zakrátko po zoznámení zomiera na francúzskom fronte počas prvej svetovej vojny, a Gordona Fincha, Williamovho ochrancu a neskoršieho dekana fakulty.
Kniha Stoner na prvý pohľad pôsobí ako jednoducho napísaný príbeh o „zbytočnom“ človeku, ktorý vplyvom vonkajších okolností upadá čoraz viac a viac do profesijnej a osobnostnej samoty. Čitateľ nadobúda intenzívny pocit, že Stonerov „zbytočný“ život nemá vlastne žiadny hlbší zmysel. Ako však v predhovore k románu pripomína John McGahern, pre Williamsa predstavoval Stoner prototyp skutočného hrdinu, človeka, ktorý definoval svoje postavenie vo svete skrze vlastnú lásku k práci. Jedine vďaka nej nestrácal vieru v samého seba a cez ňu určoval aj charakter vlastnej identity (s. 12). Tak ako je dostatok dobrej ornej pôdy nevyhnutný k tomu, aby sa mohol roľník realizovať v tom, čo najlepšie ovláda, rovnako aj univerzitné prostredie poskytuje najvhodnejší priestor k naplneniu pocitu zmyslu života u osobnostných typov Stonerovho razenia. Univerzita tak nepredstavuje „chrám vzdelanosti“, „nie je tu pre študentov“, ani „pre nezištnú snahu o nadobudnutie znalostí, ani z žiadneho iného dôvodu… univerzita existuje kvôli vydedencom sveta“, t. j. kvôli ľuďom, ktorí na nej pôsobia a učia (s. 46).
Keďže univerzitné prostredie predstavuje jediný možný priestor pre realizáciu života „vydedencov sveta“, treba si dávať veľký pozor na vplyvy reálneho sveta, ktorý sa snaží do tohto ideálneho nemilosrdne preniknúť. Prototypom takéhoto pôsobenia je postgraduálny študent Walker, ktorý namiesto poctivého štúdia uprednostňuje plytký, rétorický a drzo konfrontačný prístup. Walker je pre Stonera stelesnením „vonkajšieho sveta“, ktorý sa chce zmocniť akademického prostredia, a preto sa mu v tom snaží zabrániť. Pretože, „ak to urobíme [t. j. ak umožníme, aby vonkajší svet prenikol do akademického prostredia], staneme sa sami okolitým svetom… Jediná naša nádej je držať si ho veľmi ďaleko od tela“ (s. 176). Aj keď sa mu tento cieľ nakoniec nepodarí naplniť, Stoner vychádza z tohto súboja ako morálny víťaz.
Na záver môžeme konštatovať, že román Stoner je knihou o človeku, pre ktorého predstavuje práca rozhodujúcu náplň života. Hlavný hrdina znáša všetky rodinné a pracovné príkoria so stoickým pokojom, a to jedine vďaka tomu, že miluje to, čo robí a snaží sa to za každú cenu zachovať nezmenené. Ako pripomína John McGahern, aj samotný John Williams, ktorý pôsobil ako profesor angličtiny na univerzite v Denveri, veľmi často kritizoval súčasnú snahu o chladnú kalkuláciu faktov v humanitných vedách, o uprednostňovanie úžitku pred pôžitkom (s. 13). Preto čítajme román Stoner s pôžitkom, aj keď nám pravdepodobne nezabezpečí žiadny hmatateľný úžitok.
Mgr. Peter Fraňo, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
peter.frano@ucm.sk