Tá kniha možno nie je bestseller

Georges Didi-Huberman: Pred časom. Dejiny umenia a anachronizmus obrazov. Kalligram, Bratislava 2006.

06_23_16_recenzie_selnekovic_hubermannThese sentences comment on art, but are not art.
Sol LeWitt

Ďalšia kniha o umení? Áno i nie. Kniha francúzskeho filozofa, teoretika a historika umenia Georgesa Didi-Hubermana Pred časom (Devant le temps. Histoire de l’art et anachronisme des images) je interdisciplinárnym textom, v ktorom sa stretáva diskurz dejín umenia, psychoanalýzy, antropológie a filozofie. Nezaoberá sa však interpretáciou umeleckých diel, ale epistemologickými a historickými podmienkami možnosti takejto interpretácie, dekonštrukciou „klasických“ termínov dejín umenia, časovými modelmi a ich použitím v historických vedách. Postupne prechádza od obrazu a dejín umenia k samej podstate historického výskumu. Vytvára ambivalentný, miestami anachronický priestor textu smerujúci ku „kritickej archeológii dejín umenia“.

Už samotný názov Pred časom s podtitulom Dejiny umenia a anachronizmus obrazov pôsobí viacznačne a iba neurčito načrtáva, čo môžeme v knihe či od knihy očakávať. Z neistoty nás nevyvedie ani letmý pohľad do obsahu publikácie, kde zistíme, že kniha je rozdelená na úvod s názvom Dejiny umenia ako anachronická disciplína a dve základné časti Archeológia anachronizmu a Modernosť anachronizmu.

Didi-Huberman začína svoje písanie margináliou, niečím, čo bolo, a stále zrejme je, mimo „hlavného textu“ dejín umenia – spodnou časťou fresky Sacra Conversazione (Madonna delle Ombre) známeho renesančného maliara Fra Angelica. Červená freska posiata škvrnami, ktorá tvorí parergón Sacra Conversazione, je v kontraste s bielou stenou kláštora i s figurálnou maľbou nad ňou. Napriek tomu bola v dejinách umenia niekoľko storočí úplne ignorovaná. Vymykajúca sa umeleckým normám Quattrocenta a figurálnej maľby, nemohla byť súčasníkmi Fra Angelica považovaná za umenie. Viditeľnou sa stáva napríklad až skrze action painting či drippingy Jacksona Pollocka, no takáto interpretácia je anachronická, čo je z historického hľadiska neprijateľné. Didi-Huberman píše: „Taký je teda paradox: tvrdíme, že písať históriu, znamená nerobiť anachronizmus, ale tvrdíme tiež, že vrátiť sa do minulosti je možné len z prítomnosti našich vedomých činov. Priznávame teda, že robiť históriu, znamená urobiť – aspoň – jeden anachronizmus.“ (s. 34) Uznanie anachronizmu ako metodologického postupu u Didi-Hubermana neznamená interpretáciu farebných škvŕn na stene renesančného kláštora cez prizmu abstraktného expresionizmu, ale pokus „vrátiť historickú dôstojnosť (…) vizuálnym predmetom dosiaľ považovaným za neexistujúce, či prinajmenšom bez akéhokoľvek významu.“ (s. 12)

Didi-Huberman pri tejto snahe vychádza predovšetkým z diel troch nemeckých mysliteľov: Abyho Warburga (1866-1929) – významného historika umenia, ktorý založil tzv. „historickú antropológiu obrazov“; Waltera Benjamina (1892-1940) – literárneho kritika a filozofa známeho predovšetkým prácouUmelecké dielo v epoche svojej technickej reprodukovateľnosti (vyšlo u nás ako súčasť Benjaminových esejí Iluminácie, Bratislava, Kalligram 1999)a Carla Einsteina (1985-1940) – historika umenia zaoberajúceho sa africkými plastikami a dejinami umenia 20. storočia. Okrem národnosti a pohnutého osudu spája týchto troch mysliteľov aj záujem o obraz ako centrum historickej činnosti, anachronická koncepcia času a marginálne postavenie v diskusii o teoretických základoch dejín umenia. Ich texty dávajú Didi-Hubermanovi nenahraditeľné východisko jeho vlastného písania, ktoré je informačne výdatné. Nezaoberá sa pritom iba analýzou textov vyššie uvedených autorov, ale obohacuje svoje písanie biografickými a historickými poznatkami, čo robí jeho miestami ťažko čitateľný text pútavejším. Jeho gesto „vrátenia historickej dôstojnosti“ sa tak nevzťahuje iba na umelecké diela, ktoré boli pre dejiny umenia neviditeľné, ale aj na práce A. Warburga, W. Benjamina a C. Einsteina, ktoré boli historikmi umenia opomínané.

Hoci Didi-Hubermanova kniha Pred časom nepatrí medzi tie, ktorých obsah možno vyčerpať prvým čítaním, nikdy sa zrejme nestane intelektuálnym bestsellerom, povinným výtlačkom v knižnici každého filozofa alebo historika umenia. Autor sa miestami azda až príliš zameral na deskripciu prác „svojich kolegov“, spomínaných nemeckých mysliteľov, čo je na škodu jeho vlastného vkladu. Záver knihy zostáva vágny, čitateľovi sú až po poslednú stránku podávané stále nové a nové informácie. Chýba v nej zhrnutie, akýsi bod ukončenia, i preto sa žiada čítať ďalej. To však nemožno bezpodmienečne považovať za chybu, z istého aspektu totiž táto otvorenosť zodpovedá celkovému charakteru a zámeru práce.

Mgr. Július Selnekovič