Tento text je súčasťou aktuálneho zborníka Postskriptum ku Kierkegaardovi.

Strasbourg goose in Copenhagen: An outline to the concept of irony in Søren Kierkegaard’s work

The author of this text makes clear the circumstances of origin, structure, and content of Kierkegaard´ s master dissertation thesis. He analyses understanding of irony, his relation to Socrates and irony in totality of Kierkegaard’s understanding. The conclusion of this text points to irony of Kierkegaard’s destiny.

Keywords: irony, destiny, origin

Ut a dubitatione philosophia sic ab ironia
vita digna, quae humana vocetur, incipit.1

Napriek skutočnosti, že Kierkegaardove úvahy o irónii nemožno identifikovať s určitým obdobím jeho života, je nepochybné, že práve jeho dizertácia z roku 1841 predstavuje najucelenejšie pojednanie o tomto fenoméne z jeho pera. Predkladaná štúdia bude považovať toto dielo za svoj východiskový bod, pričom sa pokúsi načrtnúť aj ďalší vývoj Kierkegaardovho chápania konceptu irónie.

Historické okolnosti vzniku Kierkegaardovej dizertácie o irónii
Søren Kierkegaard obhájil svoju magisterskú dizertáciu 2 s názvom Pojem irónie so stálym zreteľom na Sokrata dňa 29. septembra 1841. Obhajoba trvala sedem a pol hodiny a dizertácia bola napísaná v dánskom jazyku, pričom dišpenz od povinného latinského znenia Kierkegaardovi dňa 29. júla 1841 udelil kráľ Christian VIII. 3 Neobvyklý štýl dizertácie vyvolal v akademickej obci značný rozruch a posudky nešetrili kritikou na adresu nadnesených formulácií budúceho magistra. Rektor univerzity H. C. Ørsted sa na svojský štýl Kierkegaardovej práce dokonca posťažoval dekanovi fakulty F. C. Sibbernovi v osobnom liste. 4
Kierkegaard bol v tom čase už v kodanských literárnych kruhoch známy svojou kritickou prvotinou o H. Ch. Andersenovi, ktorá vyšla v roku 1838, a jeho štipľavý jazykový talent bol známy viacerým významným členom intelektuálnej obce. Krátko po obhájení dizertácie prichádza k definitívnemu ukončeniu Kierkegaardovho zasnúbenia s Reginou Olsenovou a mladý filozof na niekoľko mesiacov opúšťa Kodaň, aby v Berlíne navštevoval Schellingove prednášky a reflektoval svoje budúce poslanie.
Kierkegaardova dizertácia je síce najobsiahlejším dielom o irónii, aké kedy napísal, avšak ani zďaleka nepredstavuje záver jeho úvah o tomto fenoméne. K irónii sa Kierkegaard vrátil vo viacerých neskorších dielach, ako aj v mnohých denníkových zápiskoch. V diele Záverečný nevedecký dodatok, vydanom v roku 1846, dokonca pod pseudonymom Johannes Climacus podrobil kritike svoju vlastnú dizertáciu a zrenovoval svoje chápanie tak irónie, ako aj modelového ironika Sokrata.
Hoci názov Kierkegaardovej dizertácie podčiarkuje stálu väzbu na Sokrata, štúdia sčasti analyzuje aj pojem irónie u Hegela, Fichteho a najmä u predstaviteľov nemeckého romantizmu, ktorých diela v mnohom inšpirovali Kierkegaarda pri jeho konceptualizácii estetického štádia.

Ironia practica ako mechanizmus konštituovania subjektivity
Napriek skutočnosti, že Kierkegaard vo svojej dizertácii venoval značnú pozornosť využitiu irónie vo svetovej literatúre, je dôležité zdôrazniť fakt, že iróniu vo forme verbálnej konštrukcie považoval iba za jednu z foriem skúmaného fenoménu. Filozof podotýka, že bežné využívanie ironických formulácií na zahaľovanie pravdy má k irónii sensu eminentiori podobne ďaleko, ako má vulgárna a empirická pochybnosť k pochybnosti špekulatívnej. 5
Irónia je preto v širšom zmysle „ zvláštnym spôsobom zapájania sa do verejnej (medziľudskej) činnosti vo všeobecnosti; slovný (alebo písomný) prejav je iba jednou z činností, do ktorých sa možno takto zapojiť“.6 Lloyd E. Parrill v tejto súvislosti poznamenáva, že „ len irónia, ktorá je žitá existenciálne, je skutočnou iróniou“.7 Takýto pohľad na vec prirodzene kladie zvýšenú váhu na pôsobenie ironika v sociálnych sieťach, v ktorých sa pohybuje. Živou ilustráciou vzťahu ironika k svetu je pre Kierkegaarda historická postava Sokrata.
Pojem irónie je v Kierkegaardovej dizertácii vnímaný cez prizmu úzkeho prepojenia irónie s existenciou pri prebúdzaní subjektivity konkrétneho človeka. Konštituovanie subjektivity jednotlivca umožňuje práve irónia. Činí tak tým, že ho odpútava od jeho determinácie bezprostrednosťou a vedie ho k realizácii seba samého ako autonómneho subjektu. V rámci Kierkegaardovej teórie štádií nadradenie subjektivity nad bezprostrednosť znamená negáciu absolútnosti estetickej paradigmy. Predstaviteľ estetického štádia „ žije v bezprostrednosti, stratený v diskontinuitnej ‚mnohosti’“8, od ktorej však ironický subjekt vedome abstrahuje. Irónia zavádza rozpor medzi vnútorným a vonkajším, 9 intenzívnym a extenzívnym 10 a ironik získava schopnosť autonómne reflektovať vonkajšie i vnútorné tlaky a byť si vedomý ich relatívnosti. Relatívnosť konečného obsahu je práve to, na čo irónia upozorňuje. Akýkoľvek nárok relatívneho sveta a človeka na absolútnosť je pre iróniu neprijateľný. V istom zmysle pôsobí irónia ako deabsolutizácia. Nedôverčivý ironik rozlišuje, abstrahuje a relativizuje. Nielenže rozlišuje medzi túžbou a objektom túžby, ale uvedomuje si aj akcidentálnu povahu túžob vo všeobecnosti. Taktiež si uvedomuje relatívnu povahu objektívnych ustanovizní, akými sú štát, rodina, či priateľstvo.
Z uvedeného pohľadu je zrejmé, že irónia vedie subjekt k sebadiferenciácii a sprostredkuje mu negatívnu slobodu.11 Zrejmé je aj to, že irónia kladie dôraz na slobodu-od, pričom sloboda-pre už vyžaduje etický moment. 12 Z načrtnutej metanoie jednotlivca prostredníctvom irónie jednoznačne vyplýva, že irónia v sebe obnáša podstatný praktický rozmer. 13
Keďže irónia umožňuje jednotlivcovi autonómnu subjektivitu, umožňuje mu aj to, aby reguloval svoju transparentnosť a voči svetu vystupoval incognito. Vystúpením z prúdu bezprostrednosti síce ironik získava potrebnú podozrievavosť (t.j. kritickosť) voči objektívnemu svetu, ale dostáva sa aj do určitej izolácie svojho vnútra, ktorú je nútený akceptovať. Jedným zo sociálnych následkov tohto kroku je, že pravý ironik nikdy nie je vo väčšine. 14 V extrémnom prípade je úplne sám.
Kierkegaardova dizertácia hodnotí iróniu nielen z pohľadu sebaurčenia jednotlivca, ale aj z pohľadu spoločenskej interakcie ironika. Práve v tejto oblasti sa prejavuje obmedzenosť irónie bez väzby na etiku. Negatívna moc irónie vedie k diferenciácii subjektu od prúdu prostredia, avšak sama nie je schopná transcendovať svoju zásadnú charakteristiku – a síce, že je vo svojej podstate negáciou. Problematickosť sociálnych väzieb ironika ilustruje Kierkegaard na Sokratovom vzťahu k jeho žiakom, a najmä na jeho vzťahu k Alkibiadovi. Absolútnosť Sokratovej irónie preniká všetky jeho vzťahy. „ Jeho vzťah k žiakom bol preto iste prebúdzajúcim, avšak žiadnym spôsobom v pozitívnom zmysle osobným. Nuž ale to, čo mu v tom zabránilo, bola práve jeho irónia.“15 Sokratova irónia je dekonštrukčná, nie konštrukčná. „ So Sokratom je to tak, že výlučne rúca staré, bez toho, aby ho mohol alebo chcel nahradiť niečím novým.“16
Kierkegaard si už vo svojej dizertácii jasne uvedomoval Sokratovu službu pravde prostredníctvom negativity irónie. Preto podotýka, že „ irónia ako negativita je cestou; nie pravdou, ale cestou.“17 Jej pôsobenie je súčasťou Kierkegaardovej via purgativa smerujúcej k pravde. „ Pravda si predtým, ako pozdvihne svoj hlas, žiada ticho, a práve toto ticho Sokrates navodzoval. Preto bol len negatívnym. Ak by totiž prinášal aj pozitivitu,  nikdy by nebol takým nemilosrdným, takým ľudožrútom, akým bol, a akým nutne musel byť, ak nechcel aby sa jeho poslanie vo svete minulo účinkom.“18 V Kierkegaardovej dizertácii stojí ironik Sokrates v akomsi pomyselnom medzipriestore medzi estetickým a etickým štádiom. Odpútava jednotlivca od determinácie estetickou bezprostrednosťou, ale neinšpiruje ho k prijatiu transparentného etického záväzku.

Irónia: konfínium medzi estetickým a etickým štádiom
Kierkegaardov koncept životných štádií predpokladá štyri základné paradigmy existencie jednotlivca: estetické štádium, etické štádium, religiózne štádium A a religiózne štádium B. Ako poznamenáva Kierkegaardov pseudonym Johannes Climacus v Záverečnom nevedeckom dodatku vydanom v roku 1846, existujú ešte dve medzištádiové konfínia. 19 Irónia tvorí konfínium medzi estetickým a etickým štádiom a humor medzi etickým a religióznym štádiom A.
Kierkegaardova lokalizácia Sokratovej pozície v rebríčku štádií v Záverečnom nevedeckom dodatkuzaznamenáva oproti jeho dizertácii významnú zmenu. Sokrates sa posúva bližšie k religióznej paradigme, až je nakoniec použitý ako antická kvázianalógia k najvyššiemu religióznemu štádiu B 20 a jeho zásluhou Kierkegaard uznáva, že religiózne štádium A sa môže nachádzať aj mimo kresťanstva. 21 Preto, hoci je Sokrates ironikom, v Záverečnom nevedeckom dodatku „ reprezentuje viac ako iba konfínium, na rozdiel od Kierkegaardovej prezentácie v Pojme irónie“.22 Samotný Johannes Climacus kritizuje magistra Kierkegaarda za to, že vo svojej dizertácii poukázal iba na jednu stránku Sokrata 23 a s vážnym záujmom pristupuje k analýze vzťahu irónie a etického štádia.
Dôležitým tvrdením Climaca je, že ironika nemožno zamieňať s predstaviteľom etickej paradigmy, pretože irónia je „ iba možnosťou“24 prijatia etickej výzvy. Ako dodáva Andrew Cross, irónia je síce „neaktualizovanou, ale vedome pochopenou možnosťou etickej voľby seba samého“.25 Climacus zdôrazňuje nielen úlohu irónie ako negácie pripútanosti k bezprostrednosti, ale poukazuje aj na jej potenciál otvoriť jednotlivca pre etickú voľbu. Týmto činom aj jej negativita získava „pozitívnejší“ náboj. Vo svojej dizertácii Kierkegaard skonštatoval, že „ irónia je zdravím do tej miery, do akej vyslobodzuje dušu z nastražených pascí relatívnych skutočností, je ale chorobou do tej miery, do akej nedokáže zniesť absolútno v inej forme, ako vo forme ničoty.“26 V Záverečnom nevedeckom dodatku už ironik vie aj o pozitívnejšom absolútne ako je ničota.
Keďže Climacus tematizuje napojenie irónie na etiku, objavuje viaceré pozitívne aspekty tejto negatívnej moci, ktoré absentovali v dizertácii magistra Kierkegaarda. Podobne aj Kierkegaardova kritika Sokratovho akozmizmu z roku 1841 ustupuje do úzadia. Na druhej strane je zrejmé, že aj humorista Climacus si je vedomý toho, že Sokratova múdrosť nie je záverečnou kapitolou náuky o múdrosti. 27 Dôležitou novinkou oproti Kierkegaardovej dizertácii je, že Climacus vidí v Sokratovi analógiu k viere, čo je znakom toho, že aténsky extraordinarius medzičasom získal na význame kvôli Kierkegaardovmu chápaniu religiózneho štádia.

Irónia životného údelu Sørena Kierkegaarda
Ako už bolo naznačené, úvahy o irónii sprevádzali Kierkegaarda po celý život. Tiež nie je bez zaujímavosti, že pri všetkých väčších konfrontáciách s ideovými systémami, venoval dánsky filozof pozornosť aj spôsobu, akým do seba zakomponovali koncept irónie. Takto ho zaujala funkcia irónie vo vybraných filozofických smeroch starovekého Grécka, v stredovekom katolicizme, v nemeckom romantizme, v špekulatívnom idealizme či v kresťanstve ako takom. Neskoré denníkové zápisky dokazujú, že Kierkegaard začal postupne vnímať svoju rolu ako akúsi kresťanskú analógiu k misii ironika Sokrata. Podobne ako Sokrates Aténčanom búral ich istotu, že sú ľuďmi, Kierkegaard rúcal istotu svojich dánskych súčasníkov, že sú kresťanmi. Tomuto poslaniu predchádzal dlhý vývoj.
Vo februári roku 1836 si do denníka mladý Kierkegaard zaznamenal nasledovnú myšlienku: „ Životná irónia musí byť najviac doma nevyhnutne v detstve, v období fantázie; preto je tak nápadne prítomná v stredoveku, a preto ju možno nájsť v romantickej škole. Obdobie dospelosti ako to, ktoré sa viac rozplynulo vo svete, z nej nemá až tak veľa.“28 Tento raný Kierkegaardov názor prešiel v jeho živote mnohými metamorfózami. Už spomínané Kierkegaardovo alter ego, Johannes Climacus, túto myšlienku posúva ďalej a tvrdí, že ironik žije v irónii stále, bez toho, aby si vyžadovala nejakú konkrétnu formu. 29
Denníkový záznam z 1. januára 1838 poeticky a koncízne zachytáva Kierkegaardove vedomie fatálneho charakteru irónie: „ Irónia je abnormálnym vývinom, ktorý podobne ako abnormalita pečene u štrasburských husí, končí usmrtením jednotlivca.“30
V roku 1847 Kierkegaard v denníku retrospektívne analyzuje svoju osobnú dlhoročnú symbiózu s iróniou nasledovnými slovami: „ Od môjho útleho detstva je do môjho srdca zabodnutý šíp smútku. Pokým tam je, som ironickým – keď ho vytiahnu, zomriem.“31 Aj v ďalších denníkových záznamoch z neskorších rokov filozof spája život v irónii s bolesťou, smútkom a samotou. 32
Necelý rok pred smrťou bilancuje Kierkegaard ironickosť svojej existencie z pohľadu svojho zápasu o autentickosť kresťanstva: „ Celá moja existencia je vlastne tou najhlbšou iróniou. Cestovať do Južnej Ameriky, zostúpiť do podzemných jaskýň s úmyslom vykopať zvyšky strateného živočíšneho druhu, predpotopné skameneliny: na tom nie je nič ironické, pretože zvieratá, ktoré tu dnes žijú, sa nepovažujú za tie isté zvieratá ako tamtie. Avšak vykopať uprostred „formálneho kresťanstva“33 odtlačky toho, čo znamená byť kresťanom, pričom tieto by sa mali podobať na dnešných kresťanov, podobne ako sa kosti oných zvierat podobajú na tie dnešné, to je tá najintenzívnejšia irónia (…) Oproti sokratovskej irónii má  irónia vo vzťahu k formálnemu kresťanstvu o jeden moment naviac. Nielenže si ľudia vo formálnom kresťanstve namýšľajú, že sú ľuďmi (tu prirodzene končí úloha Sokrata), namýšľajú si ešte aj to, že sú niečím historicky konkrétnym, teda kresťanmi.“ 34
Uvedené Kierkegaardove slová sú nepriamym proroctvom jeho vlastného konca. Vernosť jeho ironickému poslaniu „archeológa kresťanstva“ ho v konečnom dôsledku naozaj stála život. Možno netreba dodávať, že s fatálnymi následkami hlbokej životnej irónie Kierkegaard počítal. Na druhej strane, v roku 1838, keď v denníku pripodobnil smrteľné následky irónie anomálii pečene u štrasburských husí, asi ešte netušil, že jedna z týchto zvláštnych husí zomrie práve v Kodani, dňa 11. novembra 1855 o deviatej hodine večer.

L i t e r a t ú r a
ANDERSEN, V.: Paradoxie und Dialektik. Theorie oder Mitteilungsform. In Kierkegaardiana 16. Kodaň: C. A. Reitzels Boghandel, 1993.
CROSS, A.: Neither either nor or: The perils of reflexive irony. In HANNAY, A. – MARINO, G. D. (eds.):Kierkegaard. Cambridge: Cambridge University Press, 1998.
FISCHER, F. C.: Existenz und Innerlichkeit. Mníchov: Verlag C. H. Beck, 1969.
GARFF, J.: SAK Søren Aabye Kierkegaard. En biografi. Kodaň: Gads Forlag, 2002.
KIERKEGAARD, S.: Afsluttende uvidenskabelig Efterskrift. In Samlede Værker. Kodaň: Gyldendals Bogklubber, 1995, zv. 10.
KIERKEGAARD, S.: Om Begrebet Ironi. In Samlede Værker. Kodaň: Gyldendals Bogklubber, 1995, zv. 1.
PARRILL, L. E.: The Concept of Humor in the Pseudonymous Works of Søren Kierkegaard (dizertácia na Drew University). Madison: New Jersey, 1975.
THULSTRUP, N. (ed.): Søren Kierkegaards Papirer. Kodaň: Gyldendal, 1968-1978.
SØLTOFT, P.: Den enkelte og den anden. In Studier i stadier. Kodaň: C. A. Reitzel, 1998.
WIDENMANN, R. J.: Kierkegaard’s Concept of a Confine. In Liber Academiae Kierkegaardiensis. Kodaň: C. A. Reitzels Forlag, 1988, zv. 7.

P o z n á m k y
1 „Tak ako má filozofia svoj počiatok v pochybnosti, tak má život, ktorý možno nazvať hodným človeka, svoj počiatok v irónii.“ KIERKEGAARD, S.: Om Begrebet Ironi. In Samlede Værker, zv. 1. Kodaň: Gyldendals Bogklubber, 1995, s. 64.
2 Približne v polovici 19. storočia sa v Dánsku magisterské tituly transformovali na doktorské.
3 Kráľovský dišpenz vyžadoval, aby sa obhajoba uskutočnila v latinčine a aby Kierkegaard opatril svoju dizertáciu latinskými tézami. Úvodný citát je poslednou z 15 téz.
4 GARFF, J.: SAK Søren Aabye Kierkegaard. En biografi. Kodaň: Gads Forlag, 2002, s. 171.
5 KIERKEGAARD, S.: Om Begrebet Ironi, c. d., s. 269.
6 CROSS, A.: Neither either nor or: The perils of reflexive irony. In HANNAY, A. – MARINO, G. D. (eds.):Kierkegaard. Cambridge: Cambridge University Press, 1998, s. 126. Cross vo svojej štúdii rozlišuje medziverbálnou a existenciálnou iróniou.
7 PARRILL, L. E.: The Concept of Humor in the Pseudonymous Works of Søren Kierkegaard (dizertácia na Drew University). Madison: New Jersey, 1975, s. 58.
8 ANDERSEN, V.: Paradoxie und Dialektik. Theorie oder Mitteilungsform. In Kierkegaardiana 16. Kodaň: C. A. Reitzels Boghandel, 1993, s. 56.
9 KIERKEGAARD, S.: Om Begrebet Ironi, c. d., s. 271.
10 THULSTRUP, N. (ed.): Søren Kierkegaards Papirer. Kodaň: Gyldendal, 1968-1978, zv. XI 1, sk. A, č. 497. Toto dielo bude ďalej uvádzané ako Pap. s uvedením príslušného zväzku, skupiny a čísla záznamu.
11 KIERKEGAARD, S.: Om Begrebet Ironi, c. d., s. 264.
12 SØLTOFT, P.: Den enkelte og den anden. In Studier i stadier. Kodaň: C. A. Reitzel, 1998, s. 124.
13 KIERKEGAARD, S.: Om Begrebet Ironi, c. d., s. 272.
14 Pap. VII A 64.
15 KIERKEGAARD, S.: Om Begrebet Ironi, c. d., s. 217.
16 SØLTOFT, P.: Den enkelte og den anden, c. d., s. 123.
17 KIERKEGAARD, S.: Om Begrebet Ironi, c. d., s. 329.
18 Tamže, s. 235.
19 KIERKEGAARD, S.: Afsluttende uvidenskabelig Efterskrift. In Samlede Værker. Kodaň: Gyldendals Bogklubber, 1995, zv. 10, s. 179.
20 Tamže, s. 234.
21 Tamže, s. 226.
22 WIDENMANN, R. J.: Kierkegaard’s Concept of a Confine. In Liber Academiae Kierkegaardiensis. Kodaň: C. A. Reitzels Forlag, 1988, zv. 7, s. 41.
23 KIERKEGAARD, S.: Afsluttende uvidenskabelig Efterskrift, c. d., s. 180.
24 Tamže, s. 182.
25 CROSS, A.: Neither either nor or: The perils of reflexive irony, c. d., s. 150.
26 KIERKEGAARD, S.: Om Begrebet Ironi, c. d., s. 128-129.
27 FISCHER, F. C.: Existenz und Innerlichkeit. Mníchov: Verlag C. H. Beck, 1969, s. 318.
28 Pap. I A 125.
29 KIERKEGAARD, S.: Afsluttende uvidenskabelig Efterskrift, c. d., s. 181.
30 Pap. II A 682.
31 Pap. VIII 1 A 205.
32 Pap. VIII 1 A 466; Pap. VIII 1 A 517.
33 Termín Christenhed, ktorý v tomto prípade Kierkegaard používa, sa vzťahuje na formálne kresťanstvo proklamované dánskou štátnou cirkvou, ktoré Kierkegaard považoval za karikatúru kresťanstva hlásaného Kristom. Existenciálne žité kresťanstvo Kierkegaard označuje pojmom Christendom.
34 Pap. XI 2 A 189.

Mgr. Peter Šajda 
Autor je študentom teológie na TF KU Ružomberok so sídlom v Košiciach 
a externým doktorandom na FF UK Bratislava