Drobná, D.: Slová, obyčajné slová. In: Ostium, roč. 6, 2010, č. 3.
Tomáš Čana: Logomachia. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2008, 127 s.
Relatívne útla, niečo vyše stostranová kniha Tomáša Čanu Logomachia predstavuje premyslený a prameňmi dobre podložený súbor ôsmych samostatných esejí, ktoré sa zaoberajú zásadnými otázkami najmä z oblasti filozofie jazyka. Z rozvrhnutia publikácie je zreteľne vidieť ťažisko autorovho záujmu, ktoré je spojené predovšetkým s filozofickým odkazom takzvaného neskorého Wittgensteina. V centre pozornosti autorových analýz je nielen rekonštrukcia či interpretácia myšlienok jednotlivých filozofov, ale snaží sa takisto priblížiť ich myšlienkové procesy, s čím súvisí náčrt viacerých komparatívnych a hodnotiacich stanovísk, ktoré nachádzame v texte. Pre úplnosť treba dodať, že pri čítaní knihy som čiastočne vychádzala aj z postojov Márie Sačkovej, ktorej recenzia na Logomachiu vyšla v časopise Filozofia (Sačková, 2010).
Jednotlivé autorom už publikované eseje sú tematicky, štylisticky, formálne, ale aj kvalitatívne rôznorodé a na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že spolu priamo ani nesúvisia. Na druhej strane sú však vnútorne ucelené a v kontexte predkladanej problematiky vidieť postupnosť textu a jeho vzájomné odkazovanie. V konečnom dôsledku sa spoločný princíp esejí zrkadlí aj v názve recenzovanej knihy. Grécky výraz logomachia označuje malicherný spor o slová, prehnané slovíčkarenie, ku ktorému dochádza predovšetkým vtedy, keď sú úvahy preplnené argumentmi bez relevantného obsahu a keď sa filozofické diskusie vedú kdesi vo „výškach“, a nie na „zemi“. Vzhľadom na to, že sám autor názov knihy nikde explicitne nevysvetľuje a zároveň je tu predpoklad, že zvoleným názvom nechce nikoho uraziť, zdá sa pravdepodobné, že ním chce takisto poukázať na povahu diskusií a spôsoby, ktorými vznikajú, riešia sa, ale aj odstraňujú zmätky v rámci ním skúmanej oblasti filozofie.
Čana svoje úvahy začína prvou z ôsmych esejí, ktorej už samotný názov O exaktnosti významu napovedá, že sa bude týkať významu jazykových znakov a problematickosti, ktorá sa spája s ich vymedzením. Pomocou jazykových znakov je nám umožnené, aby sme si v komunikácii medzi sebou rozumeli. Je to dané tým, že náš jazyk obsahuje významy, pojmy, ktoré nie sú vlastné iba jednému jedinému subjektu, ale sú spoločné viacerým subjektom. Ústredným problémom sa tu stáva vysvetlenie, ako si prostredníctvom jazykových významom navzájom rozumieme. Autor stavia proti sebe dva protichodné názory: názor idealistov a názor naturalistov, pričom predkladá vysvetlenia ich chápania jazykových významov. Svoju pozornosť ďalej zameriava iba na názor naturalistov a pokúša sa o podrobnú rekonštrukciu ich prístupu. Inšpiráciou sa mu stáva neskorý Wittgenstein. Aby sa autor uistil, že čitateľ správne porozumel jeho úvahám, pomáha si aj príkladmi rečových aktov. Domnievam sa, že v tejto eseji sa Čanovi podarilo poukázať na základné impulzy knihy a zároveň ozrejmiť jej smerovanie. Drobné výhrady mám len k dvom formuláciám. Prvá sa vzťahuje na to, že autor v texte nerozlišuje medzi obsahmi slov „význam“ a „pojem“, čo je trochu mätúce. Druhá výhrada sa vzťahuje k stranám 12 a 18, kde autor uvádza situácie s rečovými aktmi, hoci z jeho formulácií („… predstavme si nasledujúci rečový akt: ‚Sadnúť!‘… ‚Čo to má znamenať?‘… ‚Nevieš azda, ako sa sedí v škole?‘… ‚Takto sa sedí v škole!‘…“ – s. 12) sa zdá, akoby viacero uvedených rečových aktov považoval za jediný akt, čo je, ako sa nazdávam, chybou.
V poradí druhá esej je venovaná problému známemu ako other minds problem. Autor sa zaoberá otázkou, či disponujeme kritériom, ktoré by nám oprávnene umožnilo pripísať niekomu mentálny stav a tvrdiť o ňom niečo iba na základe opisov jeho určitého správania. Svoju pozornosť najskôr zameriava na interpretáciu skeptikov, podľa ktorých je hľadanie mechanizmu, ktorý by takéto spojenie umožnil, bezvýsledné. Na tento postup nie sme podľa Chiharu a Fodora, ktorých autor uvádza ako predstaviteľov skeptického postoja, oprávnení. Od tejto odpovede sa Čana dostáva k formulácii neskorého Wittgensteina, ktorý na rozdiel od názoru skeptikov tvrdí, že potrebným dôvodom disponujeme a nazýva ho gramatické kritérium. Pomocou neho spochybňuje odpoveď skeptikov a zároveň prináša alternatívnu odpoveď. Vzniklo tak zaujímavé porovnanie dvoch rôznych postojov. Pri čítaní tejto eseje vidieť, že autor sa v predkladanej problematike orientuje a dobre interpretuje texty, na základe ktorých sú jasne formulované otázky a následne naznačené východiská.
Esej O argumente privátneho jazyka môžeme rozdeliť na dva základné momenty. Prvým z nich je Čanova rekonštrukcia základných východísk pre vznik logicky dokonalého jazyka. Tento jazyk bol mienený iba ako predpoklad, nie ako reálne existujúci a v rámci svojich vlastných úvah k nemu došiel Bertrand Russell. Logicky dokonalý jazyk mal byť súkromný a principiálne pre nikoho iného než pre samotného používateľa nepreložiteľný. Tým druhým momentom sú dôsledky, ktoré zo súkromného jazyka vyplývajú pre samotné poznanie. Zároveň sa autor dostáva k dôvodom, ktorými Wittgenstein argumentuje proti možnosti privátny jazyk koherentne myslieť a vyjadruje sa o ňom ako o chimére.
O logických vetách – tak sa nazýva esej vykreslená na širšom historickom pozadí a začína sa autorovým jasným uvedením do problematiky. Od príkladov Fregeho a Russella, ktorí budovali logiku ako vedu o určitom obsahu, prechádza k ranému Wittgensteinovi a jeho najvýznamnejšiemu prínosu v oblasti lingvistickej filozofie vôbec. O čo ide? Wittgenstein kritizoval predstavu logiky, ktorou disponoval Frege i Russell a prišiel s vlastným vymedzením viet logiky ako tautológií. Ak povieme o nejakej vete, že je tautológiou, nepotrebujeme podľa Wittgensteina nijakú skúsenosť so svetom. Rozpoznanie toho, či nejaká veta tautológiou je, alebo nie je, nám podľa neho neprináša, ako sa nazdávali Frege a Russell, nijakú novú informáciu. Preto by bolo, ako uvádza Čana, nesprávne uvažovať o vetách logiky ako o pravdách s obsahom: „Vety logiky, striktne povedané, nič neopisujú… Bolo by chybou uvažovať o nich ako o pravdách s obsahom“ (s. 58). Toto objasňuje otázku, prečo nemôže byť skúsenosť ani potvrdením a ani vyvrátením týchto viet. Vety logiky sa stávajú pre myslenie záväzné, no samy osebe nijaký zmysel nemajú. V tejto eseji považujem za pozitívum fakt, že sa čitateľ dozvie veľa o samotnom historickom pozadí a aj o často priam v superlatívoch spomínanom Wittgensteinovi. Výhradu mám azda len k jednej formulácii, ktorú autor uvádza na s. 59, keď o vetách logiky zhrňujúco píše, že sú pravdami o forme. Totiž z toho, čo bolo v texte samotným autorom v ich súvislosti už uvedené, sa zdalo, že pravda alebo nepravda sa môžu vzťahovať iba na vety s obsahom, a preto by vety logiky principiálne pravdami o forme byť nemali.
Pri piatej eseji O princípe kontextuality som sa neubránila akémusi rozpačitému dojmu. Časť textu eseje je totiž písaná v angličtine, časť v slovenčine a paradoxne to nepôsobí ako bonus. Naopak, táto dvojjazyčná „zmiešanina“ aj napriek dodatku autora, že v tomto prípade ide o prejav vďaky, pôsobí ako výraz jeho rezignácie na dokončenie aspoň jednej jazykovej varianty. Navyše „okatý“ anglický slovosled a priehrštie osobných zámen („týmto názorom“, „táto perspektíva“, „tento princíp“, „toto konštatovanie“, „túto otázku“), ktoré je cítiť v celej slovenskej časti textu, berú tejto eseji z môjho pohľadu akúkoľvek čitateľskú príťažlivosť. Je možné, že autor sa sústredil predovšetkým na obsah a štylistika už zostala jednoducho mimo rámca jeho pozornosti, no v tomto prípade to vnímam ako negatívum.
Šiesta esej O gramatických pravidlách potvrdzuje aj naďalej intenzívnu prácu autora s pramennými textami. Zároveň sa tu zrkadlí autorova schopnosť načrtnúť výrazné dominanty a momenty, respektíve väzby medzi Wittgensteinovou filozofiou a Kripkeho interpretáciou. Do tohto výkladu výrazne vstupuje aj Čana a to svojim vlastným kritickým pohľadom. Možno je na škodu veci, že sa tak nestáva častejšie.
Záverečné dve eseje sú zavŕšením Čanových analytických interpretácií. V siedmej eseji O pokroku vo vedách sme svedkami polemiky dvoch protikladných postojov: medzi Kuhnom, ktorý myšlienku o pokroku vo vedách odmieta, a Schlickom, ktorý reprezentuje osvietenské chápanie dejín. Následne autor rozvíja Davidsonov argument, ktorý spochybňuje jeden z dvoch Kuhnových predpokladov jeho kritického postoja v otázke pokroku dejín, čím „ pripravil Kuhnov pokus pripraviť jednu osvietenskú myšlienku o pevné základy o pevné základy“ (s. 108).
V poslednej eseji O novom skepticizme sa Čana zameriava na Kripkeho argument, podľa ktorého by sme sa vzhľadom na lingvistické teórie mali vo svojom uvažovaní prepracovať ku generálnemu skeptickému postoju. Autor podrobuje tento argument zdrvujúcej kritike a Kripkeho skeptický vnútorný hlas nazýva hrubým prešľapom.
Knihu nemožno inak než odporučiť. Hlavnými dôvodmi sú kompetentný autor, starostlivá interpretácia a rozsiahla bibliografia, ktorá umožňuje ďalšie štúdium primárnych prameňov. Čanove analýzy sú dôsledne akademické a dbá sa v nich na odbornosť a systematickosť. Každá z esejí má vysokú kvalitu, hoci občas v nich čitateľ zostáva stratený a hľadá nejaký racionálny dôvod, ktorý sa v nich objaví a následne ich zdôvodní. Publikácia možno mohla obsahovať záverečné zhrnutie, na aké sme už „tradične“ zvyknutí, hoci na druhej strane práve kvôli absencii akéhosi konečného bodu, ktorým záver často býva, sa nám žiada čítať ďalej.
L i t e r a t ú r a
SAČKOVÁ, M.: Tomáš Čana: Logomachia. In: Filozofia, roč. 65, 2010, č. 1, s. 99 – 101.
Darina Drobná
študentka filozofie
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2
917 01 Trnava