Skutky lásky

Kniha PetraŠajdu Buberov spor s Kierkegaardom. O vzťahunáboženstva k etike a politike svojím názvom presne vystihuje tie tematickéokruhy, ktorým sa venuje. Kniha na jednej strane podáva „príbeh Buberovho mysleniavidený cez jeho reflexiu Kierkegaardovej filozofie“ (14), zároveň však prostredníctvomBuberovej kritiky Kierkegaardových sociálno-filozofických koncepcií vstupuje dosystematickej diskusie o kategóriách náboženstva, etiky, politiky a ich vzájomnýchsúvislostí.

 

Šajda píševecným a odborným tónom. Jeho cieľom nie je polemizovať, ale oboznámiť slovenskéhočitateľa s Buberovym dielom, a  prispieť khlbšiemu pochopeniu jeho genézy i problémov stojacich v jeho centre. Kniha je jasneštruktúrovaná, čo uľahčuje čitateľovi orientáciu v texte, a vypovedá o dobre premyslenompláne, podľa ktorého bola napísaná. Prvá, úvodná kapitola jasne formuluje hlavnétémy knihy a kontexty, v ktorých o nich pojednáva.

 

Kniha vychádzaz dôkladného poznania kontextu Buberovho vyrovnávania sa s Kierkegaardom. V druhejkapitole Šajda osvetľuje dobové nemecké vnímanie Kierkegaarda: približuje čitateľovivtedajšie preklady Kierkegaardových diel a oboznamuje ho s ich recepciou v jej plnejšírke – od filozofov existencie (Karl Jaspers a Martin Heidegger), cez teológovprotestantských (Karl Barth a Emil Brunner) aj katolíckych (Theodor Haecker či RomanoGuardini), dialogických mysliteľov (Ferdinand Ebner a Franz Rosenzweig), až po autorovFrankfurtskej školy (Theodor Adorno a Siegfried Kracauer).K úlohe približovaniakontextu Buberovho sporu s Kierkegaardom možno zaradiť aj viac ako dvadsaťstranovúfilologickú prílohu knihy, v ktorej Šajda identifikuje zdroje Buberových odkazovna Kierkegaarda v dielach, v ktorých sa Kierkegaardom zaoberá. Do tohto prehľadunásledne situuje Bubera a približuje nám jeho znalosť Kierkegaardovho diela, akoaj zdrojov, z ktorých Buber čerpal pri utváraní si svojho obrazu o ňom.

 

Tretiakapitola je venovaná výkladu tých Buberových diel, v ktorých kritizuje Kierkegaardaza jeho „náboženský akozmizmus“, teda „jav, keď charakter jedincovho vzťahu k Bohuspôsobuje, že jeho vzťah k druhému, respektívedruhým je nebytostný“ (21). Začína výkladomBuberovho Ja a ty (1923), v ktorom formulovalprincípy svojej dialogickej filozofie, z ktorých vychádza aj jeho kritika Kierkegaarda.Základnou tézou tohto diela je chápanie náboženstva, etiky aj politiky ako spôsobov„(bytostného) vzťahovania sa jedinca“ (17). Tieto vzťahy podľa Bubera pramenia zlásky k iným bytostiam – náboženstvo z lásky k Druhému (Bohu), etika z lásky k druhému(konkrétnemu človeku), a politika z lásky k druhým (spoločenstvu ľudí). Zdravé,teda bytostné formy týchto vzťahov musia jednotlivca viesť ku konaniu skutkov láskyk ľuďom okolo neho a tým aj k Bohu.

 

Buberovahlavná polemika s Kierkegaardom je obsiahnutá v diele Otázka jedincovi (1936), kde Buber Kierkegaardovo myslenie odmieta akoriguje práve z dôvodu nezdravej koncepcie vzťahovosti, ktorú obsahuje. V teoretickejrovine Buber odmieta Kierkegaardovo „zavedenie rozkolu medzi Boha a svet“ (81) aodmietnutie sveta v prospech Boha, teda jeho akozmizmus. Následne sa sústreďujena jeho postoje k druhým, pričom poukazuje na to, ako úzko tieto postoje súvisiaso zdanlivo abstraktným problémom akozmizmu. Kierkegaardovo chápanie jedinca akobytostne stýkajúceho sa iba s Bohom a stojaceho v opozícii voči davu mu bránilov zmysluplnej politickej angažovanosti. Jeho zrieknutie sa manželstva, inštitúcie,v ktorej „je človek naplno konfrontovaný s faktom, že druhý je“ (87), ho ďalej utvrdilo v pozícii bezbytostného vzťahu k druhým ľuďom. Buber proti tomuto kierkegaardovskému jedincovibez etických a politických záväzkov stavia jedinca, ktorý miluje Boha skrzdruhých ľudí, a preto s nimi nadväzuje bytostné vzťahy. Takýto jedinec sa manželstvunevyhýba, a jeho láska k druhým sa prejavuje aj v politickej aktivite. Jeho najvyššímimperatívom však zostáva jeho vzťah k Bohu, ktorý mu v kritickej situácii umožnípôsobiť ako „korektív davovosti“ (86) a s ňou spojenej politickej nezodpovednosti.Chápanie Kierkagaardovej pozície ako akozmizmu s nebezpečnými spoločenskými aj politickýminásledkami Šajda nachádza aj v dielach Problémčloveka (1943), Láska k Bohu a láska kblížnemu v chasidizme (1945) a O suspenziietického (1952).

 

Šajda sije vedomý rôznych námietok voči tomuto výkladu Kierkegaarda; najjasnejšie ich vyjadrujevo svojom zhrnutí Buberovej kritiky Kierkegaarda, kde podotýka, že Buber citovalspolu len päť z mnohých Kierkegaardovych diel, a že nebral ohľad na pseudonymnýcharakter niektorých z nich (114). Týmito námietkami však neruší tok svojho výkladu,a dáva im ich náležité miesto vo štvrtej kapitole, v ktorej nám približuje recepciuBuberovho výkladu Kierkegaarda. Prostredníctvom rozsiahleho prehľadu tejto recepcie– či už súhlasiacej s Buberom, odmietajúcej jeho závery, alebo hľadajúcej prienikymedzi Buberom a Kierkegaardom – nám Šajda zároveň predstavuje aj iné spôsoby čítaniaKierkegaarda, s pomocou ktorých je možné prekonať nedostatky Buberovho výkladu.Tieto alternatívne interpretácie sa rovnako ako Buber zameriavajú na etickú a politickúdimenziu Kierkegaardovho myslenia (153).

 

Šajdovakniha si tiež kladie za cieľ osvetliť vznik Buberovej dialogickej filozofie cezprizmu jeho ranej myšlienkovej krízy. Piata kapitola popisuje toto pozadie Buberovhonázorového prerodu. Buberovo rané myslenie malo silné akozmické črty, ktoré vychádzaliz jeho záujmu o mystiku. Šajda v tejto súvislosti pripomína, že Buber bol aj autoromExtatických vyznaní (1909), vplyvnej zbierkyzážitkov mystikov z mnohých dôb aj kútov sveta. Toto myslenie, ktoré kládlo dôrazna pojmy jednotlivca a zážitku, sa dostalo počas 1. svetovej vojny do krízy. ViedloBubera k plochému pronemeckému propagandizmu a nebolo schopné vyjadriť realitu židovskéhoa všeobecne ľudského života, ale len jeho „takmer detinskú simplifikáciu“, ako muto vyčítal jeho priateľ Gustav Landauer (178). Tieto výčitky, spolu s Buberovymtrvalým záujmom o chasidskú tradíciu, spôsobili v jeho myslení zásadný obrat,  ktorý vyústil v odmietnutie akozmizmu a následnékoncipovanie dialogickej filozofie, ktorá Bubera preslávila, v diele Ja a ty. Podľa Šajdu je tento obrat dôvodomBuberovej veľkej citlivosti na akozmické tendencie v Kierkegaardovom myslení (190),ktorú tematizoval v tretej kapitole.

 

Keďže Šajdovakniha je prvým dielom v slovenčine venovaným Buberovmu mysleniu, pre mnohých čitateľovbude prvým stretnutím s Buberom. Vďaka tomu, že obsahuje interpretácie kľúčovýchdiel Buberovho korpusu, bude pre čitateľov neznalých Bubera zároveň dobrým úvodomk jeho mysleniu. Kniha je taktiež cenným príspevkom k existujúcej slovenskej literatúreo Kierkegaardovi. Šajda nám síce neponúka vlastný výklad jeho myslenia, avšak vdruhej a štvrtej kapitole prezentuje širokú paletu prístupov k jeho dielu, ktorénepochybne poskytnú podnety na ďalšie premýšľanie každému, kto sa s jeho dielomvyrovnáva.

 

Za najzásadnejšiepozitívum Šajdovej knihy, a zároveň moment, ktorý zdôvodňuje jej smerovanie k širšiemuneakademickému publiku (čo usudzujem z voľby vydavateľa), považujem jej neustálydôraz na nevyhnutnú previazanosť myslenia s žitým ľudským životom, či už ide o previazanosťjednotlivcovej koncepcie Boha s jeho vzťahom k druhým ľuďom alebo k manželstvu,alebo previazanosť Buberovho vlastného myšlienkového prerodu s praktickým zlyhanímjeho ideí. Otázky, ktoré nám Šajdova kniha približuje – súvismedzi vierou v Boha a prístupom k druhým, alebo (širšie vzaté) súvis myslenia akonania – naberajú novú urgenciu v kontexte mladej republiky, ktorej politické formyešte nie sú ustálené. Sú to zároveň univerzálne ľudské otázky, ktorým sa nemôževyhnúť nik, kto zamýšľa svoj život skutočne žiť a nielen ho prežívať.

 

Jozef Majerník

Institutefor Philosophy

UniversiteitLeiden, Holandsko

jozo.majernik@gmail.com