Vydavateľstvo Verzone založilo pred dvoma rokmi knižnúedíciu Xin zameranú na modernú čínsku literatúru. Odvtedy sa mu v tejto edíciipodarilo vydať štyri knižky; jednou z nich je Tanec temné duše od Cchan Süe.
Knižkaje spojením výberu autorkiných poviedok a esejí o literatúre z rôznych obdobíjej tvorby. Napriek tomu ich konzistentnosť ostáva zachovaná.Autorkin prístup k tvorbe stojí celý čas na rovnakých základoch: neustályzápas so sebou samým a túžba po poznaní ostávajú nemenné.
Rozdielnosťzápadnej a východnej tradície však stavia isté prekážky v snahe pochopiť tietoteoretické stanoviská. Keď Süe opisujesvoj prístup k písaniu, neraz hovorí o intuícii, o zbavení sa racionálnehovedomia; duša sa oslobodzuje od tela, je schopná sa povzniesť, je čistá,nepatrí svetu. Telo je prekážkou, pokušením a je nevyhnutné nad ním víťaziť. Abstrakciunevníma len ako ideu, ale každodenne žitú realitu.
Základomjej tvorby je rozpoltenosť: „…zostávamv obyčajnom svete a zároveň bez prestania pevne upieram zrak k raju, oddeľujem dušuod tela a z toho, že toto utrpenie vydržím, získavam silu. Je to technikaporážky žiadostivosti a jej novej erupcie v reakcii na tútoporážku. Tvorba, ktorá takúto rozpoltenosť duše reprezentuje, prináša človeku túnajväčšiu slasť skrytú v nekonečnej bolesti.“ Táto skúsenosť sa už javí ako Lyotardovo chápanievznešena: slasť prameniaca zo strasti samej. Azda z tohto dôvodu sú prekážky naideovej úrovni tvorby celkom cudzie pri samom čítaní.
Vznešenotu vzniká z napätia a hry medzi reálnym, pravdepodobným a iracionálnym. Tieto hry dávajú vzniknúť prostrediu,ktoré často formuje ducha i telo. V celkom nereálnej situácii sa postavy správajú racionálne, ich konanie násneprekvapí, ich rezignácia, strach, neistota, pokoj sú prirodzené. Prostredie samení a vyvíja, no napriek tomu jeho esencia, a teda pocit u čitateľa ostávajúrovnaké. Hra sa rozvíja vo vzťahu medzi vonkajškom, matériou (telom, prostredím)a vnútrom (mysľou, pocitom, vedomím). Prostredie ječasto odrazom nálady postáv a zároveň je jej tvorcom. Telá postáv sú zase zosobnenímich vnútra a zákonite reagujú na prostredie. Akýkoľvek pocit či dokonca cudzínástojčivý pohľad sa na nich prejaví. Táto hra sa často vytvára a odohráva akoprotiklad tmy a svetla, tepla a chladu. Hoci sú Süe-ninetexty neraz náročné na pochopenie a treba sa nimi predierať, nechýba imvnútorná logika. Márne by sme sa ich snažili uchopiť a zatriediť. Viacnež príbehmi a pravidlami sú odrazom sveta z hlbínSüe samej. Čitateľ stojí pred tou istouhrou, ktorú musí zdolávať autor, aby sa dostavila radosť z blízkostipresahujúceho – slasť zo strasti.
Neuchopiteľnosťvo svojej tvorbe nepovažuje Süe zahendikep. Chápe ju ako výzvu, oslobodený priestor pre bádanie a nachádzanie, priestorpre komunikáciu a vnímanie umenia. Práve toto oslobodzuje ducha a dovoľuje preniknúťdo jeho neustále sa „rozširujúcej hĺbky“.Neveľa stačí, aby sme prijali túto výzvu a začali hru.
Mária Miklušičáková