Lipovetsky, Gilles: Věčný přepych. Praha: Prostor, 2005.

Gilles Lipovetsky (nar. 1944) je francúzsky filozof a sociológ, ktorého meno sa spája predovšetkým s dielami ako Éra prázdnoty (1983), Ríša pominuteľnosti (1987),Súmrak povinnosti (1992) a Tretia žena (1997). Spomenuté diela postupne vychádzali v českom preklade v nakladateľstve Prostor od roku 1998. Posledným titulom z roku 2003 je Večný prepych, v ktorom sa autor rozhodol poodhaliť skrytú logiku luxusu.

„Nemám žádný zvláštní smysl pro luxus, ale rád o něm přemýšlím.“

Lipovetsky si uvedomuje, že analýzou prepychu a luxusu nie je zvlášť originálny, pretože problematika nadbytku či plytvania bohatstvom je predmetom filozofického skúmania už prinajmenšom dvadsaťpäť storočí. Nechce sa púšťať do rozsiahlej empirickej štúdie histórie luxusu, mentality a symbolov jednotlivých období a spoločností, skôr sa pokúša o odhalenie toho, čo nazýva logikou prepychu. Pôjde v prvom rade o zachytenie funkcií a mechanizmov, ktoré sú s uplatňovaním luxusu v jeho historických premenách spojené. To je aj dôvod, prečo bolo možné v analýze prepychu od staršej doby kamennej až po súčasnosť využiť stotridsaťštyri strán textu.

„Přepych vznikl ještě před tím, než začali dějiny luxusu ve vlastním smyslu slova.“

Rozlíšenie medzi prepychom a tým, čo nazývame luxus, má podľa Lipovetského svoje dávne opodstatnenie práve u paleolitického človeka. Prepych sa objavuje ešte pred pestovaním plodín, v dobe bez „umenia civilizácie“. Svoju dávku prepychu si dokázali vychutnať už lovci a zberači, najmä počas osláv nebrali vôbec do úvahy ekonomickú racionalitu a márnotratne sa oddávali okamžitej konzumácii. Nehromadili potravu a nežili v materiálnej nádhere, ale naopak: „Chovali se bezstarostně, nemysleli na zítřek, užívali si a konzumovali vždy na jednou vše, co měli přímo pod rukama, než aby si dělali zásoby… Logikou paleolitického přepychu byla etika luxusu bez okázalých předmětů.“

Hneď na úvod sa ukazuje, že spočiatku bol prepych duchovným postojom a kultúrnym javom, kedy myšlienka márnotratnosti a míňania predchádzala samotné hromadenie a uchovávanie hmotných statkov. Podľa Lipovetského ide najmä o potrebu paleolitického človeka potvrdiť svoju schopnosť transcendovať a odlíšiť sa od zvierat, čím sa význam prepychu výrazne odlišuje od jeho dnešných masových podôb.

Táto prvotná funkcia prepychu sa zmenila v neskorších blahobytnejších spoločnostiach primitívneho sveta, v ktorých už existovali cenné predmety, ktorých podstatnou črtou bola ich neúčelnosť. Sú to v prvom rade šperky, najmä náhrdelníky, ktoré sa často stávali predmetom výmeny. Nie však výmeny ako obchodu v dnešnom slova zmysle, ale boli striktne darom. Výmena ako dar (fenomén kula v Melanézii) bola sprevádzaná magickými rituálmi, kedy darujúci a obdarovaný vstupovali do vzájomného spojenectva. Okázalé dary boli obojstranné a darujúci sa neskôr stával obdarovaným, pričom sa úzkostlivo dbalo na to, aby dar nebol menej okázalý, čo by znamenalo potupu pre celý kmeň. Silu kmeňa zosobňovala jeho schopnosť veľkodušne míňať a prenášať svoje statky darom na iného. „Nic není potupnějšího než skrblit a neukázat svoji velkorysost.“ Podľa Lipovetského je tak ďalšou primitívnou formou luxusu dar a schopnosť obdarovania, čím sa často krát symbolicky odohrá vojna medzi dvoma kmeňmi, ktorá sa zaobíde bez ľudských obetí. Tie zastupuje „ničenie“ vo forme honosného daru, ktorého sa kmeň zbavuje a pôsobí si tak stratu.

Rituály okázalého míňania boli súčasťou všetkých dôležitých udalostí spoločenského života. Nezriedka sa stávalo, že ak chcel náčelník odolať v súboji o svoj vplyv a ukázať ostatným svoju moc musel: „…být krajně rozhazovačný, spálit, nebo hodit do moře to nejcennější.“ Takýmto spôsobom zaisťuje dar prestíž, ale na druhej strane zabraňuje rozdeleniu kolektívu na bohatých a chudobných, aby aj naďalej pretrval v organickom celku. Dary mali popri svojej spoločenskej hodnote najmä hodnotu duchovnú, ktorou sa človek odvďačoval a komunikoval s božstvom a dušami mŕtvych. Nadmernou konzumáciou pri oslavách a nekonečným hodovaním sa primitívne spoločnosti pokúšali o obnovu pôvodného chaosu a dobehnutie času.

Lipovetsky nás takto skrze archeológiu prepychu sprevádza od počiatkov honosnosti a obcovania s nadbytkom až po súčasnosť. Ukazuje, že prepych (spočiatku) vôbec nie je spojený s technologickým pokrokom a nezrodil sa mechanicky z nadbytku bohatstva, ale bol zrodený určitou formou magického a metafyzického myslenia. Preto treba vnímať aj samotné náboženstvo ako jednu z podmienok vzniku pôvodného prepychu, ktorý slúžil najmä na získanie ochrany a priazne duchovných bytostí.

K zásadnému obratu od míňania k hromadeniu dochádza vznikom triednej spoločnosti, kedy sa stáva luxus predmetom akumulácie, centralizácie a hierarchizácie. Hierarchizácia sa prejavuje v architektúre (paláce, svätyne, dvory…), ale aj v rozdeľovaní pohrebísk na chudobné bez darov a na vznešené hrobky plné vzácnych predmetov (už v roku 4000 pr. Kr.). Luxus sa pomaly stáva symbolom nekonečnosti, neporušiteľnosti a trvácnosti a tak „nepominuteľné stavby“ nahrádzajú márnotratné míňanie a likvidáciu statkov predošlých dôb. „Každá organizovaná společnost je uspořádána podle zjevného rozlišení statků luxusních a běžných. Jedni žijí v nádheře a většina v bídě, ve všech státních hierarchizovaných společnostech se vyskytuje nerovnost v bohatství, sociální oddělení způsobu bydlení a oblékání, stravování a zábavy, života a umírání.“

V teokratických spoločnostiach ako Egypt, kde panovník predstavoval boha na zemi, bolo jeho povinnosťou okázalo a bohato uctievať božstvá, aby uchránil svoju zem pred nepriazňou nebies. Lipovetsky preto rozlišuje medzi svetským prepychom a duchovným, čo sa neskôr ukáže aj v rozdelení na cirkevný a kurtoázny prepych.

Zaujímavosťou je, že míňanie primitívneho sveta lovcov a zberačov sa nevytráca úplne. Aj vo feudalizme sa stretávame s márnotratnosťou v podobe súperiacej potlače (demonštrovaním moci a súperením o vplyv) celkom v štýle severoamerických indiánov. „Pán přikáže zasít stříbrné mince do zoraného pole, jiný používá drahé svíčky na vaření pokrmů a jiný zase nechá pompézně zaživa upálit třicet svých koní.“ Prepych neexistuje bez honosného mrhania, ktoré sa zasa nezaobíde bez prítomnosti, čo najväčšieho množstva ľudí. Čo v nás môže evokovať niektoré súčasné prejavy pseudo-pop-stars, ktoré nás vo svojich videoklipoch oslňujú prepychom ich statkov.

Predvádzanie vznešenosti a luxusu sa stáva šľachtickou povinnosťou dvornej spoločnosti a vlastne aj jej jedinou náplňou, nakoľko šľachta neustále stráca svoje kompetencie či už v boji, alebo v ekonomickej oblasti. Od konca stredoveku a renesancie sa preto márnotratné mrhanie nespomaľuje, naopak naberá na význame a neustále sa stupňuje. Súboj dosiahne svoj vrchol v konkurencii bohatej buržoázie a tradičnej šľachty. Vtedy prichádza k slovu aj vlastnenie umeleckých predmetov a ich prepych. Lipovetsky tak otvára dôležitú otázku originálu a kópie diela, ktorá v neustálom technologickom vývoji premieňa svoju tvár.

Po množstve analýz prepychových statkov prechádza Lipovetsky jednotlivými obdobiami až do súčasnosti. Tvrdí pritom, že elitárstvo a blahobyt neboli zastavené demokratizáciou luxusu v sériovej výrobe, ale naopak boli ňou rehabilitované a zasiate aj do ostatných vrstiev spoločnosti. „Kdysi byly luxusní výrobky výsadou zámožných buržoazních kruhů, dnes postupně „sestupují“ do ulic.“ Z luxusu už nie je magický obrad za obnovenie poriadku vesmíru, ani nie je niečím, čo si vezmeme do hrobu, aby nám to uľahčilo posmrtný život a umožnilo nám tak udržať si štandard ako zaživa. Komfort nie je ani útratou pre zaistenie historickej nesmrteľnosti či obetou bohom na zaistenie kvalitného posmrtného života. Z luxusu sa vytráca posadnutosť trvácnosťou ako za čias faraónov a samotná nečasovosť podlieha inovácii módy.

Pololuxus sériovo vyrobených statkov, ktorý bol markantný v ére moderny najmä v rozdiele medzi haute-couture a sériovo šitým modelom dnes upadá. Predsa aj sériovo vyrobená limuzína či parfum sú rovnako luxusné ako ostatné vo svojej sérii. Nesériová výroba sa stala len okrajovou a luxusu sa zmocňuje profesionálny marketing. Samotný vzťah model a séria dnes nie je prioritný a hovoríme tak o luxusnom priemysle. Lipovetsky tvrdí, že za rok 2000 bol podľa agentúry Eurostaf podiel luxusného tovaru na trhu 90 miliárd eur. A pritom to nezahŕňa trh s luxusnými automobilmi!

Globalizácia zasiahla aj svet prepychu, pretože rôznymi fúziami podnikov dochádza k vzniku nadnárodných skupín luxusu, v ktorých sú združené desiatky značiek. Preto sa ilúzia spotrebiteľa opierajúca sa o vernosť a komfort jednej značky parfumu či odevu, ľahko rozplýva v hypermodernej realite nadnárodnej spoločnosti. Napríklad skupina LVMH sa opiera o 51 luxusných značiek v 65 krajinách sveta. Pritom odhad množstva luxusných značiek bol na trhu v polovici 90. rokov 412.

Zaujímavou kategóriou je Lipovetského „emocionálny luxus“, ktorý symbolizuje práve novú éru spotreby luxusných statkov. Nestaviame totiž na obdiv svoje luxusné statky len tak samoúčelne. Súvisí s tým najmä pozitívna emocionálna odozva, ktorú človek najprv získaval od svojho okolia (prejavmi závisti, obdivu, dôležitosti), ale tú teraz zastupuje emocionálna potecha zo seba samého, spokojnosť so svojím imidžom a pocitom elitárstva. Luxusné je cítiť sa v spoločnosti dobre, kvôli pocitu vlastnej obdivuhodnosti. Lipovetsky prepája aj toto svoje dielo s motívom narcizmu súčasnej individualistickej spoločnosti, aký sa objavuje aj v jeho predošlej tvorbe. „Muži i ženy se prostřednictvým nákladných výdajů nesnaží o to, aby se přispůsobili společnosti, nýbrž chtějí zakoušet estetické a citové emoce, nikoli stavět na odiv své bohatsví, ale zažívat chvíle rozkoše… Přepych – toto divadlo zdání se začíná stavět do služeb soukromí a individuality, subjektivního pociťování. Pěstujeme luxus sami pro sebe.

V knihe sa ešte Lipovetsky pokúša o gender analýzu luxusu a poukazuje na špecializáciu trhu na mužský a špecificky ženský luxus. Pričom uvádza mnohé príklady historickej diferenciácie trhu a hodnôt spojených práve s pohlavím konzumenta. Zaujíma sa aj o právo na luxus ako novodobú maximu trhu, za ktorou opäť stojí ekonomický záujem a stimulácia šťastného života jednotlivca. Jednotlivé premeny márnotratnosti a prepychu sú v knihe logicky prepojené najmä cez líniu účelu samotného luxusu. Dochádza tak k veľmi pútavej interpretácii rozsiahleho obdobia dejín cez určitý kultúrny jav, akým je v tomto prípade prepych a život v nadbytku. V knihe si tak podávajú ruku lovci a zberači spolu so súčasnými rôzne bohatými obyvateľmi „pseudo-západného“ sveta, ktorých spája to, že sú ľuďmi oplývajúcimi prepychom, no rozdeľuje ich spôsob jeho chápania. Prechádzame od korálok k BMW, od hekatomby k pyramídam a kráľovským palácom, od nekonečna k singularite prítomnosti a pominuteľnosti. Prepych nás sprevádza vyše desať tisíc rokov a dá sa zhodnotiť, že dnes vstúpil do svojej najprofánnejšej a zároveň individuálne najintímnejšej podoby. Kto je zvedavý čo sa skrýva pod týmto mediálne často skloňovaným pojmom, okrem jeho „luxusnej“ a lesklej prázdnoty, nájde veľmi pútavý opis práve v tomto diele.

„Luxus je spíše jako Eros než jako Thanatos, stojí spíše na straně bytí než dění a spíše na straně paměti než zapomění.“

Mgr. Zdeno Vacke
Katedra filozofie 
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava