Letné čítanie redaktorov časopisu Ostium

obalka JJ1Marcin Świetlicki: Nesamozrejmé. 77 náboženských básní vo výbere Wojciecha Bonowicza. Levoča: Modrý Peter, 2018. Preklad Peter Milčák, ilustrácie Robert Bielik. 112 s. 

Poľsko je krajina, ktorej kultúra je dlhodobo napojená na náboženské kontexty. V jeho umení tak, prirodzene, možno nájsť nielen množstvo tendenčných diel, ale aj kvalitatívne vrcholy a impulzy, ktoré sú progresívne vo svetových rozmeroch. Marcin Świetlicki (1961) je pokračovateľom poľských metafyzických básnikov (Cz. Miɫosz, Zb. Herbert, R. Krynicki), známych chvejivosťou individualizovanej viery zápasiacej s pochybnosťami a empirickými prekážkami, popieraním špekulatívneho rozumu a skratkovitých riešení pri hľadaní odpovedí na existenciálne otázky. Świetlicki pozíciu svojho subjektu definuje takto: „Vnútorný hlad. Vnútorná viera. / Viera rozviata – a kryštalizujúca / sa, tak na striedačku.“ (b. Jablková polievka a bigos, s. 22). Výber z jeho poézie vznikol v roku 2007, pričom obsahuje básne z deviatich autorových zbierok (1992 – 2006) a pätnásť nepublikovaných textov. Výpoveď básnika ako predstaviteľa mladšej generácie spirituálnych básnikov je výrazne menej patetická, v porovnaní napríklad so Zb. Herbertom sa vyhýba zvýšeným polohám a výraz cielene orientuje k hovorovej dikcii a civilnej obraznosti, význam k nezavŕšenosti a paradoxnosti, prejavujúcich sa aj v názve niektorých jeho zbierok (Schizma, Tretia polovica, 37 básní o vodke a cigaretách, Piesne ignoranta). Jeho hľadania a rytmy, ktoré subjektom prechádzajú, majú procesuálny charakter (roztvárajú sa v postupnosti), čo sa dá vysledovať aj v názve básní (Búrenie, To ma umiera, Zlenie, Ničovanie, Rajenie). Zostavovateľ Wojciech Bonowicz usporiadal výber ako príbeh ľudského života v štyroch taktoch (hľadanie životnej cesty – láska a otázky produktívneho veku – zomieranie a smrť – „vzkriesenie“), pričom nejde o dôsledne chronologické, skôr tematické radenie básní. Vo výbere tematické predely signalizujú ilustrácie Roberta Bielika (známeho aj ako básnika slovenskej spirituálnej línie).

Individualizované prežívanie viery má u autora niekoľko charakteristických rozmerov. Świetlicki sa nestotožňuje s dogmatickým kresťanstvom, naopak, analogicky s Cz. Miɫoszom relativizuje jeho zmeravené istoty a symboly („Poézia nevoľníkov sa kŕmi ideou, / idey sú vodnaté náhrady krvi. / (…) // Ako ľahko nevoľník prekonáva strašne / dlhú a takmer nemožnú cestu / od písmena k Bohu,“, b. Janovi Polkowskému, s. 24) a vedome sa otvára entropii, ktorá však neznižuje intenzitu a centralizovanie hľadania: „prechody z prítmia do jasu zatemnenia temnoty / jasu polosvetla a tak ďalej nevieš / kedy sa to skončí nie to sa neskončí“, b. ***, s. 32). Hĺbkové zaujatie spiritualitou sa často demonštruje v obrazoch snímaných akoby z epicentra javu – autor ruší odstup medzi vnútorným a vonkajším („a pocítil som, že som / trávený.“, b. Jonáš, s 7, „Ach, snívalo sa mi, že som sa ocitol vo vnútri kríža.“, b. Handry (fragment), s. 9). Tiež je preňho príznačné usúvzťažňovanie biblických motívov s profánnymi polohami, ktoré majú civilizačné, groteskné, niekedy až šokujúce akcenty – autorova obraznosť je vtieravá silou výrazu a zároveň vedie k prehodnocovaniu osvojeného, k stieraniu umelo vytvorených hraníc, v ktorých duchovnosť „môže“ či „nesmie“ existovať, k rozširovaniu „toposu“, v ktorom sa spirituálne prejavuje a zasahuje človeka. Napríklad v básni Trpko autor na pozadí príbehu o stvorení sveta prehodnocuje mýtus o nadvláde muža nad ostatným stvorením, pričom do biblických rámcov vnáša i zosilnený erotický rozmer: „(…) Boh nám požehnal / najprv prisľúbil zem a hneď potom ju dal / vraziac doprostred vody kus dobrej zeme / nad naše územia privolal dážď / biele obláčiky žartíky zhromaždil v rohu neba / na zem vpustil zvieratá verné skrotené / a vpustil teba prikázal ti roztiahnuť nohy / a ty si ich ochotne roztiahla ale chránila si si ústa / nebudeme kráľmi nebudeme kráľmi“ (s. 40). V básni Pravda o stromoch zase relativizuje predstavy o univerzálnosti ľudských náboženských ideí: „stromy nemajú svoju svätú knihu / stromy majú dosť svetla vzduchu a dažďa / tenkých halúzok smerujúcich k nebu // (…) // stvoriteľ stromom nevymyslel peklo / očarujúca je ich ľahostajná nežnosť / s akou prijímajú malých obesencov“ (s. 87). Duchovný zážitok jeho subjekt často stretá na nečakaných alebo „nevhodných“ miestach: „A východ / slnka nastáva napoludnie, keď / si osamelo objednávam vodku s buchtou / v podniku ,Na háku’ , kde pracuje pani, čo nás má rada“ (b. Peklo, s. 71).

Świetlického charakterizuje tiež intenzívne hľadačstvo v jazyku – náročnosť a nepoddajnosť témy v ňom iniciuje pokusy o adekvátne rytmicko-zvukové vyjadrenie takých zložitých javov, ako sú zlo, ničota, zanikanie či nádej („Zlo sa mi zlí.“, „Zlo má uzly zlé, / zlo sa zlostí v zle“, b. Zlenie (Nosowskej), s. 60 – 61, „Mala sa baviť kupovaním. Nakúpila / len hroznú chorobu. (…) / (…) // Mala sa baviť kupovaním. No je iba / vykúpená“, b. Druhé prijímanie, s. 63). Zvlášť v zámerne budovaných „fonetických“ textoch treba oceniť i prekladateľskú bravúru Petra Milčáka. Świetlického jazyk a obrazy sú zapamätateľné a sprostredkúvajú silný intelektuálny, emocionálny aj spirituálny zážitok.

obalka JJ2Jon Fosse: Básne 1986 – 2013. Levoča: Modrý Peter, 2018. Preklad Anna Fosse, ilustrácie Jakub Milčák. 96 s.

Výber básní nórskeho umelca, ktorého osud cez manželstvo s Annou Fosse je spätý aj so Slovenskom, približuje lyrickú tvár Fosseho (1959) mnohostrannej tvorby (Modrý Peter vydal už jeho viaceré romány, eseje aj text pre detského čitateľa, Divadelný ústav zase drámy). Básne zo šiestich autorových zbierok z rokov 1986 – 2013 preložila jeho manželka Anna. Vo Fosseho poézii je prítomný silný intelektuálny potenciál, vrátane dramatickej či románovej mnohohlasnosti prejavujúcej sa ako zámerné ironizovanie jednoznačnosti, čomu sa autor návratne venuje aj vo svojej esejistike. Jeho mysliteľská pozícia vychádza z vlastného výkladu negatívnej mystiky (Fosse v dospelosti konvertoval na katolicizmus), „pri ktorej človek (ne)uniká pred časom prostredníctvom extázy, aby sa obrátil k tomu, čo je jednotou, možno i tak, že sa stane jej súčasťou“, ale, „vchádza do času, odvrátený od tejto jednoty, obrátený k rozdielu“ (esej Negatívna mystika, 2016, s. 109).

Fosseho lyrický svet v mnohom pripomína maľby škandinávskych maliarov. Východiskom je každodenný, krajinno-intímny svet, typický nórsky kolorit s morom, fjordami, farebnými domami a zrelými hruškami, rodina, v ktorej človeka obklopujú spomienky na rodičov, starých rodičov a mŕtvych priateľov, v neskorších zbierkach partnerka. Nejde však o opis a sprostredkúvanie impresií, texty sú komponované tak, aby ponúkali presahy bežnej skúsenosti k hľadaniu hlbšieho zmyslu, hoci Fosse neverí v jeho jednoznačnosť či zavŕšenie.

Básne zjednocujú najmä dva rytmické pohyby. Východiskom prvého je komplexita súcien, vzájomné prestupovanie vecí (čo by zodpovedalo vyššie definovanej „tradičnej“ mystike). Človek je v takomto svete neoddeliteľnou súčasťou celku, všetko je zosieťované ako nórska krajina zošitá fjordami, horizont, v ktorom sa dotýka more s nebom („Chcem ísť domov, tam // kde úzkosť je hlina v nohách, kde / rádio zmierlivo zjednocuje paru z hnedej omáčky / s organovou hudbou / každú nedeľu dopoludnia, kde / fjord dýcha cez zrelé hrušky“, s. 16). Lyrické je výrazne dotované výtvarnými a hudobnými aspektmi (nápadná práca s farbou a rytmizáciou jazyka), ktoré synestetickosť javov a súcien tiež podporujú (tieto tendencie podčiarkuje aj sugestívna abstraktná maľba Jakuba Milčáka). Časom si však uvedomíme, že súčasťou Fosseho jednoty je aj systematické rozkrývanie medzier, oxymorizácia a paradoxnosť (čierny vietor, modrá hora, červený dážď), ktoré často mávajú povahu lingvistických apórií: „čierny sneh. Biely (s. 20), „a potom musí ísť k miestam, ktoré neexistujú / k miestam, ktoré beztak existujú“ (s. 46). Vo Fosseho básnickom svete sú súcna zámerne mnohohlasné a premenlivé. Jeho krajinou neustále predúva vietor, často ju obmýva dážď, pričom tieto prírodné živly sú výrazom pohybov, zmien, a to nielen tých ontologických (veci vznikajú a zanikajú, obnovujú sa a preskupujú: „v tom čo sa hýbe / podobne ako život / v tom vždy rozďavenom pohybe / je čosi pokojné / a ťažké / ako je ťažký / sám život“, s. 78). Dynamika charakterizuje aj rovinu jazyka (hlasu), ktorý je nestabilný a nejednoznačný: „nekonečné mlčanie psa uprostred / významu ktorý mizne / znovu prichádza mení sa / a je tam // v prichádzajúcich a miznúcich pohyboch významu“ (s. 25). Umelcov pohľad tak viacnásobne sprostredkúva poznanie, že človek ani jeho jazyk nie sú v stave zachytiť „večnosť“, „definitívnosť“ či „vyšší“ zmysel vecí, azda len silu a dar okamihu (autor doslovu nazval Fosseho „mystikom sekularizovaného sveta“, s. 91), pretože sám je pohltený premenlivosťou, nad ktorou nemôže víťaziť, je jej súčasťou: „Nepochopiteľní / ako voda / sme / uprostred každodennosti / a toho, čo v nej zo zvyku preklíname“ (s. 61).

Druhý pohyb zjednocujú v zbierke návratné „postavy“ psaanjela, ktoré majú tiež viacvýznamové určenie (opakovane sa objavujú aj v názve Fosseho zbierok: Anjel s vodou v očiach, Pohyby psa, Pes a anjel). V tom základnom ich možno vnímať ako dimenzie nízkeho (blízkeho) a vysokého, minulého a budúceho, ktoré ako spojité nádoby tvoria platformu našej žitej prítomnosti („v tomto čo nikto nechápe / (uprostred psov a anjelov)“, s. 30). Zviera reprezentuje konkrétnosť, zmyslovosť, ale aj blízkosť a miznutie. Pes je priateľom človeka, no charakterizuje ho aj pohyb – pribehne, pritúli sa, no vzápätí niekam odbehne („iba sa strácaš a strácaš / a si tam v tom / miznúcom pohybe“, s. 31). Jeho symbolika odkazuje na ľudskú potrebu vzťahov („dovoľ (žena, pozn. J. J.) aby som uvidel / že fjord je modrý / A na fjorde sú člny / a vietor je priehľadný / a je ako láska“, s. 67), ale aj vedomie premenlivosti bytia, minulosť, v ktorej čas vstupuje do spomienky. Anjel ako éterická bytosť zastupuje presahujúce dimenzie („hviezdy sú vodou / v oku anjela“, s. 15), hĺbku bytia, mystiku chvíle („To tie neviditeľné ruky do nás vkladajú svoju / tichú hudbu / ako povznášajúcu žiadostivosť / v ústrety tichu / kvôli ktorému možno konkrétny deň žiť“, s. 75), ale aj budúcnosť, ktorá je spojená so smrťou: „Boh je všetko, čo mizne“ (s. 49). Fosseho poézia je citlivým hľadaním súvislostí a ruptúr života bez jednoznačných záverov. V jeho tvorbe hrá dôležitú úlohu nielen svetlo, ale aj tma, podobná dlhým nórskym nociam. Básnik obe dimenzie prijíma s vnútornou askézou a pokorou („jeden z tých dní keď je vietor v tme nevyhnutný / a nepreniknuteľný / podobný čiernej ruži / narovnanej / nachystanej / na všetko čo musí prísť“ (s. 67), jeho postoj zasahuje čitateľa zrelou odovzdanosťou: „a kráčame / noví / vo všetkom tom našom zostarnutom zúfalstve / spolu ulicami / a tvárime sa akoby nič“ (s. 73).

obalka JJ3Michael Donhauser: Brečtan. Kordíky: Skalná ruža, 2018. Preklad Rudolf Jurolek a Slávka Rude-Porubská, foto Mirjana Rukavina. 72 s.

Aj poézia rakúskeho básnika Michaela Donhausera (1959) má iné ambície ako reprodukovať svet, ktorý nás obklopuje. Je ako hudba, ktorá preniká bytím a plynúca v podprahových kanáloch sa nechá počúvať tomu, komu je to v symbióze daru a osobnej citlivosti dovolené. Avšak aj jej básnické sprostredkovanie je také silné, že čitateľ v údive zatajuje dych.

V porovnaní s predchádzajúcimi knihami ide o ucelenú básnickú zbierku, ktorá vyšla v nemčine v roku 2007 pod názvom Najkrajšie piesne. Slovenskí prekladatelia sa rozhodli pre pozmenený názov Brečtan, ktorý nie je napokon až taký odťažitý, ako sa na prvé počutie zdá. Oba názvy odkazujú na rytmus, ktorý je rovnako princípom piesňovosti, ale aj plazivého pohybu brečtanu, ktorý sa pomaly a ticho, akoby v malých sekvenciách zmocňuje priestoru. Každý text má podobu dlhej vetnej periódy, ktorá plazivosť v zapĺňajúcej sa ploche asociuje aj vizuálne. Prekladatelia názvom vyzdvihli i základný motivický princíp zbierky. Tým je prírodný svet (najmä flóra) ako „dejisko“ rytmov, ktoré ním vládnu.

Básne sú číslované ako týždne v roku a je ich presne toľko, 52. Ich hybnosťou sa stáva plynúci čas, ktorý posúva čitateľa od babieho leta cez všetky ročné obdobia do neskorej jesene. Časové predely však nie sú nápadné, všetko plynie bez výstredností a ohraničení (aj typografických). Do rytmu letokruhu sa na úrovni „ďalšieho hlasu“ vplieta cyklus dňa a noci, vrátane ich rozfázovania – ráno, jasný deň, poludnie, zvečernievanie, zotmenie, večer, noc, tma, aj meteorologicko-pocitových stavov: svetlo, opar, šero, hmla, búrka, dážď, tiene („A prebúdzanie bolo také sladké ako z hĺbok, / ako z hmiel, vo svetle sa dvíhala a stúpala pie- / seň, bola ako ranný spánok, ešte ustaraná, ešte / omámená hneď tak zrána, ale krásna, zakývala, / pozdravila a zostala“ (29). Od začiatku sa do tejto podivuhodnej prírodnej symfónie nevtieravo vplieta aj tok ľudského života, ktorý má u Donhausera najmä podobu ľúbostného vzťahu („Keď brezy pri železničnom násype ešte svietia, / stane sa, že sa znova na seba dívame tak, ako sa / dívali dvaja milenci raz večer po zotmení, keď / v tichom svite striebristo svietila rosa“, 6), v niektorých textoch ho tiež dopĺňa pozornosť pre rytmus reči. V naladení na atmosféru ročného cyklu básnik zachytáva prebúdzanie, milenecké pohľady, sny a objatia, nehu, pokoj, ale aj rozchádzanie, bolesť, tieseň, kráčanie doďaleka, clivotu, vinu, znovustretnutia („A niečo nalieha, zadŕha sa a padá, niečo sa napĺ- / ňa, oťažieva a vie, že sa stane a odvanie, zostáva / bolesť, vášeň, vina sa stráca, rozpoltená, až kým / všetko nepominie, až kým raz vo všetkom nezač- / ne chýbať čas“, 42).

Celá kompozícia má nevtieravé rámcovanie – začína sa uprostred dňa ako príbeh o lete (1), završuje sa večerom spájaným s túžbou uchovať si všetko videné (52), „prijať / všetko, čo kvitlo, čo sa otvorilo ako dálie v záho- / noch, akoby sa stal, akoby bol svetlom všetok / tento život v záhradách, kde sa rozmnožili farby.“ Bez pátosu je ambíciou zbierky zachytiť trajektóriu života, ktorý znie, plynie, graduje a stišuje sa ako hudba (dokonca ako signalizuje pôvodný názov – tá „najkrajšia pieseň“) v symbióze neustálych zmien.

Jednotlivé básne pôsobia ako tiché, opakované, no napriek tomu čitateľa nenudiace chválospevy. Prírodné či ľudské elementy, hoci dodávajú Donhauserovej poézii figuratívnosť a plasticitu, sú sekundárne – sú tu ako dejisko citlivo estetizovaných zmien. Okrem nositeľov procesov sa strieda aj ich tempo a nálada. Jasné tóny prechádzajú do molovej nostalgie, tá opäť do tichej radosti, údivu, zmierenia: „akoby vo všetkom bolo niečo / dobré, aj v uchvátení, aj v opúšťaní“ (31). Mihotavý pohyb sa transformuje do vetra, neviditeľné procesy zahnívania a tlenia naberajú dynamiku v padaní lístia, snehu, orechov či v narastajúcich tieňoch. Niektoré básne sledujú tieto procesy sústredene vo vybraných súcnach, v iných počúvame viacinštrumentálny „koncert“ („Pršalo, prúd dažďa sa menil, pulzoval, chvíľu / silnel, potom zas utíchol, stromy sa otriasali / v nárazoch vetra, svetlo sa stratilo a osamelo / a objalo sa všetko, čo sa lúčilo a odchádzalo a / zostávalo“, 37), ďalšie sú abstraktnou syntézou všetkých týchto premien, ktorá má u básnika podobu piesne: „Pieseň plače a vie, ako hlboko, no ešte nie celkom / nízko a večerne, ako veľmi klesla a ochabla, aha, / zdvíha sa, chodí dokola, trpkosladká ako všetko, / čo odvialo, čo zostalo, čo sa zmieruje alebo žaluje / a odovzdáva“ (44). Aj striedanie na tejto úrovni sa podieľa na vytváraní všetkoprenikajúceho rytmu.

Princíp opakovania sa napokon prejavuje i na úrovni jazyka a vety. Básnik bohato využíva zvukosledy, vnútorné rýmy, pravidelnú dĺžku vetných sekvencií či návratnosť lexém („Bolo také krásne, také krásne a naozaj bolo, / bolo a také krásne, popíjal som a hľadel, ach, / hľadel a ľahko, ľahko sa knísal a ticho, ticho / tam stále stál a plakal, hľadel a hľadel na tú / zimnú šíravu a diaľavu, takú blízku“, 11) . Vetu dynamizuje aj cez hromadenie spojok alebo cez bezspojkové radenie slov a syntagiem. Hoci sa prekladatelia v doslove ospravedlňujú z kompromisu, keď v snahe uchovať význam oslabili rytmus básní, na ich chválu treba povedať, že tak určite neurobili necitlivo. Doslov Rudolfa Juroleka (To, čo sa deje, je reč), ktorý má k Donhauserovi blízko aj ako básnik, je zároveň jeden z najlepších analytických textov, ktoré sa objavili v edícii Poézia vydavateľstva Skalná ruža.

Donhauserova hudobná symfónia je rozhodne jednou z najkrajších hudieb, ktoré som toto leto „počúvala“.

Jana Juhásová

***

obalka_frano_LCStanislav Doležal: Interakce Gótů a římského impéria ve 3. – 5. století n. l. Univerzita Karlova v Praze: Nakladatelství Karolinum 2008. 338 s. 

Keď som si prvýkrát prečítal názov tejto knihy, domnieval som sa, že svojím obsahom neprekročí tieň podobných historických prác, ktoré sa väčšinou venujú chronologickému výkladu najmä politických dejín rôznych historických spoločenstiev. Publikácia Stanislava Doležala však nepredstavuje stereotypný výklad histórie Gótov, ktorý by bol určený výlučne len pre úzky okruh záujemcov o antické dejiny, ale má podľa môjho názoru aj omnoho širší rozmer. Niektoré kapitoly totiž môžeme čítať aj v kulturologickom kontexte ako zaujímavý príspevok k otázke rímskeho vyrovnania sa s fenoménom imigrácie. Góti totiž zaujímali v rámci barbarských kmeňov, s ktorými sa Rimania neustále konfrontovali, špecifické postavenie. Po vpáde Hunov na ich domovské územia v poslednej štvrtine 4. storočia n. l. sa totiž časť Gótov rozhodla požiadať Rimanov o politický azyl. Tí im vyhoveli a usídlili ich priamo na území ríše. Góti tak začali postupne ovplyvňovať dobovú politiku. Porazili Rimanov v bitke pri meste Hadrianúpolis v roku 378 n. l., pri ktorej zahynul aj samotný východorímsky cisár Valens a nakoniec dokázali vďaka Alarichovi dobyť Rím v roku 410 n. l. Keďže máme o ich pôsobení dostatok historických a archeologických dokladov, dokážeme dnes pomerne úspešne rekonštruovať niektoré aspekty gótskeho života. Vzájomná interakcia Rimanov a týchto pôvodných politických imigrantov ovplyvnila výraznou mierou obidve strany konfliktu. V knihe sa dočítame, ako niektorí Góti dokázali pod vplyvom romanizácie zmeniť vlastnú kultúrnu identitu, ako sa postupne integrovali do rímskeho spoločenského systému, v ktorom začali zastávať vysoké posty vo vojsku, v správnom systéme a pod. Ak niekto hľadá nejakú knihu, prostredníctvom ktorej by sa chcel dozvedieť viac o starovekom fenoméne migrácie, tak ju vrelo odporúčam.

Hanna Krallová: To ty jsi Daniel. Praha: H & H 2006. 72 s.obalka frano_LC

Všetky knihy poľskej novinárky Hanny Krall sa vyznačujú neopakovateľnou jazykovou atmosférou. Autorka používa minimálne výrazové prostriedky na zachytenie najťažších životných okamihov svojich reportážnych postáv. Ani jedno slovo nie je v texte použité navyše, dokonca každá medzera medzi písmenami má svoje presne určené miesto. Vďaka tejto premyslenej kompozícii neustáleho striedania slov a ticha dosahuje autorka veľmi zaujímavý efekt. Jej knihy sa totiž nedajú čítať v strese, rýchlosti alebo v hluku – musíme si skrátka na ne nájsť čas, sadnúť si a pomaly skúmať každé jedno vyrieknuté slovo, bodku, otáznik či iné interpunkčné znamienko. Až vtedy sa dostaví výsledok, ktorý v nás vyvolá nezabudnuteľný čitateľský zážitok. V knihe To ty jsi Daniel autorka opätovne zaznamenáva rozhovory o ťažkých osudoch prevažne židovských hrdinov v Poľsku počas druhej svetovej vojny. Pri knihách o holokauste sme väčšinou zvyknutí na čítanie objemných zväzkov, ktoré nám dopodrobna opisujú hrozné údely jednotlivých aktérov deja. Hanne Krall však na opis zla niekedy stačí jedna jediná strana. Vďaka spomenutej štruktúre sa však čitateľ musí neustále sústrediť na text a často až po opakovanom prečítaní si zrazu uvedomí, čo chcel rozprávač týmto príbehom naozaj povedať. Autorka by sa tak mala dávať čítať ako povinná literatúra pre študentov, ktorí sa chcú naučiť písať nesmierne hlboko, no zároveň úplne minimalisticky. V dobe, keď sa sila slov neraz premeriava reálnou hmotnosťou kníh, keď musíme čoraz častejšie čítať bezobsažné slovné balasty, predstavujú práce Hanny Krall skutočný čitateľský zážitok.

Peter Fraňo

***

prezila somImmaculée Ilibagiza a Steve Erwin: Prežila som. Otvorená spoveď o zrade, nenávisti a odpustení. Bratislava: NOXI s. r. o., 2016. 278 s.

Immaculée Ilibagiza je Rwanďanka, ktorá prežila genocídu v roku 1994. Je presvedčená, že Boh ju zachránil preto, aby o nej mohla rozprávať. Myslím, že čitateľ s ňou bude nakoniec súhlasiť.

V tejto knihe možno nájsť množstvo rozmerov. Čiastočne predstavuje Rwandu ako krajinu: niektoré črty kultúry jej obyvateľov, politické pomery, ktoré v nej vládnu posledné desaťročia, vrátane medzinárodných (koloniálnych) vplyvov, tragický príbeh opakujúcich sa etnických nepokojov, ktoré vyústili do genocídy, rodinné a susedské vzťahy, každodennú prácu i vieru v Boha. Rozsah príbehu sa však sústreďuje na 100 dní trvajúcu genocídu v roku 1994, ktorú označujú za jednu z najkrvavejších v dejinách ľudstva, a udalosti, ktoré jej predchádzali, aj ktoré nasledovali bezprostredne po jej skončení. Hlavnou postavou i rozprávačkou príbehu je jej autorka, vtedy 24-ročná študentka univerzity, ktorá sa mala pripravovať na záverečné skúšky. Namiesto toho strávila 91 dní v úkryte s ďalšími siedmimi ženami.

V podmienkach, ktoré neposkytovali ani o centimeter viac komfortu ako samotné prežitie, no zároveň poskytovali dostatok informácií o tom, čo sa deje vonku, mala možnosť nielen dôkladne preskúmať hlbiny svojej duše a viery, ale aj povahu ľudí. Celkom prakticky a vecne rozoznať a označiť zlo v inak „dobrých“ ľuďoch. Hoci hlavným posolstvom knihy je svedectvo o duchovnej ceste k odpusteniu a o jeho význame pre jednotlivcov i pre spoločnosť, kniha nie je náboženská. V prvom rade opisuje „každodennosť“ genocídy. Premenu ľudí i spoločnosti, ktorá ju sprevádza. Správanie a myslenie ľudí, keď je normálne zabíjať a hlavným životným cieľom je prežiť.

Immaculée Ilibagiza prišla v genocíde postupne o oboch rodičov a dvoch bratov (prežil len najstarší, ktorý chvíľu pred začiatkom genocídy odcestoval študovať do Somálska a vrátiť sa mohol až rok po jej skončení, keď európska agentúra, ktorá mu poskytovala štipendium, vyhodnotila situáciu ako bezpečnú). Vo svojej bolesti a strachu však nestratila schopnosť vidieť širšie súvislosti. A predstaviť ich tak, aby každý čitateľ pochopil, ako ľahko môže kdekoľvek vo svete vzniknúť podobná situácia. V podstate na to stačí nesprávne myslenie, ktoré segreguje kategórie obyvateľstva podľa všeobecných znakov (napr. etnických) a rádio, ktoré ovládli takto mysliaci ľudia, najmä ak majú svoje zastúpenie medzi politikmi a v armáde. Keď sa strhne všadeprítomné vraždenie, podporované jednofarebnou propagandou ako záslužný spoločenský čin, nakoniec nezomierajú len „označení“, ale všetci, ktorí nesúhlasia s extrémistami.

Immaculée Ilibagiza prežila a opísala veľmi silný a poučný príbeh, ktorý sa nedá vnímať len ako prípad africkej Rwandy. Ako sama zistila, keď ju pozývali prednášať, v mnohých krajinách sveta našiel tento príbeh príliš veľa pochopenia i podobností.

obalka mariaMarek Vagovič: Vlastnou hlavou. Ako predal Fico krajinu oligarchom. Bratislava: Premedia, 2016. 248 s.

Kniha Mareka Vagoviča poskytuje dôležitý náhľad do slovenskej politiky. Sústredenie kritického pohľadu na stranu Smer sa môže javiť ako politicky tendenčné, no vzhľadom na to, že ide o najdlhšie vládnucu stranu od vzniku Slovenska v roku 1993, je to v kontexte tejto knihy logické. Napokon, autor, ktorý pôsobí ako investigatívny novinár, nezaprie vzdelanie historika a s faktmi sa snaží pracovať nezaujato a presne. Keďže s podobným prístupom v knihe spomína aj iné politické strany, kniha nakoniec nie je proti Smeru, ale o Smere. Hoci vôbec nie lichotivá.

Žiaľ, „choroby“ slovenskej politiky, ktoré autor opisuje, ako sa zdá, nenakazili len politiku tejto jednej strany a informácie zo zahraničia (napr. v súvislosti s poslednou hospodárskou krízou v roku 2008) ukazujú, že sa netýkajú len Slovenska. O to dôležitejšie je poznať ich. Naznačujú totiž, že politické zriadenie, ktoré považujeme za demokraciu, v mene demokratického získavania hlasov voličov, zrejme celkom demokraciou nie je.

Vagovič v knihe odhaľuje skutočné mocenské pozadie slovenskej politiky a dôležitou stránkou obrazu, ktorý ukazuje, je to, že nerobí len náznaky o postupoch „ako sa to robí“, ale poctivo zoraďuje fakty a uvádza konkrétne mená. Samozrejme, tento obraz má obmedzený rozsah – zameriava sa na spôsoby financovania najväčšej slovenskej politickej strany a s nimi spojené politické súvislosti. Čitateľ si môže len priať, aby dostal do rúk viac takýchto kníh, ktoré budú obraz slovenskej politickej scény dokresľovať.

Kniha je pútavá a atraktívna aj preto, že na viac či menej čiastkové informácie o väčšine z káuz, ktoré opisuje, už čitateľ mal možnosť naraziť v médiách. Autor ich však faktograficky spresňuje a stavia do vzájomných i širších súvislostí. Tento prístup sa neuspokojuje len s kritickým poukázaním na „zlé skutky“ politikov, ale na faktografickom pozadí ukazuje jeden zo spôsobov, akým sa politika na Slovensku robí. Zároveň dokazuje, že akokoľvek by bol tento spôsob zaužívaný a možno aj medzinárodný, je to spôsob škodlivý. Knihy ako toto dielo Mareka Vagoviča môžu byť prvým krokom k dôležitému politickému vzdelaniu (nielen )voličov, a teda aj k hľadaniu ciest, ako situáciu zmeniť.

Mária Suríková

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *