Východiskom mojich nasledujúcich úvah bude známaKantova rozprava o teleológii, účelnosti, v jeho Kritike súdnosti: Vzhľadom na estetický súd v § 15 píše: „… to, čoje krásne, čoho posúdenie má za základ len formálnu účelnosť, t. j. účelnosť bez účelu, je úplne nezávislé odpredstavy dobra, pretože dobro predpokladá objektívnu účelnosť, t. j. vzťah predmetuk určitému účelu. Objektívna účelnosť je buď vonkajšia, t. j. užitočnosť, alebo vnútorná, t. j. dokonalosť predmetu. Z obidvoch predchádzajúcichrozlíšení je zrejmé, že zaľúbenie v nejakom predmete, pre ktoré ho nazývame krásnym,nemôže spočívať v predstave jeho užitočnosti, pretože by potom nebolo bezprostrednýmzaľúbením v predmete… Aby sme posúdili objektívnu účelnosť, vždy potrebujeme pojemúčelu (ak má byť táto účelnosť nie vonkajšou, t. j. užitočnosťou, ale vnútornou)a pojem vnútorného účelu, ktorý obsahuje základ vnútornej možnosti predmetu.“[1] Kant taktov Kritike súdnosti nad rámec estetikyopisuje povahu čistého rozumového záujmu. Tvrdí, že hľadisko užitočnosti či účelnostinie je jediným hľadiskom, podľa ktorého sa človek orientuje. Pokiaľ rozlíšime podobneako Kant prostriedky a ciele, tak rozlíšime aj záujmy empirické a záujmy rozumu,odlíšime účelné, užitočné, utilitárne od bezúčelného ako niečoho, čomu sa človeknevenuje ako prostriedku k niečomu inému, k niečomu osožnému, ale ako voľačomu bezúčelnému,účelnému osebe, teda účelnému bez účelu. Ľudský svet je prestúpený účelnosťou abezúčelnosťou: utilitárny svet prostriedkov je zakliesnený do sveta účelov osebe.

 

Príznakom tohto čistého rozumového záujmu, zaľúbeniavo veci samej osebe, v nejakej skutočnosti, ktorá je v zmysle neužitočnosti nespotrebovateľná, je podľa Kanta nezúčastnenosť. Čistý rozumový záujem prehliadahľadisko užitočnosti, neorientuje sa na jeho základe. Tento nezúčastnený záujemsa jasne, priamo a lineárne nemôže vzťahovať na hľadisko užitočnosti, na empirický záujem. Trúfam si v tejto súvislosti spomenúťaj Heideggerovo rozlíšenie spôsobu dispozičného, manipulatívneho, úžitkového vzťahovaniasa na predmety, ktoré odlíši od blízkej dôvernosti vecí, ktoré ponechávame byť–vblízkosti:[2] je toradikálne iný spôsob vzťahovania sa.

 

Vráťme sa ku Kantovi: Pokladám za významné,že jeho premýšľanie o účelnosti sa odohráva na pozadí úvah o kráse, o umení. Hovorísa v nich o bezúčelnosti krásneho, o bezúčelnom vzťahovaní sa na krásne, ktoré nemánijaký iný priamy zmysel než seba! Ak chceme na tomto pozadí osvetliť zmysel bezúčelnosti,môžeme účelne odkázať na Schillera, ktorýv Listoch o estetickej výchove (1793)zachytil postreh, že „k príjemnému, dobrému či dokonalému sa má človek len vážne; no s krásou sa však hrá“.[3]

                                                               

Pôjde nám teda o iné porozumenie hry/hravosti,než nám ponúka Aristoteles v 8. knihe svojej Politiky, kde chápe hru len ako účelné vyplnenie času. Ako takú ju totižurčuje vonkajším účelom!

 

Schiller naopak tvrdí, že človek sa najplnšierealizuje v hre. Píše: „Nezmýlime sa, ak budeme ľudský ideál krásna hľadať na tejistej ceste, na ktorej človek uspokojuje svoj pud hravosti… človek sa hrá lenvtedy, keď je v plnom význame človekom a je úplne človekom len tam, kde sa hrá.“[4] Schilleropisuje hru ako model činnosti, čistého rozumového záujmu, činnosti, ktorá nemánijaký iný účel než samu seba. Ukazuje sa, že modelom ľudskej činnosti, ktorá napĺňaznaky bezúčelného a môže osvetliť jeho zmysel, je hra, hranie sa, keďže ide o činnosť,ktorá už nie je prostriedkom na dosiahnutie iného cieľa, nie je voči nijakému vonkajšiemuúčelu sekundárnou: Ide nám o hru, ktorá už nie je prostriedkom zabavenia sa, tráveniačasu, ale je vlastným modom činnosti, ktorá samotná baví, teda je sama osebe svojímvlastným cieľom, svojím vlastným vnútorným formálnym účelom.

 

Nechcem sa tu venovať hĺbkovej analýze hry čitypológii hier a klasifikácii rôznych herných stratégií. Chcem len skratkovito –aj vďaka viacerým autorom, ktorí sa hrou a jej zmyslom v ľudskom živote zaoberali– upozorniť na moment jej bezúčelnosti:

 

Už spomínaný Friedrich Schiller opísal hru akovymanenie sa z nevyhnutného, účelného a ako najplnšiu ľudskú realizáciu. V roku1938 Johan Huizinga v knihe Homo ludenshovorí o hre ako o kultúrotvornej sile. Jej podtitul znie „O pôvode kultúry v hre“.Huizinga píše o hre ako o samostatnom svete stvorenom vnútri každodennosti, o svetezmysluplnom zo seba a pre seba, kam už každodennosť so svojím utilitárnym tlakomnesiaha. Jej znakom je okrem iného aj to, že nenapĺňa nijaký účel, nezodpovedá nijakejpotrebe, vyväzuje z nevyhnutného. Jej herná uzavretosť je podobou zmyslu osebe aherné pravidlá predpokladom nepredvídateľného. Hra ako miesto zrodu záujmov, ktorémajú zmysel osebe, čiže záujmov, ktoré sa odpútali od utilitárnych súvislostí, sastáva miestom zrodu kultúry.

 

Slovami samotného Huizingu: „… hrou môžemesúhrne nazvať slobodné konanie, ktoré je mienené ‚len tak‘ a stojí mimo obyčajnéhoživota, ale ktoré napriek tomu môže hráčov plne zaujať a ku ktorému sa ďalej nepripínanijaký materiálny záujem a skrze ktorý sa nedosahuje nijaký úžitok…“[5] Hra „másvoj cieľ sama v sebe a je sprevádzaná pocitom napätia a radosti a vedomím ,inéhobytia‘ než je ,všedný život‘.“[6]

 

Roger Caillois zas v knihe Hry a ľudia (1958) rozširuje a precizujeHuizingovu typológiu hier. Všíma si Huizingom opomenuté momenty. Hra však aj preňhoznamená účelnosť osebe, teda bezúčelné konanie. Hovorí napríklad o znehodnoteníhry – v tomto prípade hazardnej – vďaka primárnej snahe vyhrať sumu peňazí. Hrav tom okamihu prestáva baviť hráča sama osebe, keďže sa stáva prostriedkom k niečomu,čo sa nachádza za jej hranicami. Caillois charakterizuje hru ako slobodnú, vydelenú,nepredvídateľnú, neproduktívnu a usporiadanú: „K povahe hry patrí,že nevytvára nijaké hodnoty, nijaké dielo… Hra je príležitosťou pre číre plytvanie– časom, energiou, vynaliezavosťou, obratnosťou a často aj peniazmi… Jedine vmedziach hry majú hráči chuť hrať a hrajú… Hra nemá nijaký zmysel než len samav sebe.“[7] Nazdávam sa, že tieto vlastnosti môžeme chápaťako modality bezúčelnosti.

 

Eugen Fink venoval fenoménu hry dve práce. VOáze šťastia (1957)[8] a v Hre ako symbole sveta (1960)[9] podobneako predchádzajúci autori konštatuje, že hra je svojím vlastným účelom a akékoľvekjej utilitárne zacielenie ju len narúša. Hovorí o tom, ako vonkajší účel/užitočnosťvovádza do hry moment determinujúceho ohľadu na budúcnosť, čiže na niečo, o čo sanevyhnutne usilujeme, keď sa chceme vymaniť z minulosti. Hra oproti tomu sprostredkúvaprítomnosť, uzatvára do prítomnosti, ktorá je výrazom jej samoúčelnosti/bezúčelnosti.Ako jeden z piatich znakov hry spomína Fink aj vnútorné usporiadanie hry pravidlami:Tie podľa neho umožňujú zažiť vyviazanie sa z determinujúceho behu obvyklého/každodennéhokolobehu, ktorý dominuje nad jednotlivcom. Naopak v hre hráč premieňa, tvaruje svethry, a tvaruje ho samoúčelne!

 

Na odvrátený lem očarujúceho zážitku hernejkreativity upozornil Hans-Georg Gadamer. V Pravdea metóde (1960) uvádza: „Všetko hranie spočíva v tom, že sme hraní. Pôvab hry, ňou spôsobené okúzleniespočíva v tom, že sa hra stáva pánom nad hráčom… Vlastným subjektom hry nie jehráč, ale samotná hra. Je to hra, ktorá hráča pripútava, zaplieta do hry a držího v nej.“[10]A dodáva, že „pre hru platí, že ju nemožno postihnúť otázkou po jej životnej funkciia jej biologickom účele“.[11] Z emickéhohľadiska teda hrajúci sa zakúša hru ako presahujúcu ho, ním neovládanú. Bezúčelnosťhry má u Gadamera podobou ovládnutia hrajúceho sa hrou a  opäť tým potvrdzuje nami sledovanú črtu hry. Kantovanezúčastnenosť hracieho záujmu sa tu ukazujev podobe vášnivého zaujatia samotnou hrou!

 

Tu by mohla zaznieť námietka, ktorú by vzniesolkultúrny antropológ: Avšak hra má nepochybne svoj vonkajší účel. Napríklad detisi hrou precvičujú jemnú motoriku, učia sa férovosti, socializujú sa… Nepochybneáno! No ide o etické hľadisko, hľadisko vonkajšieho diváka, ktorý vidí iné a inaknež samotní hrajúci sa. Hráč, hrajúci sa z emického hľadiska, hľadiska vnútornéhoprežívania, pokiaľ sa skutočne hrá, nestará o tieto sekundárne efekty a dôsledky.V okamihu upriamenia pozornosti na tieto podružné herné funkcie hra prestáva baviť.Hra ako hra totiž baví samotným hraním. Samoúčelnosť hry nemožno rozpustiť v jejfunkciách.

 

Práve vďaka tejto zásadnej črte bezúčelnostimôže byť hra chápaná ako model tých ľudských činnosti, ktoré dávajú životu zmysel:bezúčelné dáva zmysel životu! Koľko najrôznejšíchbezúčelných činností presycuje náš život? Činnosti, ktoré bavia (presycujú) lenkvôli sebe, pričom nemajú nijaký podružný zmysel/účel, sú neužitočné. Nemožno ichdať na misky váh spolu s úžitkom, ktorý prinášajú, či funkciou, ktorú plnia. Čítaniekníh, nekonečné rozhovory, túlanie sa po lesoch a horách, zberateľstvo a podobne.Archetypom týchto bezúčelných záujmov je hra. A práve vyviazanie človeka z dominancieúčelností, ktoré v nich odkrývame, ukazuje, že človek je bytosť, ktorú môžu uspokojiťlen krajne neužitočné, bezúčelné veci.

 

Na tomto mieste by som rád podotkol, že práveidea univerzity je výrazom inštitucionalizácie bezúčelnosti: vzdelanie a veda súmodalitami bezúčelného konania, konania, ktoré má účel samo v sebe a nemôže byťbezo zvyšku podriadené diktátu úžitku a funkcie. Samozrejme, účel sprevádzajú mnohéfunkcie, či povedané jazykom Kritiky súdnosti,vonkajšie účely. Vzdelanie a veda sú však svojím vlastným vnútorným účelom, formouúčelnosti bez účelu. Univerzitné vzdelanie – podobne ako estetický záujem či mravnosť– nemôže mať priamy vzťah k empirickým a utilitárnym potrebám. Potešenie a záľubavo vzdelaní a vede nemôžu byť závislé od ich nesporného úžitku. Skutočné vzdelaniea veda – akokoľvek by to spoločnosť chcela – nemôžu byť len obyčajným prostriedkomk niečomu inému, napríklad k zamestnateľnosti, ale musia byť vlastným cieľom, svojímvlastným konečným účelom.

 

Ak by mal byť zmysel univerzityvyčerpaný osvojením si zručností, kompetencií, mohli by sme spolu s Michelom Henrymtvrdiť, že sa tu dostáva k slovu akási súčasná forma barbarstva.[12] Námietkou,často vznášanou proti zmyslu humanitných a sociálnych vied, je práve argument úžitku,ktorý spoločnosti dominuje a osobitne leží na srdci rodičom študentov: Je tentoodbor vhodnou cestou k budúcej zamestnateľnosti nášho dieťaťa? Prax reguluje vzdelávanieaž do tej miery, že ho chce obmedziť na využiteľné! Pomätenie vzhľadom na zmysela účel univerzity – ak súhlasíme s tým, že bezúčelné je najľudskejšie –, je skutočnouformou barbarstva.

 

Jaspers v úvode svojej Idey univerzity konštatuje, že „je ľudským právom, aby človeku boloniekde umožnené venovať sa pravde bezpodmienečne a len kvôli nej samotnej“.[13] Avšakuž Schopenhauer realisticky poznamenal, že „pre veľkú väčšinu učencov je ich vedaprostriedkom a nie účelom. Preto v nej nikdy nič veľké nevykonajú, keďže k tomutreba, aby ju ten, kto ju vykonáva, považoval za účel a všetko iné, ba aj samotnúsvoju existenciu len za prostriedok. Lebo všetko, čo človek nerobí kvôli veci samotnej,robí len polovičato a opravdivú výnimočnosť pri dielach každého druhu môže dosiahnuťlen to, čo bolo vytvorené kvôli sebe samému a nie ako prostriedok k vzdialenejšímúčelom… Avšak učenci, takí, akými spravidla sú, študujú s tým cieľom, aby mohliučiť a písať. Preto sa ich hlava podobá žalúdku a črevám, z ktorých strava opätovnevychádza nestrávená. Práve preto im bude málo na úžitok aj ich učenie a písanie.Lebo človek nemôže druhých živiť nestrávenými výlučkami, ale len mliekom vylúčenýmz vlastnej krvi.“[14]

 

L i t e r a t ú r a

CAILLOIS,R.: Hry a ľudia. Praha: Ypsilon 1998.

FINK,E.: Hra ako symbol sveta. Praha: Českýspisovatel 1993.

FINK,E.: Oáza šťastia. Praha: Mladá fronta1992.

GADAMER,H.-G.: Pravda a metoda I. Praha:Triáda 2010.

HEIDEGGER, M.: Vec. In: Básnický bydlí člověk.Praha: OIKOYMENH 2006, s. 6 – 37.

HENRY,M.: La barbarie. Paris: PUF 2008.

HUIZINGA,J.: Homo ludens. Praha: Mladá fronta 1971.

JASPERS,K.: The Idea of the University. Boston:Beacon Press 1959.

KANT,I.: Kritika soudnosti. Praha: Odeon 1975.

SCHILLER,F.: Výbor z filosofických spisů. Praha:Svoboda – Libertas 1992.

SCHOPENHAUER,A.: Parerga a ParalipomenaII. Pelhřimov: Nová tiskárna 2011.

 

 

P o z n á m k y