Hľadanie ideálu. Rozhovor s Michalom Sabolom

Michal Sabol (1996) je študentom slovenského jazyka a literatúry a výchovy k občianstvu na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Je tohtoročným držiteľom Hlavnej ceny predsedu Trnavského samosprávneho kraja za poéziu v súťaži Literárna Senica Ladislava Novomeského. Prinášame vám ocenený súbor básní a rozhovor, nielen o nich.

Ostium, fotoBásnickej tvorbe ste sa začali venovať pomerne nedávno, keď ste mali devätnásť rokov, no už ste za ňu získali dve ocenenia. Čo vás viedlo k tomu, že ste začali písať poéziu?

Áno, bolo to pomerne nedávno, čo však niektorí označujú už za pokročilý vek. No predsa som na to nebol dostatočne pripravený, inak sa to asi ani nedá. Pamäť príliš rada fabuluje na to, aby som vedel na túto otázku presne odpovedať, úlohu asi zohral záujem o literatúru, filozofiu a umenie ako také, bohužiaľ, i vidina zisku rôznych statkov, ktoré sú zo svojej podstaty vlastne efemérne (niežeby ostatné také neboli, ako problém skôr vnímam samotnú fatamorgánu zisku).

Keď som  už na otázku začal odpovedať takto, spojím to rovno s básňami, ktoré budú uverejnené v Ostiu. Musím sa priznať, že stále nie som zrelý na prácu, ktorá si kladie akýkoľvek nárok na zmysel, a verím, že taký ani nebudem, pretože veci, ktoré som napísal, aj veci, ktoré píšem, sú ešte vždy ďaleko od spomenutej „jednotky“, ktorá sa bez „klamu“, teda umenia – aspoň v tradičnom európskom chápaní – ani nedá pomyselne dosiahnuť.

Nechcem vyznieť ostentatívne, ale v súčasnosti vnímam každú prácu, ktorá je vykonaná s vidinou zisku, za otrockú a vzhľadom na jej potenciu aj oklieštenú. Kúsok z nej kreše etika, kúsok zriadenie, vzťahy či móda, a koniec koncov všetko, čo dielu predchádza. Keď si človek uvedomí svoju prehru, napríklad v zmysle zverejnených básní, a prestane trvať na svojej originalite, dýcha sa mu lepšie. A toto dá sa sledovať aj na množstve iných vecí, veď konce sú stále rovnaké.

Z vašich slov cítiť postoj, ktorý pravdepodobne zažíva každý autor. Rozpor medzi ešte písaným (súkromným) a už publikovaným (zverejneným) textom. Často sa totiž stáva, že keď autor niečo vydá, tak ten text zároveň preňho prestáva akosi vnútorne existovať, pretože už na ňom nemôže nič zmeniť. Prežívate to podobne? Dokážete ešte čítať básne, ktoré ste už publikovali?

Môže sa to zdať rozporné, no nevnímam to tak. Vnútorne pre mňa texty určite nezanikajú, naopak, ovplyvňujú všetko ďalšie, čo nasleduje, a ďalej podnecujú k rôznym interpretáciám, ktoré som pri samotnom písaní ešte nevidel. Takéto interpretácie, samozrejme, nielen mojich, ale aj iných vecí, zasa vedú k novým myšlienkam, a teda aj k novým textom. V mojich očiach to vytvára kolobeh, koniec koncov, literárna činnosť, rovnako ako každá iná, je otázkou trpezlivosti a behom na dlhé, doslova kruhové trate.

Keď som si prečítal vaše štyri básne a rozmýšľal som nad myšlienkami, ktoré by ich mohli súhrnne charakterizovať, napadli mi tri námety: ženský princíp – stretnutie – metamorfóza. Ako by ste charakterizovali svoju poéziu?

Vystihli ste to dobre. V zbierke, ktorú pripravujem, sa snažím ponúknuť básnické celky, ktoré sa skladajú zväčša z troch či štyroch básní, ktoré sú zošité niťou spoločnej tematiky.

Uverejnený celok je dedikovaný ženám, preberajúcim úlohu nositeliek krásna, čo v kontexte básní funguje ako produkt umenia. Takýto prístup, ktorý počíta s možnosťou zotrvávať na krásne, potom nevyhnutne vedie k boju, a teda k strate, vedie iba k vidine zisku dokonalej jednoty, čo by som nazval akýmsi prirodzeným ľudským pudom odosobňovania, pudom k jednému. Táto nechuť k realite je však vopred prehratým bojom, ktorého skutočnosť si subjekt pri stretnutí s vidinou ideálu v prvej básni síce uvedomuje, no je príliš oslepený jej žiarou. Práve uvedomenie si nemožnosti vyhrať a postupné precitnutie nad katarzným účinkom poznania vedie k nevyhnutnému „oslobodeniu“, ktoré sa po prevrátení a preskúmaní v básni Camera Obscura zdá byť melancholickým a bolestným. No subjekt z nepochopiteľných príčin niečo udržiava pri svojej introspekcii v najlepšej pohode a s chuťou tvoriť.

Okrem ženy ako nositeľky krásna, aké ďalšie tematické celky budú tvoriť obsah pripravovanej zbierky básní?

Nechcem vopred hovoriť o obsahu, je to aj procesuálna a dynamická záležitosť. Presne na to teda neviem odpovedať. Dá sa však povedať, že jednotlivé celky nevystupujú ako uzavreté a funguje medzi nimi ideová a estetická nadväznosť, napríklad že uverejneným básňam predchádza celok so spoločenskou tematikou, ktorý je ich myšlienkovou bázou. Za nimi zasa bude nasledovať sekvencia poetických útvarov riešiacich rôzne otázky, ktoré sa pritom otvoria, pričom odpoveď bude spätá s „detským duchom“.

V antike sa často rozlišovalo medzi dvoma typmi básnikov: poeta natuspoeta doctus. Z vašej poézie, ako aj slov cítiť širšiu inšpiráciu európskou kultúrnou tradíciou. Spájate písanie básní s nejakou intelektuálnou prípravou, počas ktorej sa snažíte osobný poetický motív úmyselne zasadiť do širšieho kultúrneho kontextu? Alebo je toto prepájanie prirodzená súčasť vášho prístupu? Ste skôr poeta natus alebo poeta doctus?

Učený z neba, chvalabohu, nikto nespadol, a pojem ako poeta natus pravdepodobne vznikol na princípe, ktorý bol buď založený na predaní pocty nejakému „rodenému“ básnikovi, alebo sa tak niekto jednoducho sám označil. Za rodeného básnika potom považujem každého človeka, ktorému nejaká či už externá, alebo interná okolnosť nezabránila rozvinúť primeraný intelekt pre literárnu tvorbu. Teda všetko, čo napíšem, má nejakú intelektuálnu prípravu, inak to nejde.

Potom sa tu vynára otázka intencionality, čo mi príde logické spojiť i s otázkami osobnostného charakteru, temperamentu, talentu, otázkou usporiadania mysle, všeobecne so psychologickým náhľadom. Keď ste už načrtli takýto starší kontext, pokúsim sa odpovedať tematicky. O písaní, respektíve o tom, čo budem písať, a teda o rôznych zväčša filozofických problémoch, premýšľam už dlho vopred. To potom vytvára formu, ktorá i pri náhodnom vzplanutí poslúži svojmu účelu, a síce, že ho udrží na uzde, v medziach tohto myslenia. Sám proces písania teda pre mňa nevyžaduje akýsi „Sitzfleisch“, no potrebuje ho myslenie, ktoré ho predchádza a prestupuje.

Tieto postrehy, a najmä básne, ktoré si tu môžete prečítať, myslím, svedčia o mojej vrodenej prevahe čiernej žlče, ktorá zapríčiňuje, že sa v takomto „psychologickom“ vnímaní môžem konkrétne pri písaní označiť za poeta natus a v oblasti myslenia, ktoré takéto písanie predchádza, poeta doctus.

Keď hovoríte o myslení a o tom, čo mu predchádza, dostávame sa tak zároveň k otázkam, ktoré sa týkajú inšpiračných zdrojov. Ak sa najskôr pozrieme na oblasť filozofie, ktorú študujete, viem, že obľubujete stoicizmus, konkrétne Epiktéta. Čím vás zaujal tento filozofický smer?

Nevnímam ho dogmaticky a považujem ho za produkt umenia, ktorý má vo svojej jednoduchosti obrovský psychologický potenciál vnútorne pomôcť množstvu ľudí od utrpení bežného života, a to bez nevyhnutnosti hľadať akékoľvek arkánum či pohybovať sa v sfére vysokej abstrakcie. To je asi jeden z najväčších problémov ľudstva. Dovolím si to tvrdiť iba na základe osobnej skúsenosti s takýmto pohľadom na svet a jeho vplyvom na vlastný duševný stav.

Stoické poznatky nie sú zaujímavé iba pre mňa či pre iných laikov, čo potvrdzujú i mnohé, okrem filozofických aj psychologické výskumy, a v súčasnosti i výskumy tak obľúbenej neurovedy, ktorej výsledky napríklad často korelujú práve s Epiktétovými poznatkami dosiahnutými čírym sebapozorovaním.

Čo sa týka inšpiračných zdrojov, neobmedzujem sa iba na stoicizmus. Snažím sa vždy zaoberať myšlienkovým smerom, ktorý je súčasťou môjho aktuálneho štúdia. Vo voľnom čase sa potom bavím vždy s niečím iným, teraz napríklad porovnávaním a interpretáciou rôznych prekladov Tao te-ťingu.

Ako sa vy ako autor pozeráte na otázku prekladania poézie? Dá sa poézia vôbec prekladať alebo je nevyhnutné, aby sme ju vždy čítali v origináli?

Nevyhnutné to nie je. Treba si však uvedomiť, že človek už potom nečíta rovnaké dielo. Vlastného subjektu a všetkého v jeho fenomenálnom poli sa jednoducho zbaviť nedá. To však nie je jediná skutočnosť, ktorá bráni dokonalým prekladom. Významne s ňou súvisia rozdielnosti na všetkých úrovniach jazyka ako takého, s ktorými je určite mimoriadne náročné pracovať, no výsledkom potom môže byť buď zameranie sa na akustické či eufonické zložky verša, syntaktické zloženie, strofickú formu, rôzne paralelizmy, prvky žiadajúce zvukovú realizáciu a mnohé iné, alebo zameranie sa na stránku sémantickú. Tieto esenciálne prvky poézie sa však v pôvodnom diele vzájomne prestupujú takým spôsobom, že vytvárajú jeden nerozlučiteľne spätý celok, ktorý sa dá prekladom napodobniť iba do istej miery. Kvalitné preklady nie sú prekážkou pre interkultúrne šírenie poézie, naopak, je to tá najlepšia možnosť.

Vrátim sa teraz k otázke inšpiračných zdrojov. Aké poetické vzory nachádzate v slovenskej literatúre?

Je ich veľa. Zväčša sa nezameriavam na nikoho konkrétneho a miestny knižničný regál s poéziou čítam knihu po knihe. Ak mám odpovedať konkrétne, mám rád medzivojnovú poetiku vo všetkých jej podobách. V pamäti mi utkvela napríklad Fábryho zbierka Ja je niekto iný a Novomeského debutová Nedeľa.

Aký máte názor na súčasnú slovenskú poéziu? Vidíte v nej nejaké výrazné básnické osobnosti?

Opriem sa aj o širší kontext toho, ako chápem nielen poéziu, ale umenie vôbec a zároveň jeho úlohu v živote človeka. Svoju odpoveď teda rozšírim.

Určite sa všetci zhodneme, že poézia, napokon ako vždy v dejinách, je periférnou záležitosťou, nielen v celospoločenskom, ale aj v literárnom meradle. S väčšinou, aspoň tou celospoločenskou, sa však už asi nezhodnem na tom, kto je básnikom a čo sa chápe ako poézia, respektíve zhodnem, keďže pri definícii pojmov treba rešpektovať demokratickú väčšinu. Tá nepriamo definuje autora ako niekoho, kto je dobrý skôr vo verejnej sfére sebaprezentácie a marketingu než v oblasti samotného textu.

Prirodzene, nájdeme i takých, ktorí fungujú ako pomerne samostatné entity, o ktorých má z tohto pohľadu cenu hovoriť. Naposledy ma zaujala kniha Caput Mortuum od Michala Habaja, pri ktorej som sa dobre zabavil. Pochopiteľne, tých autorov a textov je viac.

Sebaprezentáciu však vonkoncom nepovažujem za nič neprirodzené, napokon, je to práca, a teda niečo, na čo máme nevyhnutne nárok, a „naštartovať“ svoju Rosinantu sa, aspoň pre dnes, nechystám.

Priznám sa, že takéto veci ovplyvňujú akýsi môj spoločenský astrál, a nevylučujem, že ten hodnotí, propaguje sa, a aj to robiť bude, pretože je mu to prirodzené a potrebné k prežitiu. Koniec koncov, píšem aj sem a išiel by som okato sám proti sebe, keby som to nepriznal. No pre vlastné bytostné ja sú rôzne spory, pohyb v intenciách dvoch protipólov, napríklad dobra, zla, krásy, nekrásy, pokrokovosti a spiatočníctva, a bezhlavé útoky na veterné mlyny indiferentné, a ani neprináleží nič hodnotiť – aj keď jedine takéto hodnotenie by sa v rámci stanovených podmienok mohlo označiť za objektívne. Toto potom obhajujem z nasledujúcich dôvodov.

Keďže „anarchia“ ontologického rozmeru ja na pôde toho, čo sa „demokraticky“ pokladá za umeleckú tvorbu –  teda, že človek je a bude stále tvorom, ktorému bolo odopreté poznať skutočnosti vecí osebe – je v plnej miere nemožná, má iba obmedzený dosah.

Toto uvažovanie následne vytvára dva druhy umenia, a síce umenie vo forme jazyka, zákonov a iných dogiem, žiadajúcich si istú pevnosť, a potom takzvané l’art pour l’art, ktoré môže byť buď slobodou (osobne však o tom pochybujem) alebo takéto umenie napokon môžeme vnímať ako istú evolučnú „nadstavbu“, spôsob podivnej ochrany indivídua v prípade zlyhania toho prvého či odstránenia argumentu slobody, čo však nevylučuje nádej, a napríklad i účasť na vyššej teleologickej podstate.

To podľa mňa človeka pripodobňuje „amorfnej hmote“, z čoho vyplývajú iba pozitíva, a to nielen v literárnej rovine.

Má sa teda podľa vás básnik, umelec či literát „angažovať“ v spoločnosti v otázkach hľadania pravdy? Je preňho akousi „povinnosťou“ vyjadrovať sa k aktuálnemu spoločenskému dianiu?

Rozlíšil by som pri tom medzi spoločenskou pravdou a objektívnou pravdou, o ktorej však teraz nebudem hovoriť. Považujem za dôležité, aby umelci hľadali takúto ľudskú pravdu, aby ju svojou prácou a vierou udržiavali pevnou, a nielen zbytočne otvárali ústa.

V spoločenskej oblasti je najlepšou činnosťou tá, ktorá je spojená s kompetentnosťou a dôverou. A keby aj bola takáto dôvera nalomená, netreba prepadať hanbe, a pokračovať vo svojej činnosti ďalej. Určite nejde o rezignáciu, ale skôr o komunikáciu činom, ktorá pobáda k uvedomeniu si, že keby bol každý človekom na svojom mieste, svet by vyzeral inak. To je síce len ideál, nič to však nemení na tom, že je úlohou každého jednotlivca aj generácie priblížiť sa k nemu, najviac ako to bude možné.

S ideálom povinnosti sme sa opätovne symbolicky navrátili k stoikom. Je teda pre vás osobne písanie poézie akousi pozitívnou nevyhnutnosťou, prostredníctvom ktorej nadväzujete dialóg či už sám so sebou, alebo s ostatnými ľuďmi?

Za záväznú pokladám skôr samotnú činnosť. Je dôležité, v akej oblasti a rozsahu (vzhľadom na vlastné schopnosti) sa uskutočňuje. Je to opäť symbolický návrat k stoikom, no určite nie v plnej miere.

Pokiaľ ide o poéziu, v súčasnom kontexte ju chápem stále iba ako nadstavbu. Nad nami tu visí ešte vždy množstvo nielen lokálnych, ale i globálnych problémov, ktorých riešenie je prioritné.

Riešením takýchto problémov by však pokojne mohla byť i poézia, ktorej prostriedky vytvárajú, okrem iného, široký priestor napríklad aj pre spomínanú „debatu“. Má to však jeden háčik, na dôvod využitia úvodzoviek v slove debata za mňa lepšie odpovie Laco Novomeský týmito  veršami: 

Až sa zas budú básne čítať
a v ľuďoch ľudí poznáš zas,
až roztopí sa v mútnych vodách
jesenný sneh a jarný mráz,

jak úbohý bol, povieme si,
čas pušiek, dýk a náreku,
v ktorom bol básnik nepotrebný
a človek cudzí človeku.[1]

Je zrejmé, že poézia dokáže málo slovami povedať veľa. Na záver by som sa preto chcel opýtať či máte nejakú obľúbenú myšlienku, citát alebo krátku báseň, ktorá by vystihovala váš postoj k svetu. 

Áno, je to táto malá báseň v próze od Charlesa Baudelaira, ktorou sa opíjam často a rád.

Opíjajte sa
Musíte byť stále opojení. V tom je všetko. Je to jediná otázka. Aby ste necítil strašné bremeno času, čo vám drví ramená a skláňa vás k zemi, musíte sa bez ustania opíjať.

Ale čím? Vínom, poéziou alebo cnosťou, čím chcete. Ale opíjajte sa!

A ak raz precitnete na schodoch domu, na zelenej tráve v priekope, v úmornej samote izby a zbadáte, že opojenie sa stráca, pýtajte sa vetra… pýtajte sa vlny, hviezdy, vtáka, veže, pýtajte sa všetkého, čo uniká, všetkého, čo vibruje a kvíli, všetkého, čo hovorí a spieva, pýtajte sa, aká bije hodina. A vietor, vlna, hviezda, vták a veža vám odpovedia: „Bije hodina opojenia! Aby ste neboli martýrmi času, opíjajte sa… opíjajte sa bez ustania! Vínom, poéziou alebo cnosťou. Čím chcete!“[2]

P o z n á m k y

[1] NOVOMESKÝ, L.: Svätý za dedinou, Pašovanou ceruzkou. Martin: Tlačiarne SNP, 1979, s. 9.
[2] BAUDELAIRE, CH.: Parížsky spleen. Malé básne v próze. Bratislava: SS, 1996, s. 20.

Mgr. Peter Fraňo, PhD.
Katedra filozofie a aplikovanej filozofie
FF UCM v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
e-mail: peter.frano@ucm.sk


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>