Hegelov svet protirečení


Sorensen, R.: Hegelov svet protirečení. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 2.


Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770 – 1831) obviňuje Immanuela Kanta z toho, že si sám protirečí. Kant začína vyhlásením, že veci osebe (noumena) sú nepreniknuteľnými príčinami javov (phenomena). Neskôr ale Kant hovorí, že fenoménom v skutočnosti vnucujeme kauzálnu schému. Skúsenosť sa musí odohrať vo vnútri skonštruovanej arény priestoru a času. Ak je noumenálne ja nepoznateľné a ďalšie noumenálne veci sú tiež nepoznateľné, tak ako mohol Kant vedieť, čím prispelo samotné noumenálne ja? Je porážkou seba samého, píše Hegel, usudzovať, že človek nemôže robiť úsudky o noumenách:

Dokazuje to úplný nedostatok konzistentnosti, keď sa na jednej strane povie, že chápanie pozná len fenomény, ale na druhej strane sa presadzuje absolútny charakter tohto poznania výrokmi typu „Poznanie ďalej zájsť nemôže“ … Nikto nemôže vedieť alebo dokonca cítiť, že niečo je hranicou či defektom, kým nie je súčasne nad tým a za tým. [1]

Hegel odmieta myšlienku, že realita je niečo, čo tvorí základ javu. Tvrdí, že realita je zjavná v jave. Charakteristiky, o ktorých si zvyčajne myslíme, že sa týkajú len našich reprezentácií reality, sa v skutočnosti týkajú reality samotnej. Máme napríklad sklon myslieť si, že hmlistosť je vlastnosťou našich opisov mrakov. Ale Hegel trvá na tom, že samotné mraky sú hmlisté. Rozdiel medzi slovom „mrak“ a mrakom na oblohe je menej drastický, než tvrdia „precízni“ filozofi. Príbuznosť medzi predmetom a jeho reprezentáciou je zaručená tým, že Hegel zachováva Kantovu hlavnú myšlienku, podľa ktorej rozum konštruuje javy. Rozum diktuje štruktúru reality. Keďže rozum je základom toho, čo je reálne, reálne je to, čo je rozumné.

Obr. 1.2

Kant veril, že existujú iba štyri antinómie, pretože si myslel, že existujú iba štyri spôsoby, ako môžu byť transcendentálne idey nesprávne aplikované na fenomenálnu realitu. Hegel odmieta Kantovu domnienku, že protirečenia sú produktmi transcendentálneho zdania. Preňho sú presnými vnemami nekonzistentnej reality. Na Penroseov trojuholník (obr. 1.2) a iné nemožné obrazce sa dá pozerať ako na konzistentné škvrny atramentu. Ale správny spôsob je vidieť ich nekonzistentne. „Štvorcový kruh“, „kruh s mnohými stranami“ a „rovná krivka“ sú rozporuplné. A napriek tomu geometri považujú kruhy za polygóny zložené z veľmi krátkych strán. V ére, keď aritmetika bola považovaná za vedu o kvantite, matematici zápasili s vysvetlením užitočnosti záporných čísel a imaginárnych čísel ako napríklad  . Ak násobenie záporného čísla záporným číslom prináša kladné číslo, potom -1 nemôže mať druhú odmocninu. Aplikovaní matematici napriek tomu nachádzali všetky možné spôsoby využitia čísla  . Hegel nebol popletený. Ak je úsudok pravdivý, keď zodpovedá faktom, tak keď sú fakty nekonzistentné, aj pravdivé posúdenie týchto faktov musí byť nekonzistentné. Ak si zachováme otvorenú myseľ, zistíme, že protirečivé fenomény nesprávne odmietame ako ilúzie.

Podľa Kanta … myslenie má prirodzenú tendenciu vyústiť do protirečení alebo antinómií, kedykoľvek sa snaží pochopiť nekonečné. Ale Kant … nikdy neprenikol k odhaleniu toho, čo antinómie naozaj a pozitívne znamenajú. Skutočný a pozitívny význam antinómií je tento: každá reálna vec zahŕňa koexistenciu protikladných elementov. Stará metafyzika … keď študovala predmet, o ktorom hľadala metafyzické poznanie, sa pustila do práce abstraktným aplikovaním kategórií a vylúčením ich protikladov. Na druhej strane Kant sa snažil dokázať, že výroky, ktoré vyplývajú z tejto metódy, môžu naraziť na iné výroky opačného významu s rovnakou zárukou a nevyhnutnosťou. [2]

Hegel preto akceptuje protirečenia. Vďaka jeho idealizmu to nie je až také šokujúce. Hegel nie je v priamom rozpore s princípom, že všetky veci nezávislé od mysle sú zbavené protirečenia. On si len myslí, že tento princíp zavádzajúco naznačuje, že existujú veci nezávislé od mysle. Ak je všetko závislé od mysle, tak potom veci môžu mať vlastnosti, ktoré sa spočiatku zdali byť obmedzené na reprezentácie vecí.

Nekonzistentnosti pobádajú k formovaniu našich presvedčení. Ak je realita podobná idei, tak potom by sa mal tento vývojový vzorec rozšíriť na dejiny. Hegelovi popularizátori zjednodušili logiku dejín na triadické napredovanie tézy, antitézy a syntézy: Dejiny sú dialógom, v ktorom téza čelí antitéze. Tento konflikt rozrieši syntéza, ktorá integruje prvky pravdy obsiahnuté v téze a antitéze. Táto syntéza konštituuje novú tézu, proti ktorej sa postaví nová antitéza. Dochádza k ešte vyššej syntéze a dialektika pokračuje. Hoci žiadnej téze a antitéze sa nepodarí, aby boli naplno pravdivé, syntézy sú obsažnejšie, a tak majú vyšší stupeň pravdy. Existuje teda pokrok vo vzťahu k absolútnej pravde.

Pokrok je však ťažko vidieť z miestnej perspektívy. Zblízka sa zdá, že udalosti sa našimi životmi vinú bez cieľa. Je to tak však preto, lebo rozum často dosahuje svoje zámery nepriamymi prostriedkami. To ale neznamená, že historik dokáže predpovedať budúcnosť. Jediné, čo môžeme, je oceniť „prefíkanosť rozumu“ pri pohľade späť.

Ako sa zdá, Hegel o tom občas dokonca vyjadruje pochybnosť. Pripomínajúc sokratovské protirečenie, že vie len to, že nič nevie, Hegel hovorí: „Z dejín sa naučíme iba to, že sa z nich nič nenaučíme.“ Ale či už si to uvedomujeme alebo nie, všetko je v súlade s absolútnou pravdou.

Ako reakciu na paradox uprednostňuje Hegel zmierenie sa s protirečením. Práve tak ako majster džuda presmeruje údery svojho súpera namiesto toho, aby ich zablokoval, Hegel iba posunie zmysel toho, na čo narážal Zenón. V prípade Zenónovho paradoxu šípu Hegel pripúšťa, že…

… Ak si chceme ujasniť pohyb, povieme, že teleso je na jednom mieste a potom prejde na iné; a pretože sa pohybuje, už nie je na prvom mieste, ale ešte nie je na druhom; keby bolo na jednom z nich, bolo by v pokoji. Tak kde potom je? Ak povieme, že je medzi obomi, to je ako nevyjadriť vôbec nič, lebo keby bolo medzi obomi, bolo by na mieste a to predstavuje rovnaký problém. Ale pohyb znamená byť na danom mieste aj nebyť na ňom, a preto byť na oboch rovnakou mierou; taká je kontinuita priestoru a času, ktorá predovšetkým pohyb vôbec umožňuje. Zenón vo svojej dedukcii obidve tvrdenia priviedol do presvedčivého protikladu. [3]

Zenónovou jedinou chybou bola jeho domnienka, že protirečivé fenomény nemôžu byť reálne. Zenón si myslel, že potvrdzuje Parmenidov záver, že všetko je jedno. Ale ak je stávanie sa základnejšie ako bytie, Zenónove paradoxy pohybu v skutočnosti dokazujú všadeprítomnosť zmeny.

Hegel spája pokoj s princípom, že všetko je identické so sebou samým. Zmena pochádza z princípu protirečenia. Čerešňa sa rozvinie z puku rovnako, ako sa vylepšená teória rozvinie z odmietnutia skoršieho hľadiska. „Ten, kto tvrdí, že neexistuje nič, čo v sebe nesie protirečenie ako identitu protikladných určení, zároveň tvrdí, že neexistuje nič živé. Vskutku, sila života a ešte viac moc Ducha spočívajú na predpoklade protirečenia v sebe samom, na tom, že ho treba vydržať a prekonať.“ [4] S výnimkou Herakleita poprední grécki filozofi ponímali trvalosť ako reálnu a zmenu ako iluzórnu. Táto predpojatosť je zrejmá z ich používania reductio ad absurdum. S protirečením zaobchádzali ako so znakom nereálnosti. Hegel si myslí, že protirečenia sú reálnejšie, pretože regulujú vývoj:

Ale je jedným z fundamentálnych predsudkov logiky, tak ako bola doteraz chápaná, a tiež bežného myslenia, že protirečenie nie je natoľko typicky podstatným a imanentným určením ako identita; ale keby v skutočnosti šlo o otázku ohodnotenia týchto dvoch určení a pritom by sme ich museli držať oddelene, tak protirečenie by malo byť považované za významnejšie určenie, ktoré viac charakterizuje podstatu. Lebo na rozdiel od protirečenia, identita je len určením toho, čo je jednoducho bezprostredné, mŕtveho bytia; ale protirečenie je koreňom všetkého pohybu a vitality; a je ním len natoľko, nakoľko má niečo protirečenie v tom, čo sa pohybuje, teda nakoľko má naliehanie a aktivitu. [5]

Všetko sa mení a tak je nakoniec všetko protirečivé. Zenónovým veľkým objavom je, že…

… Nikde nie je vôbec nič, v čom by sa nemohlo a nemalo prejaviť protirečenie, t. j. protikladné určenia. Abstrahujúca aktivita chápania je násilným pridržaním sa jedného určenia a úsilím zatemniť a odstrániť vedomie druhého, ktoré je v ňom obsiahnuté. Ale ak sa protirečenie prejaví a my ho rozpoznáme v akomkoľvek predmete alebo pojme, tak potom zvyčajne dospejeme k záveru: „A preto je tento predmetničím.“ Zenón teda najprv ukázal, že pohyb si sám protirečí, a to bol dôvod, prečo nie je; podobne antickí autori rozpoznali vznikanie a zanikanie, dva druhy stávania sa, ako jedinečné určenia, tak, že povedali, žejedno, t. j. Absolútno, nevzniká ani nezaniká. [6]

Fundamentálnym zákonom je, že všetko je vo svojej podstate protirečivé.

Mnohí z Hegelových krajanov sa na jeho logiku pozerali ako na vyvrcholenie dvetisíc rokov myslenia. Rozum sa na Berlínskej univerzite stával sebavedomým. Vládni ministri vítali nacionalistické myšlienky profesora Hegela o tom, že Nemecko je na vrchole civilizácie. Odmeňovali jeho organické myšlienky o tom, že štát je skutočnejší než jeho občania (práve tak ako je človek skutočnejší než jeho orgány a jeho orgány sú skutočnejšie než ich bunky). S metafyzickým prvenstvom štátu prišlo morálne prvenstvo; práva sa vyparili do vznešeného štátu tam hore, povinnosti pršali dole na more tvorené prvkami tohto štátu.

Ale dokonca aj niektorí z Hegelových priateľov mali podozrenie, že jeho logika je kúzelníckym trikom. Johann Goethe sa bál, že Hegel rozvíril prašnú búrku sylogizmov, ktorá znovu vyhrabala pochovanú predkantovskú metafyziku. Goethe mal pravdepodobne na mysli Hegelovu logiku, keď nechá Mefistofela, aby nadšenému študentovi odporúčal Collegium logicum:

Nevidené nitky sú spolu spletené,
a nekonečná kombinácia rastie.
Potom sa do toho vloží filozof
a ukáže, že inak to byť nemohlo.
(Faust I, riadky 1922 a nasl.)

Filozofi vo všeobecnosti považujú princíp protirečenia za ťažiskové pravidlo diskusie. Len čo doženiete svojho protivníka do protirečenia, ten je povinný vzdať sa. Ale Hegel nás uisťuje, že protirečenie „nie je takpovediac nedokonalosťou alebo nedostatkom v niečom … ale práve naopak, každé určenie, každá konkrétna vec, každý pojem je vo svojej podstate jednotou rozdielnych a rozlišovacích momentov, ktoré na základe svojich jasných a podstatných rozdielov prechádzajú do protirečivých momentov“. [7] Toto pripadalo mnohým Hegelovým kolegom alarmujúcejšie ako úbohé športové správanie. Keby boli protirečenia dovolené (a vlastne až oslavované), tak potom by sme ľudí nemohli racionálne kritizovať. Nebezpečné myslenie by sme si nemohli podrobiť argumentom reductio ad absurdum. Keď strach z protirečenia už viac nedrží rozum na uzde, je možné „zdôvodniť“ čokoľvek. Kantovci sa obávali, že takýmto znehodnoteným rozumom by bolo potlačené osvietenstvo. Kant v roku 1795 v diele „K večnému mieru“ výrečne obhajoval medzinárodnú federáciu, ktorá by eliminovala vojnu. Hegel sa za vojnu prihovára:

Vojnu nie je možné považovať za absolútne zlo a za náhodnosť čisto vonkajšiu, ktorá v dôsledku toho má sama náhodný dôvod, nech už je v čomkoľvek, vo vášňach tých, ktorí majú moc, alebo národov, v nespravodlivosti atď., skrátka v tom, čo by nemalo byť… Vojna je stav vecí, ktorý berie vážne márnosť dočasných statkov a vecí… Vojna má ten vyšší význam, že jej prostredníctvom, ako som to už vyjadril inde, sa mravné zdravie národov udržuje vo svojej indiferencii voči ustrnutiu konečných určeností; tak ako fúkanie vetrov ochraňuje more pred rozkladom, do ktorého by ho uvrhol trvalý pokoj, tak aj trvalý alebo dokonca večný mier by spôsobil rozklad v národoch. [8]

Hegel si osvojuje Herakleitovu hlavnú myšlienku, že vojna je katalyzátorom zmeny a integrálnou súčasťou ľudských pomerov. Ako môže niekto namietať proti Hegelovi, ak ten svoje nekonzistentnosti považuje za znaky dynamickej reality?

Hegelov mladší kolega Arthur Schopenhauer odmietol, aby hegeliánstvo bolo vyzdvihované jeho vyvracaním. Schopenhauer sa Hegela snažil odhaliť ako šarlatána. Mal pocit, že Hegel Nemcov oberal o ich kantovské dedičstvo. Namiesto toho, aby čestne zvestoval zlé správy, ktoré mal kritický rozum pre metafyziku, Hegel s Kantovými doktrínami zaobchádzal ako s periskopmi k ešte skvostnejšej metafyzickej ríši.

Hegelov reakcionársky racionalizmus stelesňovala jeho dizertácia De Orbitis Planetarum z roku 1801. Kritizoval Newtona a snažil sa nájsť apriórne zdôvodnenie Keplerových zákonov. Na numerologickom základe podporuje Hegel Platónov názor v Timaiovi, že medzi Marsom a Jupiterom nemôže byť žiadna planéta. Ale na začiatku roku 1801 astronómovia odhalili asteroid Ceres medzi týmito dvomi planétami a následne zopár ďalších takýchto antihegelovských asteroidov. Namiesto toho, aby opustil apriórnu astronómiu, Hegel sa snažil ukázať, že tieto asteroidy zapĺňajú medzeru, ktorá by inak bola nerozumná.

Astronómovia, ktorí sa snažia pomocou vedy odhaliť pravú tvár astrológov, sú často rozčarovaní zo schopnosti astrológa začleniť protipríklady do super-pseudovedy. Schopenhauer veril tomu, že Hegel si k sebe rovnakým štýlom pribral Kanta. Kantove vymedzenia o neprístupnosti noumen boli používané na zarámovanie „malého okna otvárajúceho sa do nadprirodzeného sveta“. Hegelovo zneužívanie Kanta pripomenulo Schopenhauerovi grécky zvyk hrania frašiek nad hrobmi velikánov.

Aby sa postavil proti tomuto masívnemu podvodu, Schopenhauer si svoje prednášky rozvrhol tak, aby súperili s Hegelovými. Študenti by boli nútení vybrať si medzi Schopenhauerovým nezávislým, jasným, konzistentným rozvíjaním Kanta a Hegelovým štátom schváleným, temným, nehanebne protirečivým znehodnotením veľkého majstra.

Schopenhauer prednášal takmer prázdnym miestnostiam. Hegelovi študenti zaplavili veľké prednáškové sály. Znechutený Schopenhauer zanechal akademické pole pocestným predajcom sofistiky a rétoriky. Ako povedal Herakleitos: „Somáre uprednostňujú odpadky pred zlatom.“

Zádumčivý Schopenhauer sám vo svojej izbe naďalej oponoval Hegelovi. Hegelov optimizmus musel čeliť Schopenhauerovmu pesimizmu. Hegelovo uznanie protirečení muselo čeliť Schopenhauerovej požiadavke dokonalej konzistentnosti: „Hľadať vo mne protirečenia je celkom zbytočné: všetko je z jedného výronu.“ (List Johannovi Augustovi Beckerovi, 31. marca 1854) Kým Hegel povedal, že dejiny sú odhaľovaním rozumu, Schopenhauer urobil slepú vôľu ústrednou silou vesmíru. Schopenhauerov dôraz na iracionálne sily mohol byť privodený povedomím jeho precitlivenosti voči iracionálnym obavám a nutkaniam. Robil prehnané opatrenia proti chorobe a vždy spal s nabitou pištoľou nablízku.

Schopenhauer prijal Kantov verdikt o neprístupnosti noumen, ale myslel si, že ľudská túžba po všeobecných vysvetleniach je príliš silná na to, aby sme ju nebrali do úvahy. Človek je animal metaphysicum a nutkavo nastoľuje otázky o základnej povahe sveta a jeho význame. Náboženstvo sa snaží vyjsť tejto potrebe v ústrety, ale nie štýlom, ktorý by sme mohli racionálne zdôvodniť. Túto požiadavku racionálneho potvrdenia sa snažia uspokojiť filozofi. Nevyhnutne však niečo prekračujú. Ľudský intelekt je určený na to, aby slúžil vôli. A tak ide o „celkom abnormálnu udalosť, ak v niektorých ľuďoch ich intelekt opustí svoje prirodzené poslanie … preto, aby sa zamestnal výlučne objektívne. Ale presne toto je pôvodom umenia, poézie a filozofie, a tie preto nie sú produkované orgánom určeným na takýto účel.“ [9]Kým Hegel paradoxy objektivizuje, Schopenhauer ich subjektivizuje. Paradoxy sú symptómy intelektuálnej zvrátenosti. Tento klinický zvrat sa nesie nemeckou literatúrou. V Čarovnom vrchu Thomas Mann píše: „Paradox je jedovatý kvet kvietizmu, dúhovo sa lesknúci povrch rozkladajúcej sa mysle, najväčšia zvrhlosť zo všetkých.“ [10]

Stoici spojili to, čo je prirodzené, s tým, čo je dobré. Schopenhauer si myslí, že to, čo je prirodzené, je zlé. Príroda je hlúpym zápasom vôlí. Jediné, o čo Schopenhauerovi ide pri opise nejakej veci ako neprirodzenej, je to, aby vzbudil pochybnosť o jej efektívnosti. Naše mysle pracujú prevažne automatickým, nevedomým spôsobom, ktorý je formovaný hnacou silou prežiť a reprodukovať sa. Keď pobadáme, že nás mätú otázky, na ktoré si nedokážeme predstaviť odpovede, máme dôvod pochybovať, či je otázka dobre utvorená. A aj keď je dobré utvorená, stále by sme mali pochybovať o tom, že sme kompetentní na ňu odpovedať.

Turci majú veľa príbehov o postave Hodžu Nasredina z trinásteho storočia. Ako sudca mal povinnosť vypočuť si muža, ktorý prišiel do jeho domu sťažovať sa na suseda. Potom, ako si ho pozorne vypočul, Hodža povedal: „Máš pravdu.“ Muž odišiel naradostený. Ale správa o Hodžovom posúdení veci nahnevala obvineného suseda; ten vpochodoval do Hodžovho domu a predostrel mu svoju časť príbehu. Hodža opäť pozorne počúval a povedal: „Máš pravdu.“ Druhý muž odišiel naradostený. Všetko to počúvala Hodžova žena: „Ale Hodža, obaja nemôžu mať pravdu.“ Hodža pozorne počúval a povedal: „Máš pravdu.“

Ak Hegel akceptuje protirečenia, nemusel by potom byť rovnako zhovievavý ako Hodža? Z protirečenia vyplýva čokoľvek.

Ako bolo poznamenané v kapitole 8, parakonzistentní logici sa snažia skonštruovať brzdy pre tieto nekontrolovateľné dedukcie. Klasickí logici odpovedajú, že význam „kontrakcie“ je dôverne spojený s pravidlami odvodzovania ako napríklad reductio ad absurdum. Od týchto pravidiel odvodzovania sa môžete odkloniť len tým, že zmeníte samotný význam protirečenia. A ak zmeníte význam, meníte tým aj tému. Ak Hegel pod protirečením nemá na mysli to, čo my, tak jeho tvrdenie, že existujú pravdivé protirečenia, je len zavádzajúcou reklamou.

Podľa môjho názoru Hegel používa slovo „protirečenie“ konvenčným spôsobom, má len nekonvenčný pohľad na realitu. Za predpokladu idealizmu je realita súborom presvedčení alebo dielom fikcie. Takéto systémy obsahujú protirečenia. Protirečenie môžeme konzistentne opísať aj v systéme presvedčení Thomasa Hobbesa tým, že povieme: „Podľa Hobbesovej politickej filozofie majú občania povinnosť podrobiť sa trestu smrti a štát napriek tomu nemá právo od občana žiadať, aby sa trestu smrti podrobil.“ Uvádzací výraz „Podľa Hobbesovej politickej filozofie“ zabraňuje tomu, aby protirečenie nakazilo opis tohto protirečenia.

Protirečenia sú často nepresne pripisované teoretickým systémom a filmovým zápletkám. Hegel si myslí, že niektorí z jeho nasledovníkov robia práve takúto chybu; realitu prešpikujú protirečeniami, ktoré ona nemá. Hegel si tiež myslí, že jeho študenti občas opisujú realitu nekonzistentne a pletú si nekonzistentnosť svojho opisu s nekonzistentnosťou, ktorú opisujú. Dokonca je možné nekonzistentne opísať nekonzistentnosť. V práci Hegel: Opätovné preskúmanie J. N. Findlay píše:

… protirečenie je pre väčšinu logických mysliteľov sebazneplatňujúcim vyjadrením, ktoré predloží tvrdenie a potom ho jedným dychom odvolá, takže v skutočnosti nič nepovie. Jednoducho sa dá ukázať, že jazykový systém, ktorý medzi svojimi vetami pripúšťa hoci aj jedno protirečenie, je takisto systémom, v ktorom možno dokázať čokoľvek. … [11]

Ale tvrdenie, ktoré nič nehovorí, nemôže implikovať všetko. Hegel sa o tieto nekonzistentnosti nezaujíma o nič viac ako iní myslitelia. Pre Hegela sú hlbokými protirečeniami tie, ktoré sú zakorenené v ríši ideí konštituujúcich samotnú realitu.

Keď opisujeme protirečenia v nejakom príbehu, uvádzací výraz „v tomto príbehu“ niekedy nevyjadríme. Toto opomenutie spôsobuje, že náš opis znie protirečivo. Hegel často práve takýmto spôsobom upúšťa od uvádzacieho výrazu. Má na to však silnejšie dôvody než starosť o stručnosť. Hegelov uvádzací výraz sa nakoniec scvrkáva do podoby „V skutočnosti“. Ak povie „V skutočnosti P a non P“, tak tým nevkladá odčlenenie, aké poskytuje výraz „V tomto príbehu P a non P“. Táto absencia odčlenenia je skutočným zdrojom nestability v Hegelovej filozofii.

Nuž, takáto je moja interpretácia. Mnohí iní bádatelia sa pokúsili pochopiť Hegelovu reč protirečení metaforicky alebo ako synonymum irónie alebo ako dvojznačnú narážku na protikladné sily. Väčšina z nich je bezradná vo vzťahu k tomu, čo mal vlastne Hegel na mysli. Hegel bol týmto nepochopením sklamaný. Existuje správa, že na svojej smrteľnej posteli si Hegel posťažoval: „Je len jeden človek, ktorý ma vôbec kedy chápal.“ Na chvíľu stíchol a potom dodal: „A ani ten ma nepochopil.“

P o z n á m k y
[1] HEGEL, G. W. F.: Encyclopedia of philosophy. (trans. and annotated Gustav Emil Mueller) New York: Philosophical Library 1959, section 60.
[2] HEGEL, G. W. F.: Hegel’s Logic: Being Part One of the Encyclopaedia of the Philosophical Sciences(1830). Trans. W. Wallace. Oxford: Clarendon Press 1975, section 48.
[3] HEGEL, G. W. F.: Lectures on the History of Philosophy, Vol. 1. Trans. E. S. Haldane. London: Kegan Paul, Trench, Trubner 1892, p. 274.
[4] HEGEL, G. W. F.: Vorlesungen über die Ästhetik. 3 vols. Werkausgabe in 20 Bänden. Ed. E. Moldenhauer und K. M. Michel. Frankfurt/M.: Suhrkamp 1970, p. 162.
[5] HEGEL, G. W. F.: The Science of Logic. Trans. A. V. Miller. London: Allen & Undin 1969, p. 429.
[6] HEGEL, G. W. F.: Hegel’s Logic: Being Part One of the Encyclopaedia of the Philosophical Sciences, p. 89.
[7] HEGEL, G. W. F.: The Science of Logic, p. 422.
[8] HEGEL, G. W. F.: The Philosophy of Right. London: Oxford University Press 1973, § 324, (preložené s prihliadnutím k originálu: HEGEL, G. W. F.: Grundlinien der Philosophie des Fechte. In: link).
[9] SCHOPENHAUER, A.: Essays and Aphorisms. Ed. and trans. R. J. Hollingdale. Harmondsworth, England: Penguin Books 1970, p. 127.
[10] MANN, Th.: The Magic Mountain. Trans. by Helen T. Lowe-Porter. New York: McGraw-Hill 1955, p. 221-222.
[11] FINDLAY, J. N.: Hegel: A Reexamination. London: Allen & Unwin 1958, p. 76.

Z 21. kapitoly knihy Sorensen, Roy: A Brief History of the Paradox. Philosophy and the Labyrinths of the Mind. Oxford University Press, New York 2003, s. 303-315, preložili Maroš Píša a Reginald A. Slavkovský.