Edith Steinová a jej cesta k Pravde

07_2_04_profily_spisiakova_steinova01Jeden filozof povedal, že sa zdá, akoby bolo v povahe pravdy, že sa rada skrýva. Životná cesta Edity Steinovej svedčí o opaku. Charakterizujú ju slová Jána Pavla II. z prednášky venovanej tejto filozofke: „Človek má živú skúsenosť s tým, že pravda je pred i nad ním samým. Človek ju netvorí, ale ona sama sa pred ním odkrýva, ak ju vytrvale hľadá.“[1] Nič tak nevystihuje Editine bytostné zameranie, ako jej vlastný výrok, ktorým popisuje svoj stav pred konverziou: „Moje hľadanie pravdy bolo mojou jedinou modlitbou.“[2]Okrem silnej túžby po poznaní a po preniknutí do podstaty vecí však Edita oplýva ďalšími dôležitými čnosťami, ktoré prispeli k tomu, že vo svojom hľadaní nakoniec dospieva k viere v kresťanského Boha. Vyznačuje sa vrúcnou a jemnou láskou, vďaka ktorej sa dokáže vcítiť do myslenia druhých a priblížiť sa im. Netúži po vzdelaní kvôli kariére, jej jedinou ctižiadosťou je robiť čo najlepšie to, na čo má vlohy. Vo svojom hľadaní zostáva dôsledne poctivá, takže kvôli poznanej pravde sa dokáže zriecť aj svojich osobných stanovísk. O jej pokore a o tom, že svojmu intelektuálnemu úsiliu a filozofickému rozhľadu nepripisuje vzhľadom na svoju konverziu žiadny význam, svedčí zápis počas duchovných cvičení: „Stav mojej duše pred obrátením – hriech úplnej nevery. Zachránená jedine z čistého Božieho milosrdenstva, bez vlastnej zásluhy. Uvažovať o tom často, aby som sa stala pokornou.“[3] Konvertovala vo veku tridsať rokov po prečítaní autobiografických spisov sv. Terézie z Avily. Keď knihu dočítala, povedala si: „Toto je Pravda.“[4] Nebola to však pravda vo filozoficko-vedeckom zmysle, ale pravda lásky, ktorá nie je len poznaním, ale aj osobným vzťahom.

V tomto texte by som sa chcela zamerať práve na tú charakteristickú črtu, ktorá mi je blízka, a tou je jej hľadanie pravdy a zmyslu, teda v konečnom dôsledku Boha, pomocou intelektuálneho úsilia. Pokúsim sa preto opísať cestu Edity Steinovej, na ktorej cez lásku k filozofii a cez filozofické bádanie nakoniec dospela k úplnému oddaniu sa najvyššej Pravde, Pravde zosobnenej v samotnom Bohu.

Hľadanie cesty
Po skončení deväťročnej dievčenskej školy Edita náhle stráca záujem o školu, hoci v debate s kamarátkami na tému manželstvo alebo kariéra sa vyjadrila, že vedeckú kariéru by neobetovala za žiadnu cenu. Prestane teda so zvolením matky na istý čas navštevovať školu, ale to neznamená, že by prestala sýtiť intelektuálny hlad. Doslova hltá knihy literárnych velikánov, akými sú Shakespeare, Ibsen a ďalší. Na radu svojho bratranca sa však nakoniec rozhodne pokračovať v štúdiu na gymnáziu, no predtým musí podstúpiť tvrdú prípravu, najmä pokiaľ ide o matematiku a latinčinu. [5] Štúdium týchto predmetov v nej však vyvolá veľké duchovné uspokojenie. Sama konštatuje: „Prvý raz bol môj duch pohltený niečím, čo ho napĺňalo.“[6] Fascinovala ju najmä latinčina so svojimi prísnymi gramatickými pravidlami. Prijímacie skúšky na gymnázium robila z latinčiny, francúzštiny, angličtiny a matematiky. Po ich úspešnom absolvovaní ju ako jedinú prijali do septimy gymnázia. Popri štúdiu často navštevovala divadlo a rada počúvala vážnu hudbu, najmä Bacha.

07_2_04_profily_spisiakova_steinova02Ešte pred ukončením gymnaziálneho štúdia, keď sa Edity pýtali, čo by chcela ďalej študovať, odpovedala, že literatúru alebo filozofiu. Bola presvedčená o tom, že „na svete sme preto, aby sme slúžili ľudstvu… To možno urobiť najlepšie tak, keď človek robí to, do čoho prináša vlastné vlohy.“[7] Edita sa teda rozhodla rozvíjať svoje vlohy na filozofiu. Na rozdiel od iných študijných odborov, ktorých poznatky možno prakticky aplikovať, sa totiž filozofia snaží objasniť také základné otázky, ako je vôbec možné poznanie a pravda. Na radu príbuzných si však k filozofii priberá aj ďalšie, „praktickejšie“ predmety. Odchádza študovať do Vroclavu germanistiku, históriu, psychológiu a filozofiu. Keďže študenti mali pri štúdiu veľkú voľnosť vo výbere predmetov a prednášok, a často nebolo nikoho, kto by im pomohol zorientovať sa, Edita si toho nabrala, ako sama píše, až priveľa: „Sama seba sa pýtam, odkiaľ som brala čas potrebný na štúdium. V skutočnosti mi štúdium zaberalo celé dni.“[8] Priveľa práce a neľahká spoločenská situácia, v ktorej ešte prevažoval názor, že ženy do vedy nepatria, viedli u Edity k depresii. Podarilo sa jej však z nej vymaniť, keď povzbudená príkladom istého románového hrdinu uverila v možnosť, že vlastnými silami a s pomocou priateľov premôže ťaživé myšlienky, ako sa o tom spievalo i v známom Lutherovom chorále.[9]

Stretnutie s fenomenológiou
Počas štúdia sa zoznamuje s fenomenologickou metódou Edmunda Husserla, ktorá ju veľmi zaujme. Rozhodne sa preto odísť študovať do Göttingenu, kde Husserl viedol katedru filozofie. Svoj posun od psychológie, ktorej sa doteraz venovala v najväčšej miere, k filozofii odôvodňuje tým, že psychológii„chýbal nevyhutný základ vyjasnených základných pojmov, pričom sama nebola schopná si ich vypracovať.“[10] Edita však hľadala istejší a lepšie podložený základ poznania, ktorý by poskytol istotu aj jej vlastnému životu. [11] Fenomenológia ju okúzlila. Zodpovedala jej túžbe po poznaní pravdy, lebo mierila na podstatu, ktorú sa snažila uchopiť priamo, pomocou nazerania podstaty (eidetického názoru). Edita sa v nej cítila ako doma. Stala sa aktívnou členkou filozofickej spoločnosti, ktorú tvorili Husserlovi žiaci a filozofii venovala väčšinu svojho času. I keď mnohí mladí fenomenológovia z jej okolia konvertovali na kresťanskú vieru, Edita ešte stále hľadala. [12] Zistila totiž, že ani fenomenológia jej nedokáže odpovedať na posledné, najzávažnejšie otázky.

V šiestom semestri sa Edita rozhodla, že požiada samotného Husserla o zadanie témy na doktorskú prácu, hoci bolo zvykom najskôr spraviť štátne skúšky. Husserl na jednej svojej prednáške hovoril o tom, že objektívny vonkajší svet je možné zažiť len intersubjektívne, teda prostredníctvom väčšiny poznávacích indivíduí nachádzajúcich sa vo vzájomnom porozumení. Nevyhnutným predpokladom takéhoto tvrdenia bola existencia skúsenosti iných indivíduí. Edita sa preto rozhodla objasniť, ako táto skúsenosť, nazývaná vcítenie, vyzerá a aký je jej význam pre poznanie ako také.

Od Maxa Schelera, ktorý dokázal spojiť fenomenológiu so životom, sa Edita zasa dozvedela, že k zdrojom poznania patrí nielen vôľa a predstava, ale aj láska. Preto platí, že s čím menšou láskou s niečím zaobchádzame, tým menej sme pre túto vec alebo tohto človeka otvorení; a naopak, s čím väčšou láskou k nim pristupujeme, tým skôr sme pripravení ustúpiť a dovoliť, aby hovorila samotná vec či osoba. Takýto postoj zodpovedá počiatočnému zmyslu pokory, ako ho na svojej ceste odhalila Edita. [13]

Vyčerpanie a depresie
Keď sa Edita s plným nasadením pustila do písania, znovu sa u nej objavili depresie, ktoré ju z času na čas trápili. Študovala totiž diela mnohých autorov a každý mal svoju teóriu na vysvetlenie prechodu od vonkajšej skutočnosti ku skúsenosti. Ktorá z týchto teórií je však správna? Edita neúnavne pracovala, no odpoveď ostávala skrytá. Začínala mať dojem, že sa podujala na niečo, čo je nad jej sily. Prvý raz sa presvedčila, že knihy sú jej nanič, pokiaľ nemá v danej problematike jasno, a to vďaka vlastnej námahe. Tak hlboko prepadla beznádeji, že sa jej sprotivil sám život. Jedinou svetlou chvíľou boli pre ňu filozofické semináre u Adolfa Reinacha, Husserlovho spolupracovníka. Práve on jej tentoraz pomohol vymaniť sa z ťaživých myšlienok. Keď mu ukázala svoju prácu, povzbudil ju a odporučil jej odznova prejsť nazhromaždený materiál. Bola to namáhavá úloha, no na konci bol Reinach s výsledkom spokojný a povedal, že práca sa určite bude páčiť aj Husserlovi. Edita sa cítila ako znovuzrodená a jej trápenie sa skončilo. [14]

07_2_04_profily_spisiakova_steinova03Prvý dotyk s náboženstvom
Veľký vplyv na Editin filozofický i osobný vývoj mal aj Max Scheler. Zatiaľ čo Husserl hovoril sucho a abstraktne, Scheler viazal svoju filozofiu na aktuálne problémy bežného života. Keď sa s ním stretla v Göttingene, bol hlboko preniknutý ideami katolicizmu, keďže od jeho konverzie uplynulo len pár rokov. [15] Jeho prednášky o fenomenológii náboženstva znamenali pre Editu prvý kontakt s týmto svetom, pričom sa pred ňou otvorila oblasť fenoménov, voči ktorej bola dovtedy akoby slepá. Podľa Schelera, kto sa modlí, verí, alebo o Bohu medituje, tomu sa daruje predovšetkým „ten oproti“, teda Boh. [16] O hodnote viery v Boha sa Edita presviedčala aj prostredníctvom života a postojov ľudí, s ktorými sa stretávala. Ako však sama píše, bola tak zaneprázdnená, že všetky tieto podnety len ukladala vo svojom vnútri a systematicky sa nimi nezaoberala. Oni však nepozorovane pretvorili jej vnútro. [17]

Skúsenosť vojny a smrti
V roku 1914 zasiahla do Editinho štúdia 1. svetová vojna. V neistých vojnových časoch zvolila Edita postup, ktorý sa jej osvedčil aj neskôr: pokojne pracovala, s vnútornou dispozíciou kedykoľvek vstať a zanechať ju, keď to bude potrebné. [18] Smutné správy o úmrtiach členov fenomenologického krúžku spôsobili, že Edita sa ešte viac zblížila so svojimi priateľkami, najmä s Paulínou Reinachovou, sestrou Adolfa Reinacha. Občas s nimi zašla i do protestantského kostola. Najmä jedna udalosť zanechala v Edite hlboký dojem. Keď istého dňa vošla do katedrály vo Freiburgu, videla tam ženu s košíkom, ktorá sa na chvíľu vytrhla z kolotoča povinností a prišla sa pomodliť. Editu veľmi upútal tento dôverný rozhovor s Bohom v ľudoprázdnom kostole, lebo v synagógach a protestantských kostoloch nebolo zvykom, aby tam ľudia chodili mimo bohoslužby. [19]

S kolegami, ktorí boli na fronte, viedla Edita čulú korešpondenciu, posielala im balíčky s užitočnými vecami i drobnosťami pre radosť. Najmä jeden z nich jej bol veľmi sympatický, volal sa Hans Lipps. [20] Edita chcela byť v týchto ťažkých časoch aj spoločensky užitočná, preto si urobila ošetrovateľský kurz a vypomáhala pri ošetrovaní chorých v nemocnici. Tu sa prvýkrát stretá s umieraním, s tým, ako rôzne ľudia pristupujú k smrti a ako smrť vyzerá v skutočnosti. Doteraz sa totiž smrťou zaoberala viac-menej len ako s fenoménom, ktorý treba filozoficky správne zatriediť.

Nesmierne zdrvujúcim a bolestným zážitkom bola pre Editu smrť Adolfa Reinacha. [21] Tak ako Scheler predstavil Edite fenomén viery a existencia Boha sa stala vďaka tomu pre ňu prijateľnejšou, Reinach pre ňu znamenal svet s vierou spojenej dobroty a lásky. V početných listoch jej často opakoval, že „ak sa vráti a bude môcť naďalej prednášať filozofiu, bude to pokladať za milosť, ktorej sa mu dostalo na to, aby ľuďom ukazoval cestu k Bohu.“[22] Pani Reinachová, ktorá chcela Editu povzbudiť v jej žiali, jej poslala manželove texty, ktoré napísal na fronte krátko pred smrťou. Zoči-voči neustálej hrozbe smrti, sa napodiv vôbec necítil osamelý. Naopak, v tejto bezútešnej situácii pocítil náhle istotu, že nakoniec bude zachránený. To Editu hlboko zasiahlo. Stále sa totiž márne pokúšala pochopiť, akú úlohu hrajú ľudia v dejinách sveta. „Zapríčiňujeme rôzne udalosti a nesieme za to zodpovednosť. A predsa v podstate nevieme, čo robíme, a nemôžeme beh dejín zastaviť, i keby sme chceli,“ píše v liste Romanovi Ingardenovi. „Náboženstvo a dejiny sa pre mňa čoraz viac navzájom približujú a zdá sa mi, že stredovekí kronikári, ktorí dejiny sveta vnímali v rozpätí medzi prvotným hriechom a posledným súdom, boli múdrejší než moderní odborníci, ktorí cez vedecky bezchybne opísané udalosti dospeli k strate zmyslu dejín.“[23]

Reinach ukázal Edite, ako možno vlastný život a smrť chápať ako súčasť nejakého neviditeľného Božieho plánu, a tým im dať zmysel. Jeho žena Anna bola pre ňu dôkazom toho, ako viera pomáha človeka znášať utrpenie. Jej spôsob, ako sa dokázala vyrovnať so smrťou manžela, ba ešte popri tom aj utešovala iných, zapôsobil na Editu viac ako celá filozofia. Mladá vdova dokázala nájsť útechu a novú odvahu k životu vo viere v Ukrižovaného a Zmŕtvychvstalého, ktorý svoju „noc bezmocnosti“ dokázal pretrpieť hľadiac na Otca. Krátko pred svojou smrťou sa Edita zverila pátrovi Hirschmannovi, že práve „spôsob, akým jej priateľka, pani Reinachová v sile tajomstva kríža znášala obeť, ktorú musela priniesť v podobe smrti svojho manžela na fronte 1. svetovej vojny“, bol „rozhodujúcim podnetom na jej obrátenie.“[24]Pochopila, že zakorenenie v nadprirodzenej láske sa prejaví práve v situácii, keď stratíme všetko, čo sme urobili a čo nám patrilo.

Zápas o vieru
Od tohto okamihu však Editin zápas o vieru trval ešte štyri roky. Filozofia jej síce pomohla odhaliť fenomén náboženstva, ale nemohla jej sprostredkovať skúsenosť viery, ktorá je darom Božej milosti. Pokiaľ ide o túto skúsenosť, Edita sa v práci Psychische Kausalität vyznáva: „Prihodilo sa mi to v situácii, ktorá bola nad moje sily, moja duchovná životná sila bola úplne vyčerpaná a bola som obratá o všetky svoje aktivity.“[25] V dieleIndividuum und Gemeinschaft túto skúsenosť zovšeobecňuje: „Zlom v živote osoby môže nastať vtedy, keď sa pod ranou osudu zlámu všetky jej duševné sily.“[26] Takéto životné zlomy spôsobujú, že ľudia sa uzatvárajú a vnútorne sa sami sebe odcudzujú. Existujú však aj opačné príklady, keď sa vďaka obetovaniu vlastného života druhým otvára pred človekom nový zmysel jeho existencie. Človek takto akoby získal duchovnú silu z cudzích zdrojov. Sem patria aj náboženské zdroje, ktoré zasahujú oblasť celého života. V zlomovej situácii sa dostavuje určitý vnútorný bezprostredný zážitok poslednej istoty a záchrany bytia (das Geborgensein). Edita o tom píše: „Keď som zažila tento pocit, začal ma opäť a opäť napĺňať nový život – bez akéhokoľvek vypätia vôle – a hnal ma do novej činnosti. Tento oživujúci príval bol akoby vyliatím aktivity a sily, ktorá nebola moja a ktorá vo mne pôsobila bez toho, aby som o to sama žiadala.“[27]

07_2_04_profily_spisiakova_steinova04Hoci sa Edita zdráhala priamo hovoriť o vlastnej skúsenosti s prijatím milosti obrátenia, predsa už dávno pred konverziou vnímala život ako dar, za ktorý treba byť vďačný a ktorého zmysel treba chápať v eschatologickej perspektíve. Sestre Erne o tom píše: „Človek je na svete, aby žil a preto má to pekné, čo dostáva, prijímať s vďakou. Nemá si zúfať, keď sa niečo deje inak, ako si to predstavoval. Má vtedy myslieť na to, čo mu ešte zostáva, a tiež na to, že je tu vlastne len na návšteve a že všetko, čo ho teraz tak veľmi trápi, nebude nakoniec vôbec také dôležité, alebo to nadobudne úplne iný význam, než si v tejto chvíli dokáže predstaviť.“[28]

Jej dobrá priateľka Hedwiga Conrad-Martiusová píše o ich spoločne prežívanom stave: „Obe sme sa nachádzali v náboženskej kríze. Išli sme akoby v jednej úzkej dráhe tesne vedľa seba, každá v každom okamihu očakávajúc Božie volanie. Stalo sa, hoci nás každú viedlo smerom k inej konfesii.“[29]

Svetla milosti, ktoré jej malo priniesť úplnú konverziu, sa jej dostalo po prečítaní autobiografie sv. Terézie z Avily. „Keď sa mi v lete 1921 dostal do rúk životopis našej svätej matky Terézie, skončilo sa moje dlhé hľadanie pravej viery.“[30] Edita objavila to, čo vždy hľadala: pravdu alebo posledný základ a zmysel života. Doteraz sa pohybovala najmä vo svete rozumu, teórie a racionálneho skúmania, a teraz zažila hlboký kontakt so skúsenosťou ľudskej duše, ako ju jednoduchými slovami opísala „neučená“ karmelitánka z Avily. Došlo medzi nimi k akémusi hlbokému porozumeniu. Terézia ukázala Edite, ako kráčať do cieľa tou najkratšou cestou. V jej autobiografii Edita našla aj vlastnú históriu: Boh sám je jedinou Pravdou a Láskou. Cesta k jeho tajomstvu nevedie cez rozum, ale cez láskyplné darovanie sa jeho vôli. Svätá Terézia nie je len veľkou mystičkou, ale aj majsterkou v poznaní vnútra a dobrou pedagogičkou. Edita sa obávala, že stretnutie s Bohom bude pre ňu znamenať nevyhnutnosť prebudovať od základu svoj život a zmeniť smerovanie celej rozvíjajúcej sa filozofickej kariéry. Tieto obavy sa však rozplynuli pri pohľade na duchovnú skutočnosť očami sv. Terézie. Svätica opisuje vlastnú zanovitosť a pocit nedostatku zmužilosti na takéto závažné životné rozhodnutie – bezvýhradne sa odovzdať Bohu – hoci cítila, že sa ponára do temnôt smrti a jej unavená duša veľmi túžila po pokoji. Ako žriedlo života a duchovnej premeny predkladá sv. Terézia vnútornú modlitbu a nezakrýva ani to, že ak chceme žiť v dôvernosti s Bohom, je potrebné dať mu všetko. [31] Edita si po tomto zásadnom rozhodnutí kupuje katechizmus a misál, ktoré jej majú slúžiť ako kľúč na otvorenie brány do Cirkvi. Po ich naštudovaní jej už nič nestojí v ceste, aby požiadala o krst.

Nové filozofické zameranie
Po konverzii má Edita dojem, že už ďalej nemôže robiť filozofiu v Husserlovom duchu. V nej sa dá hovoriť len o tom, čo môže reálne existovať a o čom má človek absolútnu istotu na základe analýzy pomocou fenomenologickej metódy. Avšak filozof Erich Przywara, s ktorým sa zoznámila, jej odporučí spis Quaestiones disputatae de veritate od Tomáša Akvinského, aby jej pomohol podoprieť jej konverziu teologickými piliermi. Edita spis nielen preštuduje, ale podujme sa ho aj preložiť. Ponechá si síce aj naďalej fenomenologický štýl a metódu, no pozornosť zamiera na ontológiu spojenú s otázkou existencie Boha a večného bytia. V článku Od Husserlovej fenomenológie k filozofii sv. Tomáša hovorí o philosophia perennis ako o pravom filozofickom duchu, ktorý je spoločný všetkým veľkým filozofom, snažiacim sa odhaliť inteligibilitu vesmíru. V tom sú zajedno Husserl i sv. Tomáš – „obaja sú presvedčení, že v jadre všetkého je jedna inteligibilita, jeden rozum a že naše poznanie ju môže odhaliť, keď bude vedecky postupovať.“[32] Tu sa však začína i rozdiel medzi nimi. Zatiaľ čo sv. Tomáš rozlišuje stupeň nadprirodzenej pravdy, na ktorej máme účasť prostredníctvom zjavenia a viery a stupeň prirodzenej pravdy, ktorú spoznávame rozumom, pre Husserla závisí pravda a klam jedine od rozumu, ktorý je nad všetkým – i nad rozdielom medzi prirodzeným a nadprirodzeným. „Pre sv. Tomáša nie je prvou pravdou, princípom a kritériom každej pravdy nik iný než Boh.“Jeho poznávanie sa preto sústreďuje priamo na existenciálne bytie a jeho príčiny, zatiaľ čo Husserl sa vo svojej filozofii sústreďuje na uchopenie reflexívneho vedomia. V Husserlovej filozofii sa všetko vzťahuje k subjektu. V tomto tkvie základný rozpor medzi katolíckou filozofiou a fenomenológiou: na jednej strane teocentrické a na druhej egocentrické zameranie. Editin preklad Tomášovho diela De veritate dosiahol v odborných kruhoch veľké ocenenie, ktoré vystihujú slová Martina Grabmanna: „Edita nám ako prvá sprístupnila toto základné dielo sv. Tomáša. Filozofiu sv. Tomáša sa jej podarilo zaodiať moderným jazykom a jeho myšlienkové pochody vyjadriť vynikajúcou nemčinou, a to všetko bez toho, že by tomistická terminológia utrpela nejakú škodu.“[33]

Pokiaľ ide o ďalšiu filozofickú činnosť Edity Steinovej, jej najväčším a najobsiahlejším dielom je Endliches und Ewiges Sein (Konečné a večné bytie). Český filozof Karel Floss ho hodnotí takto: „Dielo je pokusom o ontológiu, v ktorej je tvorivé porovnanie Tomáša a Husserla v otázke bytia. Rozbor konečného bytia vedie u Edity Steinovej k otázke zmyslu a ďalej k večnému bytiu. Osobitným spôsobom (aj pod vplyvom fenomenológie) tu využíva Tomášovu analógiu entis, ale rozpracováva tu aj analógiu trinitatis (najmä pokiaľ ide o trichotómiu telo-duša-duch v rámci osoby). Tak je Konečné a večné bytie nielen pokusom o novú ontológiu, ale tiež o novú kresťanskú filozofiu 20. storočia.“[34]

Základom tohto Editinho diela bola jej štúdia Potencia a akt, ktorú jej prikázali dokončiť predstavení na Karmeli. Tá sa však postupne rozšírila na vyše 1200 stranové dielo, v ktorom sa Edita pokúša dospieť k pravde v istom zmysle v opačnom poradí ako sv. Tomáš v De veritate. Tomáš, ktorý si za východiskový bod berie pravdu a Božskú múdrosť, dospieva ohľadne ľudského poznania k jedinému princípu špekulatívnej filozofie, a to, že poznanie vyplýva z bytia. Ako sú v Bohu všetky veci Boh, tak v človeku sa všetky veci nachádzajú ľudským spôsobom. Edita sa, naopak, snaží dospieť od bezprostredných vnemov človeka k ich poslednému základu. Začína od presného opisu fenoménu a cez opis toho, čo fenomény obsahujú, ontologicky poukazuje až k skutočnosti stvoreného, na ktorej demonštruje Božské. Dielo končí úvahami o základnom zmysle bytia individuálneho človeka vo vzťahu k božskému bytiu. [35] Pri riešení niektorých problémov v tomto diele sa však Edita dostáva do situácie, keď konštatuje, že im nerozumie, ba nie je ani možné im porozumieť. Uvažujúc o tajomstvách Najsvätejšej Trojice či o skúsenostiach s Bohom skrze ľudského ducha, preto prekračuje rámce filozofie a blíži sa k mystike. Nemá však v úmysle skoncovať s filozofiou, ale spôsobom zrozumiteľným pre dnešného človeka sa usiluje filozoficky vysvetliť, interpretovať a ukázať isté veci zo sveta ducha, do ktorých neexistuje prístup prirodzenou cestou. [36]

Veda kríža
Posledným fragmentárnym dielom je Kreuzeswissenschaft (Veda kríža). Pri príležitosti blížiaceho sa 400-tého výročia narodenia učiteľa Cirkvi Jána z kríža, ktoré pripadalo na 24. 6. 1942, sa nemeckí karmelitáni rozhodli pripraviť dielo, ktoré by s potrebným životopisným úvodom bolo akýmsi úvodom do mystických spisov tohto dovtedy v Nemecku takmer neznámeho svätého. Touto ťažkou úlohou bola poverená práve Edita, teraz už sestra Terézia Benedikta z kríža. Edita k príprave diela pristupuje zodpovedne. Na to, aby vnikla do myslenia tohto scholastického filozofa, sa najskôr rozhodne vypracovať štúdiu o symbolickej teológii Pseudodionýzia pod názvom Cesty k poznaniu Boha. Až potom, čo ju predloží na posúdenie odborníkom a ich vyjadrenie je pozitívne, rozhodne sa pracovať na diele o sv. Jánovi z kríža. V krátkom predhovore odhaľuje svoj zámer: vo svetle karmelskej skúsenosti vstúpiť do srdca náuky sv. Jána z kríža a ukázať ju v jednote a urobiť niektoré jej aspekty jasnejšími, a tým prospieť modernému bádaniu, pokiaľ ide o filozofiu osoby. V úvode, kde sa hovorí o zmysle a základoch vedy kríža, píše:„Keď hovoríme o vede kríža, nemyslíme na vedu v bežnom slova zmysle: nejde iba o čistú teóriu, t. j. o celok – skutočne alebo domnelo – pravdivých viet, ani o žiadnu myšlienkovo podloženú ideálnu stavbu. Ide o dobre poznanú pravdu, teológiu kríža, ktorá je však pravdou živou, skutočnou, pôsobiacou: podobá sa semenu zasiatemu do duše, ktoré sa zakorení, rastie, necháva na duši svoju pečať, poznačuje jej správanie a činy až do tej miery, že z nich vyžaruje a možno ju z nich spoznať. V tomto zmysle sa hovorí o vede svätých, a tým aj o vede kríža.“[37]

07_2_04_profily_spisiakova_steinova05Kniha sa skladá z troch častí. Prvá, s názvom Posolstvo kríža, opisuje prúd milostí, ktorými Kristus postupne vtiahol sv. Jána do hĺbky mystéria. Hovorí o povolaní a vyvolení človeka, ktoré ho vyčleňuje zo spoločenstva s ostatnými a stavia ho ako znamenie odporu. Končí sa citátom z diela Výstup na vrch Karmelo nevyhnutnosti vchádzať tesnou bránou: to je jedno posolstvo kríža. Druhá časť študuje náuku kríža. Preniká do vzťahov medzi krížom a nocou (noc zmyslov), ako aj do vzťahov medzi duchom a vierou, ktoré sú vzťahmi smrti a duchovného vzkriesenia (noc ducha) a konečne opisuje jas vzkriesenia a duchovný sobáš duše (Živý plameň lásky a Duchovný spev). Počas cesty autorka hľadá spôsob, ako preložiť zmyslové či priestorové obrazy sv. Jána z kríža a sv. Terézie, napríklad obraz o vnútorných príbytkoch, do moderných filozofických pojmov, týkajúcich sa štruktúry ľudskej duše, jej personality a slobody. Tretiu časť s názvom Škola kríža, tvorí fragment, v ktorom sú zozbierané myšlienky svätého učiteľa i svedectvá jeho súčasníkov. Tu Editin rukopis končí. Záver už nestihla dopísať, no i tak je z diela zrejmé, ako v kríži nachádza aj svoju najvlastnejšiu podstatu. Jej vzťah ku krížu dospieva k najvyššiemu naplneniu v obete života v koncentračnom tábore.

Záver
Život Edity Steinovej bol tak úzko spojený s filozofiou, že všetko, čo hýbalo jej dušou, čo ju napĺňalo, sa odzrkadľuje v jej filozofických dielach. Preto som sa práve prostredníctvom nich pokúsila načrtnúť jej duchovný vývoj. Životná cesta obdivuhodnej ženy, Edity Steinovej, je pre mňa najsilnejším svedectvom o tom, že Boh je v každej chvíli pripravený vystrieť otcovskú pomocnú ruku k človeku, ktorý sa pred ním neuzatvára a ktorý nechápe svoj život len ako bytie k smrti, v ktorom žiť znamená len užiť si, pokiaľ je čas, ale poctivo hľadá posledný zmysel, ktorý je v Bohu. Hľadanie a túžba po Bohu teda nemusia byť vedomé, ako o tom svedčí sama Edita: „Kto hľadá pravdu, hľadá Boha, či už vedome alebo nevedome,“[38] ale musia byť úprimné a skutočné. Je priam neuveriteľné ako sestra Terézia Benedikta z kríža dokázala premôcť základné pokušenia, ktoré sú blízke súčasnému človeku. Nepodľahla ilúzii, že za všetko vďačí vlastnému úsiliu, ani že hodnota človeka sa odvíja od toho, koľko vedeckých hodností a pôct v očiach druhých dosiahne. Jej hľadanie istoty bolo zavŕšené poznaním, že jedinou istotou pre človeka je Božia otcovská ruka a ak sa jej bude držať, nájde skutočný pokoj. Edita pochopil, že v jej živote neboli náhody a všetko, čo nebolo v jej pláne, bolo súčasťou plánu dobrotivého Boha, a preto sa tomu nepriečila, ale nechala sa týmito udalosťami a ľuďmi, ktoré jej Boh posielal, viesť. O jej postoji k Bohu svedčí aj jej pripisovaná báseň: [39]

Bezvýhradne a bezstarostne vkladám svoj deň do Tvojej ruky.
Buď mojím dneškom, buď mojím dôverou naplneným zajtrajškom,
buď mojím zvládnutým včerajškom.
Nepýtaj sa, kam smerujú moje túžby, veď som len kameňom v tvojej mozaike.
Tvoje ruky prosím, aby ma uložili na to správne miesto.

L i t e r a t ú r a
ADAMSKA, J. I.: O nocy, któraś prowadziła. Krakov: Wydawnictwo Apostolstwa Modlitwy, 1973.
CEKOTOVÁ, M.: Edita Steinová a fenomenologická tradice. Olomouc: Matice cyrilometodějská, 1997.
FLOSS, K.: Postavení a ráz ontologie v díle Edith Steinové. In: Konec ontologie? (ed. I. Holzbachová, J. Krob, J. Šmajs), 1993.
JÁN PAVOL II.: Edita Steinová – filozofka (prednáška). Krakov, 20. november 1997.
MAZÁLKOVÁ, V.: Vzpomínka na Editu Steinovou. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 1992.
MÜLLER, A. U. – NEYER, M. A.: Edith Stein. Das Leben einer ungewönlichen Frau. Zürich/Düsseldorf: Benzinger, 1998.
NOVYSEDLÁK, P.: Za hranicami vedeckej pravdy. Dolný Kubín: Zrno, 1998.
STEIN, E.: Kreuzeswissenschaft. Freiburg: Herder, 2003.
STEINOVÁ, E.: Individuum und Gemeinschaft. In: Beiträge zur philosophisechen Begründung der Psychologie und der Geisteswissenschaften. Tübingen: Benzinger, 1970.
STEINOVÁ, E.: Pisma I. Krakov: Wydavnictvo Oo. Karmelitow Bosych, 1982.
STEINOVÁ, E.: Psychische Kausalität. In: Beiträge zur philosophisechen Begründung der Psychologie und der Geisteswissenschaften. Tübingen: Benzinger, 1970.
STEINOVÁ, E.: Spisy II – Endliches und Ewiges sein. Freiburg i. Br.: Herder, 1985.
STEINOVÁ, E.: Spisy VII – Aus dem Leben eine jüdischen Familie. Das Leben Edith Steins. Kindheit und Jugend. Freiburg i. Br.: Herder, 1985.
STEINOVÁ, E.: Spisy XIV – Briefe an Roman Ingarden. Freiburg: Herder, 1991.
STEINOVÁ, E.: Wie ich in den Kölner Karmel kam. Würzburg, 1994.

P o z n á m k y
[1] JÁN PAVOL II.: Edita Steinová – filozofka (prednáška). Krakov, 20. november 1997.
[2] STEINOVÁ, E.: Spisy II – Endliches und Ewiges sein. Freiburg i. Br.: Herder, 1985, s. 311.
[3] STEINOVÁ, E.: Pisma I. Krakov: Wydavnictvo Oo. Karmelitow Bosych, 1982, s. 12-15.
[4] NOVYSEDLÁK, P.: Za hranicami vedeckej pravdy. Dolný Kubín: Zrno, 1998, s. 12.
[5] Tamže, s. 20-24.
[6] STEINOVÁ, E.: Pisma I. Krakov: Wydavnictvo Oo. Karmelitow Bosych, 1982, s. 141.
[7] STEINOVÁ, E.: Spisy VII – Aus dem Leben eine jüdischen Familie. Das Leben Edith Steins. Kindheit und Jugend. Freiburg i. Br. : Herder, 1985, s. 148.
[8] Tamže, s. 178.
[9] Porov. MÜLLER, A. U. – NEYER, M. A.: Edith Stein. Das Leben einer ungewönlichen Frau. Zürich/Düsseldorf: Benzinger, 1998, s. 49-51.
[10] STEINOVÁ, E.: Spisy VII – Aus dem Leben eine jüdischen Familie. Das Leben Edith Steins. Kindheit und Jugend. Freiburg i. Br. : Herder, 1985, 190 f.
[11] MÜLLER, A. U. – NEYER, M. A.: Edith Stein. Das Leben einer ungewönlichen Frau. Zürich/Düsseldorf: Benzinger, 1998, s. 62.
[12] Porov. CEKOTOVÁ, M.: Edita Steinová a fenomenologická tradice. Olomouc: Matice cyrilometodějská, 1997, s. 11-12.
[13] Porov. MÜLLER, A. U. – NEYER, M. A.: Edith Stein. Das Leben einer ungewönlichen Frau. Zürich/Düsseldorf: Benzinger, 1998, s. 71-72.
[14] Porov. NOVYSEDLÁK, P.: Za hranicami vedeckej pravdy. Dolný Kubín: Zrno, 1998, s. 57-61.
[15] Porov. tamže, s. 107.
[16] Porov. MÜLLER, A. U. – NEYER, M. A.: Edith Stein. Das Leben einer ungewönlichen Frau. Zürich/Düsseldorf: Benzinger, 1998, s. 79.
[17] Porov. STEINOVÁ, E.: Pisma I, s. 255.
[18] Porov. NOVYSEDLÁK, P.: Za hranicami vedeckej pravdy. Dolný Kubín: Zrno, 1998, s. 63.
[19] Porov. tamže, s. 96.
[20] Porov. tamže, s. 83 a tiež MÜLLER, A. U. – NEYER, M. A.: Edith Stein. Das Leben einer ungewönlichen Frau. Zürich/Düsseldorf: Benzinger, 1998, s. 86.
[21] Porov. MÜLLER, A. U. – NEYER, M. A.: Edith Stein. Das Leben einer ungewönlichen Frau. Zürich/Düsseldorf: Benzinger, 1998, s. 116-117.
[22] NOVYSEDLÁK, P.: Za hranicami vedeckej pravdy. Dolný Kubín: Zrno, 1998, s. 109.
[23] STEINOVÁ, E.: Spisy XIV – Briefe an Roman Ingarden. Freiburg: Herder, 1991, s. 68.
[24] MÜLLER, A. U. – NEYER, M. A.: Edith Stein. Das Leben einer ungewönlichen Frau. Zürich/Düsseldorf: Benzinger, 1998, s. 121.
[25] STEINOVÁ, E.: Psychische Kausalität. In: Beiträge zur philosophisechen Begründung der Psychologie und der Geisteswissenschaften. Tübingen: Benzinger, 1970, s. 76.
[26] STEINOVÁ, E.: Individuum und Gemeinschaft. In: Beiträge zur philosophisechen Begründung der Psychologie und der Geisteswissenschaften. Tübingen: Benzinger, 1970, s. 212.
[27] Tamže, s. 76.
[28] MÜLLER, A. U. – NEYER, M. A.: Edith Stein. Das Leben einer ungewönlichen Frau. Zürich/Düsseldorf: Benzinger, 1998, s. 133.
[29] Tamže, s. 142.
[30] STEINOVÁ, E.: Wie ich in den Kölner Karmel kam. Würzburg, 1994, s. 20.
[31] NOVYSEDLÁK, P.: Za hranicami vedeckej pravdy. Dolný Kubín: Zrno, 1998, s. 113.
[32] CEKOTOVÁ, M.: Edita Steinová a fenomenologická tradice. Olomouc: Matice cyrilometodějská, 1997, s. 13.
[33] MAZÁLKOVÁ, V.: Vzpomínky na Editu Steinovou. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 1992, s. 35.
[34] FLOSS, K.: Postavení a ráz ontologie v díle Edith Steinové. In: Konec ontologie? (ed. I. Holzbachová, J. Krob, J. Šmajs), 1993, s. 134.
[35] Porov. CEKOTOVÁ, M.: Edita Steinová a fenomenologická tradice. Olomouc: Matice cyrilometodějská, 1997, s. 16-18.
[36] Porov. ADAMSKA, J. I.: O nocy, któraś prowadziła. Krakov: Wydawnictwo Apostolstwa Modlitwy, 1973, s. 129-130.
[37] STEIN, E.: Kreuzeswissenschaft. Freiburg: Herder, 2003, s. 5
[38] CEKOTOVÁ, M.: Edita Steinová a fenomenologická tradice. Olomouc: Matice cyrilometodějská, 1997, s. 3.
[39] HASS, J.: Sieben Tage mit Edith Stein. Freiburg: Kanisius Verlag, 1998, s. 5-6.

Mária Spišiaková
2. ročník, odbor Kresťanská filozofia
Teologická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Kostolná 1
814 99 Bratislava