Chcem niečo, čo môže žiť s človekom


Golomboši, E.: Chcem niečo, čo môže žiť s človekom. In: Ostium, roč. 7, č. 4, 2011.


Čo je to štúdium šperku dnes?
Väčšinou si ľudia predstavia, keď spomeniem, že študujem šperk, klasický šperk, niečo ako prívesok, niečo, čo sa navlieka na nitku, alebo prsteň… a ja sa im snažím vysvetliť, a býva to ťažké, že je to niečo ako voľné umenie. Posledné desaťročia sa snažia na VŠVU zmazať z názvu Katedry úžitkového umenia slovo úžitkové, pretože to nie je úžitkové umenie, je to skrátka umenie a to, čo platilo v minulosti, teda rozdiel a hierarchia medzi beaux-arts a úžitkovým umením, už neplatí, neplatí kategorizácia, že je niečo vyššie alebo nižšie. To, čo robíme, je všetko len nie úžitkové, ide o osobnú výpoveď autora. Prichádza do úvahy viacero prístupov, napríklad sa rovnako ako v maľbe robí nejaký koncept, vyjadrenie idey.

Čo teda ostáva, aby ste sa nestratili v inom umení?
Ostávajú tam väčšinou nejaké štandardy, že ide o náhrdelník, prsteň… Veľa tvorcov zotrváva v takýchto intenciách, ale silne posúva formu – hocičo, k čomu sa pripevní krúžok, sa stáva prsteňom, jeden umelec vsadil do budovy krúžok a stal sa z toho prsteň. Určité obdobie sa vyznačovalo hľadaním hraníc toho, čo ešte je a čo už nie šperk. Vziať klasickú definíciu a ťahať ju do extrému. Čokoľvek, čo má krúžok, je prsteň, čokoľvek, čo má sponu, je brošňa. Prístupy sú rôzne, niekto je zameraný viac koncepčne, niekto dizajnovo na sériový produkt, ktorý sa dá ľahko vyrobiť, variovať.

Čím je pre vás šperk?
U mňa osobne je to socha v menšom meradle, socha a grafika dokopy. Dá sa povedať, že som preto išla študovať šperk, že ma zaujímala aj maľba, aj socha. No maľba a socha je veľká mierka, je to akoby nepoužiteľné, dá sa to akurát niekam zavesiť, postaviť. Ja som chcela niečo, čo by mohlo žiť s človekom, čo by si mohol zobrať so sebou, čo je mobilné, pretože je to malé. Rozmer je menší, ale prístup rovnaký.

Keď sa pokúšam spomenúť si na vaše minulé šperky, na predmetíky spred troch rokov, tak vidím miniatúrne krajiny, miniatúrne výseky krajín vo veľkosti ozdoby. Teraz je ten objekt väčší, asi 6 cm. Prvý posun je tak vo veľkosti.
To, čo ste videli, nebol výsledný produkt – výsledný prsteň mal na výšku asi 9 centimetrov. Boli to sprievodné predmety, ktoré vznikali pri procese tvorby, ktorej výsledkom bol na mierku prsteňa pomerne veľký prsteň. No pre mňa je výsledný produkt nakoniec vždy zmenšenie. Mám tendenciu robiť väčšie veci a potom ich zmenšujem, aby to bol šperk, ktorý sa dá nosiť. Napriek tomu je to masívnejšie, než sa očakáva od šperku.

Ten malý priestor, malá krajinka, bol v predstavivosti obývateľný. Vidím teda posun od obývateľnosti k akoby-prírodnému predmetu. K akoby-prírodným predmetom, ktoré v prírode nenájdeme, ktoré k nej pridávate.
Pri tejto téme som vychádzala zo zlatého rezu. Snažila som sa nájsť princíp, na základe ktorého budem skladať hocijaký tvar a ten bude potom pôsobiť prírodne. Prišla som na to, že keď sa množí hocijaký objekt – a keď jednotlivé rozmnoženiny budeme ukladať do vetvenia –, výsledok bude vyzerať ako prírodný predmet (podobný ako vetvy, koral). Pri týchto šperkoch som takýto princíp použila voľnejšie, nie prísne matematicky. Nie je to imitácia reálneho, vychádza z určitých prvkov prírody, ale sú to nové objekty.

Tieto predmety dopovedajúce po prírode, čo ona nepovedala, skúmajú zároveň priestorovosť, sú akousi „priestorovou komplikáciou“. Tamtie predmety boli obývateľné, tieto na prvý pohľad nie sú. Ich „komplikácia“ sa však vyznačuje nejakou inou intimitou, nejakou inou afektivitou.
Je to iná mierka, tu je to zrazu len jedna vec z tej krajiny – je to výňatok, podrobnosť. Ako existuje v prírode výrastok zo stromu, zo zeme, tak je to podobne aj tu. Sme na hrane prírodného a architektúry, v akejsi organickej architektúre. Intimita, „hmatovosť“ pôsobí už v tých organických tvaroch a zároveň je zvýraznená povrchovou úpravou, ako je napríklad neleštený kov. Niečo som pieskovala a používala som rôzne metódy s takýmto účinkom. Navyše, každý objekt, ktorý som vytvárala, sa akoby rodil v mojom osobnom vzťahu k nemu. Moja intimita s ním bola prenesená do tvarov, ku ktorým inklinujem. Všetko robím ručne, dôležitý je proces, pri ktorom trávim hodiny, nielen výsledok. Je to akýsi rituál, objekt je len časť toho všetkého.

Pripravil Róbert Karul

Elvira Golomboši
študentka 4. ročníka odboru šperk
Katedra úžitkového umenia
Ateliér S+M+L_XL – kov a šperk (vedie prof. akad. arch. Karol Weisslechner)
Vysoká škola výtvarných umení
Drotárska cesta 44
811 02 Bratislava