Ako dôsledný fenomenológ kladie Steinbock pri skúmaní špecifického fenoménu
mystiky primárny dôraz na rozšírený pojem skúsenosti. Mystická skúsenosť sa
preňho stáva vzorovou autentickou náboženskou skúsenosťou. Táto patrí k
skúsenosti vertikality a konkrétne sa prejavuje ako epifánia –
špecifický spôsob danosti charakteristický pre samotnú mystickú skúsenosť (s.
15). „Sféry skúsenosti a evidencie,
ktoré sú omnoho širšie než tie, ktoré sa týkajú objektov, nazývam vertikálnou
danosťou alebo ‚vertikalitou‘. Senzitivita na vertikálnu danosť nie je zavŕšená
v konštruovaní metafyziky alebo dosadením teologických presvedčení či systémov
etických vier do týchto skúseností“ (s. 1). Podľa neho je senzitivita
voči vertikalite dostupná možnostiam fenomenológie, ktorá je aj v tomto
prípade kompetentná opísať, čo je dané ľudskej skúsenosti, a zhodnotiť,
kde sú jej hranice. Do kategórie možnej vertikálnej skúsenosti zaraďuje
skúsenosť so Zemou (ako transcendentný celok prírody), s inou osobou a s
absolútnou Osobou – Bohom.
Cez prizmu základných skúseností západnej mystiky autor nahliada na viaceré
aktuálne filozofické problémy – na otázku evidencie, Ja, na problém
individuácie a osobnej identity, inakosti a inter-personality. Obzvlásť zaujímavé
je vyústenie predchádzajúcich úvah v poslednej kapitole, v ktorej Steinbock analyzuje
problém idolatrie. Ten je možné objasniť, ako autor viackrát zdôrazňuje, jedine
v kontexte vertikality, presnejšie – v kontraste s ňou. Na viacerých miestach
prízvukuje, že neexistuje neutrálny postoj – žijeme buď v základnom bytostnom
nasmerovaní na vertikalitu alebo idolatricky (s. 209). Zreteľne viditeľnou sa
idolatria stáva v konfrontácii s autentickou skúsenosťou mystiky. Prostredníctvom
filozofického opisu základného postoja žijúceho z vertikálnej skúsenosti sa Steinbock
dostáva k nie povrchnej kritike dnešnej spoločnosti. Idolatriu chápe ako
deštrukciu alebo zvrátenie vertikálnych vzťahov, prerušenie vertikálneho
dávania, prevrátenie pohľadu hľadiaceho. Rozlišuje jej tri formy: pýchu ako
osobnú idolatriu vlastnej dôležitosti u jednotlivca, sekularizmus a
fundamentalizmus v širších spoločenských dimenziách celku sveta, a ako tretiu
identifikuje konkrétnu objektovú idolatriu, ktorá sa prejavuje ako výlučné
zameranie pozornosti na určitý predmet (napríklad na zdravie, vedecký pokrok,
ekonomické istoty, neotrasiteľné ideologické presvedčenie a podobne). „Hoci je niekoľko foriem vertikálnej danosti,
táto práca sa zaoberá práve jedným jej druhom, presnejšie epifániou a jej
protichodnými pohybmi idolatrie. Fenomenológia
a mysticizmus sa vyrovnáva s tou
dimenziou ľudskej skúsenosti, ktorá je otvorená týmto formám danosti, a je teda
venovaná fenomenológii náboženskej skúsenosti“ (s. 18).
Steinbockova fenomenológia mystiky postupne odkazuje k širším sociálnym a kultúrnym
súvislostiam. Autentická mystika a jej pozitívne dôsledky v praktickom živote
človeka a jeho vzťahoch naznačuje, že seba-zakladajúci a sebestačný subjekt –„modern
prejudice of the Self“ (s. 163) – si v skutočnosti nepostačuje. Ťažiskovými
sa naopak stávajú senzitivita na vertikalitu (teda zároveň na
intersubjektivitu), z nej prameniaci rešpekt k osobnej jedinečnosti každej
ľudskej bytosti (s. 193) a solidarita v rámci dynamického ľudského
spoločenstva (s. 205).
Steinbockova štúdia sa môže stať podnetnou obzvlášť pre čitateľa
zainteresovaného vo fenomenológii a filozofii náboženstva, no možno ju smelo
odporučiť i širšiemu odbornému publiku.
Mgr. Jana Trajtelová
Katedra filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava