O jednote Boha
Predslov
I q. 11 pr.
Po uvedenom treba preskúmať Božiu jednotu.
A v rámci toho sú štyri otázky.
Po prvé, pridáva jedno niečo súcnu?
Po druhé, sú jedno a mnohé
v protiklade?
Po tretie, je Boh jeden?
Po štvrté, je Boh jeden
v najvyššej miere?
1. článok: Pridáva jedno niečo súcnu?
I q. 11 a. 1 arg. 1
Pri prvom sa postupuje takto: Zdá sa, že jedno pridáva niečo súcnu. Totiž
všetko, čo je v nejakom vymedzenom rode, pridáva niečo súcnu, ktoré je spoločné
všetkým rodom. No jedno patrí vymedzenému rodu, lebo je princípom čísla, ktoré
je druhom kvantity. Teda jedno pridáva niečo súcnu.
I q. 11 a. 1 arg. 2
Okrem toho to, čo rozdeľuje niečo spoločné, je pridaním k tomuto [spoločnému
rozdelenému]. No súcno [ako spoločné] sa rozdeľuje na „jedno“ a „mnohé“. Teda
jedno pridáva niečo súcnu.
I q. 11 a. 1 arg. 3
Okrem toho, ak jedno nepridáva niečo k súcnu, tak by bolo treba povedať,
že jedno a súcno je to isté. No potom sa tautologicky [nugatorie] hovorí, že súcno je súcno. Teda by sa vypovedala triviálnosť
[nugatio], že súcno je jedno, čo je
nepravdivé. Teda jedno pridáva niečo súcnu.
I q. 11 a. 1 s. c.
No proti tomu stojí to, čo hovorí Dionýz v poslednej kapitole diela O božích menách: „nič neexistuje, čo by
nemalo účasť na jednom.“[1] No to by nebolo možné, keby jedno pridávalo
niečo súcnu, pretože tým by ho sťahovalo. Teda jedno nepridáva súcnu nič.
I q. 11 a. 1 co.
Moja odpoveď znie: treba povedať, že jedno nepridáva súcnu nejaké vecné
určenie, ale len negáciu rozdelenia. Totiž jedno neoznačuje nič iné než
nerozdelené súcno. A na základe toho je zrejmé, že jedno je konvertibilné so
súcnom. Lebo každé súcno je buď jednoduché, alebo zložené. Čo je však
jednoduché, je nerozdelené podľa uskutočnenia i možnosti. Čo však je zložené,
nemá bytie, kým sú jeho časti rozdelené, ale [zložené jestvuje], až keď ho
vytvoria a zložia. Preto je zrejmé, že bytie akejkoľvek veci spočíva v
nerozdelení. A z toho vyplýva, že všetko chráni svoje bytie tak, ako chráni aj
svoju jednotu.
I q. 11 a. 1 ad 1
K prvému treba povedať, že niektorí, čo sa domnievali, že jedno, ktoré je
konvertibilné so súcnom, je s ním to isté, a že je princípom čísla, sa
rozdelili na protikladné smery. Totiž Pytagoras a Platón, keďže pochopili, že
jedno je konvertibilné so súcnom a že nepridáva súcnu nijakú vecnú
charakteristiku, ale že [skôr] označuje podstatu súcna natoľko, nakoľko je
nerozdelená, sa domnievali, že rovnako je to aj v prípade jedna, ktoré je
princípom čísla. A pretože číslo sa skladá z jednotiek, dospeli k názoru, že
čísla sú podstatami všetkých vecí. – Naproti tomu Avicenna, keď spoznal, že
jedno, ktoré je princípom čísla, pridáva nejakú vecnú charakteristiku podstate
súcna (inak by číslo zložené z jednotiek nebolo druhom kvantity), domnieval sa,
že jedno, ktoré je konvertibilné so súcnom, pridáva nejakú vecnú
charakteristiku podstate súcna, ako beloba (pridáva niečo) človeku. – No obe
mienky sú zjavne nepravdivé, pretože akákoľvek vec je jedna na základe svojej
podstaty. Ak by totiž nejaká vec bola jednou na základe niečoho iného, muselo
by zasa toto jedno byť jedným na základe niečoho iného, a tak by sa šlo
donekonečna. Preto sa musíme zastaviť pri prvom a povedať, že jedno, ktoré je
konvertibilné so súcnom, nepridáva súcnu nijakú vecnú charakteristiku, ale
jedno, ktoré je princípom čísla, pridáva niečo súcnu, čím patrí do rodu
kvantity.
I q. 11 a. 1 ad 2
K druhému treba povedať, že nič nebráni tomu, aby to, čo je rozdelené
jedným spôsobom, nebolo rozdelené iným spôsobom. Napríklad aby to, čo je
rozdelené číslom, nebolo rozdelené na základe druhu. A tak sa stáva, že niečo
je jedným takým spôsobom, no mnohým iným spôsobom. – No ak je niečo nerozdelené
jednoducho, tak je to nerozdelené buď na základe toho, čo patrí esencii veci,
aj keď je rozdelené podľa toho, čo je mimo esencie veci: napríklad čo je jedným
v subjekte, no mnohým na základe akcidentov, alebo že je nerozdelené v
uskutočnení a rozdelené v možnosti: napríklad čo je jedným celkovo a mnohým
podľa častí, to bude jedným jednoducho a mnohým v odvodenom zmysle. – A naopak,
keby niečo bolo nerozdelené v odvodenom zmysle a rozdelené jednoducho, keďže je
rozdelené podľa esencie a nerozdelené pojmovo, alebo podľa princípu čiže
príčiny, to bude mnohým jednoducho a jedným v odvodenom zmysle. Takým je to, čo
je mnohé na základe počtu a jedno na základe druhu alebo princípu. Ak sa teda
súcno rozdeľuje na jedno a mnohé, tak na jedno jednoducho a mnohé v odvodenom
zmysle. Lebo ani samé mnohé veci by neboli obsiahnuté v súcne, ak by nijakým
spôsobom neboli obsiahnuté v jednom. Totiž Dionýz v poslednej kapitole diela O božích menách hovorí: „niet mnohosti,
ktorá nemá účasť na jednom; tie veci, ktoré sú mnohé na základe častí, sú
jedným na základe celku. A ktoré sú mnohé na základe akcidentov, sú jedným na
základe subjektu. A ktoré sú mnohé číselne, sú jedným na základe druhu; a ktoré
sú mnohé druhovo, sú jedným na základe rodu; a ktoré sú mnohé na základe výstupov,
sú jedným na základe princípu.“[2]
I q. 11 a. 1 ad 3
K tretiemu treba povedať, že nie je triviálne, keď sa povie, že súcno je
jedno, pretože jedno pridáva súcnu niečo pojmovo.
2. Sú jedno a mnohé v protiklade?
I q. 11 a. 2 arg. 1
Pri druhom sa postupuje takto: Zdá sa, že jedno a mnohé si neodporujú.
Totiž nijaký protiklad sa nevypovedá o svojom protiklade. Každá mnohosť je
nejakým spôsobom jednou [mnohosťou], ako je jasné z už povedaného. Teda jednota
neodporuje mnohosti.
I q. 11 a. 2 arg. 2
Okrem toho, nijaký protiklad nie je zo svojho protikladu. No jedno
zakladá mnohosť a teda jej neodporuje.
I q. 11 a. 2 arg. 3
Okrem toho, jedno je v protiklade k inému jednu. No protiklad mnohého je
málo, a teda mu jedno neodporuje.
I q. 11 a. 2 arg. 4
Okrem toho, ak jedno je protikladom mnohosti, je mu protikladom ako
nerozdelené k rozdelenému, teda ako nedostatok k habitu. Zdá sa, že je to
neprijateľné, pretože by z toho vyplývalo, že jedno by bolo neskôr než mnohosť
a definovalo by sa ňou. Avšak mnohosť sa definuje jedným. Potom pôjde o definíciu
v kruhu, čo je neprijateľné. Teda jedno a mnohé nie sú protiklady.
I q. 11 a. 2 s. c.
No proti tomu stojí to, že veci, ktorých pojmy si odporujú, si takisto odporujú.
No pojem jedného znamená nerozdelenie, pojem mnohosti rozdelenie. Teda jedno a
mnohé si odporujú.
I q. 11 a. 2 co.
Moja odpoveď znie: treba povedať, že jedno odporuje mnohému, no rozličným
spôsobom. Lebo jedno, ktoré je princípom čísla, odporuje mnohosti ako číslu,
ako je miera [v protiklade] k meranému. Jedno má totiž povahu prvej miery a
číslo je mnohosť, ktorá je meraná jedným, ako je to zrejmé z X. knihy Metafyziky.[3] Jedno, ktoré je konvertibilné so súcnom, je v
protiklade k mnohosti na spôsob privácie, teda ako nerozdelené k rozdelenému.
I q. 11 a. 2 ad 1
K prvému treba povedať, že nijaká privácia neruší bytie úplne, pretože
podľa Filozofa je privácia negáciou na subjekte.[4] No i tak každá privácia ruší nejaké bytie. A
preto v súcne, keďže je pre všetko
spoločné, sa stáva, že aj privácia súcna sa zakladá v súcne. To sa nestáva pri
priváciách druhových foriem ako zraku či beloby či niečoho podobného. A keďže
to platí pre súcno, platí to aj o jednom a dobrom, ktoré sú s ním
konvertibilné, lebo privácia dobra sa zakladá v nejakom dobre, a podobne strata
jednoty [sa zakladá] v nejakej [veci], ktorá je jedna. A na základe toho je
mnohosť nejakým spôsobom jedna a zlo nejakým spôsobom dobré a nesúcno je
nejakým spôsobom súcnom. – No protiklad sa nevypovedá o protiklade, pretože
jeden z nich je jednoducho, druhý v odvodenom zmysle slova. Čo je totiž súcnom
v odvodenom zmysle slova, ako napríklad [súcno] v možnosti, nie je súcnom
jednoducho, totiž v uskutočnení. Alebo čo je súcnom jednoducho v rode podstaty,
je ne-súcnom v odvodenom zmysle vzhľadom na nejaké akcidentálne bytie. Teda
podobne to, čo je dobré v odvodenom zmysle, je zlým jednoducho, a naopak. A
podobne, čo je jedným jednoducho, je mnohým v odvodenom zmysle slova a naopak.
I q. 11 a. 2 ad 2
K druhému treba povedať, že celok je dvojaký: rovnorodý, ktorý sa skladá
z rovnakých častí, alebo nerovnorodý,
ktorý sa skladá z nerovnakých častí. V každom rovnorodom celku sa celok skladá z
častí, ktoré majú formu celku, ako napríklad každá časť vody je voda. Takým
spôsobom sa skladá kontinuum zo svojich častí. – No v nejakom nerovnorodom
celku, nemá nijaká časť formu celku. Totiž nijaká časť domu nie je dom, ani
nijaká časť človeka nie je človek. A takýto celok je mnohosťou. Teda keď jeho
časť nemá formu mnohosti, mnohosť sa skladá z jednôt, ako dom z ne-domov. No
jednoty netvoria mnohosť podľa toho, že sú nerozdelené, čím sú v protiklade k
mnohosti, ale podľa toho, čo majú zo súcnosti. Tak aj časti domu tvoria dom
tým, že sú nejakými telesami, a nie preto, že sú ne-domami.
I q. 11 a. 2 ad 3
K tretiemu treba povedať, že mnohé sa chápe dvojako. Jedným spôsobom
absolútne a v tomto zmysle je protikladom jedného. Iným spôsobom, keď označuje
nejaký nadbytok, a tak je protikladom mála. Preto v prvom spôsobe sú dve [veci]
mnohé, no nie druhým spôsobom.
I q. 11 a. 2 ad 4
K štvrtému treba povedať, že jedno je v protiklade k mnohému na spôsob
privácie mnohého, keď [pojem] mnohých znamená, že sú rozdelené. Preto je
nevyhnutné, aby rozdelenie bolo skôr než jednota, no nie jednoducho, ale podľa
povahy nášho uchopovania. Totiž jednoduché veci uchopujeme prostredníctvom zložených.
Preto definujeme bod ako to, čo nemá časti alebo ako princíp priamky. No
mnohosť, aj podľa pojmu, sa nevyhnutne vzťahuje na jedno. Rozdelené veci
chápame ako rozdelené len tak, že každej z rozdelených častí prisúdime jednotu.
Preto sa jedno kladie v definícii mnohosti, no nie mnohosť v definícii jedna.
No rozdelenie sa vyskytuje v rozume tak, že negujeme súcno. Po prvé, v rozume sa
vyskytuje súcno; po druhé, toto súcno nie je tamtým súcnom a tak v druhom kroku
uchopujeme rozdelenie; po tretie, jedno [poznávame], po štvrté, [poznávame] aj mnohosť.
3. Je Boh jeden?
I q. 11 a. 3 arg. 1
Pri treťom sa postupuje takto: Zdá sa, že Boh nie je jeden, totiž v 1
Kor. 8, 5 sa hovorí: „Naozaj sú mnohí bohovia a mnohí páni.“
I q. 11 a. 3 arg. 2
Okrem toho, jedno, ktoré je princípom čísla, nemožno vypovedať o Bohu,
pretože sa o Bohu nevypovedá nijaká kvantita. Podobne ani jedno, ktoré je
konvertibilné so súcnom, [nemožno vypovedať o Bohu] pretože znamená priváciu a
každá privácia je nedokonalosťou, čo u Boha treba vylúčiť. Netreba teda
hovoriť, že Boh je jeden.
I q. 11 a. 3 s. c.
No proti tomu stojí to, čo sa hovorí v knihe Deut. 6, 4.: „Počúvaj
Izrael, Pán, tvoj Boh, je jeden.“
I q. 11 a. 3 co.
Moja odpoveď znie: treba povedať, že Boh je jeden a to sa dá dokázať
troma spôsobmi. Po prvé, z jeho jednoduchosti. Je totiž zrejmé, že to, na
základe čoho je niečo singulárne týmto, nie je možné nijakým spôsobom
komunikovať (communicabile) mnohým
[veciam]. No to, na základe čoho je Sokrates človekom, je možné komunikovať
mnohým. Avšak to, na základe čoho je týmto človekom, je možné komunikovať iba
jednému. Ak by bol teda Sokrates človekom prostredníctvom toho, na čoho základe
je týmto človekom, [vyplývalo by z toho], že ako nemôže byť mnoho Sokratov, tak
by nemohlo byť mnoho ľudí. No to je vlastné Bohu, lebo Boh je svojou
prirodzenosťou, ako sa ukázalo vyššie. Na základe toho je Boh a tento Boh to
isté. Teda je nemožné, aby bolo viacero bohov.
Po druhé, z nekonečnosti jeho dokonalosti. Vyššie sa totiž ukázalo, že
Boh v sebe vlastní celú dokonalosť
bytia. Ak by teda boli viacerí bohovia, museli by sa odlišovať. Niečo, čo by
patrilo jednému, by nepatrilo inému. A ak by to tak bolo, niečo by mu chýbalo,
a nebol by jednoducho dokonalý. Ak by to však bola dokonalosť, chýbala by potom
inému z nich. Teda je nemožné, aby bolo viacero bohov. Preto aj starí filozofi,
akosi nútení samou pravdou, hovoriac o nekonečnom princípe, prijímali len jeden
princíp.
Po tretie, z jednoty sveta. Totiž všetko, čo jestvuje, sa nachádza vo
vzájomnom poriadku, keďže niektoré [veci] slúžia iným. No odlišné veci by
nevytvárali jeden poriadok, iba ak by boli usporiadúvané nejakým jedným. Je
totiž lepšie, ak sa mnohé [veci] privádzajú do jedného poriadku prostredníctvom
jedného než mnohých. Lebo príčina jedného osebe je jedna, a mnohé sú príčinou
jedného len akcidentálne, totiž natoľko, nakoľko sú nejakým spôsobom jedno.
Keďže teda to, čo je prvé, je najdokonalejšie a osebe, a nie akcidentálne, je
nevyhnutné, aby to prvé, čo privádza všetko do jedného poriadku, bolo iba
jedno. A to je Boh.
I q. 11 a. 3 ad 1
K prvému teda treba povedať, že o mnohých bohoch sa hovorí podľa omylu
tých, ktorí uctievali mnohých bohov, a tých, ktorí sa domievali, že planéty,
iné hviezdy i jednotlivé časti sveta sú bohmi. Preto dodáva: „Máme však jedného
Boha“ a tak ďalej.
I q. 11 a. 3 ad 2
K druhému treba povedať, že jedno, ktoré je princípom čísla, sa
nevypovedá o Bohu, ale len o tých [veciach], čo majú bytie v látke. Totiž
jedno, ktoré je princípom čísla, pochádza z rodu matematických [veličín]. Tie
majú bytie v látke, no podľa rozumu sú odlúčené od látky. No jedno, ktoré je
konvertibilné so súcnom, patrí do metafyziky, teda podľa bytia nezávisí od
látky. Aj keď v Bohu nie je nijaká privácia, podľa spôsobu nášho uchopovania ho
poznávame len na spôsob privácie a odstraňovania. A tak nič nebráni tomu, aby
sme o Bohu vypovedali niečo privatívne, napríklad že je netelesný či nekonečný.
A podobne sa o Bohu hovorí, že je jeden.
4. Je Boh jeden v najvyššej miere?
I q. 11 a. 4 arg. 1
Pri štvrtom sa postupuje takto: Zdá sa, že Boh nie je jeden v najvyššej
miere. Jedno sa totiž vypovedá podľa privácie rozdelenia. No priváca neprijíma
[stupne] „viac“ a „menej“. Teda o Bohu sa nehovorí, že je jedným viac než iné
veci, ktoré sú jednými.
I q. 11 a. 4 arg. 2
Okrem toho, zdá sa, že nič nie je v najvyššej miere nedeliteľné než to,
čo je nedeliteľné na uskutočnenie a možnosť. Takými sú bod a jednotka. No niečo
sa nazýva viac jedným natoľko, nakoľko je nedeliteľným. Boh teda nie je vo
vyššej miere jedným než jednotka či bod.
I q. 11 a. 4 arg. 3
Okrem toho, čo je dobré na základe esencie, je dobré v najvyššej miere.
Teda čo je jedným na základe svojej esencie, je jedným v najvyššej miere. No
každé súcno je jedným na základe svojej esencie, ako je zrejmé z Filozofa v 4.
knihe Metafyziky. Teda každé súcno je jedným v najvyššej miere.
Teda Boh nie je viac jedným než iné súcna.
I q. 11 a. 4 s. c.
No proti tomu stojí to, čo hovorí Bernard: „spomedzi všetkého, čo sa
nazýva jedným, vrcholom je jednota božskej Trojice.“
I q. 11 a. 4 co.
Moja odpoveď znie: keďže jedno je nerozdeleným súcnom, na to, aby niečo
bolo jedným v najvyššej miere, je nevyhnutné, aby bolo súcnom a nerozdeleným v
najvyššej miere. Oboje však patrí Bohu. Je totiž súcnom v najvyššej miere, lebo
nemá bytie vymedzené nejakou prirodzenosťou, ku ktorej by pristupovalo. Sám je
subsistuujúce bytie a nevymedzený nijakým spôsobom. Je aj v najvyššej miere
nerozdeleným [bytím], lebo sa nerozdeľuje na uskutočnenie a možnosť, ani
nijakým iným spôsobom. Je jednoduchý všetkými spôsobmi, ako sa ukázalo vyššie
(q. 3, a. 7). Preto je jasné, že Boh je v najvyššej miere jedným.
I q. 11 a. 4 ad 1
K prvému treba povedať, že hoci privácia ako taká neprijíma [stupne]
„viac“ a „menej“, v prípade, že jej protiklad prijíma [stupne] „viac“ a
„menej“, možno aj ju samu [priváciu] nazvať, že je „viac“ a „menej.“ Teda podľa
toho, ako je niečo rozdelené či deliteľné vo vyššej či menšej miere či nijakým
spôsobom, podľa toho sa niečo nazýva jedným viac, menej alebo v najvyššej
miere.
I q. 11 a. 4 ad 2
K druhému treba povedať, že bod a jednotka, ktorá je princípom čísla, nie
sú súcnami v najvyššej miere, pretože majú bytie len v nejakom subjekte. Preto
ani jeden z nich nie je jedným v najvyššej miere. Ako totiž subjekt nie je
jeden v najvyššej miere, a to z dôvodu rozdielnosti akcidentu a subjektu, tak
ani akcident [nie je jeden v najvyššej miere].
I q. 11 a. 4 ad 3
K tretiemu treba povedať, že aj keď je každé súcno jedným na základe
svojej podstaty, predsa nemá podstata každej veci rovnaký stupeň jednoty.
Podstata niektorých vecí sa totiž skladá z mnohých (častí), no nie [podstata]
iných.
P o z n á m k y
[1] Dionysios Areopagita: De Div. Nom. PG3/979.
[2] Dionysios Areopagita: De Div. Nom. PG 3/979.
[3] Aristoteles: Metafyzika 9, 6, 1057a 3.
[4] Aristoteles: Metafyzika 3, 2, 1004a 15.
Z latinského
originálu Summa
Theologiæ preložil Michal Chabada. Preklad vznikol ako súčasť riešenia
grantovej úlohy VEGA č. 1/0112/12 „Vybrané prieniky stredovekej a súčasnej
filozofie“.
Vedecká
redakcia prekladu: PhDr. Jozef Matula, PhD. a Mgr. Anton Vydra, PhD.
Prekladateľ
pripravuje ďalšiu časť prekladu Sumy teologickej, ktorá vyjde
v nasledujúcom čísle časopisu Ostium.
Predchádzajúce časti
prekladu nájdete tu.