kluce.jpg
‹‹ späť na vydanie
Cukor a bič. Význam metabolizmu glukózy pre mechanizmy agresivity
Slávka Démuthová
Úvod

Agresívne správanie je výsledkom množstva (často spolupôsobiacich) faktorov. Na jeho vzniku sa môže podieľať výchova a učenie, zážitky frustrácie, intrapsychické či interpersonálne konflikty, pocit menejcennosti, vrodené tendencie k deštrukcii, patológia v oblasti osobnosti a tak ďalej.[1]

 

Popri teóriách agresivity, ktoré zdôrazňujú sociálne, či psychologické zdroje vzniku a udržiavania tohto druhu správania, existuje aj skupina teórií, ktoré poukazujú na biologické mechanizmy jej ovplyvňovania.[2] Je známe, že agresivitu stupňujú napríklad: intoxikácia alkoholom[3] či inými psychofarmakami – kokaínom,[4] amfetamínmi,[5] LSD,[6] extázou[7] a podobne. Agresivita je aj dôsledkom odlišne fungujúcich hladín neurotransmiterov,[8] hormónov (najmä testosterónu),[9] ale i metabolických porúch. Práve posledná kategória zastrešuje výskum vedený C. N. DeWallom[10] týkajúci sa súvislostí hladín glukózy a agresivity.

 

Glukóza predstavuje pre mozog dôležitý zdroj energie pre jeho fungovanie. Jej nedostatok má za následok nesprávne fungovanie mozgových štruktúr, prípadne aktivít, ktoré vyžadujú zvýšený energetický výdaj. Pozitrónová emisná tomografia napríklad ukazuje, že jedinci s násilnými prejavmi v správaní vykazujú zníženú metabolickú aktivitu v strednom temporálnom a prefrontálnom kortexe, čo sú oblasti zodpovedné za regulovanie agresivity a impulzivity.[11] Práve regulácia správania, konkrétne sebaovládanie, sa ukazuje ako významný faktor vstupujúci do vzťahu hladina glukózy – agresivita.

 

Štúdia č. 1

Prvá časť výskumu DeWallovho tímu sa zamerala na overenie toho, či jedinci s vyššími hladinami glukózy budú podľa predpokladov vykazovať nižšiu úroveň agresivity, keďže ich mozog má dostatok energie na to, aby príslušné štruktúry dokázali regulovať správanie smerom k jeho žiaducim formám.[12] V tejto fáze sa výskum sústredil zatiaľ len na porovnanie úrovne agresivity medzi skupinami probandov s vyššou a nižšou hladinou glukózy bez toho, aby sa zohľadňoval faktor sebaovládania. Výskumu sa zúčastnilo 62 vysokoškolských študentov (66% žien, priemerný vek 19,45 roku v rozmedzí od 18 do 23 rokov, SD = 0,97), ktorí 3 hodiny pred experimentom hladovali. Na začiatku experimentu im bol podaný nápoj, pričom náhodne vybraná polovica probandov vypila sladený nápoj (s glukózou) a druhá polovica nápoj s umelým sladidlom (placebo). Po časovom odstupe sa probandi zúčastnili experimentu v dvojiciach, pri ktorom mali na pokyn čo najrýchlejšie zareagovať stlačením gombíka. Pomalú reakciu svojho partnera mal možnosť rýchlejší z dvojice potrestať zvukovým signálom do slúchadiel o sile 60 (úroveň 1) – 105 (úroveň 10) dB a voliteľnej dĺžke. Sila a dĺžka trestu vypovedala o miere agresivity. Vyhodnocovanie rýchlosti reakcií bolo zámerne nastavené tak, aby z 25 pokusov bolo u jedného probanda 12 výhier (možností potrestať svojho partnera). Výsledky potvrdili predpoklad o nižšej úrovni agresivity u probandov, ktorí pred experimentom vypili nápoj sladený glukózou (M1 = 4,80, SD1 = 1,99; M2 = 6,06, SD1 = 2,21; F (1,60) = 5,5, P = 0,02, d = 0,60).

 

Štúdia č. 2

V druhej časti autori skúmali vzájomný vzťah agresivity, sebaovládania a hladiny glukózy, pričom predpokladali, že vzťah medzi hladinou glukózy a agresivitou je nepriamy. Podkladom pre tento predpoklad bolo tvrdenie, že glukóza ako zdroj energie pre mozog napomáha sebaovládaniu a až následne lepšie sebaovládanie znižuje množstvo agresívnych prejavov. Analogicky, jedinci, ktorí trpia poruchami metabolizmu glukózy, budú mať problémy so sebaovládaním a následne budú vykazovať vyššie úrovne agresivity. Tieto predpoklady overovali skúmaním súvislosti diabetického statusu probandov, miery ich sebakontroly a agresívnych prejavov. Na hodnotenie premenných použili sebaposudzovacie škály – diabetické symptómy boli hodnotené dotazníkom Diabetic Symptoms Checklist-Revised, miera sebakontroly prostredníctvom Brief Self-Control Scale a agresivita na základe Agression Questionaire. Obrázok 1 prezentuje výsledky s tým, že predpoklad autorov sa i v tejto časti potvrdil.

 

Obrázok 1

Vzťah medzi diabetickým statusom, sebakontrolou a agresivitou


 * p ≤ 0,05

** p ≤ 0,005

 

Na rozdiel od predchádzajúcej štúdie, ktorá využívala experiment a probandi nevedeli, čo je predmetom výskumu, táto časť bola závislá od sebahodnotenia, čo znižuje jej validitu. V dotazníku Diabetic Symptoms Checklist-Revised môžu napríklad vysoko skórovať egocentrické osoby so sklonom k prílišnému sebapozorovaniu, prípadne hypochondrii. Navyše, autori do skúmania predpokladu o vplyve chybného metabolizmu glukózy na znížené možnosti sebakontroly a následne na zvýšenú agresivitu nezapojili jedincov s poruchami metabolizmu glukózy, ale dobrovoľníkov, ktorých glykemické charakteristiky neboli známe. Jediným ukazovateľom možných problémov v tejto oblasti bol výsledok sebaposudzovacieho dotazníka. Tento nedostatok autori nahradili v tretej štúdii.

 

Štúdia č. 3

Pre ďalšiu časť svojho výskumu zvolili autori údaje z databáz kriminality a údaje o výskyte diabetes v USA v roku 2001. Na základe výsledku o nepriamom vplyve diabetického statusu na agresivitu (prostredníctvom sebakontroly) preukázanom v predchádzajúcej časti výskumu v tejto fáze testovali vzťah medzi výskytom diabetes a počtom násilných trestných činov (vraždy, napadnutia, znásilnenia a lúpeže). Už z charakteru skúmaných premenných je evidentné, že vyšší výskyt diabetes a zločinnosti môže mať aj iného spoločného menovateľa než spomenutý mechanizmus sebakontroly. Chudoba a s ňou spojený nedostatok finančných prostriedkov spôsobuje jednak obezitu[13] a je aj rizikovým faktorom pre kriminalitu.[14] Obezita je zas výrazným etiologickým činiteľom diabetu – najmä jeho II. typu.[15] Diabetes sa takisto vyskytuje trikrát viac u jedincov latinskoamerického pôvodu a až jedenásťkrát viac u pôvodných Američanov (Indiánov), čo sú skupiny vo zvýšenej miere ohrozené chudobou.[16] Autori z potenciálnych alternatívnych vplyvov zvažovali len chudobu, pričom pri skúmaní vzťahu výskytu cukrovky a zločinnosti sledovali aj medián príjmov v roku 2001. Po zvážení vplyvu tejto premennej dospeli k záveru, že korelačný vzťah je dostatočne tesný (r = 0,38, P = 0,007) na to, aby sa predpoklad potvrdil. Vzhľadom na výsledky teda platí, že so zvýšeným výskytom diabetu rastie i počet násilných trestných činov.

 

Štúdia č. 4

Obdobný postup zvolili autori aj pri poslednej, celoplošnej štúdii, ktorá zahŕňala 122 krajín sveta sledujúc súvislosť medzi výskytom inej metabolickej poruchy glukózy – deficiencie glukóza-6-fosfát dehydrogenázy a počtom násilných úmrtí. Keďže mnohé zo sledovaných krajín boli v danom období (rok 2002) vo vojnovom stave, autori skúmali zvlášť násilné úmrtia vo vojne a zvlášť spôsobené ostatnými príčinami. Ide asi o najkontroverznejšiu časť výskumu a aj sami autori poukazujú na isté nedostatky – napríklad to, že v danej krajine si vojna vyžiadala veľa obetí, nemusí byť spôsobené vysokou agresivitou jej obyvateľov, ale skôr agresivitou útočníka/nepriateľa. Na druhej strane však hypotézu o súvislosti násilných úmrtí vo svete a prítomnosti poruchy metabolizmu glukózy v sledovaných krajinách potvrdili aj výsledky nevojnových úmrtí – kým pre vojnové úmrtia (N = 115) dosiahol korelačný koeficient hodnotu 0,26 (P = 0,005), pre nevojnové bol vzťah síce mene tesný, no stále štatisticky významný (r(116) = 0,24 a P = 0,01).

 

Záver

Z uvedených štúdií a sugestívneho nadpisu by sa teda mohlo zdať, že existuje pomerne jednoduchá intervencia v oblasti prevencie kriminality, a to dietetické opatrenia vedúce k zvýšeniu hladiny glukózy v krvi. No takýto záver by bol zjednodušujúci a ignoroval by sprostredkujúce premenné, ktoré sú súčasťou tohto vzťahu a takisto nedostatky, ktoré uvedené výskumy mali. Nedostatok glukózy môže spôsobovať nedostatok energie odolávať nežiaducim impulzom z okolia, prípadne manažovať svoje impulzy a modifikovať správanie k jeho sociálne žiaducim formám. Oveľa dôležitejšie je však to, že jedinec sa nachádza v prostredí, ktoré ho negatívnymi impulzmi zaplavuje (sociálne aspekty kriminality), že si v procese výchovy nevybudoval vnútorné mechanizmy a vlastnosti napomáhajúce sebakontrole (osobnostné aspekty kriminality), že mu v procese socializácie neboli vštepené vhodné normy správania slúžiace ako orientácia (rodinné aspekty kriminality). Na druhej strane, je potrebné registrovať skutočnosť, že jedinci postihnutí poruchou metabolizmu glukózy žijú a fungujú v spoločnosti s výrazným hendikepom, ktorý im spôsobuje viaceré ťažkosti – mení ich pracovné tempo a tým ich znevýhodňuje pri podávaní želaných výkonov; spôsobuje pocity únavy a slabosti, zdravotné a psychické problémy... Tieto okolnosti spôsobujú riziká pre zdravé a nekonfliktné fungovanie v spoločnosti ako i pre harmonické medziľudské vzťahy. Štúdiami overená zhoršená schopnosť sebakontroly a odolávania agresívnym tendenciám tak tieto hendikepy ešte prehlbuje.

 

L i t e r a t ú r a

BLUM, K. et al.: Understanding the high mind: Humans are still evolving genetically. In: IIOAB, roč. 2, 2011, č. 2, s. 1 – 22.

BREŽNÝ, I.: Cukrovka. In: KAPLAN, R. M. (et al.): Zdravie a správanie človeka. Bratislava: SPN 1996, s. 173 – 190.

DAWE, S. (et al.): Mechanisms underlying aggressive and hostile behavior in amphetamine users. In: Current Opinion in Psychiatry, roč. 22, 2009, č. 3, s. 269 – 273.

DeWALL, C. N.: Sweetened blood cools hot tempers: Physiological self-control and aggression. In: Aggressive Behavior, roč. 37, 2011, s. 73 – 80.

DÉMUTHOVÁ, S.: Mladistvý delikvent. Príbehy spoza mreží. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2006.

DÉMUTHOVÁ, S.: Biologické koncepcie kriminality. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave 2012.

HERETIK, A.: Základy forenznej psychológie. Bratislava: SPN 1994.

HEINZ, A. J. (et al.): Cognitive and neurobiological mechanisms of alcohol-related aggression. In: Nature Reviews/Neuroscience, roč. 12, 2011, č. 7, s. 400 – 413.

HRUSCHKA, D. J.: Do economic constraints on food choice make people fat? A critical review of two hypotheses for the poverty-obesity paradox. In: American Journal Of Human Biology: The Official Journal Of The Human Biology Council, roč. 24, 2012, č. 3, s. 277 – 285.

KORF, D. J. (et al.): Teen drug sellers – An international study of segregated drug markets and related violence. In: Contemporary Drug Problems, roč. 35, 2008, č. 1, s. 153 – 176.

MOELLER, F. G. (et al.): Serotonin and impulsive/aggressive behavior in cocaine dependent subjects. In: Neuro-Psychopharmacology & Biological Psychiatry, roč. 18, 1994, č. 6, s. 1027 – 1035.

RÄSÄNEN, P. (et al.): Serum testosterone levels, mental disorders and criminal behaviour. In: Acta Psychiatrica Scandinavica, roč. 99, 1999, č. 5, s. 348 – 352.

VOLKOW, N. D. (et al.): Brain glucose metabolism in violent psychiatric patients: A preliminary study. In: Psychiatry Research, roč. 61, 1995, č. 4, s. 243 – 253.

VOLD, G. B. (et al.): Theoretical criminology. 4. vydanie. New York, Oxford: Oxford University Press 1998.

 

 
P o z n á m k y

[1] HERETIK, A.: Základy forenznej psychológie. Bratislava: SPN 1994.

[2] DÉMUTHOVÁ, S.: Biologické koncepcie kriminality. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave 2012.

[3] HEINZ, A. J. (et al.): Cognitive and neurobiological mechanisms of alcohol-related aggression. In: Nature Reviews/Neuroscience, roč. 12, 2011, č. 7, s. 400 – 413.

[4] MOELLER, F. G. (et al.): Serotonin and impulsive/aggressive behavior in cocaine dependent subjects. In: Neuro-Psychopharmacology & Biological Psychiatry, roč. 18, 1994, č. 6, s. 1027 – 1035.

[5] DAWE, S. (et al.): Mechanisms underlying aggressive and hostile behavior in amphetamine users. In: Current Opinion in Psychiatry, roč. 22, 2009, č. 3, s. 269 – 273.

[6] VOLD, G. B. (et al.): Theoretical criminology. 4. vydanie. New York, Oxford: Oxford University Press 1998.

[7] KORF, D. J. (et al.): Teen drug sellers – An international study of segregated drug markets and related violence. In: Contemporary Drug Problems, roč. 35, 2008, č. 1, s. 153 – 176.

[8] BLUM, K. et al.: Understanding the high mind: Humans are still evolving genetically. In: IIOAB, roč. 2, 2011, č. 2, s. 1 – 22.

[9] RÄSÄNEN, P. (et al.): Serum testosterone levels, mental disorders and criminal behaviour. In: Acta Psychiatrica Scandinavica, roč. 99, 1999, č. 5, s. 348 – 352.

[10] DeWALL, C. N.: Sweetened blood cools hot tempers: Physiological self-control and aggression. In: Aggressive Behavior, roč. 37, 2011, s. 73 – 80.

[11] VOLKOW, N. D. (et al.): Brain glucose metabolism in violent psychiatric patients: A preliminary study. In: Psychiatry Research, roč. 61, 1995, č. 4, s. 243 – 253.

[12] DeWALL, C. N.: Sweetened blood cools hot tempers: Physiological self-control and aggression, c. d.

[13] HRUSCHKA, D. J.: Do economic constraints on food choice make people fat? A critical review of two hypotheses for the poverty-obesity paradox. In: American Journal Of Human Biology: The Official Journal Of The Human Biology Council, roč. 24, 2012, č. 3, s. 277 – 285.

[14] DÉMUTHOVÁ, S.: Mladistvý delikvent. Príbehy spoza mreží. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2006.

[15] BREŽNÝ, I.: Cukrovka. In: KAPLAN, R. M. (et al.): Zdravie a správanie človeka. Bratislava: SPN 1996, s. 173 – 190.

[16] Tamže.


PhDr. Slávka Démuthová, PhD.
Katedra psychológie
Filozofická fakulta

Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
demuthovci@yahoo.com